O našich chudákoch - vrahoch...

30. 11. 2012

Podchvíľou mám dojem, že naše sociálne cítenie je natoľko intenzívne, že v jeho mene dokážeme ospravedlniť aj to, ak niekto kradmou rukou siahne na čísi život. Pravda, ak nepatrí medzi horných desať tisíc, ale je reprezentantom ľudu, ľudu gniaveného pod nespravodlivou čižmou. Aspoň taký mám dojem z reakcií v diskusiách po rôznych streľbách, ktorých terčom je - človek, dovtedy vcelku živý, ale z rozhodnutia strelca vinný. Vinný dlhom, vinný prepustením, vinný nespratným susedstvom. A hoci trest smrti sme azda nenávratne zrušili, títo ozbrojenci nám pripomínajú Chamurappiho zákoník -- oko za oko, zub za zub -- ba v ich podaní je tento zákon ešte ostrejší. Čo na tom, že o tom, čo je a čo nie je spravodlivé, rozhodujú tzv. orgány činné v trestnom konaní, že samospravodlivosť je nezákonná. Jeden bývalý český pediater, Jozef Švejcar, bol raz povedal : "Absolútna spravodlivosť neexistuje, je len individuálna odolnosť človeka voči nespravodlivosti." Ibaže -- niektorí majú dojem, že majú právo na nižší prah frustrácie a teda jednoducho majú právo dať sa vytočiť a zastreliť si niekoho. Asi podľa scenára Erika Berna, autora knihy Jak si lidé hrají -- kde píše o jednej z hier ľudí, ktorú nazýva: "Pozrite sa, kam ste ma až dohnali!" A chudák vrah, obeť doby, nespravodlivosti, čaká pochopenie. A neraz sa ho naozaj dočká od solidárnej verejnosti -- lebo aj nám už dlhovali, aj nás šikanovali, aj my sme trpelizlými susedmi. A tu hľa kýs Jánošík to vybavil pomyselne za nás -- chytil búchačku a ukázal všetkým, že sa treba báť pred samovykonávateľmi spravodlivosti! Pomstil tým aj ostatných pomyselných gniavených, trpiacich, ktorým tiež skrsla myšlienka na pomstu, možno aj na vraždu, ibaže - stiahli chvost. Nestanú sa predsa vrahmi, nepôjdu do basy pre nejakých nespratníkov, píše Eva Jaššová.

Vraj každému človeku zíde na um myšlienka na vraždu. Obeť nevery možno sem tam aj trochu priškrtí svoju nevernicu, ale napokon ju pustí, veď už o pár minút by nemal komu čo vyčítať, iba poberať sa s priznaním na políciu a vonku práve tak zimomravo prší...

Jedna dámska obeť nevery, pedagogička, si zaspomínala, že keď ju muž s troma dcérami opustil, pozerajúc sa z okna na mužov na ulici, mala chuť zobrať samopal a vystrieľať ich, mizerákov. Napokon od toho upustila konštatujúc, že jej predsa nechal tri dcéry a je im fajn. Možno zmýšľala podobne ako Halina Pawlovska, ktorá vraj tiež mala chuť vraždiť nehodných mužov, ibaže sa zastavila pri praktickom probléme -- ale kde ich bude zahrabávať ?

Ano, údajne takmer každý človek už mal vražednú myšlienku, som však presvedčená i o tom, že je mnoho takých, ktorí si ani len myšlienku nepripustili. Zaiste, odborník, psychológ viac než laik, naviac po dôkladnom zdiagnostikovaní dokonale chápe aj vraha. Vie, že delikventné deti pochádzajú zväčša z rozháraných rodinných pomerov, že páchateľmi úkladných vrážd bývajú často ľudia so špecifickou poruchou osobnosti, tzv. psychopati.

Kým obeť lúpežného prepadu si zlomenú ruku vylieči možno za mesiac, páchateľ - psychopat si už možno nikdy nevylieči ten deficit lásky v detstve, ten pokrivený obraz sveta, svoju zvýšenú impulzivitu, pocit, že svet je zlý a čierny.

Je prvou obeťou v špirále trestného činu, obeťou možno už od detstva.

- Teda chápme ho, teda ospravedlňujme ho, píšme o ňom ako o obeti rrodiny, školy, spoločnosti, vciťujme sa do neho...? Lenže Exempla trahunt - príklady tiahnu -- ktorí budú tí ďalší, prahnúci tiež po pochopení...? Je známe, že páchatelia takýchto činov neraz túžia čítať noviny, kde sa o nich píše, majú tajný pocit hrdinstva, ba celebrity. Skutočne treba verejne ľutovať ľudí, ktorých rodina, spoločnosť "dohnali" až k vražde ? Človek nemá vlastnú reguláciu, je natoľko závislý od zlého sveta ?

Napokon -- k čomu sa naši "strelci" prestrieľali -- ten ostatný sa prestrieľal tunelom troch mŕtvych, zopár sirôt k vlastnému sociálnemu nebytiu vo vazení.

Skutočne si zaslúži toľko deklarovaného pochopenia diskutérov, ten, kto si za terč zvolí človeka? Či smrť z rúk samospravodlivého je len taká ...?!

0
Vytisknout
3483

Diskuse

Obsah vydání | 30. 11. 2012