Utečenecká kríza, šialené vášne, jediný správny názor - kam smerujeme?

13. 10. 2015 / Štefan Segľa

Ako väčšina v mojom okolí sledujem a neveriacky krútim hlavou nad tým, čo sa deje v súvislosti s utečeneckou krízou, ako nebezpečne sa vyvíjajú medzinárodné vzťahy a obávam sa toho, ako rôzne vnímanie podstaty a príčin problémov v západo a východoeurópskych krajinách EÚ vedie k rastu napätia, vyhrážkam (zastavenie fondov EÚ pre východoeurópske štáty), obmedzeniam slobody cestovania atď. Bohužiaľ, vedúci predstavitelia EÚ, vrátane najsilnejších štátov EÚ, nemajú dostatočný záujem o pochopenie odlišnosti názorov, o vnímanie nedôvery a podozrení. Naopak, svojim vplyvom sa snažia prevalcovať kritické či inak nevyhovujúce názory. Hlavne mainstreamové média im v tom veľmi pomáhajú.

Britské listy som až do vzniku utečeneckej krízy považoval za veľmi dobrý zdroj informácií o najrôznejších spoločenských problémoch hlavne v Česku, ale i vo svete. Veľmi sa mi páčila pluralita a konfrontácie názorov prispievateľov. Obdivoval som prácu šéfredaktora Jana Čulíka. Nedávno ma sice trochu sklamali jeho názory na problematiku humanitného a technického vzdelávania, ich vzťahu a významu pre spoločnosť, ale bral som to tolerantne. Hlavne preto, že zo strany technikov sa v Britských listoch vlastne neobjavili (ak sa nemýlim) príspevky zástupcov technických škôl či univerzít na toto téma. Škoda, mohla to byť tiež zaujímavá a "iskrivá" diskusia.

Teraz ale späť k utečeneckej kríze. Hoci už samotný termín kríza sa mi nepozdáva. Pamätám si, ako istý prodekan Faculty of Mechanical Engineering na TU Delft (Holandsko) ešte začiatkom 90-tych rokov charakterizoval krízu súvisiacu s klesajúcim počtom záujemcov o štúdium na ich fakulte a tým i finančnú krízu fakulty vedúcu až k potrebe redukcie počtu zamestnancov nie ako krízu, ale ako výzvu doby.

I na Britských listoch mi teraz chýba väčší priestor pre kritické príspevky k tomu, čo dosiaľ až tvrdohlavo presadzujú hlavne nemecká kancelárka A. Merkelová a francúzsky prezident F. Hollande spolu s predsedom Európskej komisie J.C. Junckerom a komisárom pre migráciu D. Avramopoulosom.

EÚ nedostatočne analyzovala príčiny problémov na Blízkom východe, prichádza neskoro s praktickými riešeniami a i tie sa ukazujú ako nedostatočné či nefunkčné. Kancelárka Merkelová sa najskôr prezentovala ako humánna politička (možno už myslela na Nobelovu cenu za mier?) otvárajúca náruč všetkým ubiedeným z Blízkeho východu, aby to neskôr doplňovala i tým, že sa to Nemecku vlastne ekonomicky i populačne hodí. Ale čo na druhej strane záujem blízkovýchodných krajín, hlavne Iraku, Sýrie a Afganistanu, z ktorých chcú odísť milióny ľudí, vrátane tých najschopnejších a najvzdelanejších? Veď je to potom zase len zneužitie konfliktov v týchto krajinách na "vysávanie mozgov", resp. pracovnej sily.

Charakteristické pre obviňovanie iných je vytrhávanie citátov z kontextu. Takým bolo (a stále je) i obviňovanie slovenského premiéra R. Fica z toho, že by si spomedzi utečencov chcel vybrať len kresťanov. V tejto súvislosti sa už samozrejme i vo svetových médiách nehovorilo len o R. Ficovi, ale i o zlom, zaostalom a nevychovanom Slovensku. Napr. v HARDtalk-u na BBC (30. sept. 2015), ktorý inak veľmi rád sledujem, moderátorka dosť sugestívne položila otázku anglikánskemu biskupovi M. J. Nazir - Alimu (jeho otec pochádzajúci z Pakistanu konvertoval na kresťanskú vieru), či si Slovensko môže klásť takéto podmienky pre príjem utečencov a prijímať len kresťanov. Odpoveď bola dosť hodne odlišná od toho, ako si ju moderátorka predstavovala. M. J. Nazir - Ali odpovedal, že problém má dve roviny - politickú a morálnu. Z politického hľadiska by bolo neprijateľné, aby štát odmietol azyl komukoľvek z náboženských dôvodov (dodávam, že to sa na Slovensku nestalo a nesmie stať). Na druhej strane M. J. Nazir - Ali zdôraznil, že morálnu zodpovednosť za riešenie utečeneckej krízy má celý svet. Ďalej povedal, že ani USA nemôžu nepriznať, že neprispeli k utečeneckej kríze a že vzhľadom na svoju veľkosť by mali prijať o niekoľko rádov viac utečencov z Blízkeho východu ako dosiaľ sľúbili. A čo si v tejto súvislosti myslieť napr. o japonskom premiérovi, ktorý vyhlásil, že Japonsko sa musí najskôr postarať o svojich starých ľudí? Nehovoriac už napr. o štátoch Arabskej ligy, ktoré by mali prijať oveľa viac utečencov. Spomedzi nich napr. Kuvajt odmietol prijať utečencov.

Zaujímavé názory, kritické voči USA i EÚ, vyjadril v konzervatívnom magazíne The Weekly Standard (12. október, 2015) autor E. Abrams - americký diplomat, právnik a politológ. Kritizoval zlyhanie nielen USA, ale i EÚ v poskytnutí ochrany, alebo aj prijatia ako utečencov kresťanským komunitám hlavne v Sýrii a Iraku. ISIS a iní islamistickí extrémisti na nich páchajú cielenú a zámernú genocídu. V r. 2014, keď ISIS obsadil iracký Mosul, označil domy kresťanov červeným písmenom N (Nazarene). Domy potom skonfiškoval a kresťanov zajímal, mučil, znásilňoval a vraždil. Ich svätostánky demoloval. E. Abrams ironicky poznamenal, že v súčasnej utečeneckej kríze volá po ich ochrane (či záchrane) len "repelentný" maďarský premiér V. Orbán. Autor sa zmienil aj o zaujímavej kontraverzii (v médiách dosť nepovšimnutej) medzi V. Orbánom a predsedom Európskej rady D. Tuskom, kde sa vlastne ako zásadný ochranca kresťanov prezentoval podstatne viac V. Orbán ako D. Tusk zo silne katolíckeho Poľska. V krajinách Visegradskej štvorky veľmi dobre vieme, ako Poľsko prakticky zo deň na deň zmenilo názor a hlasovalo za prijatie utečeneckých kvót. Netreba veľkú predstavivosť na to, čo bolo medzi kancelárkou A. Merkelovou, D. Tuskom a poľskou premiérkou E. Kopaczovou.

Zo svojich domov ušli už dve tretiny irackých a jedna tretina sýrskych kresťanov. Ich situácia v rôznych utečeneckých táboroch je horšia ako situácia moslimských utečencov. E. Abrams dokonca tvrdí, že pravdepodobne väčšina moslimských migrantov smerujúcich do Európy nespĺňa definíciu utečenca podľa medzinárodného práva. Útek pred ekonomickým kolapsom v ich vlastných krajinách, hľadanie lepšieho života pre ich rodiny ba ani útek pred vojnou podľa E. Abramsa nie je v súlade s definíciou utečenca. Tejto definícii však úplne vyhovujú kresťania zo Sýrie i Iraku.

Od prvej polovice 90-tych rokov som obdivoval multikulturalizmus v Holandsku. Ako VŠ učiteľovi mi na Slovensku chýbalo (a stále chýba) viac študentov zo zahraničia. Bez ohľadu na rasu či náboženstvo. Je to však predovšetkým problém nízkej atraktívnosti slovenských univerzít. Ale všetko musí mať svoju rozumnú mieru. Výstižne to vyjadril mladý muž z Izraela, ktorého som s jeho manželkou pred asi mesiacom stretol na turistickom výlete zo Skalnatého plesa na Zelené pleso. Povedal: "ak otvoríte náruč, príde ich (utečencov) oveľa viac". A tak trochu zlovestne dodal, že utečencov z Blízkeho východu môžu byť len milióny, ale v subsaharskej Afrike trpia nedostatkom vody a potravy desiatky miliónov, možno stámilióny ľudí...

Pred asi štyroma rokmi som diskutoval na konferencii Medzinárodnej federácie pre vedu o strojoch a mechanizmoch s kolegom z Talianska o multikulturalizme. Bol jeho presvedčeným zástancom. Ja som bol opatrnejší, pretože som registroval už i vo viacerých západoeurópskych krajinách (vrátane Holandska) narastajúce problémy s nedostatočnou integráciou, vytváraním gét, resp. izolovaných komunít riadiacich sa vlastnými zákonmi. Vysoko som však oceňoval spoluprácu zástupcov vyše 50-tich štátov vo federácii. Pred možno dvoma rokmi som zachytil vyjadrenie kancelárky Merkelovej o zlyhaní multikulturalizmu v súvislosti s problémami vo viacerých krajinách. To vlastne potvrdzovalo i moje obavy. Aká je ale konzistentnosť jej názorov?

Nemyslím si, že východoeurópania sú sobci, ako to hovorí Y. Varoufakis citovaný Britskými listami (10. 10. 2015). Jemu vadí asi skôr to, že sa napr. chudobnejší Slováci nechceli nenávratne skladať na pomoc bohatším Grékom. Profesori na Slovensku dostávajú za rôzne posudky na hodinu výrazne menej, ako je minimálna hodinová mzda v Nemecku. Ekonomické a sociálne rozdiely medzi bohatším západom a chudobnejším východom Európy sú príliš veľké a nevyhnutne vedú k veľmi rozdielnemu vnímaniu problémov. Ak sa EÚ nebude vedieť vyrovnať s touto skutočnosťou, potom nemôže byť úspešná a hrozí jej korózia a rozpad.

I mne je veľmi ľúto ľudí trpiacich na Blízkom východe. Často vyhnaných z domovov a roky žijúcich v biednych podmienkách v rôznych táboroch. Je však zrejmé, že vrcholní politici EÚ, vrátane lídrov najvplyvnejších krajín, nevedia riešiť krízy, resp. efektívne reagovať na výzvy doby. Trápili sa s ekonomickými krízami vo viacerých krajinách EÚ, neuveriteľne (a často falošne) sa trápili s gréckou krízou a teraz sa trápia s utečeneckou krízou. Kam smeruje Európa?

0
Vytisknout
2003

Diskuse

Obsah vydání | 15. 10. 2015