Sławomir Sierakowski: Ak sa nezaújímate o politiku, politika sa bude zaujímať o vás

21. 7. 2017 / Igor Daniš

Spoločná ideou strednej Európy je nezávislosť od Ruska, hovorí šéfredaktor poľského think-tanku a magazínu Krytyka Polityczna.

Kritici debát o strednej Európe hovoria, že ide len o kultúrny koncept, určitý stav mysle, osud… Tvrdia, že stredná Európa, jej celistvosť a spoločná politika, bola len iluzórna vízia.

Podľa mňa je dominantná myšlienka Východnej Európy. Máme Západnú Európu, zahrňujúcu Nemecko, potom Východnú Európu od Tallinu po Sofiu a potom je tu Rusko. To sú tri rozličné kultúry, politické kultúry, tri rozličné politické systémy, tri rozličné vízie líderstva, moci, demokracie. Hlavnou snahou po roku 1989 bolo začleniť krajiny ako sú Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Česko a ďalšie do Západu a integrovať ich do štruktúr EÚ. Problémom bolo napríklad Poľsko, pretože je najväčšie v regióne aj historicky najdôležitejšie. Hralo totiž veľmi dôležitú úlohu, pretože pre každú západoeurópsku krajinu, i pre USA, Poľsko predstavovalo dôkaz, že z autoritatívneho režimu je možné adaptovať sa na demokraciu. Máme teda úspešný príklad: Keď môžeme implementovať demokraciu v Poľsku (čo sa podarilo), môžeme ju taktiež implementovať aj inde, poraziť komunizmus, zaviesť demokratický systém s viacerými politickými stranami. Ak je teda možné zaviesť demokratický systém v Poľsku, znamená to, že demokratický systém nie je iba západným projektom, ale možno ho zavádzať aj inde vo svete.

Ale kde sú hranice strednej Európy? Je to priestor medzi Nemeckom a Ruskom, resp. medzi Baltom a Jadranom. Prirodzenou hranicou je teda hranica medzi Poľskom a Ukrajinou. Medzi Ukrajinou a Poľskom stoja historické spory. Druhým zaujímavým bodom v tomto regióne sú historicky výborné vzťahy medzi Poľskom a Maďarskom. Obe mali v minulosti imperiálne sny, vízie.

Povedal by som, že to nie je také jasné. Nikdy sme nemali s Maďarskom spoločný štát, ani zvláštne väzby. Áno, mali sme v minulosti spoločné kráľovstvo, ale to sme mali aj s Nemeckom, Francúzskom alebo Českom. Myslím, že nezdieľame spoločné veci, okrem leča alebo gulášu. Osobne si myslím, že skôr môžeme pozorovať historickú blízkosť medzi Ruskom a Maďarskom. Rusku sa rozpadlo impérium a snaží sa ho opäť reštaurovať, čo môžeme pozorovať vo vzťahu k Ukrajine, pretože bez Ukrajiny impériom byť nemôže. Maďarsko má komplex z Trianonu a menšín. Oba štáty sa skutočne nemôžu s týmto stavom zmieriť. Imperiálna karta je pre ne veľmi dôležitá. V Poľsku je to inak. Keď poľskí politici vytvárajú doktrínu medzinárodnej politiky, hlavným bodom je, že nezávislosť Poľska nie je možná bez nezávislosti Ukrajiny, Litvy a Bieloruska. Pretože vieme, že ak bude vojna na Ukrajine, bude strácať Rusko a Nemecko. A podobný konflikt hrozí v baltických krajinách. Je hlúpe bojovať proti Rusku, lepšie je byť v priateľskom vzťahu s Ukrajinou. Medzi nami síce sú historické nezrovnalosti a západná Ukrajina bola v minulosti súčasťou Poľska, ale mali by sme kooperovať. Dalo by sa nám mnohé vytknúť, ale v tejto záležitosti jednáme pozitívne. Kaczynski síce sníva o Poľsku ako silnej krajine, ale to je smiešne.

Predchádzajúca poľská vláda presadzovala spoluprácu v rámci Normandskej štvorky. Súčasná vláda sa obrátila smerom ku strednej Európe.

To je pravda. Kaczynski chce Poľsko ako rešpektovanú krajinu, tigra v regióne. Maďarsko má na Ukrajine svoju menšinu. Môže požadovať autonómiu na Ukrajine, čo by bola veľmi zlá politika. Poľsko sa tak nechová. Zakladá si na silnej ekonomike. Poľsko bolo donedávna ako posttotalitné zlaté dieťa Západu. Naša ekonomika ako jedna z mála v Európe nie je v recesii, rastie podobne ako nemecká. Prechádzajúca vláda chcela, aby sme boli spolu s Francúzskom a Nemeckom lídrami v EÚ. Ale vláda sa zmenila a Poľsko sa stalo najhorším dieťaťom EÚ.

Keď sa pozrieme na mapu uvidíme, že stredná Európa sa rozpína od severu k juhu podobne ako Taliansko, Francúzsko alebo Nemecko a má až 70-80 miliónov obyvateľov podobne ako európske veľmoci. Lenže nachádzajú sa v ňom malé krajiny, ktoré odmietajú spoluprácu. Prečo?

Toto je región, ktorý nemal byť regiónom. Skladá sa z krajín, ktoré by z neho najradšej ušli. Preto nekooperujú. Naše krajiny majú veľmi zlú dejinnú skúsenosť, boli sme okupovaní, bojovali sme. Poliaci si museli svoju identitu a nezávislosť vybojovať. Nikdy nebudeme kooperovať, pretože sme nezdieľali spoločné hodnoty. Zdieľanie predpokladá určitú formu rezignácie na vlastné ambície. Ktorá krajina v tomto regióne sa vzdá svojich veľkých ambícií? Česi si myslia, že sú ako Západ, takmer Nemci. Poliaci si myslia, že sú najväčší a musia byť lídrom. Slováci majú euro, priťahujú úspešne zahraničných investorov. Slovensko je proruské. Maďari nebudú kooperovať s nikým. Orbán túži byť niečo ako Putin. Je lepšie byť najsilnejší v malom regióne, než druhý vo veľkom.

Naše spoločné vlastnosti sú vzdor a pýcha. Radšej odmietame, než sa pýtame a budujeme. Máte na to vysvetlenie?

Možno nemáme príliš spoločného. Poliaci sú skeptickí voči Rusku, nedôverujú mu. Slováci dôverujú Rusku, nedôverujú NATO. Putin obsadil Donbas. Prečo by podobné operácie nemohol urobiť v Estónsku alebo v Lotyšsku, kde žije 40% Rusov? Abcházsko, Donbas, Podnestersko, prečo nie Estónsko alebo Lotyšsko? My nedôverujeme Rusku, vy áno.

Povedal by som, že nie sme protiruskí, ale nepodporujeme Rusko. Záleží nám na dobrých vzťahoch, pretože cez Slovensko sa prepravuje zemný plyn a ropa na Západ.

Cez Poľsko nie a preto môžeme zaujímať nezávislejší postoj. Naopak Maďarsko rozvíja vo veľkom ekonomickú spoluprácu s Ruskom, napr. v jadrovej energetike. Česi nebudú kooperovať v tomto regióne s nikým. Oni sú súčasťou nemeckej ekonomiky, prečo by mali ekonomicky kooperovať s Poľskom? Poliaci a Česi majú zo seba rôznorodé pocity.

Slovenský politik Milan Hodža navrhol v medzivojnovom období koncept stredoeurópskej (kon)federácie a na konci druhej svetovej vojny česko-slovensko-poľskej (kon)federácie, hlavne ako obranu voči Rusku.

Som prívržencom myšlienky bližšej integrácie a tá sa dá dosiahnuť projektom Spojených národov európskych. Mojím najobľúbenejším politikom je Havel. Pozrite sa ale na proruského Zemana a Klausa, ktorý je zároveň ešte aj protieurópsky.

Poznáte kooperáciu v rámci Severskej rady? Majú spoločné inštitúcie parlamentov, vlád. Nemohla by sa k nej V4 blížiť?

Áno, je to výborná myšlienka. Vznikala ale v inom čase. Niektoré štáty sú v NATO a v EÚ, niektoré nie. Tento región ale tak trochu nechce byť regiónom.

Nechýba nám spoločná myšlienka? V minulosti medzi nami stáli hory. Dnes hory nie sú technickou prekážkou. Chýbajú nám spoločné projekty. Uvažovalo sa o spoločnej hokejovej lige…

V4 alebo Severská rada sú zaujímavými myšlienkami, ale nie sú spoločnou spájajúcou myšlienkou. Môže ňou byť nezávislosť od Ruska. Boli sme jeho satelitmi a boli sme okupovaní. Keď idem cez Bratislavu, vidím na námestí SNP pamätnú tabuľu Petra Legnera, ktorý bol zabitý guľkou ruského vojaka v r. 1968. Máme spoločnú pamäť komunizmu. V Rumunsku si pamätajú politiku Ceausesca, v Československu procesy v 50. rokoch alebo v Maďarsku rok 1956. Hovorím o ruskej politike, nie o ruskom národe, pretože chodím do Ruska a mám tam veľa priateľov a mám veľmi rád ruskú kultúru a literatúru. Myslím si, že by sme mali viesť spoločnú politiku voči Rusku ako aj voči Nemecku a byť silnými podporovateľmi EÚ. Vidím ale politikov ako sú Klaus, Kaczynski a Orbán, ktorí sú voči európskej integrácii veľmi skeptickí a prezentujú sa ako patrioti. Ja si však myslím, že sú naopak antipatrioti, pretože bojujú proti nezávislosti svojich krajín.

Nechýba nám spoločný jazyk, platforma, v ktorej by sme mohli navzájom dorozumieť? Naše jazyky sú si blízke, slovenčina a poľština zvlášť blízke, rozumieme si, a predsa sa dohovárame anglicky. Nechýba nám spoločný slovanský jazyk?

Pozrite sa, Slováci, Česi a Maďari hovoria lepšie anglicky než Francúzi.

Mal so na mysli niečo podobného, čo sa deje v Škandinávii, kde si vzájomne bez problémov rozumejú, pretože navzájom sledujú svoje televízne vysielanie. Napríklad by sme mohli založiť jeden spoločný televízny kanál ako je nemecko-francúzsky Arte.

Súhlasím. Akýkoľvek spoločný kultúrny projekt by bol veľkým prínosom. Poliaci a Česi majú vzájomný komplex. Poliaci závidia Čechom, že sú veľmi západniarski, že Praha nebola zničená. Naopak Česi nám závidia, že sme vždy bojovali a neprispôsobovali sa. Pozeráme na Čechov ako na ovce a oni naopak na nás ako hlúpych bojovníkov, ktorí vždy dopadli zle. My sa skutočne navzájom nepoznáme. To je chyba. Mali by sme v tomto regióne omnoho viac spolupracovať a zaujímať sa o seba.

Čo si Poliaci myslia o Slovákoch? Niekedy sa pozerali na nás ako na krajinu bez histórie.

Myslím si, že nevedia takmer nič. Jediné čo vedia, že máte euro a že v súťaži o zahraničných investorov ponúkate najlepšie podmienky, k čomu vám úprimne gratulujú. V 90. rokoch ste boli medzi poslednými a teraz ste lídrom.

Sú naša literatúra, hudba, film alebo umenie, ich estetika, ojedinelé a svojrázne? Pavič, Grendel, Havel, Kertész, Konrád Kafka, Hašek a Kundera? Kieslowski, Zanussi, Chytilová, Jakubisko a Kusturica?

Napríklad česká literatúra 20. storočia bola vynikajúca a veľká, čo sa o poľskej povedať nedá. Obsahovala veľa humoru a irónie, rovnako ako český film. Význam mal poľský film z 50. rokov, Wajda a Polanski, a potom na konci 70. rokov Kieslowski, Zanussi alebo Hollandová, ktorí ovplyvnili svetovú kinematografiu. Avšak sú to filmy ako náboženstvo, veľmi hlboké a temné na rozdiel od tých českých, ktoré sú veľmi zábavné, plné humoru. Keď sa pozrieme na román, Czeslaw Milosz povedal, že Poliaci nemôžu písať romány, pretože nemáme komplikované postavy, v ktorých by ako v ruských románoch bojovalo dobro so zlom. My máme buď dobré, alebo zlé postavy. Ak je to tak, tak je lepšie písať iba drámu, poéziu alebo eseje. Máme veľa básnikov, ktorí sú nositeľmi Nobelovej ceny.

Podobne aj na Slovensku existuje iba dobro alebo zlo a nič medzi tým.

V českej literatúre je to ale inak. Pozrime sa na napríklad na Milana Kunderu. Keď som ho čítal, bol som užasnutý. V poľskej literatúre podobné diela neexistujú. V našom regióne je výnimočné, že tu existuje sociálna trieda inteligencie, ktorú nenájdete v Británii, Nemecku alebo vo Francúzsku. Je to symptóm toho, že sme nemali normálne sociálne dejiny, vývoj sociálnych skupín. Je to rýdzo východoeurópsky fenomén. Inteligencia vznikla preto, aby vplývala na kultúrne pozdvihnutie národa. Literatúra v našom regióne je preto omnoho politickejšia. Spisovatelia a umelci sú angažovaní v politike. Pretože ak sa v tomto regióne nezaujímate o politiku, politika sa bude zaujímať o vás. Toto by som nazval našou spoločnou historickou skúsenosťou.

Poľská ľavica nie je v parlamente zastúpená a v politike nehrá žiadnu rolu, čo určite nesvedčí o zdravom demokratickom systéme. Čítal som, že ľavičiar a liberál sa v Poľsku stáva nadávkou. Je to pravda?

Áno, ľavica nemá politickú reprezentáciu v parlamente, ale v kultúrnom mainstreame tvorí až 95% tvorby. Samozrejme záleží na tom kde, pretože u nás je silná tiež konzervatívna katolícka pravica. Na demonštráciách proti pravicovej vláde sa zúčastňujú státisíce ľudí. Taktiež naše hlavné denníky nepatria ku konzervatívnej pravici. Problém nie je len na ľavej strane, ale aj na pravej. Umiernená pravica čelí problémom v mnohých krajinách, viď USA alebo Francúzsko. Podľa mňa príčina tkvie v tom, že žijeme v globalizovanom svete, kde je globalizovaná ekonomika, ale politika nie. Nemáme globálnych politikov, volených globálne, ktorí by mohli riešiť na globálnej úrovni problémy a ovplyvniť nadnárodné procesy. Ľudia sú sklamaní a objavujú sa protestní politici a strany.



Článek byl původně publikován na blogu Pole: ZDE

0
Vytisknout
2880

Diskuse

Obsah vydání | 24. 7. 2017