Európa, Ukrajina, my

24. 2. 2014 / Juraj Mesík

Po troch mesiacoch neúnavných protestov, stovkách ranených a desiatkach zabitých demonštrantov aj policajtov sa v sobotu 22. februára režim na Ukrajine zrazu zosypal. Ten režim ktorý, povzbudzovaný ruskými poradcami, ešte dva dni predtým hrozil Ukrajincom stanným právom a nasadením armády na "obnovenie poriadku" na námestiach, uliciach a barikádach, kde už na vykonanie špinavej práce nestačili najatí kriminálnici, štátom platení ostreľovači ani jednotky ťažkoodencov v žolde oligarchov (pardon -- formálne demokratického štátu).

To, čo Ukrajinu čaká sú dni, týždne, mesiace a roky ďalšieho strastiplného vývoja: akékoľvek oslavy sú predčasné. Vytrvalá vzbura davu nevyriešila -- ani nemohla -- žiadne hlbšie príčiny dvoch postsovietskych dekád ukrajinského marazmu a už v sobotu večer časť davu na kyjevskom revolučnom námestí s nadšením počúvala rozcítené kázanie "plynovej princeznej" ospravedlňujúcej sa za politikov. Za tých iných -- nie za seba. Samotný parlament ktorý v uplynulých dňoch pod obrovským tlakom rozzúrených ľudí prijal zákony ktoré zbavili Janukoviča časti moci je plný podobných (len o kus chudobnejších) princov a princezien pripravených ďalej " pracovať a slúžiť ľudu".

Napriek tejto skepse o ďalšom vývoji je dôležité o dianí na Ukrajine premýšľať. Námetov na úvahy a komentáre bude veľa, tu je niekoľko, ktoré sa dnes javia ako zvlášť pozoruhodné a dôležité.

Desaťtisíce Ukrajincov boli pripravení tri mesiace mrznúť, bojovať s po zuby vyzbrojenými žoldniermi moci a hynúť na barikádach za šancu ich krajiny stať sa raz súčasťou Európskej Únie. Prečo asi, keď v tej istej dobe sa časť ľudí a politikov na Slovensku, v Česku a inde v EU tak vehementne profiluje svojou anti-európskou rétorikou a programami? Well -- Ukrajinci na vlastnej koži zažili, že ak si myslíte, že je Európa drahá a mizerná, skúste si život mimo EÚ. Žiaľ alebo na šťastie, Slovensko dostalo svoje členstvo v EÚ veľmi ľahko -- zápas s mečiarizmom bol v porovnaní s ukrajinskými masakrami vysoko civilizovaná záležitosť a navyše od jeho vrcholu už uplynulo vyše 15 rokov. A Česko ešte lacnejšie. Čo sme získali bez skutočne veľkého zápasu sa s odstupom času zdá byť skoro samozrejmosťou a stráca na cene. Mnohí už zabudli, alebo nikdy nepochopili, že alternatíva k nášmu členstvu v EÚ nikdy nebolo a nie je Švajčiarsko, ale Ukrajina alebo Balkán.

Keď je už reč o Európe, zástupkyňa amerického ministra zahraničných vecí a Obamova poradkyňa Victoria "Fuck the EU" Nulandová môže vzhľadom na svoj úsudok nasledujúcu etapu svojej kariéry chodiť so stiahnutým chvostom po kanáloch: Nakoniec to bola kyvadlová diplomacia nemeckých, poľských a francúzskych ministrov zahraničných vecí a diplomatov, čo priviedlo sily stojace na pokraji masakrov a občianskej vojny k dohode o politickom riešení krízy. Američania nie sú jediní, kto Únii nerozumie a opakovane prepadá frustrácii z jej zložitosti a pomalosti -- ale frustrácia by (im, ani nám) nemala zatemňovať úsudok.

Ako nakoniec po mesiacoch zdanlivo beznádejného zápasu došlo k zrúteniu Janukovičovej moci bude ešte dlho predmetom nekonečných analýz. Spomedzi množstva viac alebo menej relevantných udalostí sa ako kriticky dôležité vynára narastanie frustrácie protestujúcich a ruka v ruke s frustráciou väčšiny rast vplyvu menšiny vojensky organizovaných radikálov na ďalší vývoj situácie. Tí vo veľkom finále konfliktu premenili centrum Kyjeva na obliehanú stredovekú pevnosť zahalenú v štýle obrazov Hieronyma Boscha a Tolkienovho Mordoru do mračien čierneho dymu, plameňov a nepretržitého dunenia bubnov a rachotenia kameňa a železa. Ich odhodlanie nechať sa zabíjať ale aj efektívne zabíjať Janukovičových drábov nakoniec vyústilo do psychologického zlomu.

Snáď niekedy v momente, keď spŕška Molotovových kokteilov obalila plameňmi obrnený transportér pokúšajúci sa preraziť barikády, pochopila definitívne kritická masa dôstojníkov, ťažkoodencov a ďalších žoldnierov oligarchie, že bez armády, tankov a guľometov už nič nezmôžu: že v ďalšom už pôjde čoraz viac o ich vlastné životy a že im to za tie peniaze nestojí. Keď začali celé jednotky v regiónoch aj v Kyjeve dezertovať, vzdávať sa alebo prechádzať na stranu vzbúrencov, pochopil aj Janukovič a jeho ľudia, že je čas opustiť Kyjev, alebo čeliť v rukách ľudí, na ktorých dal strieľať, osudu Muammara Kaddáfího.

Zlom vo vývoji dovŕšila surreálna ikonoklastická vlna sôch Lenina rúcaných za jasotu davov a iné psychodelické výjavy.

V koho rukách je ďalší vývoj na Ukrajine ukáže budúcnosť. Možno sa oligarchovia dokážu znovu pretransformovať na "politikov revolúcie", možno ich ďalší vývoj zomelie a moci sa chopí "ulica", možno Európa poskytne Ukrajine uveriteľné záchranné koleso, možno sa na scénu vo veľkom štýle vrátia Rusi, možno bude nasledovať dlhá doba chaosu, neschopnosti rozhodovať a ďalšieho úpadku... Nech už je budúcnosť nášho najväčšieho suseda akákoľvek, téza, že o porážke Janukoviča a "víťazstve ľudu" na Ukrajine rozhodli skupiny odhodlané k maximálnemu násiliu by mala byť pre každého mierumilovného človeka hlboko znepokojivá. A mala by byť znepokojivá a varovná aj pre oligarchov ovládajúcich cez bábkové politické strany dnešné Slovensko. Iste - za peniaze nakradnuté od občanov tejto krajiny a starostlivo uložené v daňových rajoch a na švajčiarskych kontách sa dá kúpiť mnoho. Je ale jedna vec byť vplyvným a bohatým občanom civilizovanej krajiny a niečo úplne iné bohatým utečencom tolerovaným v zlatej klietke na Bahamách či Kajmanoch.

Nakoniec, aj na Bahamách a Kajmanoch si po vás môžu rozzúrené davy prísť. Oproti Ukrajincom sa máme stále omnoho lepšie a väčšina obyvateľov Slovenska má stále veľa stratiť na to, aby skorumpovaný režim konfrontovala v rytme a farbách Majdanu. Aspoň tí inteligentnejší oligarchovia by mohli pochopiť, že je v ich najvlastnejšom záujme, aby to tak zostalo čo najdlhšie. Práve oni totiž raz stratia najviac.

0
Vytisknout
6734

Diskuse

Obsah vydání | 26. 2. 2014