V ich očiach sme len odpad

27. 2. 2013

Ktosi, už si nespomínam kto a ani to vlastne nie je podstatné, kedysi povedal, že demokracia končí za bránami súkromnej firmy. Akonáhle totiž ráno nastúpime na smenu, pozícia zamestnanca sa rozšíri o ďalšie významy: otrok, poddaný, nula, kedykoľvek odpísateľná položka a tak ďalej, napsal Andrej Suvarin.

Zamestnanci totiž nemajú žiadne práva a len malú šancu sa brániť voči svojvôli zamestnávateľov a ich poskokov, ktorí urobia čokoľvek, len aby sa zo svojej psej podstaty zapáčili svojim pánom. Aby som však prešiel do konkrétnejších vôd a vysvetlil onen úvod. Pracujem v istej veľkej a na slovenské pomery skutočne dôležitej firme. Nie je dôležité uvádzať konkrétnejšie údaje, nakoľko je v nej situácia podobná ako v mnohých ďalších súkromných spoločnostiach. Práca to nie je zlá, aj keď psychicky značne vyčerpávajúca, ale mňa by naozaj bavila, pretože ide najmä o komunikáciu s ľuďmi v obchodnej sfére, kde sa človek mnohého priučí a osobnostne môže vyrásť. No hoci je na nás vyvíjaný tlak zo strany našich klientov, neporovnateľne vyšší tlak sa na nás každý deň sype zo strany našich šéfov a to na každej úrovni od priameho nadriadeného až po tie najvyššie méty. Ale v poriadku, konkurencia je veľká a tak sa podnik snaží čo najviac dbať o to, aby sa posúval dopredu. O tomto tlaku a jeho význame by sa samozrejme dalo polemizovať, ale to v tejto chvíli nie je podstatné. Čo je však podstatné, je to, že zatiaľ, čo my ako zamestnanci máme byť stopercentne lojálni voči svojmu zamestnávateľovi, ten si nás váži asi ako si pes váži blchu vo svojom kožuchu. Šéfovia sa totiž dohodli, že z našej prevádzky prepustia niekoľkých zamestnancov. Na tom by nebolo vlastne nič také zvláštne, až na to, že prepustení zamestnanci sa o svojej výpovedi dozvedeli až posledný deň ich pracovného pomeru. To znamená, že jeden deň prídu do práce a večer je im povedané, že na druhý deň už prísť nemusia. O to ide zamestnancov v trvalom pracovnom pomere a nie žiadnych dohodárov. Dostanú pritom na výber: buď podpíšu dohodu o skončení pracovného pomeru dobrovoľne, alebo ich prepustia na paragraf za porušenie pracovnej disciplíny. Oháňajú sa tým, že v pracovnej zmluve je malá klauzula, ktorá hovorí o tom, že pokiaľ zamestnanec neplní plán výsledkov na osemdesiat percent, môže s ním byť pracovný pomer rozviazaný. Pritom však v našej spoločnosti hádam ani nejestvuje zamestnanec, ktorý by aspoň raz nemal plán pod spomínané percentá, to sa skutočne stane každému. Nehovoriac o tom, že zástupca zamestnávateľa túto skutočnosť pri podpise pracovnej zmluvy príliš aktívne nepropaguje a je preto viac ako možné, že väčšina zamestnancov si to v tej stresovej chvíli ani nevšimne. Navyše, každý chce prácu a tak jednoducho podpíše aj takúto pracovnú zmluvu. Zaujímavý je však aj obrátený prípad: pokiaľ by nejaký zamestnanec chcel podať výpoveď, pre neho už dvojmesačná výpovedná lehota platí.

Demokracia teda je v súkromnej sfére neexistuje. Polemizovať sa dá aj o tom, či vôbec existuje vo sfére spoločensko-politickej, keďže zastupiteľská demokracia je len jej slaboduchá sestra, ale súkromná sféra, či už obchodná, výrobná alebo sféra služieb, je veľmi tvrdá diktatúra, v ktorej bežný zamestnanec nie je nič viac než feudálny poddaný. Možno si niekto povie, že prepustenie mojich kolegov je síce smutné, ale prebehlo v medziach zákona. Odpoviem však tým, že možno je to právne v poriadku, ale nie je to v poriadku ľudsky! Nemôžu predsa zo dňa na deň vyhodiť na dlažbu človeka, ktorý sa skutočne snažil a v práci sa neflákal a to len preto, že sa mu posledné dva tri mesiace nedarilo tak, ako si to šéfovia predstavovali. Prirodzene, chápem, že niekedy k výpovedi dôjsť musí, ale nech sa to udeje na slušnej a ľudskej úrovni, aby prepustený zamestnanec mal čas hľadať si náhradnú prácu. Lenže to by sme nemohli byť v ich očiach len obyčajné príkazy plniace stroje, ktoré sa dajú okamžite nahradiť stovkami a tisíckami nových strojov! Museli by na nás hľadieť ako na skutočných ľudí, ktorí majú svoje potreby a práva. Lenže oni si myslia, že máme len povinnosti, že máme milovať svojich šéfov, že máme v práci stráviť celé dni, ťahať nadčasy a potom sa na hodinu nechať bez rečí vyhodiť. Viem, že podobné prípady sa dejú nonstop a práve preto je potrebné o nich hovoriť. Nesmieme už mlčať.

0
Vytisknout
11755

Diskuse

Obsah vydání | 1. 3. 2013