Kauza Gorila - skôr komédia než tragédia

22. 2. 2013 / Igor Daniš

K napísaniu toho článku ma preto neprivádzajú samotné fakty uvedené v knihe Gorila, ktoré som už poznal, ako každý iný, z anonymných webových stránok, ale prológ vydavateľa denníka Sme Alexeja Fulmeka, ktorý odmietol pôvodne vydať knihu Gorila ako aj koncepčnejšie o nej písať v denníku. Šéfredaktor bol vtedy podľa Nicholsona tiež proti publikovaniu, na rozdiel od jeho mladého zástupcu, ktorý už ale medzitým prešiel do podnikateľského sektora.... V prológu Fulmek píše, že odmietol vydať knihu pred voľbami, pretože pracovali s nepreverenými informáciami (jeden čas platil súdny zákaz knihu vydať...!) s negatívnymi dôsledkami na podnikateľov; že výsledkom ako vieme nebolo obrodenie, ale frustrácia...; že vydavateľ nezávislého denníka Sme nesúhlasil s autorom v negatívnom hodnotení osoby bývalého premiéra Dzurindu; že je napriek tomu rád, že kniha vyšla. Z toho vyplýva, že vydavateľ napriek všetkým nepreukázaným obvineniam a kauzám vlád Mikuláša Dzurindu 1998-2006 ako boli kupovanie poslancov, obskúrne privatizácie, kupovanie novinárov predvoľbami 1998, s jeho vládnutím súhlasí. Takéto názory a hodnotenia môže vysloviť snáď iba vydavateľ na Slovensku. Lebo ako píše Nicholson, slovenskí novinári si zvykli, že nie sú len pozorovatelia, ale aj hráči. Mohol byť denník v tých časoch objektívny? Vieme, že napr. hlasne propagoval dôchodkovú reformu, v ktorej občan zo zákona! odovzdáva počas života povinné percento súkromnej spoločnosti, ktorá s nimi podniká na finančných trhoch a tá sa mu zaväzuje, že od určitého dátumu bude vyplácať také a také dávky, ak teda neskrachuje (rýdzi feudalizmus)... Neskôr vysvitlo, že za horlivosťou novinárov naprieč všetkými médiami stálo aj rozličné "motivovanie" od dôchodkových spoločnosti, k čomu sa tuším práve novinári zo Sme priznali. Denník Sme bol v tom čase hlasnou trúbou privatizácie v zdravotníctve, kde veľa získala práve daná finančná skupina.

Napr. politici zo SAS, ktorí tvrdili, že ako jediní z celého politického spektra nemajú s kauzou nič spoločné, pracovali ako píše Nicholson práve pre finančnú skupinu v tomto sektore. (Členom tejto liberálnej strany sa nemôžete stať len tak, pretože členské je od 100 do 1000 eur.) Nicholsonova dnes už bývalá žena bola za túto stranu štátna tajomníčka.

V knihe Nicholson trefne opisuje správanie Dzrurindu. Ľudia zvonku ho vnímajú ako človeka, ktorý vždy primäl rôzne politické strany ťahať napriek nezhodám za spoločná lano, hlavne s vidinou vstupu do EÚ. Aká bola asi cena? S čím sa obchodovalo? Po Gorile tušíme viac resp. vieme. Dzurinda k Nicholsonovi, a ako k mnohým iným, ktorí sa s ním stretli a  mierne sa s ním nezhodli, sa správa drsne, veľmi agresívne až zákerne, neschopný použiť akýkoľvek argument, ale schopný obratom obviniť protivníka zo lži  s cieľom zničiť ho.

Nehodnotím denník Sme iba negatívne, naopak si myslím, že z komplexného hľadiska je jasne najlepším masmédiom na Slovensku, ale ako povedal v rozhovore pri príležitosti 20. výročia založenia Sme bývalý šéfredaktor Martin Šimečka jeho novinári pravdu nehľadajú, ale dopredu ju vedia. Spomína tiež, že novinári ekonomickej sekcie si prediskutovávali svoje články s ministerstvom financií pod vedením guru liberálov Mikloša, či to či ono môžu napísať. Bývalý šéf ekonomickej sekcie Štulajter sa presťahoval pred necelými 2 rokmi do Austrálie a začal odtiaľ písať  povrchné články o tamojšom živote, pričom nedávno vyšlo najavo, že nejaký čas pracoval/je pre stranu SAS On sám necítil potrebu informovať o tom vedenie denníka.

Denník Smena bol aj po Nežnej revolúcii značne prázdny a markantne svojou kvalitou zaostával za vtedajšími českými periodikami (všetko závisí od ľudí). Smene pomohol až redakčný prevrat riadený Mečiarom, ktorý spôsobil vznik nového denníka Sme i intelektuálne nakopnutie redakcie. V tom čase takmer všetky slovenské periodiká podporovali Mečiara a slovenský rozhlas robil doslova propagandu jeho politiky, a to nie z donútenia, ale z presvedčenia novinárov.

Ďalší bývalý pilier denníka Sme šéfredaktor Kotian odišiel v dobe odpočúvania Gorila do politiky. Vstúpil do strany bývalej novinárky Martinákovej Slobodné fórum (liberálna, konzervatívna, moderná a všetky iné pravicové konvencie), ktorá sa podieľala na rozpade väčšiny v parlamente po kauze "skupinka" v roku 2003 (dopady sú rozoberané v Nicholsonovej knihe) a kedy podala pomocnú ruku odvolanému ministrovi Šimkovi, aby ho obratom po založení strany podviedla. V knihe Gorila sa píše, že tesne pred voľbami vyjednávala so Smerom o vstupe do koalície o rozdelení ministerských kresiel. Do parlamentu sa nakoniec nedostala.

Kvalite denníka Sme však neprospieva slovenské prostredie, kde pôsobí ako vlastne jediný seriózny celospoločenský denník. Chýba mu seriózna konkurencia. Pravda už roky vychádza v tabloidnom formáte a po odchode Šabatu pred vyše dvomi rokmi šla jej úroveň dole. Píše sa v nej príliš "svižným" tónom a povrchne o bežných témach. Do ničoho nevŕta, hlbšie záležitosti sa snaží obchádzať. Má však celkom kvalitnú rubriku o kultúre. Na trhu je ešte povinný a konvenčný hospodársky denník a dva bulvárne plátky. Na poli týždenníkov je príliš konvenčný a nudný hospodársky týždenník Trend a konzervatívny Týždeň s jednoduchým a kazateľským šéfredaktorom zbožňujúcim športové hviezdy, kde si myslia, že idú po nešvároch spoločnosti, pričom sú povrchní a nevzdelaní. Verejný rozhlas a televízia sú mdlé, komerčná Markíza a TA3 kedy vtedy prekvapia otvorením tabuizovanej témy, ale celkovo iba surfujú po hladine verejnej mienky (investigatívne relácie zrušili).

Úroveň Pravdy: Podľa úniku odpočúvania novinárky Pravdy vojenskou kontrarozviedkou v roku 2011 vyšlo najavo, že minister vnútra Kaliňák, vtedy v opozícii, naliehavo odporúčal danej novinárke, s ktorou bol v zrejmom priateľskom vzťahu, o akej téme má písať.

Na konci knihy Nicholson spomína, že jeden člen SAS (je ich, ak sa nemýlim, do tristo, vysoké členské) blízky týždenníku Trend, kde predtým pracoval, mu priniesol tie a tie správy. Je to normálne: slovenskí novinári sa stretávajú a priatelia s politikmi a opačne, prechádzajú jednej z brandže do druhej. Nicholson nie je výnimka.

Aj bývalý šéfredaktor Šimečka sa priznal, ak ma pamäť nemýli, že chodil pred vypuknutím kauzy "Skupinka" s premiérom Dzurindom na pracovné raňajky.

Nicholson síce píše o podplácaní zo strany finančnej skupiny, ale on ako novinár sa zúčastnil na vianočnom večierku premiérky, kde si jeden minister zo SAS (bývalý manažér nadnárodnej korporácie) uťahoval z faktov z Gorily. Sama premiérka, keď vyšla na povrch kauza, šla po nej a snažila sa rozhýbať netečnosť policajtov, tajnej služby a prokurátorov. Sama Radičová sa však s majiteľmi finančnej skupiny stretávala/stretla u nej doma aj za prítomnosti Dzurindu, čo najprv odmietala verejne priznať. Bolo to pred prezidentskými voľbami v roku 2009 (v čase kedy Nicholson viedol márny boj s vyšetrovaním a publikovaním faktov z odpočúvania Gorily) a jednali spolu asi o  finančnej podpore jej kampane. Prečo nie? Boli predsa pravičiari, chceli privatizovať a znižovať dane. Žiadni spiatočníci.

Niektorí slovenskí novinári v poslednom čase radi zdôrazňujú, že hlavná vina nestojí iba na strane vtedajšej vlády, ale aj na strane Smeru, pretože Fico a jeho osobný tajomník sa tiež v danom byte na jar 2006 stretávali s oligarchom. Ako sa píše v knihe, rozprávali sa o politickej situácii a oligarcha chcel od Fica, aby mu uvoľnil ruky v zdravotníctve, kde majú veľké investície. Fico nič neprisľúbil a neskôr na stretnutiach jeho asistent odkazoval oligarchovi, že Fico k nemu nie je príliš naklonený. Pred voľbami 2012 premiérka Radičová naznačila, že časť prepisov z Gorily môže zavádzať. Totiž 15.2. 2006 dostal premiér a minister vnútra správu od SIS o operácii a následne informácie mohli uniknúť von a dostali sa pravdepodobne k finančnej skupine. V knihe sa píše, že Dzurinda hneď varoval pokladníka SDKÚ, aby bol opatrnejší na stretnutiach s oligarchom a Mikloš so zástupkyňou FNM prestal jednať nimi dosadenou manažérkou na FNM. Ako načrtla premiérka Radičová Nicholsonovi (viď knihu), oligarcha  túto  vedomosť použil na vytvorenie pasce: konverzácie predstieral s cieľom kompromitovať dôveryhodnosť spisu. Nový premiér Fico po voľbách 2006 zrušil privatizáciu letiska (projekt dostala v konzorciu finančná skupina) a zakázal aj zisk zdravotným poisťovniam, teda aj finančnej skupine vlastniacej jednu súkromnú poisťovňu. Vláda a súkromné poisťovne sa teraz súdia na medzinárodnej arbitráži. Či prebiehali alebo prebiehajú nejaké zákulisné vyjednávania medzi Smerom a oligarchom možno iba špekulovať.

Strana Smer-SD je dlhodobo spájaná s inými oligarchami, ktorí sú samozrejmými ostrými rivalmi finančnej skupiny na ekonomicko-politickom kolbišti. Počas jej vlády s HZDS a SNS došlo k iným škandálom ohľadne korupcie, ale to nie je téma tohto článku.

Inak je zaujímavé, že keď ČT točila nedávno reláciu k výročiu rozpadu Československa, diskutovali jej redaktori na tému iba s pravicovými novinármi a intelektuálmi, ako keby iní na Slovensku neexistovali. Neviem, či to bol zámer alebo lenivosť vyhľadať si v spoločnosti iných. Aký obraz o Slovákoch potom ale putuje do Čiech?

Viete čo slovenské masmédia naprieč spektrom spoločne najviac zaujíma? Kto, s kým, kedy a prečo. Telenovela! Zaujíma ich, čo bude o rok po prezidentských voľbách, ale nezaujímajú ich súčasné podstatné dianie v spoločnosti. Dôvod: od podstaty sú mnohí novinári intelektuálne plytkí, odozva u obecenstva je okamžitá a je to jednoduchšie než otváranie závažných problémov v spoločnosti.

Aj po kauze Gorila sa všetci novinári (hlavne tí, ktorí skutočne zamýšľali s kauzou niečo robiť -- Sme a Týždeň, na rozdiel od ďalších) dušujú v boji proti korupcii, ale keď sa naskytla nahrávka na smeč nikto nereagoval. Pred vyše dvomi rokmi došlo striedaniu na poste prezidenta slovenského futbalu. Vyhrala bystricko-žilinská klika a prehrala bratislavská. Na konci sezóny viedla Žilina tesne pred Slovanom BA. Pár kôl pred koncom sa hral ich vzájomný duel v Žiline. Za nerozhodného stavu vbehol v 90. minúte na trávnik domáci fanúšik nasrdený na nespravodlivé písanie v prospech Slovana a inzultoval asistenta rozhodcu. Zápas bol predčasne ukončený a neskôr od zeleného stola Slovan vyhral kontumačne tri nula, čo mu zaisťovalo titul. Zhoda okolností? Na Slovensku určite áno. V nedávnom rozhovore  tréner Lešický uviedol, že podľa nejakej rozhodkyne pôsobiacej v Británii, anglickí rozhodcovia, okrem špičkových, zarábajú menej než slovenskí....(Na Slovensku sa veľké peniaze používajú nato, či Horná dolná porazí v druhej či štvrtej lige Malú ves a skončí celkovo druhá, nie desiata. Zmysel uniká.)

Minulá pravicová vláda Radičovej rozhodla zaviesť projekt eHealth. Súčasná vláda Smeru s obštrukciami v projekte pokračuje. Projekt eHealth je podporovaný hlavne jednou súkromnou zdravotnou poisťovňou vlastnenou "goriliou" finančnou skupinou, ktorá v zdravotníctve doluje vysoké zisky a teraz sa súdi s vládou o zákaze generovania ziskov zdravotnými poisťovňami. Koho myslíte podporujú slovenskí novinári, hlavne tí "antigorilí"? V projekte eHealth ide o vytvorenie elektronickej zdravotnej karty s celkovým chorobopisom pacienta, ktorá bude uložená na  centrálnom serveri. Naň budú mať prístup "oprávnené" osoby. Bude sa alebo sa nebude s chorobopismi narábať, obchodovať alebo vydierať? Tento orvellovský projekt by určite ctil Stalina alebo Mengeleho. Čo myslíte, na ktorej strane stoja "morálni", antikorupční a pravdu poznajúci slovenskí novinári?

Keď kauza Gorila naplno vypukla, novinári sa dušovali, že chceli písať, ale nemohli, pretože sa báli žalôb. Priznávali, že niekoľko článkov Nicholsona nakoniec aj vyšlo, ale nič sa v spoločnosti nestalo. Prečo, pýtali sa a obracali oči do neba. V jednej televíznej diskusii vedenej šéfredaktorom týždenníka Týždeň český investigatívny novinár, tuším Kmenta (alebo Kroupa), poradil slovenským novinárom ako to mali asi robiť: postupne. Lenže Slováci chcú všetko hneď -- peniaze, moc, výsledky. Taká je proste naša spoločnosť.

V nedeľnej diskusii slovenskej verejnej televízie na tému odstúpenia pápeža do štúdia pozvali slovenského metropolitu a bratislavského arcibiskupa a nejakú katolícku aktivistku. Žiadna opozícia. A tak je to poväčšine všade. Veď načo, fanúšikovia nechcú počuť cudzie kecy..., iba pozitívne informovanie, jednostranné.

Zarážajúce na slovenskej mediálnej scéne je ešte jeden fakt. Jednotliví novinári striedajú jednotlivé masmédiá ako futbalisti kluby alebo politici strany. Futbalisti i politici ich striedajú zväčša za finančnú odmenu a novinári...? Akým právom oni potom kritizujú politikov? A ďalšia veľká skupina novinárov prestupuje buď za hovorcov politikov, korporácií alebo idú robiť biznis do PR agentúr. V čom sú morálne a aj profesijne lepší než politici alebo oligarchovia?

Pozrime sa na celé zlyhanie v slovenskej kolektivistickej spoločnosti trochu inak. V spoločnosti panuje kult moci, peňazí, okázalosti, predvádzania sa a nadradenosti. Ak podaktorí ako prví získali peniaze v malej privatizácii, neskôr v I. vlne kupónovej, potom v II. vlne -- Mečiarovho rozdávania podnikov za babku (tunelovania), ktorú všetci z opozície kritizovali, ale ich vytúžená demokratická prvá Dzurindova vláda ich v rokoch 1999-2000 potvrdila a z daní zafinancovala nimi vytvorený dlh sto miliárd korún namiesto, aby ich po zásluhe zrušila a následne za veľkých doplnkových privatizácii do roku 2006, je potom jasné, že mnohí politici, prokurátori, policajti, lekári sa cítia za svoju prácu ukrivdení. Oni pracujú poctivo, dajme tomu, ich platy a majetky sú však oproti  privatizérom a manažérom zlomkové. Prečo? Odtiaľ už je len malý krok k celospoločenskej korupcii hlavne tam, kde vládnu iba peniaze.

Nakoniec, pokiaľ môžete si zadovážiť knihu Gorila, vrelo vám odporúčam kúpiť si ju a prečítať. V nej sa dozviete ako medzi sebou obchodujú bývalí a súčasní príslušníci bezpečnostných síl a kam a kedy prestupujú.