Ked homosexualita produkuje homofobiu, alebo o mužnosti a homosexualite
26. 2. 2019
/
Almir Strinić
čas čtení
14 minut
Ako
som spomenul už v mojom predošlom článku, mužská homosexualita
sa považuje v našej západnej kultúre za niečo nemužné, za
odchylku a vadu,ktorá nemá s tradičnou, normálnou a
akceptovateľnou mužnosťou nič spoločné.
Muži
v našom západnom ponatí majú byť individualizovaní, zbavení
akejkoľvek emócie a nedajbože emócie voči rovnakému pohlaviu.
Kamaráti by nemali medzi sebou prechovávať nejaké hlbšie emócie,
držanie pod pazuchu s kamarátom či za ruku by bolo pre veľa ľudí
nezvyčajné. Pamätám si, ako mi moja kamarátka na základnej
škole na Slovensku povedala, že sa bojí, že jej brat je teplý,
lebo chodí s kamarátom často na kávu a predsa muži spolu na kávu
nechodia, to je priteplené. Kde sa vzalo tak strašne
ochudzujúce a úzke ponatie mužnosti? Stojí za tým kresťanstvo,
patriarchát či niečo iné?
V našom
kultúrnom okruhu muž má mať výlučne heterosexuálnu orientáciu
– to znamená, má byť orientovaný na ženy, to o o ňom
rozhoduje, či je správny muž alebo nie. Totižto v našej
spoločnosti je hlboko zakorenená predstava, že ak muž nemá čisto
heterosexuálnu orientáciu, tak je istým spôsobom deviant, niekto,
kto nie je schopný normálneho vzťahu so ženou a je na druhom
brehu, z ktorého nie je návrat späť.
Akoto,
že sa homosociálne a homoerotické správanie odcudzilo mužskému
svetu? Touto otázkou som sa začal zaoberať počas ciest po
moslimských krajinách a štúdiu v Turecku. Tieto krajiny
s niekedy homofobnymi zákonmi (ktoré sú väčšinou
pozostatkom britskej alebo francúzskej nadvlády) sa mi zdajú
niekedy viac benevolentnejšie voči medzi-mužským vzťahom, aj keď
západny koncept homosexuality je odmietaný.
Homosexuálne
správanie bolo v istých formách vo veľa patriarchálnych
kultúrach vyžadovaným znakom mužnosti. Kto by nepočul o slávnom
Thébskom vojsku, kde boli emočné vzťahy medzi mužmi vyžadované
a podporovali bojaschopnosť vojakov. Okrem toho, takmer všetky
väčšie kultúry okolo Stredozemného mora poznali / a do
istej miery az doteraz/ fluiditu sexuálneho správania u mužov.
Treba ale poznamenať, že tieto kultúry .. od antického Ríma až
po starovekú čínu nepoznali homosexualitu a heterosexualitu.
V prvom rade, mužská sexualita nebola definovaná tým, s akým
pohlavím má muž sexuálny styk ale akú úlohu v ňom
zastáva. Aktívny partner t.j ten, čo zastáva aktívnu rolu počas
penetrácie je považovaný za muža a je viac menej jedno,
pokiaľ je partnerom žena, transexuál či mladý muž. Tento pohľad
na mužskú sexualitu si zachoval islamský kultúrny okruh. Je
zaujímavé, že v každej kultúre, ktorá skôr aktívnu rolu
v penetrácií považuje za znak mužnosti, nezaujímac sa o to,
aké pohlavie má pasívny partner, je počet mužov angažujúci sa
v momentálnom bisexuálnom správaní väčšinový. Pointa je
v tom, že v našej kultúre toto rozlíšenie neexistuje.
Akýkoľvek styk s rovnakým pohlavím je u západného
muža považovaný za deviáciu od mainstreamovej mužnosti –
v západnom svete je tou normou heterosexuálna orientácia –
a to zapríčinuje, že muži sa od toho snažia čím viac
dištancovať. Prečo? Mužská identita je krehká a závisí
od potvrdzovania si mužnosti. To, čo považuje kultúra za znak
mužnosti a znak deviácie od mužnosti je neoddeliteľným
dielom sociálizácie a výchovy chlapcov.. Toto potvrdzovanie
maskulinity je univerzálne. Avšak ak spoločnosť povie mužovi od
detstva, že jeho bisexuálna stránka je totálne nezlúčiteľná
s jeho mužnosťou, spojí si ju s existenčným,
kastračným strachom a je schopný ju potlačiť na celý život
a brániť svoju heterosexuálnu mužnosť aj za cenu agresie
voči ľudom, ktorý majú inú identitu alebo mu pripomínajú
niečo, čo je dávno v nevedomí vytlačené. Preto je
homosexuálne správanie v západnej spoločnosti vlastné len
takzvanej sexuálnej menšine, ľudom, ktorý v skutočnosti
naozaj nemajú na výber a ich homosexuálna orientácia je
nemenná a väčšinová . Avšak ak sa pozrieme na historiu, je
zrejmé, že u veľkej časti ľudí je sexuálne správania
veľmi ovplyvniteľné kultúrnymi normami a tým čo je
akceptovateľné, prijateľné a v prvom rade, najmä
u muzov, čo je považované za mužné. V starovekých
kultúrach ako boli Atény, boli vzťahy dospelých a adolescentných
mužov prijateľným znakom mužnosti, avšak nemôžeme tvrdiť, že
títo muži by boli gayovia. V dnešnom západnom svete by títo
muži mali pravdepodobne heterosexuálnu identitu, nakoľko vačšina
z nich bol schopná mať aj pohlavný styk so ženou a založiť
si rodinu a nepreferovala styky s inými dospelými mužmi,
tak ako je to v dnešnom ponímaní homosexuality bežné.
Taktiež, v dnešnej takzvanej západnej, homosexuálnej
komunite je takmer úplne absentujúci kult takzvaného krásneho
chlapca. Takmer všetky kultúry, ktoré poznali tieto homosociálne
spoločenstvá fungovali na princípe pederastie – to je vzťahov
s vekovým rozdiel ( treba poznamenať, že v týchto
dávnych dobách bola life expectancy veľmi nízka a ľudia sa
málokedy dožívali vyššieho veku, z toho sa dá vyvodiť že
niekto kto mal 16 rokov bol považovaný za dospelého človeka- nie
za dieťa, ako v našej spoločnosti, kde ľudský život sa
vdaka modernej medicíne predlžil a tým pádom aj detský
vek). Táto pederastia ale nemala len sexuálny podtón, ale najmä
edukačný. Bola to cesta ako začleniť mladého muža do
spoločnosti a spraviť z neho pravého muža,
prostredníctvom silnej, emočnej väzby. Tento model v dnešnej
homosexuálnej komunite neexistuje – aj ako inštitúcia ale aj ako
smybol krásy. Antické a renesančné sochy, čínské maľby,
arabské a perzské ľúbostné verše či dokonca Oscar Wild –
všetky nádherné umelecké diela, ktoré boli vytvorené umelcami
pred začiatkom 20. storočia, ktorí sa zaoberali homoerotikou,
všetky sa zaoberajú zobrazením a obdivom mužov v adolescencii.
Tým, že v západnej spoločnosti sa angažuje v mužských,
istopohlavných vzťahoch len homosexuálna komunita – muži
s väčšinovou, homosexuálnou orientáciou, tak starodávny
kult krásneho chlapca chýba, nakoľko by sa dalo povedať, že
homosexuálne orientovaných mužov priťahuje mužský princíp- to
je mužný, svalnatý typ. Viem, že ide o trocha konzervatívne
tvrdenie, ale počas mojich štúdií perzskej, otomanskej či
staročínskej literatúry som sa nestretol s tým, že by diela
glorifikujúce mužsku krásu niekedy popisovali a ospevovali
dospelého muža s výrazne mužnými znakmi a tento štýl
homosexuality bol v starovekých spoločenstvách veľmi riedky
a skôr odcudzovaný. Kult mužskej mladosti bol v antických
kultúrach veľmi častý a pretrváva v istých aspektoch
aj doteraz v oblastiach, ktoré nepriamo naväzujú na antické
civilizácie a zrejme pretrval aj po presadení sa abrahámských
náboženstiev. V našej kultúre táto forma obdivu existuje,
aj ked v inej forme – speváci ako Justin Bieber sú miláčkom
publika – aj ked oficiálne len u žien. V južnej Korei
su populárne chlapčenské skupiny s výrazne femininým
lookom, ktorý sa nehanbia počas koncertu prejavovať si jemné
dotyky či bozky. Takže kult krásneho chlapca existuje aj
v západnom, modernom svete avšak nie je priamou súčasťou
homosexuálnej komunity do tej miery, ako to bolo v iných
kultúrách. Príčina je tá, že homosexuálna komunita je
kultúrne, politicky a sexuálne oddelená od heterosexuálnej
väčšiny neviditeľným pojmom zvaným sexuálna
identita.
Homosexualita
je quasi-medicínsky pojem, ktorý vznikol v 19. storočí
v prostredí vyvíjajúcej sa psychiatrie a v čase,
kedy v Európe a Amerike bolo myslenie založené na
rôznych pseudovedekých názoroch. V tej dobe fičala eugenika
a hlboké presvedčenie o nadradenosti a podradenosti
rás. Toto prostredie dalo vzniknúť aj kategorizácií sexuality na
normálnu a nenormálnú t.j normálna, je tá, čo vedie
k prokreacií. Nakoľko sa Európania stretli počas svojich
kolonizačných výpadov so sexuálnou pestrosťou na veľa
kontinentoch, verili, že ich heteronormativita je znakom superiórnej
civilizácie. Neprekvapuje ma, že táto homofobna kategorizácia
ľudskej sexuality vznikla práve v germánskom prostredím,
poznačeným puritánskym protestantizmom a racionálnym
zmýšlaním. V tomto období, na sklonku 20. storočia, dali
psychiatri a vedci vzniku homosexuálnej identity, niečoho, čo
je abnormálne a vylučuje sa od prokreačného sexu.
Homosexualita bola braná ako deviácia a myslím si, že toto
medicínske segregovanie homosexuality ako špeciálnej kategórie
a identity určujúcu celú osobnosť človeka prispelo
k modernej homofobií a je to naozaj nešťastný krok.
Pokiaľ sa rozprávate s ľudmi napríklad v Srbsku
o homosexualite, častokrát argumentujú o tom, že ide
o bolest (choroba) a že by sa takí ľudia mali ísť
liečiť. Táto percepcia homosexuality ako o chorobe rozhodne
nie je produktom biblie či kresťanstva, nakoľko takýmto spôsobom
sa tam homosexualita nikde nespomína. Vo veľa europskych krajinách
bola v 20. storočí mužská homosexualita braná za chorobu
a deviáciou a maloktorý homofobny človek argumentuje, že
ide o hriech či sodomiu, skôr sa odvoláva na medicínsky
model, ktorý sa zakorenil hlboko do povedomia ľudí. Chcem len
pripomenúť, že až do roku 1987 bola pre psychiatriu homosexualita
duševnou chorobou. Ludia, ktorí preukazovali homosexuálnu
preferenciu boli ponižovaní, zneužívaní a liečení
pseudovedeckým a krutým spôsobom, pokiaľ boli zverení do
psychiatrickej opatere. Chcem len pripomenúť, že takisto, ako aj
kresťanská perzekúcia sodomie, aj tento spôsob zaobchádzania
s homosexualitou vznikol na pôde západnej, judeo-kresťanskej
civilizácie. Je pozoruhodné, že tento segregačný, diskriminačný
a neskutočne obedmzujúci termín homosexualita používame aj
dodnes, aj ked si myslíme, že za ním žiadna negatívna konotácia
nie je. Ja si osobne myslím, že sexuálna sloboda nespočíva
v segregácií, ale jednote. Pre západného muža bola
akákoľvek forma ne-heterosexuálneho správania poslednou voľbou.
Pre veriacich najmä hriech, pre ostatných deviácia mužnosti, ale
nič, čo by bolo akceptovateľné ani len v náznakoch. Môj nemecký
známy, 65 ročný kolega, mi raz spomenul ako gayovia z Nemecka
v 60 rokoch odchádzali často na dovolenku do Maroka či do
južného Turecka, aby mali aspon raz za čas šancu užiť si svoju
sexualitu, nespútane a slobodne. Je dnešná Europa iná?
Zmenila sa? Áno aj. Nepáči sa mi, ale že aj nadalej sa
homosexualita propraguje ako niečo, čo je iné.
Právežé to iné
je súčasťou
každého z nás, vo väčšej či menšej miere. Takisto,
pokiaľ obroda mužskej homosexuality bude aj nadalej podporovaná
a fixovaná na feminizmus a kritiku toxickej maskulinity,
väčšinovo bude od mužov odmietaná a budú sa od akéhokoľvek
prejavu homosexuality dištancovať. Vezmime si príklad: držanie sa
za ruku bolo bežné pre mužských kamarátov aj v Europe, pred
20. storočím. Vďaka ale homosexuálnej hystérií ktorá vznikla
na sklonku 20. storočia, sa začala homosexualita brať ako
špeciálna kategoria ľudí, ktorá nemá nič spoločné
s väčšinou. a to viedlo k rigídnemu prejavu
mužnosti. Môj americký známy, ktorý žije v Istanbule si
zvykol na turecké moresy ako je napríklad držať sa s kamarátom
pod pazuchu či bozkávanie na líce pri pozdrave. Sám mi povedal:
Ak by som to spravil doma v Amerike s kamarátmi, zrejme by
mi vrazili. Homofobia je aj o maličkostiach, nielen o tom,
či zákon povolí manželstvo alebo nie. Častokrát, zákon môže
zmeniť legislatívu ale nemôže zmeniť srdcia ľudí a povedomie,
ktoré sa tvorí storočným utváraním kultúry. V Nemecku,
kde žijem, sa síce gayovia môžu ženiť, ale máloktorý môj
arabský kamarát sa chcel so mnou držať za ruku na prechádzke po
ulici, lebo to jednoducho bije do očí a ľudia vedia
nepríjemne zazerať a možno ak by ho videlo dievča, s ktorým
randí, začalo ho by ho upodozrievať z homosexuality, len
vdaka tomu, že sa s iným človekom drží za ruku. Je to
naozaj liberálne zmýšlanie? Ja osobne si myslím, že homofobia
nezmizne z povrchu, pokiaľ budeme ľudí a ich komplexnú,
farebnú sexualitu označovať medicínskymi termínami, ktoré
vznikli v Europe 20. storočia, ktorá bola otrávená
nacionalizmom, rasizmom a šovinizmom. Veľa ľudí si taktiež
neuvedomujeme, že ak budeme nútiť kultúram a národom, ktoré
majú úpne inak zažité sexuálne správanie výraz homosexualita,
ktorý vznikol v typicky germánskom a anglo-saskom
prostredí, tak tým zároven aj ničím lokálne a častokrát
pestrejšie formy sexuálneho správania a provokujeme paniku
a morálnu hystériu, ktorá častokrát ústí do všeobecnej
homofobie. Zaujímavým príkladom je aj Rusko. Dnes považované za
baštu homofobie, pred 18. storočím nebolo homosexuálne správanie
medzi šľachtou a poddanými nič nezvyčajné. Prvé náznaky
homofobie a restrikcie prichádzajú až v 18. storočí,
kedy sa cár Peter Veľký snaží o europizáciu Ruska. Adopcia
európskej administrácie a pravidiel importuje automaticky aj
v Europe rozšírený zákon proti sodomii.
7550
Diskuse