Čo definuje totalitný režim?

30. 5. 2018 / Edo Velecký

Redaktor BL Ján Čulík vo svojom texte https://blisty.cz/art/91134-komunismus-nebyl-totalitni-rezim.html tvrdí, že komunistický režim sa dopúšťal teroru hlavne v prvých rokoch svojej existencie, neskôr však došlo k jeho liberalizácii.  Na základe toho nezaraďuje komunistický režim medzi totalitné.  Ponechajme bokom viaceré labilné body tohto tvrdenia, ktoré nesedí povedzme pre ázijské krajiny ako Čína a Severná Kórea a ignoruje napríklad zavraždených na štátnych hraniciach aj v neskorších rokoch komunistickej vlády a skúsme zistiť, či je kritérium používania teroru daným režimom pre posúdenie miery totalitného režimu dostatočné. Zároveň si položme aj my otázku, či komunistický režim v Československo bol alebo nebol totalitný.

Za týmto účelom budem citovať z článku JUDr. Petra Matejku, ktorý v nasledujucom textehttp://www.projustice.sk/pravne-dejiny/totalitarizmus-ceskoslovensko-po-roku-1948 podrobne rozobral tuto otazku. K tomu, čo definuje totalitný režim, medzi iným píše toto:

Pojem a znaky totalitarizmu

Pod pojmom totalitarizmus rozumieme politické usporiadanie spoločnosti, ktoré je spájané predovšetkým s 20. storočím. Lingvistický základ slova pochádza z latinčiny (totus / v stredovekej latinčine totality / celý), neskôr bol tento výraz bežnou súčasťou taliančiny. Mnoho vedcov sa snažilo nejakým spôsobom uchopiť, definovať a stanoviť definíciu totalitarizmu. Sú to však predovšetkým vedci zo Spojených štátov amerických, ktorí sa zamerali na tento jav politického života. Z amerického výskumného prúdu, snažiaceho sa do tej doby skôr neurčitý pojem definovať, sa za zásadnú publikáciu považuje práca Carla Joachima Friedricha a Zbigniewa Brzezinského. Títo politológovia pochádzajú z krajín, ktoré mali konkrétnu skúsenosť s totalitnými režimami. Pri svojej definícii totalitarizmu vychádzajú z charakteristických znakov nacistického a komunistického režimu. Vo svojom diele Totalitná diktatúra a autokracia (Totalitarian Dictatorship and Autocracy) z polovice 50. rokov 20. storočia zhrnuli a definovali šesť hlavných znakov totalitného režimu. Aby štát mohol byť považovaný za totalitný, musí mať: oficiálnu ideológiu, ktorú sú nútení prijať všetci členovia spoločnosti, jedinú masovú politickú stranu (väčšinou s jediným vodcom), monopol na kontrolu všetkých prostriedkov ozbrojenej moci, úplnú kontrolu prostriedkov masovej komunikácie a informačných zdrojov, systém fyzickej a psychologickej kontroly spoločnosti prostredníctvom polície využívajúcej prostriedky teroru, centrálne riadenie a kontrolu ekonomiky.1 Giovanni Sartori tiež zostavil znaky totalitarizmu. Sú to: totálne rozšírenie a prenikanie moci štátu, ideologizácia politiky v podobe politického náboženstva a politické ovládnutie všetkého, vrátane človeka. Na rozdiel od iných teoretikov sa však domnieva, že teror nie je nevyhnutný pre totalitný režim. Považuje ho skôr za príklad patologického javu, jeho častú prítomnosť v týchto režimoch však nespochybňuje. Podľa Sartoriho totalitné režimy zostávajú režimami založenými na strachu, ktoré pracujú s enormne vysokými sankciami a brutálnym potlačovaním čohokoľvek, čo nemožno zvládnuť ideologickým presviedčaním.2 Hannah Arendtová vo svojej práci zdôrazňovala predovšetkým úlohu ideológie a jej snahy získať si pod kontrolu úplne všetky úrovne života jedinca i spoločnosti. Vládcovia sa totiž podľa nej neusilujú len o ovládnutie politickej sféry, ale systematicky sa usilujú o kontrolu súkromného života ľudí. Výsledkom je potom premena človeka a jeho charakteru. Tento nový človek je úplne podriadený štátu. Súčasťou totalitarizmu je nielen propaganda, ale aj teror totalitnej vlády. Hannah Arendtová spomína dva dôležité aspekty: 1. jedna politická strana na čele so zbožšteným vodcom, ktorá je nositeľkou ideológie a teroru 2. masová spoločnosť, ktorá umožňuje spomínané ovládnutie človeka a jeho premenu.3 Za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov výskumu nedemokratických režimov sa považuje americký politológ španielskeho pôvodu - Juan José Linz. Vo svojej práci vyšiel z už spomínaných definícií Fridriecha a Brzezinského a na začiatku sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia vymedzil tri podmienky, ktoré musia spĺňať systémy, aby mohli byť považované za totalitné: 1. nutnosť existencie jediného centra moci, 2. život spoločnosti je úplne ovládaný ideológiou, pre ktorú je charakteristické, že sa podľa nej dá vysvetliť každá situácia či problém. Posledným predpokladom je politická mobilizácia prebiehajúca celou spoločnosťou. Občania sú totiž nútení k aktívnej účasti na verejnom živote. Mali by byť priamo zanietení pre plnenie spoločenských úloh, aktívne zapojení do činnosti strany alebo iných masových organizácií. Pasívna poslušnosť a apatia sú totalitnými vládcami považované za nežiaduce a nechcené.4 U všetkých vyššie uvedených autorít je možné spozorovať, že každý z nich prišiel s niečím novým, v niečom s ostatnými nesúhlasil alebo to odmietal. Ale aj napriek tomu sa dá zhrnúť pár charakteristických rýs, ktoré sú nevyhnutné na to, aby politický systém mohol byť nazývaný totalitným. V danom systéme vždy musí existovať nejaká strana alebo hnutie, ktoré je považované za centrum moci. Toto mocenské centrum je nielen veliteľom ozbrojených síl, ale disponuje i informačným monopolom. Totalitný režim sa stavia proti náboženstvám. Spoločnosť je totiž podriadená ideológii, ktorá vysvetľuje ľudu všetku realitu a ospravedlňuje prostriedky používané stranou alebo vodcom k dosiahnutiu daného cieľa.

V ďalších častiach článku sú definované také dôležité body totalitného režimu ako je totalitná ideológia, propaganda, vodcovský princíp či vláda jednej strany a ňou ovládanej tajnej polície.  V závere sa autor na základe týchto bodov vyjadruje ku zaradeniu komunistického režimu  a píše:

Československý štát po roku 1948 obsahuje väčšinu základných definičných znakov totalitarizmu (totalitná ideológia, vláda jednej politickej strany, existencia a pôsobenie tajnej polície, totalitná propaganda a ovládanie komunikačných / informačných prostriedkov, centrálne riadené hospodárstvo, absolútna kontrola strany nad armádou / ozbrojenými zložkami, politizácia justície / politické procesy. Ideologický boj a agresívna komunistická ideologická kampaň bola zreteľná najmä v oblasti kultúry, výtvarných umení, literárnej kritiky a literatúry, ale tiež v jednotlivých spoločenských vedách. Snaha o úplne ideologické ovládnutie spoločnosti a nadvládu nad verejným politickým, vedeckým a umeleckým dianím bola zaisťovaná sieťou straníckych a štátnych inštitúcií. V rámci straníckej hierarchie pripadlo hlavné slovo vo všeobecných ideologických otázkach ideologickým oddeleniam pri ústredných výboroch KSČ a KSS. Komunistov viazal ideologický postulát o nutnosti monopolného postavenia strany k vytvoreniu nimi vysnívaného usporiadania spoločnosti. Bol vytvorený hierarchicky štruktúrovaný systém vylučujúci relevantné autonómne mocenské centrá. Jediná vládnuca politická strana ovládla vedenie jednotlivých orgánov / organizácií a mohla ich účinne kontrolovať. Na vrchole mocenskej pyramídy stálo vedenie strany, ústredný výbor, nepodliehajúci žiadnej forme ústavnej kontroly. Po februári 1948 armádu a policajné zložky museli opustiť ľudia politicky nespoľahliví. Zakrátko boli dôstojnícke posty obsadené osobami lojálnymi ku KSČ. Štátna bezpečnosť, ktorá mala okrem iného chrániť demokraticko-republikánsku štátnu formu. Práve ona mala na svedomí väčšinu teroru páchaného režimom na obyvateľstve. Medzi jej vyšetrovacie metódy patrilo používanie operatívnej techniky, sledovanie, zastrašovanie, mučenie. Členovia ľudových milícií museli prisahať vernosť strane, ich vrchným veliteľom bol generálny tajomník KSČ. Pri prevrate plnili zastrašujúcu úlohu, neskôr došlo k ich aktívnemu zapojeniu v rámci represívnych zložiek štátu, keď sa podieľali na potláčaní protispoločenských vystúpení. V Československu bola po vytvorení režimu sprísnená cenzúra. Šírenie a vydávanie kníh bolo viazané na súhlas Ústrednej edičnej rady podriadenej ministerstvu informácií a osvety. V pozitívnom svetle boli propagované hospodárske úspechy, „spravodlivosť“ spoločenského usporiadania, práca, strana, ZSSR. Negatívna kampaň bola vedená proti kolaborantom s kapitalistickou cudzinou, kulakom, duchovným a iným ideologickým nepriateľom režimu. Komunistické predstavy o národnom hospodárstve boli pomerne explicitne vyjadrené na úrovni ústavných zákonov. Ústava 9. mája hovorila o centrálnej príkazovej ekonomike, o znárodnení nerastného bohatstva a priemysle či o vlastníctve pôdy tými, ktorí na nej pracujú. Úplne v rukách vedenia strany bola justícia a najmä priebeh exponovaných politických procesov. Na základe vyššie uvedených skutočností ostáva len konštatovať, že Československý štát po februári 1948 spĺňa väčšinu definičných znakov totalitarizmu a je možné ho označiť ako totalitný.

Situácia je teda jasná. Aj komunistický režim v Československu vyhovuje definičným bodom totalitného režimu. To, čo predviedol vo svojom texte Jan Čulík, je zdôraznenie teroru ako  kľúčového parametra pre posúdenie totalitného režimu. V skutočnosti sa totalitný režim často prejavuje terorom, ale prejavy teroru nie sú pre totalitný režim nevyhnutné. To zistili napokon aj komunisti a tak od teroru v podobe zabíjanie nevinných postupne upustili.  Neupustili však od vlády jednej strany,  od svojej ideológie, od absolútnej kontroly nad bezpečnostnými zložkami, atď, atď, ba práve naopak: všetky tieto body posilňovali a spoločnosť ovládali vďaka propagačnému monopolu ideologicky oveľa viac ako v prvých rokoch svojej vlády.

Z uvedeného vyplýva, že posúdenie komunistického režimu ako netotalitného je hrubým omylom ignorujúcim historické fakty. Takéto ignorovanie historických faktov však nie je len omyl. Ak niekto ospravedlňuje totalitný režim takýmto spôsobom, ak niekto ponúka revíziu dejín takýmto spôsobom,  tak  chtiac či nechtiac otvorene ospravedlňuje potláčanie práv a slobôd človeka nielen v minulosti, ale je ho ochotný v mene nejakých "svätých cieľov" akceptovať aj v budúcnosti. 




0
Vytisknout
1830

Diskuse

Obsah vydání | 1. 6. 2018