Milo Minderbinder - pán Dunaja, Labe, Visly

5. 5. 2014 / Juraj Mesík

Keď pred viac ako polstoročím Joseph Heller písal svoju Hlavu 22 asi ani netušil, ako presne bude vystihovať situáciu v Európe na začiatku 21. storočia. Rozdiel je len v tom, že kým v Hlave 22 bol Minderbinder len jeden jediný, dnešný politický panteón Európy je Minderbinderov plný.

Pre tých čo Hlavu 22 čítali už dávno si pripomeňme, že podnikavý provianťák americkej armády Milo Minderbinder v románe vybudoval obchodný syndikát M & M Enterprises, ktorý v posvätnom úsilí produkovať zisky čulo obchodoval s Nemcami, podporoval v boji obe strany a nakoniec neváhal použiť svoju leteckú flotilu k bombardovaniu vlastnej vojenskej základne.

Ani Milo Minderbinder by sa dnes nemusel hanbiť za premiérov, prezidentov, ministrov a komisárov od Fínska cez Poľsko a Slovensko až po Bulharsko, Berlín a Brusel v ich vytrvalom úsilí pumpovať miliardy eur do Ruska a umožňovať mu tak masívnu militarizáciu. S obratom 267,5 miliárd eur (v roku 2012) je Európa zďaleka najväčším obchodným partnerom Ruska, s veľkým odstupom po nej nasleduje Čína (61 miliárd), Ukrajina a Bielorusko (po 24 miliárd), USA (19 miliárd) a Japonsko, Turecko a Južná Kórea (po 17 miliárd eur).

Európske krajiny dovážajú 84% ruského vývozu ropy a 76% ruského vývozu zemného plynu. Za plyn a ropu zaplatili krajiny EU Rusku 163 miliárd eur a vďaka ich dovozu Európa vykazuje s Ruskom obchodný deficit vo výške ohromných 90 miliárd eur.

Práve obchodný deficit s Európou je ten rozhodujúci peňazovod, ktorý umožňuje Moskve financovať jej armádu a zbrojenie. V roku 2012 šlo v Rusku na armádu a zbrane 59 miliárd eur, o rok neskôr 62 miliárd. Sú to teda predovšetkým európske peniaze, čo umožnilo Kremľu okupáciu Krymu a zastrašovanie Ukrajiny hrozbami ďalšej agresie.

Tieto čísla nie sú nič nové a politikom aj analytikom v EU sú známe už dlhé roky: stohlavým európskym Minderbinderom však nepohli. Žiadne racionálne argumenty, ani slávna "plynová kríza" v roku 2009, nepohli ani Dzurindom, ani Ficom, ani Radičovou, ani opäť Ficom k tomu, aby vláda spustila masívny program zatepľovania budov na Slovensku. Naopak, aj ani 5 rokov od "plynovej krízy" tu nemáme zákon, ktorý by nedovoľoval na Slovensku stavať žiadne iné ako energeticky pasívne budovy (teda budovy, ktoré nepotrebujú vykurovanie). Obchodný deficit Slovenska s Ruskom je pritom brutálnych viac ako 3,2 miliardy eur. Pre spravodlivosť treba povedať, že 100%-nú závislosť na ruskom plyne nemá v EU len Slovensko a mnohomiliardový obchodný deficit s Ruskom majú napríklad aj všetky tri baltské krajiny, Fínsko, Maďarsko či chudobné Bulharsko. Poľsko, napriek jeho hlasnej rétorike varujúcej pred Ruskou agresivitou, ho financuje ročným obchodným deficitom vo výške bezmála 14 miliárd.

Stav, keď Európa financuje ruskú rozpínavosť a agresivitu voči susedným národom nezmenia žiadne iné trasy potrubí ani iné sladké obchody z Gazpromom ako to skúsilo Nemecko. Nezmenia ho ani reverzné toky plynu alebo terminály na dovoz kvapalného plynu LNG v európskych prístavoch. Je len jedna, zato úplne reálna cesta, ako Európa môže eliminovať svoj obchodný deficit s Ruskom a ukončiť finančnú podporu ruského militarizmu: je ňou radikálne zníženie spotreby plynu a ropy v Európe. Prispieť môže každý jeden z nás -- začať sa dá tým, že pár krát v týždni zájdem do práce MHD, bicyklom alebo peši alebo že na rodinný výlet zvolíme lokalitu o desiatky kilometrov bližšie ako zvyčajne. Vlády môžu samozrejme urobiť podstatne viac -- zákonmi, aj investičnými programami. A EÚ? Tá by mohla začať bombardovaním ukrajinských miest a obcí. Nie bombami - minerálnou vlnou a trojsklenými izolačnými oknami.

Že Rusko bude vyvážať plyn niekam inam? To je papierový tiger z dielne Minderbinderov: žiadny iný veľký a solventný trh pre ruský plyn na svete neexistuje. Žiadny -- čísla nepustia.

0
Vytisknout
3108

Diskuse

Obsah vydání | 6. 5. 2014