O prezidentských volbách

4. 4. 2014

Slovensko si zvolilo nového prezidenta. Emócie občanov z predvolebnej kampane stále vytrvalo priživujú médiá, ktoré formujú povolebné názory. Živo sa diskutuje o víťazstve pravice, prehre ľavice, vôli ľudu a vyjadrení názorov občanov. Je to ale skutočne tak?, ptá se Sepp Winkler.

Myslím si, že skutočnosť je úplne iná. V prvom rade víťaz volieb. Andrej Kiska, ešte pred nedávnom v politike neznámy človek, oportunista a milionár, ktorý zbohatol v deväťdesiatych rokoch na spoločnostiach poskytujúcich spotrebné úvery obyvateľstvu priamo pri nákupe tovaru a neskôr zakladateľ neziskovej organizácie Dobrý Anjel, cez ktorú si vybudoval imidž filantropa a humanistu je podľa vlastných slov nezávislý kandidát a nie je spojený so žiadnou a teda ani pravicovou politickou stranou. V očiach verejnosti sa prezentoval ako človek, ktorý do politiky prinesie racionalitu a funkciu prezidenta republiky odpolitizuje. Práve týmto svojim postojom si získal rozhodujúci počet voličov a práve preto nakoniec vyhral. Vyhral teda nezávislý a nie pravicový kandidát, voliči si vybrali predstaviteľa, ktorý nie je, aspoň navonok, spojený so žiadnym tradičným politickým smerom. V podstate ide o slovenský variant Andreja Babiša na českej politickej scéne.

V druhom rade nemôžeme v žiadnom prípade hovoriť o víťazstve pravice. Pre posúdenie úspešnosti strán v týchto voľbách je potrebné sa pozrieť na výsledky ich prvého kola. V druhom kole sa už volilo, ako je na Slovensku obvyklé, proti a nie za. V prvom kole prezidentských volieb v skutočnosti pravicové strany utrpeli ďalšiu výraznú porážku od naivných voličov. Ako už je tradíciou na slovenskej politickej scéne, papierovo pravicové strany vstúpili do boja o post hlavy štátu rozdrobené a nesúrodé. Navonok síce prezentovali ako svojho hlavného kandidáta parlamentného veterána a nevýrazného kresťanského demokrata s výzorom trpiteľa, Pavla Hrušovského, ale potenciálne pravicovým voličom poskytli aj ďalšie alternatívy. Tradičnou piatou kolónou medzi tzv. pravicovými stranami je SaS, ktorá sa preslávila rozbitím pravicovej koalície pri hlasovaní o Eurovale a ktorá ponúkla mladého, asketicky pôsobiaceho a po kariére túžiaceho právnika Radoslava Procházku. Z hlbín minulosti si koridor do volebného boja vytvoril herec a nežný revolucionár Milan Kňažko a za predstaviteľa pravicovej politiky možno považovať aj večného poslanca a bojovníka za práva maďarskej menšiny Gyula Bárdosa, ktorý na čardášovú nôtu zahral tak dobre, že porazil aj zúboženého Hrušovského . Najúspešnejším z týchto kandidátov bol Radoslav Procházka, ktorý skončil tretí a získal 21,2 % a 403 548 hlasov. Naproti tomu v prvom kole zvíťazil papierovo ľavicový Róbert Fico, ktorý získal 28% a 531 919 hlasov. Nasledoval ho Andrej Kiska s 24% a 455 996 hlasmi. Spoločný kandidát pravice Pavol Hrušovský pohorel s 3,3% a 63 298 hlasmi a skončil medzi svojimi pravicovými súputníkmi ako posledný. Nepravicoví predstavitelia vyhrali v 42 volebných obvodoch, zatiaľ čo pravicoví len v siedmich. Pri tomto volebnom výsledku hovoriť o víťazstve pravice medzi voličmi je číry nezmysel.

Napokon ale nemožno konštatovať ani prehru ľavice a to z jediného zásadného dôvodu. Na Slovensku neexistuje žiadna významná ľavicová strana a stranu Smer-SD za ľavicovú považovať skutočne nemožno. Jej ľavicovosť je len formálno-verbálna a vyjadrená v názve strany a v prázdnych volebných heslách. Strana Smer-SD sa momentálne nachádza v polovici volebného obdobia, v ktorom môže vládnuť vďaka svojmu poslednému masívnemu víťazstvu sama. Má k dispozícii jednofarebnú vládu, v ktorej nemusí viesť žiadne stranícke spory a väčšinovú podporu parlamentu. Myslím si, že táto situácia je pre presadenie vlastnej politiky a názorov ideálna a lepšou je už len málo pravdepodobná ústavná väčšina. Napriek tomuto výhodnému postaveniu Smer-SD neuskutočnila žiadne ľavicové zmeny v spoločnosti, ktorá v podstate pokračuje v reštriktívno-liberálnom smerovaní predchádzajúcej pravicovej vlády. Nezaviedlo sa dodatočné zdanenie bohatých, nezlepšilo sa sociálne postavenie mladých, dôchodcov, chorých a sociálne slabých, neuskutočnila sa reforma zdravotného postenia, neboli zlúčené zdravotné poisťovne, nezvýšila sa právna ochrana pracujúcich v Zákonníku práce, neboli postihnutí zamestnávatelia, ktorí zneužívajú živnostenské zmluvy pri prácach vykazujúcich znaky prác zamestnancov v trvalom pracovnom pomere, neboli vytvorené podmienky pre zvyšovanie miezd, neboli postihnuté spoločnosti vyhýbajúce sa daňovej povinnosti tým, že majú fiktívne sídlo v tzv. daňových rajoch. Navyše, vo vedení strany je množstvo podnikateľov -- milionárov a ďalší sú strane veľmi blízki a sú jej verejní podporovatelia. Strana udržuje priateľské styky s tzv. finančnými skupinami, ktoré prišli k majetku v divokých privatizáciách, vyhýbajú sa daňovej povinnosti a pôsobia tzv. "na hrane" zákona práve vďaka dobrým vzťahom so stranou Smer-SD a vplyvom na jej poslancov v zákonodarnom zbore. Jedinou skutočnou úlohou strany Smer-SD je poskytnúť tej časti voličov, ktorí cítia a myslia ľavicovo ilúziu ľavicovej strany a zabrániť tak vyformovaniu a pôsobeniu skutočného ľavicového politického subjektu. Túto rolu dnes všade vo svete hrajú zvyšky bývalých sociálno-demokratických a socialistických strán. Róbert Fico na seba prevzal ako kandidát úlohu "zlého chlapca", ktorý vo volebnej hre vytvoril zaujímavú zápletku a ktorý poskytol možnosť voliť "proti Ficovi". Celý skutočný zmysle volieb sa tak zakryl do neprehľadného spletenca mediálne režírovanej politickej komédie.

Kto teda na Slovensku vyhral prezidentské voľby? Víťazom sa stali rovnako ako aj v predchádzajúcich a tiež parlamentných a komunálnych voľbách vlastníci finančných skupín, veľkých zahraničných a domácich korporácií, amorálni a asociálni ľudia, ktorí sa maskujú za "pravicu" aj "ľavicu", ktorí prostredníctvom vlastnených médií a politických strán vytvárajú občanom ilúziu pluralitnej spoločnosti, politického boja a v zákonom stanovených intervaloch pomocou svojich "hercov" zinscenujú komédiu demokratických volieb. V rokoch 1989 -- 91 prebehli spoločenské zmeny nielen v socialistických štátoch, ale tiež v západných kapitalistických štátoch. Postupnou globalizáciou sa ďalej posilnilo a napokon absolutizovalo postavenie medzinárodného kapitálu. Spolu so socializmom zanikol aj kapitalizmus. Vznikla nová spoločensko-ekonomická formácia -- korporatívny imperializmus. Štát, ktorého úlohou je starať sa o svojich občanov, prestal túto úlohu vykonávať. V korporatívno-imperialistickom spoločenskom zriadení štát slúži výhradne na stabilizáciu veľkých súkromných spoločností. Tie potom v obdobiach kríz zachraňuje z prostriedkov daní všetkých občanov. V období expanzie ale nenúti tieto firmy aby svoj dlh spoločnosti splatili. Naopak, poskytuje im daňové úľavy a potichu toleruje neplatenie daní, čím zabezpečuje prelievanie kapitálu od čoraz chudobnejšej pracujúcej a dane platiacej vrstvy k čoraz užšej a bohatšej dane požívajúcej vrstve. Skutoční vlastníci čoraz koncentrovanejšieho kapitálu pochopili, že nie je vhodné, aby spoločnosť riadili priamo. Je pre nich omnoho výhodnejšie skryť sa za iluzórny politický boj, za nastrčených politikov, ktorí v celej šírke politického spektra zabezpečujú ich záujmy. Občania tak majú pocit možnosti ovplyvniť vo voľbách spoločnosť, bojovať za "toho svojho správneho" a proti "tomu zlému". V skutočnosti však neovplyvňujú vôbec nič, len si vyberajú z novej "jednotnej kandidátky".

Čo sa teda bude diať v našej spoločnosti ďalej? Som presvedčený že nič významné sa nezmení. V pravidelných cykloch sa bude organizovať politická komédia volieb. Naďalej bude prebiehať ožobračovanie širokých pracujúcich más a bohatnutie oligarchických korporatívnych elít. Naďalej budú voliči ohlupovaní sľubmi lepších zajtrajškov a nevyhnutne biednej súčasnosti sprava aj zľava. Neuskutoční sa žiadna významná zmena smerom k posilneniu možnosti občanov ovplyvňovať chod a smerovanie štátu. Za povšimnutie stojí, ako je v podstate nemožné v "demokratickej a pluralitnej" spoločnosti založiť stranu, viesť s ňou politický boj a zaznamenať úspech. Aj napriek formálnej otvorenosti politického systému zakotvenej v právnom poriadku tu existuje neprekonateľná prekážka v podobe potreby kapitálu. Bez masívnej finančnej podpory žiadna politická strana nevznikne, nedokáže viesť kampaň, predvolebný boj a napokon uspieť. A kapitál nebude poskytnutý tomu, kto ohrozuje postavenie finančných magnátov, oligarchov a korporácií. Prečo asi žiaden zo súčasných politických subjektov nepresadzuje priamu demokraciu a prečo vo voľbách nie je jednoducho umožnené hlasovať platne, ale neposkytnúť hlas nikomu z predtlačenej ponuky, pričom od určitého počtu takýchto hlasov by boli voľby neplatné a musel by sa hľadať vhodnejší návrh a konsenzus? Asi si budeme musieť počkať na ďalšiu revolúciu.

0
Vytisknout
4367

Diskuse

Obsah vydání | 4. 4. 2014