Áno, naša rodina patrí pôvodom k Sintom, ktorí sa usídlili na južnom Slovensku v okolí mesta Rimavská Sobota, čiže blízko maďarských hraníc. Avšak musím povedať, že i napriek tejto okolnosti nemáme v rodine veľa príbuzných, ktorí hovoria po maďarsky. A vlastne i tá pôvodná kultúra Sintov, ich zvyky a tradície pomaly vymyzla, keďže príchodom na Slovensko sa rodina pomiešala s inými rómskymi kultúrami a pomaly, zdá sa, zaniká úplne. Je škoda, že ten dnes tak vzácny pôvod sme si nedokázali uchovať viac.

Musím sa priznať, že romsky nehovorím. To pokladám za veĺke mínus a to je, myslím, v súčasnosti i veľký problém u ostatnej rómskej mládeži v mojom veku. Ja sa vždy při položení tejto otázky -- či hovorím rómsky -- snažím vyhovoriť na rodičov, ktorí nás k tomu v detstve neviedli. Ale na druhú stranu -- viem pochopiť vtedajšiu spoločenskú situáciu, takže chápem ich rozhodnutie. Teraz je asi na mne, ako sa s týmto nedostatkom vyrovnám a čo urobím pre jeho odstránenie.

Okrem teda materskej slovenčiny hovorím plynule francúzštinou. V súčasnej dobe sa venujem angličtine, bez ktorej bohužiaľ mladý člověk nemôže fungovať. Dnes je to naozaj univerzálny jazyk, ktorý dokážete využiť při všemožných príležitostiach, seminároch, stážiach a pod. Žijem momentálne v Prahe, ktorá ponúka mnoho možností ako využiť všetky vaše jazykové schopnosti. Keď som nastúpil do prvého ročníku na Vyššej škole umelecko priemyslovej (VŠUP), mali sme v ateliéry dvoch zahraničných študentov na výmennej stáži, ktorí boli z Francúzska. Jeden chlapec a jedno dievča, takže i to bolo pre mňa veľkým prínosom a a príležitosťou prevetrať svoje znalosti.

S rodičmi sme sa přesťahovali z dedinky, v ktorej vyrastali naši rodičia a neskôr i ja so sestrou, kde bola i väča časť našej rodiny, do spomínaného města Rimavská Sobota. Mne bolo asi pärokov. Tu sme ostali približne osem rokov. Nebolo to sice ďaleko, ale predsa sme zrazu boli sami a museli sme si odvyknúť od toho stereotypu, kde celá rodina žije pohromade a za susedov máte svojích bratrancov, strýkov, tety, atď. So sestrou sme začali navštevovať mestske školy a všetko bolo akési iné, nové...

Ale kontakt s rodinou sme neprerušili. Pamätám sa, ako sme sa každý víkend tešili, keď sme odchádzali na dedinu alebo ako otec vždy brával na pár dní ešte malé sesternice a bratrancov k nám do toho malého jednoizbového bytu, kde sme sa potom všetci tlačili na jednej posteli. Nevedeli sme sa dočkať, kedy nás otec zoberie do neďalekej cukrárne alebo na zmrzlinu za rohom. Bolo to veľmi príjemné obdobie.

Niekedy takéto odlúčenia prídu vhod a asi je pravda, keď sa hovorí, že potom sú si ľudia o niečo bližší. Ale keď človek žije v inom prostredí ako v tom na ktoré je zvyknutý, tak sa mu začína i prispôsobovať. Možno to, že som Róm, mi v tých začiatkoch zťažilo situáciu a musel som vynaložiť o trochu viac námahy jako nerómske deti, aby som bol v škole rešpektovaný. Ale o to viac ma to asi posúvalo vpred. To vedomie, že môžem byť lepší a viem byť lepší ako ostatní. Som hrdý na to, čo som v živote zatiaľ dokázal, a som hrdý na to, že som Róm.

Ono keď máte také veľke město akým je Praha, tak všetky tie problémy sa akoby viac rozložia a nie sú tak viditeľne na povrchu, ale stále tam sú. Pričom v malých mestách ako napr. Rimavská Sobota, tým že každý každého pozná, každý vie o všetkom a o každom tak predsa len tie negatíva sú oveľa zreteľnejšie a nedajú sa "ututlať" a ostať nepovšimnuteľnými. I to je jedna z nevýhod malých miest. Praha mi dáva viac slobody. Tým, že tu žije mnoho cudzincov a je tu veľký príval turistov, častokrát nespoznáte na ulici, či ide o Róma, Araba, Turka, či Španiela. Mne osobne sa stáva, že ľudia sú prekvapení keď im při konverzácii zdelím, že som Róm. Že na mňa v obchodoch hovoria anglicky som si už tak nejak zvykol a neriešim to.

To je ťažká otázka. Viete, niekedy robí člověk věci, ktoré musí robiť, niekedy robí věci ktoré chce robiť, ale niekedy robíte věci, ktoré cítite že viete robiť. Presne nad touto otázkou som sa prednedávnom zamýšľal. Prečo vlastne študujem to čo študujem, prečo sa venujem práve módnej tvorbe? Predsa len tá módna brandž nie je taká ružová a krásna ako sa zdá. Mnohokrát mi príde hodne povrchná a zbytočne naškrobená. Ale vedomie, že robíte niečo, čo má úžitok, vám dovolí prehltnúť i tento nedostatok. Nie je nič krajšie ako vedomie, keď niečo vytvorím a viem, že existuje skupina ľudí, ktorá tak isto zdieľa môj názor na věc. Možno hovorím príliš neurčito. Ale odev podľa mňa nie je len akási povrchná záležitosť, aj keď sa tak môže javiť. Odevom dávame najavo veľa vecí. Môžme sa tak zaradiť do nejakej skupiny alebo naopak zaujať určitý negatívny postoj. To ako sme obleční na nás veľa prezrádza, preto by sme mali premýšľať o tom čo si ráno vezmeme na seba. A nerobiť to len preto, že do práce nahí nemôžeme.

Samozrejme, tieto názory som ešte nemal v hlave, keď som už počas základnej školy čmáral návrhy na papier. Ani při štúdiu na strednej škole v Trenčíne, ktorú som absolvoval, som nebol definitívne rozhodnutý, že práve táto profesia je tá, ktorej sa chcem venovať. Po pravde, na strednej škole som mal obdobie, kedy som plánoval štúdim ukončiť a tento odbor mi prišiel nezaujímavý a nevedel som si nájsť k nemu cestu. Myslím, že k úplnému rozhodnutiu došlo paradoxne vtedy, keď ma neprijali na VŠUP do Prahy, kde som sa prvý krát hlásil hneď po maturite. Ja som tip človeka, ktorý ak niečo chce tak to musí dosiahnúť. A to bol moment, ktorý ma k tomu vyburcoval. Po neúspešných príjmačkách som odcestoval na rok do Francúzska, kde som si zdokonalil jazykove schopnosti a ďalší rok som si podal znovu prihlášku na VŠUP do ateliéru Módní tvorby pod vedením profesora Jozefa Ťapťucha. Tentokrát to vyšlo a už som tu vlastne tretí rok. S nikym by som nemenil. A konečne môžem povedať že robím věc, ktorú cítim že robiť viem.

Predsa len VŠUP v Prahe je veľmi prestížna škola a ja osobne považujem odevnú tvorbu na tejto škole za jednu z najlepších, ak nie aj najlepšiu v Českej republike, ale i v rámci Slovenska. To bol ten hlavný dôvod. A na druhú stranu, v Prahe bola už nejaký ten čas i moja sestra, ktorá tu študovala romistiku na Karlovej Univerzite, takže i to bola taká moja podpora čo sa týkalo ubytovania a podobných vecí. Predsa len je fajn, keď máte při sebe niekoho blízkeho, ktorý vám môže pomôcť keď to potrebujete. Tým lepšie keď je to člen rodiny.

Ten prístup profesora k študentom je v každom ateliéry individuálny, preto i tá forma výuky je rôzna. Samozrejme sú nastolené určité pravidlá. Ale tým, že každý ateliér ma i svoje špecifické aktivity, tak tie rozdiely tam občas sú. Náš profesor zároveň vyučuje i na škole v Paríži, takže vždy ho máme k dispozíci na dva týždňe tu v Prahe a potom cestuje na dva týždňe do Paríža. Každý profesor má svojho asistenta, s ktorým máme možnosť konzultovať naše projekty. Ako som spomínal, ten prístup je v každom ateliéry iný.

Mne osobne ten náš veľmi vyhovuje, pretože v tom čo robíme a čo chceme robiť, nie sme profesorom zvláštne limitovaní. Dáva nám dosť veľký priestor na seberealizáciu a na vlastný rozvoj. V každom ročníku je tak maximálne 4 -- 5 študentov. VŠUP je výberová škola a príjmacie skúšky sú pomerne náročné. Takže uchádzač si práve túto školu nevyberá len preto, aby získal nejaký titul a nezajímala ho samotná výuka na škole. Väčšinou sem prichádzajú študenti s jasným zámerom a špecializáciou na odbor, prípadne umelecké odvetvie, v ktorom by radi pôsobili.

Možno i ďalším faktorom, prečo som sa rozhodol študovať na VŠUP, bola celková atmosféra na škole: Nádherné priestory budovy i samotní ľudia. Vždy som sa dobře cítil v prostredí zapáchajúcom od farieb. Na chodbach preplnených kdejakými podivnosťami, nedokončenými obrazmi, v prostredí bizarných osobností, umelcami... To všetko mi bolo blízke. Samozrejme dnes viem, že v podstate ide o úplne normálnych ľudí, ktorí sú možno niekedy až príliš realistickí a postrádajú tú fiktívnu umeleckú dušu. Ale i napriek tomu si to svoje prostredie tak trochu strážia. Už v prvom ročníku ma milo prekvapili večierky v ostatných ateliéroch. Ide hlavne o príjemne strávený večer, ale niekedy sa to môže zvrhnúť do poriadne divokej zábavy. V pivničných priestoroch máme kantýnu, do ktorej všetci radi zájdeme na panáka po úspešnej obhajobe klauzúrnych prácí.

Prevažne sem nastupujú ľudia s jasným zámerom, ako som spomínal. Je tu ale potom možnosť rôzne prestupovať na ine odbory a vyskúšať si i výuku v iných ateliéroch. Napr. sochu, architektúru, fotku atd. Všetko je věc dohody a ten študent nakoniec môže i oddiplomovať v úplne inom ateliéry, do akého nastúpil na začiatku. Nepoznám mnoho študentov, ktorí by boli nespokojní s výukou na škole a dobrovoľne by odišli. Hovorím, je to výberová škola a dostane sa sem len málokto, takže sa predpokladá, že i tí uchádzači sú si tohoto vedomí a takisto k tomu patrične pristupujú.

Hodne študentov už počas školy využívajú program Erasmus -- výmenné stáže do zahraničia. A častokrát tam po štúdiu znovu vycestujú a uplatnia sa tam, keďže ako všetci iste vieme, Česka republika nie je zemou kde by tá poptávka bola zvlášť vysoká. Ak by som mal hovoriť za odbor ktorému sa venujem ja, tak je to azda ešte horšie. Textilný priemysel u nás v podstate vôbec nefunguje a s otázkou "čo po diplomke" je stále veľký problém. Riešiť to založením vlastnej značky je tak náročné a nákladné riešenie, že často to stroskotá už len pri pomyšlení na to. Je to ťažké, snáď to v budúcnosti bude lepšie. Budeme tomu veriť.

Priznám sa, nejak som potom nepátral ale čo sa týka nášho Československa, tak neviem zatiaľ o nikom, kto by tento odbor študoval. Samozrejme je třeba rozlišovať návrhára a návrhára. Pre mňa nie je návrhár ten, čo si kutí niekde doma na kolene šatičky, ktoré budú vystavené v dome kultúry za príležitosti dní obce. To dnes dokáže každý. Tu ide skôr o istý celkový záujem o odbor, prehľad a určite i znalosti, čo sa týka technických vecí, konštrukcie odevu, postoj k móde ako takej. Ja by som bol rád, keby som spoznal i ďalšieho Róma -- Rómku, ktorí by sa venovali tomutu odboru. Určite by ma to potešilo. Problém je však i v tom, že mi Rómovia sme veľmi netrpezliví. Chceme všetko tu a teraz. Nebaví nás čakať a preto často u mnohých prípadoch ten potenciá na tomto základe stroskotá.

Nemám konkrétnych návrhárov, ku ktorým by som sa prikláňal. Áno, sú takí, ktorých práca ma baví a rád si pozriem ich kolekcie. Ale snažím sa nechávať si od toho dostatočný odstup, pretože je to veľmi zavádzajúce a vidím i na iných príkladoch, že ten čisto inšpiračný zdroj sa môže zvrtnúť na super zdroj ku kopírovaniu. Mám rád čistú módu, s jasnou formou, názorom. Nemám rád preplácanosť, zbytočnu dekoratívnosť, ale nie som zarytý minimalista. Každé moje obdobie je inšpirované niečím iným. Preto je u mňa bežné vidieť pestrofarebné odevy a zároveň kolekciu čiernych modelov. Štúduim na VŠUP beriem i ako určitú cestu hľadania sa.

To je príhoda, ktorú vyťahujem vždy, ak chcem pobaviť nejakú skupinku kamarátov. Bolo to vlastne ešte na strednej škole. Moja prvá učasť na súťaži. Pani profesorka sa rozhodla, že môj odev prihlási na istú súťaž mladých návrhárov. Avšak modelka, na ktorú som šaty šil, nebola v danom termíne dostupná, takže musela nastúpiť iná. Všetko bolo v poriadku, modelka vystúpila na mólo, prešla sa po ňom až na jeho koniec kde sedela porota, zapózovala a hop... Vršok šiat jej spadol dolu, takže tam ostala stáť polonahá před desiatkam očíi udivených divakov. Následne bol môj model diskvalifikovaný s odôvodnením, že šaty nesedia na postave, tým pádom nebola zvládnutá technická stránka odevu. Ja osobne som sa nemohol zúčastniť tejto vtipnej situácii, ale keď mi to tí ktorí to videli, referovali, bol som rád, že som bol tam kde som bol. Ale holt, dnes sa už nad tým len usmejem.

Moja ďalšia účasť, taktiež z čias strednej školy, bola súťaž Zlatá fatima junior v Trenčíne. Spolu so spolužiačkou sme vytvorili mini kolekciu, ktorú sme sa chceli na tejto súťaži prezentovať. Ja, v tej dobe výrazná osoba čo sa modelov týkalo, som si vymyslel, že urobím šaty, ktoré budu tentokrát zámerne odhaľovat jedno prso modelky, ktoré som tesne před predvádzaním pomaľoval farbami. Samozrejme všetko to bolo v rámci akéhosi konceptu, ktorý teraz nie je podstatný. Okrem toho že som nemohol nájť do poslednej chvíle dievča, ktoré by mi ten model predviedlo a ktoré mi našli až kamarátky z internátu -- predsa len asi by bolo blbe chodiť po izbách a pýtať sa mladých školáčok, ktorá z nich by bola ochotna vyzliecť sa aby som si ju prezrel, pretože hľadám vhodnu modelku pre môj model. Sotva by mi nejaká uverila. Nakoniec mi teda kamarátky našli pekné mladé dievča, ktoré sa nato dalo. Avšak ten druhý problém prišiel až po samotnej súťaži, keď sa v istom denníku objavila fotka dievčiny s odhaleným prsom cez celú stránku novín. Okamžite prišli sťažnosti zo strany rodičov. Ale nakoniec sa celá situácia urovnala, keďže modelka sa teda priznala, že si bola vedomá toho čo robí. Ale aj takéto věci sa dejú.

Keď sa tak nato spätne pozerám, tak strednú školu som mal celkom zábavnú. Na VŠUP je to predsa len o niečo serióznejšie a profesionálnejšie. Možno je to i tým, že v tej tvorbe som sa predsa len trochu ukľudnil.

Před nejakým časom som bol oslovený prezentovať pár svojich modelov při príležitosti krstu nového módneho časopisu Ellise v Bratislave. Bola to veľmi príjemná akcia, kde som sa stretol so svojími bývalými spolužiačkami. Plus taký bonus som dostal. Keď ma požiadali, aby som vytvoril originalny model pre krstnu mamu časopisu -- slovensku playmate Evu Cifrovú.

Najnovšie ma veľmi prekvapila Cena Ateliéru, ktorú som získal za svoju poslednú kolekciu, klauzúrnu prácu z letného semestru, s ktorou sa mimochodom chystám prihlásiť i na súťaž Top Style Designer 2012 v rámci veľtrhoch v Brne -- Styl a Kabo. Tak dúfam, že sa mi podarí, keď už nič, tak aspoň kvalitne prezentovať.

Viete, to záleží od samotnej osobnosti človeka. Určite to zvádza myslieť si, že ten lesk a sláva okolo toho všetkého robí z človeka inú osobu a tá namyslenosť tam postupne dorazí, ale je to na tom jedincovi. Ja poznám mnoho dievčat -- modeliek -- ako úplne bežné dievčatá. Ale netvrdím, že nie sú i také, ktorým tá sláva trochu vstúpila do hlavičiek. Častokrát práve tieto to v tom profesionálnom živote moc ďaleko nedotiahnu. Samozrejme všetci asi nevedia aký ten svet modelingu v skutočnosti je. Ja sám sa niekedy čudujem rodičom, ktorí vedome hádžu svoje deti do tejto vody, pretože sú to práve 14 -- 15 ročné dievčatá, ktoré sú žiadané v modelingu. V tomto veku je veľmi ťažke zvládať už tak náročne stresové situácie v profesionálnom prostredí. Je to veľký stres a veľa dievčat to nakoniec nezvládne a vzdajú to, to sú tie lepšie prípady.

Hodne sa hovorí o anorexii, ktorou modelky trpia a i to je vlastne ten dôvod, prečo agentúry vyhľadávajú ešte vlastne deti, ktoré nemajú tie telá tak vyvinuté a tým "prirodzene" spĺňajú predstavu vešiaka, na ktorý sa nevlečie nejaký ten supermodel. Je to sice práca, za ktorú dostanete pekné peniaze. Ale tam si třeba položiť otázku či tie peniaze stoja za to, aby som si zničil život alebo zničil život svojej dcére -- synovi.

Ono sa teraz zdá akoby ten modeling bola tá najväčšia hrôza na svete. Ale samozrejme to sú fakty ktoré sa dejú, no ja nehovorím že sa dejú všade a v každom prípade. Všetko má svoje plusy a mínusy a platí to i v modelingu. Jednoznačne však platí, že čím väčšia a silnejšia osobnosť, tým lepšie preňu. A keď sa nepodľahne všetkým tým nástrahám, ktoré su v tomto odbore pripravené, tak verím, že to môže byť veľmi zaujímavá profesia, ktorá sice netrvá dlho, ale o to viac je intenzívnejšia.

Už som spomínal, že ten trh v Čechách a na Slovensku je veľmi slabý a ak nemáte v zálohe nejakého poriadne štedrého sponzora, tak ste tak povediac: mrtva ryba. Ideálnym riešením by mohli byť nejaké spolupráce na začiatok. I v tom je výborná vysoká škola, že máte možnosť spoznať veľa zaujímavých talentovaných ľudí a nikdy neviete, kedy budete ich pomoc niekde potrebovat. Už sú za nami časy, keď vám stačil talent na to aby ste to niekam dotiahli. Ak teda nikedy takéto obdobie vobec fungovalo. Talent je tak 30% celkového úspechu, tých zvyšných 70 by sme mali venovat rozvíjaniu nášho byznis ducha, lebo ako sa spieva v jednej piesni. "Kto je sviňa, prežije".

Ten odevný priemysel je u nas tak trochu na pokraji zrútenia. Ak sa už teda dávno nezrútil, a ja nepoznám spôsob jako ho vzkriesiť. Ale jedna věc je lamentovať nad rozliatym mliekom a ina otočiť sa a naliať si druhý pohár. Ak šte nejaké mlieko ostalo, samozrejme.

Čisto z hľadiska potencionálu u odevných dizajnérov by tu asi bolo nejaké riešenie, pretože ja si myslím že mladý módny dizajnéri su na veľmi kvalitnej úrovni. Škoda len že bulvár nám před oči predkladá obrazy dávno zapomenutých mien, ktoré bohužial, alebo naštastie, s módou -- súčasnou módou -- nemajú veľa spoločného. A nedáva priestor mladej vlne návrhárov. Je to smutné a častokrát až na smiech.

Nemám konkrétne predstavy. Láka ma vycestovať do zahraničia, ale zároveň by som rád ostal, možno při nejakom zrode novej módnej vlny. Je to ťažké. Presadiť sa v zahraničí nie je žiadny med. Len málokomu sa podarí dostať sa do nejakého uznávaného módneho domu či firmy a udržať sa tam. Ale zas... ostať tu a budovať niečo?

Sú to dva svety a oba sú náročné. Momentálne nedokážem odhadnúť svoju budúcnosť. Budem veriť že počas tých zvyšných troch rokov štúdia, ktoré mi ešte ostávajú, sa objaví nejaký zázračný deduško a splní mi moj tajný sen mávnutím čarovného prútika.

Vytisknout