Ruský vpád do Ukrajiny -- šanca na zmenu

10. 3. 2014 / Juraj Mesík

Invázia Putinovho Ruska do Ukrajiny svetu ukázala, že imperiálne dedičstvo cárov a komisárov v dnešnom Rusku žije a dobre sa mu darí. Dediči útoku na Fínsko a Poľsko v roku 1939, Katynskej masakry, deportácií Litvanov, Lotyšov a Estóncov, Čečenov, Ingušov a Tatárov , potlačenia "kontrarevolúcie" a masakrov v Maďarsku v roku 1956, "bratskej pomoci" Československu v roku 1968, invázie do Afganistanu a ďalších "oslobodzovacích misií" po roku 1989 ukázali, že sú vernými vnukmi svojich predkov. Ak mal ešte niekto v Európe doteraz ilúzie o povahe moci v súčasnom Rusku, po vpáde na Krym a zastrašovaní Ukrajiny by sa s nimi mal už definitívne rozlúčiť. Hlavný rozdiel oproti ére komisárov je, že dnešný Vasiľ Biľak má tvár pouličného kriminálnika Janukoviča.

Ruský vpád do Ukrajiny a obsadenie Krymu "neznámymi jednotkami" ukázal okrem iného aj bezradnosť Európy zoči-voči ruskej agresii na svojich východných hraniciach. Čo okrem rétoriky a symbolických gest môže Západ a v jeho rámci Európa urobiť pre pomoc Ukrajincom? Aká by mala byť dlhodobá stratégia Európy voči veľkému susedovi s chronickými sklonmi k násiliu a zastrašovaniu svojho okolia?

Relatívna bezmocnosť Európy zoči-voči Rusku je predovšetkým výsledkom jediného faktoru: vysokej miery závislosti Európy na dovoze plynu a ropy z Ruska. Keby Rusko nebolo najväčším vývozcom zemného plynu na svete a popri Saudskej Arábii aj najväčším svetovým exportérom ropy, jeho význam pre svet a Európu by bol viac-menej marginálny. Export plynu a ropy je zďaleka najvýznamnejším zdrojom príjmov vydržujúcim ruskú vojenskú mašinériu a napájajúcim tučné bankové kontá ruských oligarchov uložené, napríklad, aj v Londýne, Viedni či Zurichu. Priškrcovanie kohútikov a zvyšovanie alebo naopak znižovanie cien plynu umožňuje Kremľu vydierať štáty závislé od toku v potrubiach z Ruska. Ukrajina bola v posledných rokoch opakovane subjektom takéhoto nátlaku.

Od marca 2014 musí Európa začať vnímať Rusko v termínoch manažmentu rizík. Najväčšie riziko pre Európu pritom nepredstavuje možnosť ruského útoku, ale jej závislosť na ruskom plyne a rope. Vývoz plynu a ropy do Európy súčasne umožňuje Rusku byť pre ňu aj potenciálnou vojenskou hrozbou.

Jediná racionálna reakcia Európy na túto situáciu je podriadiť všetky investičné akcie a programy EÚ jednému zásadnému cieľu, ktorým je znižovanie dovozu plynu a ropy. Nielen z Ruska, ale predovšetkým z neho. Znamená to predovšetkým zásadnú a rýchlu reorientáciu celej mašinérie eurofondov na zatepľovanie budov a drastické zníženie spotreby energie v komunálnej sfére aj v doprave. Zo strategického hľadiska sú skoro všetky ostatné európske rozvojové a investičné zámery podružnosti a plytvanie zdrojmi, ktoré budú čoraz vzácnejšie.

Je úplne absurdné, ak je dnes v Európe ešte legálne prípustné stavať iné, ako energeticky pasívne obytné, administratívne, obchodné a priemyselné budovy. O to absurdnejšie, že cena energeticky pasívnych alebo nízkoenergetických domov je dnes už viac-menej rovnaká ako je cena budov, ktorými vykurujeme atmosféru a súčasne s ich vykurovaním financujeme ruskú armádu. Náklady za plyn a energie súčasne predstavujú veľkú časť výdavkov rodín: predstavte si že by ste žili v dome s nulovou alebo minimálnou potrebou vykurovania. O koľko lepšie by na tom bola vaša rodina, keby ste každý mesiac neplatili za vykurovanie? Práve náklady na kúrenie tlačia časť Európanov do chudoby -- a s rastom cien palív ich bude čoraz viac. Cenou za drahý plyn a ropu tak raz -- a nemusí to byť o dlhý čas - môže byť aj sociálna a politická destabilizácia samotnej Európy.

Rovnako absurdné je, ak miliardy eur z fondov EÚ tečú do projektov výstavby ďalších a ďalších ciest a diaľnic, namiesto toho, aby šli len a výlučne do energeticky podstatne efektívnejšej a elektrifikovanej železničnej a modernizovanej hromadnej dopravy. Opäť: peniaze zaplatené za ruskú ropu pre pohon našich automobilov poháňajú ruskú vojenskú mašinériu okupujúcu Krym. Navyše program zatepľovania existujúcich budov a prestavby veľkej časti bytového fondu na pasívny energetický štandard by pri tých istých peniazoch vytvoril podstatne viac decentralizovaných a dlhodobých pracovných príležitostí v stavebníctve, ako ich vytvára jednorazové a priemyselné bagrovanie, betónovanie a asfaltovanie diaľnic.

Radikálne zníženie spotreby plynu a ropy v EÚ by okrem zásadných vojensko-strategických, ekonomických a sociálnych benefitov  viedlo aj k napĺňaniu klimatických cieľov EÚ, teda k výraznému zníženiu emisií CO2 a metánu. Vieme, že bez radikálneho zníženia spaľovania ropy, plynu a uhlia nedokážeme zmeny klímy zastaviť. Vieme tiež, že ak ich nezastavíme, budeme mať veľmi vážne a potenciálne katastrofálne problémy so suchami, povodňami, horúčavami, produkciou potravín a mnohými ďalšími aspektmi života.

Konečne radikálne zníženie spaľovania plynu a ropy znamená aj šancu na výrazné predĺženie obdobia prosperity a vysokej kvality života väčšiny Európanov. Dnešná prosperita bohatých krajín sveta je absolútne závislá na fosílnych palivách, ktorých zásoby sú jednoznačne vyčerpateľné. Nemáme k dispozícii žiadne rovnako lacné a porovnateľne účinné zdroje energie - takže čím dlhšie nám ropa a plyn vydržia, tým dlhšie potrvá aj náš dnešný pohodlný život.

Ruský útok na Ukrajinu a okupácia Krymu dali európskym politikom príležitosť ukončiť bezstarostný "business as usual". Ak ruský budíček nedokážu európske elity spracovať ako rachotiaci budíček, bude to znamenať nielen ich zlyhanie, ale aj riziko zlyhania celého európskeho projektu mieru, bezpečnosti a prosperity pre všetkých.

Prvé reakcie politikov EU žiaľ naznačujú, že čokoľvek iné ako business as usual je mimo ich predstavivosti: namiesto toho, aby Ukrajincom EÚ sľúbila peniaze na masívny program zatepľovania bytov a domov -- a zvýšila tak odolnosť Ukrajiny voči ruskému plynovému vydieraniu a zlepšila sociálnu situáciu zbedačených Ukrajincov -- chystá sa pumpovať peniaze do výstavby ukrajinských ciest. Existuje vari lepšia cesta ako podporiť stavebné firmy ukrajinských oligarchov a prehĺbiť závislosť Ukrajiny na ruskej rope?

Dejiny posúdia, či európski politici v Bruseli a v hlavných mestách štátov EU dokázali využiť ruský vpád na Krym ako historickú príležitosť na zmenu svojich krátkozrakých politík, alebo sa Barosso a spol. zapíšu po boku legendárneho Mila Minderbindera z Hlavy XXII do zoznamu tých, čo v mene posvätných ziskov financovali a vyzbrojovali vlastných nepriateľov.

0
Vytisknout
5671

Diskuse

Obsah vydání | 12. 3. 2014