Situácia na Ukrajine z pohľadu oficiálnych médií na Slovensku: začiatok na konci

20. 3. 2014 / Karol Krpala

V súvislosti s oficiálne nepriznanou, no faktickou okupáciou Krymu ruskými vojakmi, ktorí spolu s miestnou domobranou obsadili polostrov, prekvapili dve veci. Jednak sklon našich oficiálnych politikov, médií a odborníkov dôsledne oddeľovať to, čo sa stalo na Ukrajine koncom februára, od udalostí na začiatku marca, akoby to vôbec nesúviselo. Jednak dvojitý meter tých, ktorým začalo vadiť porušovanie suverenity menších štátov veľmocami až dnes.

Čo sa stalo na prelome februára a marca: Rusko podporilo vznik separatistickej vlády na Kryme a vo východných častiach Ukrajiny. Tieto nové štruktúry využili analogický scenár ako tí, čo si krátko predtým vzali moc v Kyjeve: demonštráciami zvrhli zvolené orgány. Mali jeden vážny argument: vládu v Kyjeve neuznávajú, pretože nevzišla z volieb, ale z prevratu. Tým obhajujú vznik svojej "revolučnej" vlády. Následne podporili vládu na Kryme ruskí vojaci.

V našom mediálnom a politickom diskurze je situácia interpretovaná tak, že Rusko zrazu v určitom momente začalo okupovať Krym, čo je porušením suverenity Ukrajiny. Z pohľadu princípu územnej suverenity Ukrajiny je takáto interpretácia v podstate pravdou, nehľadiac na to, že prítomnosť ruských vojakov je neoficiálna. Ale táto interpretácia je vytrhnutá z kontextu, lebo ignoruje všetko, čo sa stalo pred 1. marcom 2014. Takže čo sa stalo vo februári:

Koncom februára došlo v hlavnom meste k prevratu, ktorého aktérov otvorene podporili Spojené štáty. Kým prv politických aktérov prevratu finančne, organizačne i mediálne podporovali, teraz s nimi stáli na Majdane. Ťažko povedať, ako by zareagoval Washington, ak by ruský politik vystúpil na tribúnach v USA potlačeného hnutia "Occupy", financoval ho, podporil požiadavky na otvorenie politického systému a vyhlásil, že režim na čele s Obamom "stratil morálne právo reprezentovať americký národ". Asi by nik nepochyboval o tom, že Rusko podporuje prevrat.

Následne došlo k udalostiam na Kryme, kde Rusi na oplátku podporili "svoj" prevrat. Vznikli dve vlády, ktoré sa neuznávajú a broja proti sebe. Každá z nich vzišla zo štátneho prevratu. Až v tomto momente došlo k nasadeniu vojakov na Kryme, ktoré Rusi interpretujú tak, že to nie je okupácia a jednotky Specnaz sú vlastne súčasť tamojšej domobrany. No a až v tomto momente sa začína celý príbeh z pohľadu našich oficiálnych politikov a médií: "Rusi okupujú Krym."

Putinovi nemožno uprieť, že táto operácia nikoho nestála život, čo je v porovnaní s prístupom iných veľmocí veľké pozitívum. Ak by chcel Kremeľ za každú cenu nájsť "pádnu" zámienku na intervenciu a psychologicky získať, mohol počkať, kým sa extrémisti z Pravého sektora v Kyjeve dostanú do sporu s ruskými separatistami na Kryme. Výsledkom by boli straty na životoch. Potom by už nik nemohol Moskve vyčítať okupáciu. Tým, že poslal Specnaz, konflikt zmrazil. U nás sa to použilo na šírenie mýtu o "ruskej agresívnosti".

Ruskí specnazovci tváriaci sa ako krymskí domobranci však boli už len poslednou čerešňou na torte v hre, pri ktorej si Američania v Kyjeve a potom Rusi na juhu a východe zasponzorovali svoj štátny prevrat. Ignorujúc tým záväzok nezasahovať do vnútorných vecí Ukrajiny. Ruská nazvime to okupácia už situáciu nezhoršila, skôr naopak. Ak by sme teda popísali tento príbeh komplexne, na mýtus o "zlých" Rusoch a "dobrom" Západe by chýbali argumenty. Problém je, že v snahe ideologicky využiť akúkoľvek situáciu, sa mediálny popis udalostí na Ukrajine často začína až tým, čo bolo na konci, keď už z ukrajinskej suverenity a územnej celistvosti nebolo v dôsledku predošlej hry veľmocí nič. Specnazovci alias "domobrana" už len do tejto situácie prišli a tváriť sa, že to až v tomto momente bola narušená suverenita Ukrajiny, je pokrytecké.

Nie som zástanca ruského ani amerického postupu na Ukrajine. Vadí mi však jednostrannosť a silný propagandistický ťah našich oficiálnych štruktúr, ktorý neodráža ani realitu ani názory spoločnosti na Slovensku. Ak porovnáme ruské angažovanie na Ukrajine po 1. marci tohto roku s americkým angažovaním napríklad v Juhoslávií (Iraku, Líbyi atď.), je tu spoločný znak v podobe presadzovania záujmu veľmocí na úkor menších štátov, ktoré možno hodnotiť ako porušenie medzinárodného práva. Je tu však rad rozdielov:

1. Ruské akcie na Kryme nasledovali po amerických aktivitách v Kyjeve, čiže obviniť Rusov, že to práve a až oni porušili suverenitu Ukrajiny, je scestné. Majú v tom zodpovednosť obe strany. Nedá sa povedať, že proces rozpadu Ukrajiny iniciovali Rusi.

2. Kým vojny v Juhoslávii či Iraku boli vedené tisíce kilometrov od amerického územia, Krym je na hraniciach Ruska. Rusi svojimi z pohľadu Kyjeva agresívnymi krokmi hája životný záujem vlastného štátu v podobe jediného nezamŕzajúceho vojenského prístavu v Sevastopole. Američania tu hája ofenzívny záujem -- snažia sa im v tom zabrániť. Rusko od svojho vzniku v roku 1991 vojensky nezasahovalo ďalej ako na svojich hraniciach a na území obývanom Rusmi, čo je aj prípad Ukrajiny. Predstavme si, že by USA vojensky a politicky zasahovali na svojich hraniciach, na území obývanom Američanmi a v záujme ochrániť svoj vitálny záujem. Sotva by sa tu tomu niekto čudoval. Takýto druh ospravedlnenia, samozrejme, nič nemení na tom, že z pohľadu poškodeného štátu je takýto zásah často nespravodlivý.

3. Z hľadiska legitimity je nesporné, že udalosti na Kryme podporuje väčšina tamojšieho obyvateľstva. Žiaden z amerických vojenských zásahov za posledné roky nepodporovala väčšina obyvateľstva v cieľovom priestore. Podobne je to s prevratom v Kyjeve, ktorý má celoštátne ambície a dosah, avšak jeho celoštátna podpora je prinajmenšom otázna.

4. Ak porovnáme humanitárny rozmer vzniknutej situácie, zásah na Kryme je neporovnateľne mäkší pri čomkoľvek podobnom, čo spravili Američania za posledné desaťročia. Aj pri prevrate v Kyjeve zahynulo 80 ľudí, kým pri udalostiach na Kryme nikto.

Porovnajúc aktivity Ruska a USA, možno povedať, že Rusi pri presadzovaní svojich veľmocenských záujmov nedosahujú ani zďaleka takú mieru agresívnosti ako USA a zatiaľ nie je dôvod konštatovať, že by ohrozovali štáty, s ktorými nesusedia. Nevystupujú teda ako svetový agresor, nie je tu dôvod na strašenie hrozbou z Ruska. Slovenský mediálny obraz udalostí, je však presne opačný. Tí istí, čo obhajovali vojnu v Iraku, pri ktorej prišlo o život pol milióna ľudí, alebo na základe rovnako vykonštruovaných zámienok uskutočnenú vojnu proti Juhoslávií, pri ktorej zahynuli tisíce civilistov, zrazu vidia problém v obrovskej "ruskej hrozbe" a "agresívnosti".

Pentagón viedol za minulý rok vojenské zásahy v 134 krajinách sveta. Takmer všade zahynuli ľudia vrátane civilistov. Tieto zásahy sú flagrantným porušením suverenity štátov. Američania majú 134 "Krymov" ročne s väčším množstvom obetí. O tejto "drobnosti" sa v mienkotvorných médiách na Slovensku nedozvieme. Pritom zriedkakedy ide o zásahy na hraniciach USA a na území obývanom Američanmi. Pri žiadnom z týchto "Krymov", ani pri veľkých inváziách so státisícami obetí, nevychádza titulná strana denníka SME (a iných denníkov) s veľkou fotografiou a nápisom "Američania okupujú...", "Svet je zdesený", "Ide o jasné porušenie medzinárodného práva". Nieže o tom neinformujú, vojny v Juhoslávii, Iraku, Líbií a inde dokonca obhajovali. Komentátori novín nepísali a nepíšu o "mraze prichádzajúcom z Bieleho domu", ani o tom, že agresor sa týmto krokom "vyčlenil z rodiny civilizovaných štátov". Neústavnosť štátneho prevratu v Kyjeve, ktorým si moc uzurpovali skupiny nereprezentujúce záujmy obrovských regiónov a spoločenských skupín Ukrajiny, nebola takisto z pohľadu našich oficiálnych médií problémom. Ako problém vnímajú neústavnosť referenda na Kryme, ktoré však podporu väčšiny tamojších obyvateľov má.

Problémy veľmocenskej politiky na Ukrajine sa Slovákov priamo nedotýkajú. Avšak priamo sa ich dotýka iný problém. Oficiálne masmédiá na Slovensku nie sú pluralitné a spoločensky reprezentatívne. Je iba jeden, veľmi úzkoprofilový prípustný názor. Politicky pôsobia iba organizácie oficiálnej občianskej spoločnosti a do tohto rámca spadajúce "think-tanky", s jasnou politickou orientáciou. V otázkach vnútornej politiky je to neoliberalizmus, v otázkach medzinárodných hľadisko Spojených štátov. Tieto štruktúry tvoria inštitucionálny rámec politického systému, v mantineloch ktorého pôsobia politické strany. Je pochopiteľné, že takýto politický systém je uzavretý pre veľké skupiny názorov v spoločnosti a mnohým ľuďom neposkytuje možnosť výberu. Iróniou osudu, práve v čase, keď táto skutočnosť už zasa, v súvislosti s krízou na Ukrajine, sa stala veľmi viditeľná, sme dospeli k prezidentským voľbám, ktoré nepodporila väčšina ľudí. Iba 43,4 % voličov v prvom kole posledných prezidentských volieb našlo v rámci systémom ponúkaných variant "výberu" niečo, s čím by sa mohli ako-tak stotožniť. Tento trend bol pritom viditeľný už dlhodobo pri parlamentných voľbách. Ťažko to vnímať oddelene od základného faktu, o ktorom tento údaj vypovedá. Pre veľké skupiny názorov uzavretý politický systém nemôže mať väčšinovú legitimitu.

Autor je vedecký pracovník Ústavu politických vied SAV, článok vyjadruje názor autora.

0
Vytisknout
5192

Diskuse

Obsah vydání | 25. 3. 2014