Slovensko je rovnaké

31. 12. 2014 / Igor Daniš

To, čo píše Jan Čulík v príspevkoch „Vrací sa ČR do pomnichovské republiky?“ a „Krutost, omezenost a klapky na očích“ a následne Petr Šimek „Neexistuje strategie“ o vzorcoch správania v Čechách po 25 rokoch od pádu komunistického režimu sa hodí aj na pomery na Slovensku. V tomto ohľade nie sú Slováci a Česi bratské, ale takmer identické národy.

Škoda, že minimálna jazyková bariéra, ale zato funkčná, nám nedovoľuje vnímať a sledovať ako sa (ne)zmenili vzorce správania v Poľsku, Slovinsku, Chorvátsku, Srbsku ale aj v Maďarsku. Možno by sme boli prekvapení. Dodnes nie sme schopní vytvoriť – a teraz myslím podporiť finančne -, nejaký jednoduchý jazykový slovník, ktorý by nám dovoľoval prekonať minimálne jazykové bariéry (gramatika je v základoch zhodná) a sledovať dianie v týchto krajinách. Aj V4 je skôr formálna organizácia, v poslednom čase neochotná prijať medzi seba Slovinsko (nieto Chorvátsko)...

To, že sa ani na Slovensku neargumentuje, ale tvrdí a následne  fanaticky obhajuje jedine platný názor, je známa vec. Nikto nechce počuť odlišné argumenty nielen protivníka, ale ani priateľa. Najvypuklejšie sa to prejavuje v dianí okolo Ukrajiny, kde sa vynára množstvo protichodných faktov, ktoré platia/sú pravdivé zároveň: na Ukrajine pôsobia polovojenské extrémistické nacionalistické sily s vplyvom na vysokú politiku a zároveň Rusko posiela na Ukrajinu ilegálne a maskovane svoje bojové zložky, USA posielajú taktiež svojich vojenských poradcov a  prichádzajú aj najatí žoldnieri; na Majdane sa bojovalo proti vláde oligarchov, zároveň si oligarchovia upevnili moc, ale ľudia sa cítia slobodnejšie a s nádejou pozerajú do budúcnosti; USA sledujú cez Ukrajinu oslabenie Ruska, ale zároveň podporuje zmenu pomerov k demokratickým; na východe Ukrajiny dochádza k bombardovaniu vlastných občanov ukrajinskou armádou a k exodusu obyvateľov, zároveň mnohí z nich podporovali vojenské akcie rebelov; ekonomická spolupráca Ukrajiny s EÚ by viedla nieen k rozvoj ukrajinskej ekonomiky, ale aj k poškodeniu ekonomiky Ruska a k rozvratu dlhoročnej ekonomickej spolupráce a naviazanosti a tým aj ukrajinskej ekonomiky; Putin trpí velikášstvom, ale je tiež predstaviteľom pôvodne liberálnych prúdov v spoločnosti, ktorého okolnosti a tlaky doviedli jednať ako jedná; Rusko poukazuje na USA, že svojimi akciami a prítomnosťou v regióne chcú „kolonizovať“ Ukrajinu, ale samo podniká provokatívne cvičenia v blízkom okolí voči iným krajinám; USA bránia krajiny v strednej a východnej Európe pred hrozbou z Ruska, ale pri hrozbe veľkého konfliktu by nedbali ich obetovať atď.

Nevidieť dianie iba z jedného uhľa pohľadu a pripustiť mnohokrát nepríjemný fakt protistrany, naráža smršť nadávok, urážok, výsmechu a nepriateľstva. Je to typický prejav malosti. Treba si dávať pozor, čo povedať medzi niektorými ľuďmi, aby človek nestratil kamarátov a neskôr neľutoval.

V mnohých prípadoch sa zdá, dnešná „viera“ je omnoho silnejšia ako tá marxisticko-leninská, že mnohí dnešní predstavitelia správneho a jediného názoru sú menej otvorení argumentom a demokratickosti než boli komunisti v  80. rokoch, omnoho viac predpojatí a prerastení nenávisťou k odlišnému. Mnohí marxisti sa zmenili na marktistov a v ekonomike marktizmus (Market, Markt) nahradil marxizmus.

Podobne nezmyselne a „krvilačne“ bola nielen česká, ale ja slovenská spoločnosť rozdelená, pri voľbe českého prezidenta, ktorej vlna zasiahla čiastočne.

Navyše mnohé skupinky fanúšikov radi „personifikujú“ konflikty: za a proti Putinovi, Bushovi, Zemanovi, Ficovi a iným. Ako keby „tieto persóny“ boli neobmedzení vládcovia a ich odstránením sa všetky politické a spoločenské procesy zmenia.

Väčšinou sa vášnivé debaty so značnou dávkou nenávisti vedú na zástupné témy, ktoré nemožno ovplyvniť, zmeniť resp. nemôžu zmeniť náš život, fungovanie politiky, spoločnosti a ekonomiky. Na témy, ktoré kvária spoločnosť ako sú neochota, korupcia, arogancia, cynickosť, právo silnejšieho, pohŕdanie slabším, rozkrádanie, okázalé mamonárstvo, absurdná a malicherná byrokracia, vláda litery zákona na duchom zákona všetci iba súhlasne pokývajú, utvrdia sa vzájomne, konštatujú je to tak, ale nehľadajú spôsoby ako ich napraviť, ovplyvniť, zmeniť, zastavia sa na argumente nedá sa, zničia nás. Problém môže vyriešiť iba určitá strana alebo persóna podporované masmédiami. Strana a persóna vzbudzujú sympatie a antipatie a vytvára tak dva protichodné tábory a nenávistný boj sa môže začať.

Pokiaľ ide o postavenie našich miništátov vo svete, komentoval som súkromne rozdelenie Československa nasledovne (s prepáčením za výraz): „Československo je pojem, Česko a Slovensko sú dve hovná vedľa seba.“ Podobne dopadla Juhoslávia z čias svetom uznávaného Tita.

Nejde iba o to, že my si v našich  malých republikách môžeme hovoriť a písať ako sa to vlastne vo svete deje, kto má pravdu, čo sú fakty a čo nie, kto je blázon a kto hrdina, čo sa stane a čo nie, pretože to nemá na dianie vo svete úplne žiadny význam. Lenže mnohí argumentujú tak vehementne, ako keby ich tvrdenia mali priamy dopad na politické dianie kdekoľvek vo svete, pričom nikto o nich nevie a nikto nie je na ne zvedavý. Hlavne, že toho druhého môžeme označiť za hlupáka, nedemokrata, liberála, ľavičiara, naivného rusofila s klapkami na očiach, plateného amerického agenta apod.

Má to však aj druhú stránku: Pokiaľ niekto príde s nejakým odvážnym názorom alebo provokáciou, nikto si ju vo svete nevšimne. Predstavte si, že by niekto v anglicky písaných médiách alebo francúzsky spisovateľ, napr. Houellebecq milujúci provokácie, prišiel s nasledovnou výzvou: „V Mexiku sú porušované ľudské práva, nerešpektuje sa demokracia, občania sú terorizovaní násilnými ozbrojenými bandami, násilie, chaos a anarchia ohrozujú susedné štáty a preto vyzývame Rusko, EÚ a Čínu, aby poslali do Mexika humanitárnu pomoc, bezpečnostných poradcov, zabezpečili svojimi jednotkami v krajine mier a dodržiavanie ľudských práv“. Keď takúto provokáciu sformuluje v našich bezvýznamných štátoch ktokoľvek od satirika cez spisovateľa a publicistu po politika, nikto si ju nevšime - ani keby výzvu hlásala nejaká populárna anarchistická skupina... Keby to napísal francúzsky spisovateľ, anglický publicista alebo satirik...

Na Slovensku máme ešte viac zakódovanú vlastnosť poslúchať autoritu v práci, v rodine, v spoločnosti. Poklonkovať sa jej a verejne sa podlízať, za dverami nadávať a podvádzať. Politicky to najprv boli Budapešť a Viedeň, potom Praha a Moskva, teraz Brusel, Washington a Vatikán (aspoň donedávna). Spochybnenie autority vedie k spoločenskému vylúčeniu.

Naše argumentovanie, prijímanie skutočnosti, reflektovanie vecí, presvedčovanie pripomína boj dvoch futbalových fanúšikovských táborov. Najlepšie to vystihuje povzbudzovanie moderátorov/zabávačov pri televíznych prenosoch slovenskej hokejovej reprezentácie na námestiach: „Kto neskáče hop, hop, hop, nie je Slovák.“

0
Vytisknout
4365

Diskuse

Obsah vydání | 2. 1. 2015