Storočné panoptikum československé, poťažmo české

3. 2. 2015 / Juraj Bindzár

ČESKÉ STOLETÍ, Česko, 2013, 9 x 66-84 min. Televízny seriál ČT. Scenár: Pavel Kosatík, (Robert Sedláček). Dramaturgia: Jan Lekeš, Jan Otčenášek Réžia: Robert Sedláček.

U českých susedov rozdával pred časom ich pán prezident medaile a ušlo sa hneď aj dvom režisérom Renčovi a Sedláčkovi, človeka poteší, keď sa v bájnej demokratickej spoločnosti takéhoto voľačoho dožije. Aj keď niektorí z vás, vážení čitatelia si spomeniete, že takáto žičlivá ústretovosť voči majstrom úžitkového umenia tohto druhu s výrazne štátotvornými ambíciami tu vždy bola, a pristupovali k nej tí práve vládnúci vždy prajne žičlivo a gavaliersky a svoje vrúcne sympatie i náležito odmeňovali.

Štyridsiatnik Robert Sedláček si vyznamenanie Za zásluhy zaslúžil hneď viackrát, jednak ako tvorca filmu o prezidentskom kandidátovi, ktorý napokon zvíťazil a najmä, asi ako jeden z hlavných realizátorov deväťdielnej televíznej „hranej série“ České století, z televíznej štátnej českej fabriky, čo je, dámy a páni, vážení čitatelia, v každom smere artefakt výnimočný a hodný našej kritickej pozornosti.

Z hľadiska takmer školsky výukového je tu niekoľko určujúcich momentov, ktoré avizovali, možno vopred i predurčovali isté umelecké i realizačné úskalia, plytčiny, skryté či zjavné nástrahy.

Autori, a tvorcovia, predovšetkým scenáristi a dramaturgia odmietali prijať a zavrhli bežné označenie „hraný dokumentárny seriál“, čo je síce žánrové vymedzenie vo svojej hybridnosti pofidérne, ale aspoň približne vymedzuje „hrací“ priestor i pravidlá hry a svojim spôsobom zásadne vymedzuje i divácky uhol pohľadu i upresňuje konečného adresáta.

Šlo teda tvorcom programovo o čosi viac a dávali to výrazne najavo.

Žánrové označenie „hraná“ či „dramatická“ „séria“, ako je tento deväťhodinový televízny programový výtvor napokon prezentovaný, by malo v úsmevne naivnom televíznom producentskom ponímaní byť hierarchicky programovo o čosi viac ako seriál, možno, povedzme, že by to mal byť istý vysielací televízny „formát“ vyššej kategórie. Prosím, ale v ponímaní tejto autorsko-realizačnej brigády je to všeličo.

A následné umelecké i profesné dôsledky a problémy sú zásadné a z hľadiska študijného i pozoruhodné, a ich analýza môže byť prínosná. Ako je ale sám tento výtvor prínosný ako televízny program štátnej televízie určený najširšej verejnosti a vysielaný v tom najluxusnejšom čase, to je otázka iná. A prekérna.

*

Postavy, predovšetkým tie hlavné a osnovné, sú v týchto deviatich vraj !, hraných filmoch postavy historické, v drvivej väčšine sú to mŕtvi jedinci s podrobne známym životom či v dejepise zaneseným životopisom, dôležitými dátumami vymedzeným, ktoré sa na niektorých školách nešťastné české i slovenské deti ešte stále učia naspamäť. Elementárny umenovedný či dramaturgický problém, akým je rozdiel medzi postavou historickoupostavou dramatickou, je v týchto filmoch i v celej tejto „hranej dramatickej sérii“ problémom kardinálnym.

Scenáristom všetkých deviatich dielov je publicista Pavel Kosatík, autor niekoľkých vedecko popularizačných kníh o postavách z novších českých kultúrnych a politických dejín ( J.Masaryk, F.Peroutka, Olga Havlová, Osm žen z Hradu...). Podľa verejne postulovaných ambícií autorov scenára (- spoluscenáristom je v niektorých prípadoch režisér Sedláček) a dramaturgov by mali v hranom televíznom diele vytvárať vzťahy a dej dramatické postavy, ktoré vytvorí a stvorí autor, či autori, čo je v prípade známych historických postáv tvorivý problém par excellence.

Stvoriť z  nosnú a presvedčivú postavu dramatickú, znamená totiž priradiť k daným historickým skutočnostiam svoju autorskú predstavu a modifikáciu, a následne túto už štylizovanú podobu postavy zveriť ešte ďalej hercovi, aby ju oživil, a ak na to umelecky či osobnostne má, vdýchol jej dušu.

Nezmienil som sa zatiaľ o fyziognomických či telesných predpokladoch, a je pravda, že práve ony bývajú pri hereckom obsadení historických postáv pre castingové agentúry i pre niektorých tvorcov tým rozhodujúcim kritériom.

( Z tohto hľadiska pôsobí potom dojemne fotogaléria historických postáv, zverejnená na internete, v ktorej sa porovnávajú tváre politikov a vojakov ktorí sa podľa autentických faktov v jednotlivých epizódach musia objaviť, s portrétmi hercov, ktorí by ich mali podľa tvorcov vytvoriť. Má to svoje rozpačité čaro, v Čechách sa povie - „kouzlo nechtěného“...) Pozoruhodne urputne rutinná a úsmevná je predstava tvorcov o tom, že keď prilepíme hercovi fúzy, oholíme hlavu, alebo strčíme do ruky fajku, že tým vytvoríme postavu, či dokonca postavu historickú, všeobecne známu, alebo nebodaj navyše ešte aj postavu dramatickú.

Táto predstava pretrváva a produktom tohto realizačného spôsobu ne/myslenia nemôže byť nič iné než mŕtvolné figuríny, figuranti či nemohúci manekýni ovešaní ideami, tézami a frázami. Do úst sa im povkladajú slová a vety odpísané z historických dokumentov. Eventuálne ich možno aj trochu poľudštiť, napríklad tým, že televíznym divákom predvedieme, že vzácny holý zadok pána prezidenta je na nerozoznanie od toho ich.

Ako priznanie si tvorivej prehry potom častokrát vyznieva spásny titulok, ktorý tú ktorú persónu identifikuje, aby sme si náhodou nepomýlili Musoliniho s Churchilom, Zápotockého s Kopeckým či Gottwalda so Slánskym.

Apropo: Keď vidíte herca nepresvedčivo, falošne, či komicky hrať prezidenta alebo ministra, môže vám napadnúť, ako mne, že politici zasa hrávajú a častokrát hrajú akí sú jasnozriví, spravodliví a múdri, a býva to práve tak trápne. Ale my potom už nie sme iba diváci, ale sme tí sklamaní a podvedení a urazení a zradení. Majú teda tieto dve prastaré remeslá veľa spoločného. A máte pravdu, aj to tretie, najstaršie k ním patrí...

Moje subjektívne, jednoduché a drsné konštatovanie teda znie: scenáristi českého televízneho seriálu České století nedisponovali / nedisponujú takou autorskou silou a dramatickou invenciou, aby z materiálu osudov historických postáv stvorili životaschopné a presvedčivo konajúce postavy dramatické. O tomto som presvedčený. Zabite ma.

Výsledkom potom sú tristné tézovité karikatúry a všetci tí bájni schématickí geroji sú ešte báječnejší, tí odpudiví zradcovia a zloduchovia ešte zlejší a nič nové či dramaticky prekvapivé sa už neudeje a udiať ani nemôže. Všetko je a priori dané.

Zodpovední dramaturgovia naozaj nedokázali vyčítať už z textu scenára plytkosť, neživotnosť a schématickú mŕtvolnosť postáv? Nepocítili možný výsledok ako  lacnú propagandistickú šarádu, a katastrofu, ktorá v konečnom výsledku profanuje ešte aj tie posledné zbytky ideálov všetkých generácií Čechov i Slovákov?

( Na mnohých miestach som si musel pripomenúť trinásťdielnu Povstaleckú históriu, slovenskej štátnej televízie z čias kultúrnospoločenskej socialistickej normalizácia, či veľkolepých Štúrovcov a  iste som nebol sám medzi tými českými a slovenskými divákmi, ktorí odhodlane sledovali zmienené „České století“ “od začiatku do konca, a uvedomili si to isté. Tí, z iniciátorov či tvorcov, čo vtedy boli, zodpovední za ideologickú čistotu a vernosť princípom marxleninizmu, poťažmo slovenskému národovectvu, či tej najdemokratickejšej demokracie, teda vtedajší či dnešní riaditelia štátnych televíznych fabrík, šéfproducenti a predsedovia rôznych komisií vybrali a zvolili na slovo vzatých expertov, vtedy to bol Viliam Plevza, či Jozef Bob, v tomto aktuálnom prípade Pavel Kosatík, expert na dejiny českej demokracie a jej lídrov. A stalo sa, čo sa stať muselo - podobným, či takmer identickým spôsobom vykonal i tento popularizačno- náučno - propagandisticko štátotvorný vyše deväťhodinový, vraj dramatický televízny program vládnucej vládnej garnitúre, demokratickým ideológom, politikom, kulturtrégrom i štátotvorným umelcom tú istú brutálnu medvediu službu...)

Oživiť neživé a bolestne neživotné postavy dané literárnym scenárom osobnostne adekvátnym hereckým obsadením, si možno teoreticky predstaviť.

Prakticky je to nemožné. Navyše vytvoriť medzi tými neživými postavami presvedčivé dejotvorné vzťahy, ktoré sú ale už aj tak dané, všeobecne známe a limitované ich všeobecne známymi historickými postojmi a stvoriť z toho všetkého následne logicky plynúci dej a dramatický príbeh s nosným a obsažným posolstvom, to bol pre režiséra Roberta Sedláčka hneď celý rad gruntovaných problémov, ktoré zmysluplne vyriešiť a vyjsť z tvorivého zápasu víťazne, nebolo možné. Myslím si ja.

( Je mi to úprimne ľúto, lebo som videl pred časom fiml tohto režiséra „Rodina je základ státu“,čo je film vydarený i keď svojim spôsobom naivný, ale dielo má vkus, štýl a divákom sa páči.)

Pýtam sa teda za seba, možno i za vás - aký má vôbec zmysel znovu svoj /voľne prerozprávať protokolárne zaznamenané a zdokumentované politické rozhovory a politické či spoločenské udalosti a naivne, lež márne sa ich pokúsiť a vrátiť do polohy pivných debát či bytových konšpiračných stretnutí?

Aký má vôbec zmysel pokúšať sa oživovať historické postavy s parametrami legendy, ak sa ich nebudeme schopní autorsky a umelecky zmocniť a vytvoriť z materiálov ich životov a životopisov celkom novú umeleckú podobu tých osobností a ich osudy povýšiť na celospoločenské, nadčasové, všeľudské podobenstvo?

( Tu musím pripomenúť fascinujúcu hereckú kreáciu Rudolfa Hrušíinského v postave Emila Háchu v televíznej hre J.S. Kupku Noc rozhodnutí(1993). Či už sme vedeli o tragickej historickej postave tohto protektorátneho prezidenta málo, či vôbec nič, stal sa tento drobný muž v priebehu hodiny tragicky rozporuplným hrdinom antických rozmerov, vďaka talentu a umeleckému potenciálu tvorcov, ktorý postavu vytvorili.)

Veľké autorské i herecké osobnosti vo všetkých sférach umenia tento zázrak viackrát dokázali a zanechali nám strhujúce portréty historických či umeleckých osobností i jedinečné výjavy z ich životov ako dramatické príbehy, a sú to tu, v európskom kultúrnom kontexte jedinečné všeplatné a mravne nadčasové podobenstvá veľkej umeleckej sily...Tyňanov: Puškin, Bulgakov: Moliére, Döblin: Valdštejn, Michalkov: Kotov, Rodin: Balzac, socha, Shaffer-Forman: Amadeus, Zweig: Mária Antoinetta, Mária Stuartová, Joseph Fouché, atď...)

Mimochodom, podľa profesora Hilského je prvým zo seriálov, ktorý je hojne zabývaní historickými postavami komplet Shakespeareovych historických hier, začneme od Richarda II. po ktorom nasledujú Henryovia – V.,VI., VIII., a nakoniec Richard III. Historicky o tých kráľoch toho veľa nevieme, ale ako dramatické postavy strhujúcej umeleckej presvedčivosti, stvorené majstrom dramatikom prežili stáročia.

A Richard, ten zostane v pamäti nášho sveta už asi navždy. Viem, že takéto porovnanie Shakespearovych hrdinov s postavami tohto seriálu je unfair, ale napadlo mi to nevdojak, prosím, prepáčte, páni.

*

Je len logické že vytvoriť presvedčivé vzťahy medzi karikatúrami historických postáv, za ktorými stojí uvzaté autorské úsilie publicistu a autora literatúry faktu, nie dramatika, nie zavedeného scenáristu Pavla Kosatíka – vytvoriť galériu nosných postáv dramatických- je nemožné a je len logické, že toto úsilie je márne a odsúdené k nezdaru.

Opakujem, že vzťahy medzi postavami a z toho plynúce historické dejové epizódy sú dané a akýkoľvek vývoj historicky daným smerom je obmedzený. Tým je samozrejme dané, že ten generálny príbeh nie českých ale čskoslovenských dejín  1914 - 2014 bol sebazničujúco ambiciózny lebo zostáva definitívne uzatvorený, vrátane mnohých vzrušujúcich a  tragicky pointovaných či efektne nosných udalostí.

Vytvoriť, ozvláštniť a nanovo prerozprávať známe epizódy, z ktorých sa ten storočný československý (nie český!) príbeh skladá – Československé légie, atentát na Heydricha, február 1948, august 1968...etc., predpokladá mocný a odvážny vstup autorský, talent a dramatické majstrovstvo.

V prvom rade potom by tu museli byť veľké a nosné dramatické postavy vytvorené podľa historických postáv československých /českých a slovenských!/ dejín, či už nám sú sympatické, či nie ( Masaryk, Štefánik, Hodža, Šrobár, Beneš, Tiso, Gottwald, Slánsky, Husák, Dubček. Havel...), opakujem dramatické postavy s parametrami hrdinov, nie úsmevné i trápne repliky quasi historických postáv, také akési karikatúry nakreslené jedným ťahom.

Sumárne teda takto vidím kardinálny problém tohto deväťdielneho seriálu českej štátnej televízie – České století, ja.

Mrzí ma, že ma toto ambiciózne a veľkolepé televízne dielo neoslovilo, prečo mi mnohé vážené historické postavy politikov i vojakov pripadali ako komické postavičky z komiksu? Trápim sa tým, že mi viaceré závažné, vážne i tragické udalosti, tak ako boli nemohúcne pred kamerou zinscenované a naaranžované pripadali vo svojej povrchnej schématičnosti takmer smiešne, a napokon - nepochopil som ani komu bol tento seriál určený.

Apropo, pán scenárista Kosatík, i páni dramaturgovia Lekeš a Otčenášek, neudiali sa ony, všetky tie udalosti počas ostatných sto rokov republiky Československej, teda českej a slovenskej, alebo, že by sa v Čechách tá naša vtedajšia republika volala inak, alebo, že by sa tých sto československých rokov Slovákov vlastne netýkalo? Že by mi čosi uniklo?

0
Vytisknout
2258

Diskuse

Obsah vydání | 4. 2. 2015