Prečo by mal byť Babiš premiérom

6. 11. 2017 / Igor Daniš

Súčasný postup médií a takmer všetkých politických strán proti Babišovi a strane ANO pripomína dianie na Slovensku v 90. rokoch a postup liberálnych médií a ostaných strán voči Mečiarovi a strane HZDS. Obdobná ostrakizácia, vytláčania na okraj a znevažovanie nakoniec viedli v roku 1994 k triumfálnemu víťazstvu Mečiara. Keďže nikto korektný s ním nechcel spolupracovať, uzavrel koaličnú vládu s nacionalistom Slotom a jeho SNS a obskúrnou stranou Združenie robotníkov Slovenska. Panovanie tejto koalície a dopady pre Slovensko každý pozná. Keby nebol Mečiar v roku 1994 zosadený a dovládol by do roku 1996, dopadol by vo voľbách podobne ako Klaus.


Pre republiku by jeho vládnutie nemalo katastrofické dôsledky. A keby nebol Klaus zosadený v roku 1997 a nechal sa vládnuť aspoň ďalší rok dva, nasledujúce voľby by drtivo prehral. Po voľbách v roku 1998 dovtedy menšinové strany vydierali ČSSD, až uzavrela s ODS mocenskú opozičnú zmluvu. Miloš Zeman túto neblahú skúsenosť a skúsenosť v prezidentských voľbách 2002 dáva každému dodnes pocítiť. Na rozdiel od Mečiara, Babiš má predsa len racionálne správanie a za sebou úspešné zvládnutie ministerskej funkcie, a je tiež úspešným podnikateľom. Ako každý človek, aj on sa dopustil chýb a prehmatov.

Babiš vyhral voľby a mal by zostaviť vládu. Neustále mu radiť a prikazovať, čo má robiť, ako má postupovať, čo si môže dovoliť od politikov, ktorých strany získali zlomok z  počtu hlasov ANO je neférové a zaváňa závisťou a pomstychtivosťou. Dotlačiť Babiša do menšinovej vlády, resp. mu ju ani nedovoliť obštrukciami v parlamente zostaviť, je zahrávanie sa s ohňom, kde nikto nemusí byť víťazom. Povedie to len k ďalšej radikalizácii politickej scény a vzostupu extrémistov.

To, že Babiš mohol byť spolupracovníkom tajnej polície má dnes nejakú relevantnú hodnotu alebo ide len o hon na čarodejnice?? Koľkí ľudia, ktorí pracovali v podniku zahraničného obchodu museli nejakou formou spolupracovať s ŠTB, keď chceli v  tej brandži pracovať? Koľkí z nich následne privatizovali a mohli byť následne skrytými sponzormi politických strán?

Ak by Babiš bol spolupracovníkom, bol klasickým udavačom - čo sa považuje za prečin -, alebo len dodával pracovné informácie z chodu podniku? Tie chcela ŠTB, pretože v tejto brandži dochádzalo k ekonomickej kriminalite. Tak či onak, ako môže byť problémom údajná spolupráca s ŠTB spred tridsiatich rokov. Prečo členstvo v KSČ nikomu nevadí a spolupráca s ŠTB aj dnes vyvoláva toľké emócie? Kde je rovnosť šancí? Kde je sloboda? Kde je občiansky princíp? Či ide o naše klasické „komunistické“ kádrovanie a lustrovanie?

Pokiaľ ide o Čapí hnízdo. Áno, Babiš sa dopustil zbytočnej chyby. Stačilo, keby nechal Čapí hnízdo prepísané na svoje deti a brata svojej budúcej manželky, a nič by sa neudialo. Jeho argument, že dostal iba malú dotáciu z eurofondov na celkové náklady je trochu zavádzajúci: Prečo potom o ňu žiadal? Povedané športovou terminológiou, tento Babišov čin je na žltú kartu – niekto môže tvrdiť, že je to len faul bez karty -, ale nie na červenú. Ak sa dopustí podobnej ďalšej bude na červenú. Ale tie sa nemôžu vyrábať cez nastrčené figúry a manipuláciami.

Áno, bohatý Babiš ako vlastník mienkotvorných médií vo funkcii premiéra môže byť nebezpečenstvom. Ale je na očiach verejnosti. Nie je väčšie nebezpečenstvo, keď si oligarchovia a kmotri dosadia politickú figúrku, ktorú mediálne chránia a nikto o tom nevie? Nebol to práve Babiš, ktorý vstúpil do verejného života a neskôr do politiky s tým, že chcel bojovať proti korupcii, bez ktorej sa nič nepohne, proti zabarikádovaným stranám, ich majiteľom a kmotrom? Komu vlastne dnes vadí?

Hovorí sa, že ČSSD nevedela predať svoje úspechy, napríklad rast ekonomiky a historicky najnižšiu nezamestnanosť. Lenže číslo o nezamestnanosti je len povrchné konštatovanie, ktoré nič nehovorí o súčasnej prekarizácii práce, pracovných podmienkach, čiastkových úväzkoch, klesajúcej mzde pri zvyšovaní produktivity práce, neistote a nespokojnosti ľudí na pracovisku. To samozrejme ekonómovia radi zakrývajú a členovia kaviarne v metropole nedovidia na vidiek. Až Saša Uhlová musela niektorým otvoriť oči. Lenže ľudia to vedie aj bez nej, sú nespokojní a preto nevolili ČSSD, ale protest.

Ako ďalej? Ponúkajú sa samozrejme dve štandardné riešenia: Buď vznikne pravicová koalícia ANO, ODS, KDU-ČSL alebo TOP 09, ktorá je logickým spojením na báze ideí a riešení. Alebo pokračovanie súčasnej koalície, kde by bol Babiš premiérom. Zmysel spočíva aj v tom, že ako ľahko si Babiš privlastnil úspechy vlády, môže ich ľahko stratiť. Netreba sa Babiša báť. Proste ČSSD si môže zažiadať vrátiť ľahko požičané.

V oboch prípadoch s tým, že strana ANO by mala iba polovicu kresiel vo vláde a nemala by post ministra vnútra alebo spravodlivosti, alebo oba posty. V ČSSD to znamená nominovanie do vlády ľudí takých ľudí, ktorí oslovia občanov a budú Babišovi rovnocennými partnermi – a nepríjemnou konkurenciou.

Teda nie Sobotka, Chovanec, Zaorálek, ktorí poslali stranu ku dnu. Mali by sa stiahnuť. Keďže sa nikto nový neponúka, treba siahnuť po ostrakizovaných členoch, ktorí sú schopní osloviť masy alebo väčšiu skupinu. Napríklad Paroubek, Hašek alebo Dienstbier. Napríklad Paroubek ako minister priemyslu a obchodu, alebo financií či zahraničných vecí. To neznamená, že Paroubek by sa mal stať znovu lídrom ČSSD. Môže jej však v prechodnej dobe vrátiť silu a energiu. A s ním by to Babiš určite nemal ľahké.

Babiš, podobne ako Mečiar v 90. rokoch, by mal ukázať čo vie. Ako sa mu bude brániť, ľudia ho ešte viac budúc podporovať. Nakoniec vyhrá posilnený a pomstí sa. Skončí to podobne ako na Slovensku v 90. rokoch, ibaže o mnoho civilizovanejšie. Vsadenie na to, že členovia ANO nakoniec sami potopia Babiša, rozložia stranu a utvoria vládu s inými pravicovými stranami, nič dobrého na politickej scéne neurobí. A poľský koncept vládnutia Kaczynského z pozadia, tiež nič dobrého neprinesie. Bude to znamenať nárast Okamurovi a podobným stranám.

Politická situácia sa vyvíja a nie vždy skončí tak, ako sa javí z dnešného uhla pohľadu. Na Slovensku po krajských voľbách, novinári a opoziční politici svorne hovoria o krachu Smeru a vládnej koalície. Pričom Smer prehral proti predpokladom iba v Žilinskom a Košickom kraji, v Trnavskom a Prešovskom kraji sa to dalo predpokladať (arogancia moci a „únava materiálu“). Vyhral v dvoch z ôsmich krajov a v jednom ich spoločný kandidát.

Z politických strán Smer však získal najviac krajských poslaneckých mandátov po tzv. nezávislých (ako sa budú správať nikto nevie). Opozičné strany mali zväčša spoločnú kandidátku. Preferencie Smeru sú 26-27 %. Počet županov tomu presne zodpovedá. Počet krajských poslancov za Smer je niečo nad 20%. Koaličná SNS voľby podcenila a prepadla. Spoločný postup ich mohol doviesť k víťazstvu.

Lenže víťazi v krajoch budú musieť do parlamentných volieb v roku 2020 ukázať svoje schopnosti. To im môže podlomiť konár. Smer dopláca tiež na to, že politici, ktorí by mohli oslovovať väčší počet voličov sú na nesprávnych postoch, alebo niektorí vyhasli a mali by odísť, resp. stranu reprezentujú nevýrazne osobnosti. Stačí niekoľko výmen vo vláde a situácia sa môže otočiť.
































0
Vytisknout
6380

Diskuse

Obsah vydání | 9. 11. 2017