Robert Fico a svet

2. 1. 2025

čas čtení 3 minuty
Atentát na Roberta Fica mohol byť lokálnou udalosťou roka, keby ho sám dočista nevygumoval púťou do Kremľa. Nielen samotným faktom, že si podal ruku s vojnovým zločincom, ale najmä spôsobom realizácie. Do Moskvy sa vybral ako suverénny autokrat, ktorý sa zo svojich mocenských rozhodnutí nikomu nezodpovedá. Nielen sprostý plebs, ale ani verchuška netuší, k čomu všetkému sa tam zaviazal a čo za to pre seba vyšmelil, píše Arpád Soltész.

 
Lúzrom roka je opozícia, ktorá síce nie je politicky impotentnejšia než inokedy, ale za daných okolností nad všetky pochybnosti preukázala, že sa na viac nezmôže ani pod extrémnym tlakom. Z hentoho veru diamant nebude, azda uhlie, ale najskôr iba bežný kompost.

Vo svete sa zatiaľ dejú aj naozaj závažné veci. Hneď v januári inaugurujú v USA prezidenta Donalda Trumpa a jediný svetový poriadok, ktorý poznáme (poslední pamätníci druhej svetovej vojny práve vymierajú), definitívne zanikne. Svet sa vráti do svojho normálneho stavu, v ktorom sa záujmy presadzujú silou.

Spojené štáty prestanú vykonávať úlohu svetového policajta a konečne si ľudia uvedomia, že horší než policajt so sklonmi zneužívať moc je žiaden policajt. Keď nikto nevymáha právo, vládne ten, kto má najmenej zábran a najväčšiu schopnosť páchať násilie. Slabí a chudobní, bez silných priateľov či akýchkoľvek užitočných schopností nemajú v takom usporiadaní žiadne práva - ani jednotlivci, ani štáty. (Bude obzvlášť zábavné sledovať tvár Roberta Fica, až ho to dobehne.)

Úprimne veriaci fašisti dostanú konskú dávku vlastnej medicíny a keď ich nezabije, spoľahlivo ich vylieči z bludov, v ktoré dnes veria. To bude pre nich spravodlivým trestom, pretože ich vysnívaná nočná mora sa nebude dať odstrániť bezbolestne a bez krvi. Zostanú v nej uväznení, pravdepodobne na doživotie, s vedomím, že v nej dožijú aj ich deti a vnúčatá.

My ostatní budeme mať staronový poriadok sveta ako trest za to, že sme nekládli aktívny odpor, keď sme ešte mohli a mali brániť ten súčasný. My sme predsa tí dobrí, slušní, násilia sa štítime, spory urovnávame dialógom, veríme v dobro, ktoré sa predsa ukrýva v každom človeku, len mu treba dať dostatok lásky, aby ho v sebe objavil. Odmietame pochopiť, že nie každý konflikt si môžeme vybrať sami.

Keď nás niekto príde zabiť, pretože sa tak z akýchkoľvek dôvodov rozhodol, lebo chce a môže, máme len dve možnosti. Buď budeme bojovať, bez záruky, že prežijeme, s vysokým rizikom, že utrpíme zranenia, po ktorých sa náš život navždy zhorší a s úplnou istotou, že úplne bez ujmy nevyviazneme, ani keby sme sa napokon ubránili, alebo môžeme zatvoriť oči a dúfať, že to nebude až také zlé. Hádam nás iba znásilnia a olúpia. Prípadne len zmrzačia. A keby to nevyšlo, možno bude aspoň rýchle po všetkom a nebude to veľmi bolieť.

Zo začiatku to bolo ako skúšať hrať futbal s výhradou vo svedomí - budeme brániť svoju bránku, ale nebudeme kopať do lopty, lebo by to bolo násilnícke a hrubé a nám sa to bridí. Teraz je to už ako trčať v klietke MMA medzi šampiónmi ťažkej váhy a trvať na tom, že proti nim budeme hrať šach. Zaiste šľachetné, ale fatálne stupídne.

Rok 2024 bol drsný, ale v tom ďalšom naň ešte budeme s nostalgiou spomínať. Želám vám doň pevné duševné zdravie a hlavne presný úsudok. Pre účely prežitia je spoľahlivejší ako šťastie.

0
Vytisknout
2043

Diskuse

Obsah vydání | 3. 1. 2025