Neznesitelný priemysel myslenia a románov

1. 4. 2013 / Igor Daniš

Rovnakosť a totálne informovanie

Rok pred rokom 1984 od 1.apríla 84-ročný Milan Kundera napísal: "Ale naneštěstí i román je zpracován: termity redukce, která neredukuje jen smysl světa, ale též smysl děl. Román (jako ostatně celá kultura) se ocitá čím dál víc v rukou médií; a média, tito agenti planetárního sjednocení, amplifikují, i regulují proces redukce; distribuují do celého světa stejné simplifikace, stejná klišé, ta, která jsou s to být přijata největším množstvím, všemi, celým lidstvem. A záleží málo na tom, že se v rozličných mediálních orgánech projevují rozličné politické zájmy. Za tímto rozdílem povrchu vládne společný duch. Stačí zalistovat politickými týdeníky americkými či evropskými, levicovými i pravicovými, od Time ke Spieglu: všichni mají stejné vidění života odrážející se ve stejném pořadí, v jakém je složen jejich obsah, ve stejných rubrikách, ve stejných žurnalistických formách, ve stejném slovníku, ve stejném stylu, ve stejném uměleckém vkusu a stejné hierarchii toho, co považují za důležité a co považují za bezvýznamné. Obecný duch masových médií skrytý za jejich politickou rozličností, to je duch naší doby. Ten duch mi připadá protikladný duchu románu." (Časť "Zneuznávané dědictví Cervantosovo" v knihe "Umění románu").

Pokojne môžeme konštatovať, že žijeme v rovnakom svete. Navyše od roku 1984 sa svet globalizoval a nielen hierarchia hodnôt, obsah masmédií sú rovnaké, ale všetci, ľudia sami od seba, chcú byť rovnakí, viesť sa na tzv. víťaznej vlne, hľadať čo najširší menovateľ, nevybočiť z radu, vyhnúť sa kritike, že nemašírujú v rade, čo môže zapríčiniť negatívnu odozvu čitateľov a sponzorov a následný pád do hlbín stratovosti. Hovoriť a písať rovnako sa stalo nevyhnutnou požiadavkou doby, bez nej sa vyraďujete z hry, zo spoločnosti, dostávate mimo hru, do priestoru zabudnutia. A nemyslím teraz len na žurnalistiku a politiku, ale na celé pole umenia a kultúry. Ale ktovie, možno to vždy, počas dejín bolo rovnaké.

1. dubna je Milanu Kunderovi 84 let, pozn. red.

Román by sa mal postaviť proti prúdu dejín a proti balvanu hlúposti gniaviacu myslenie človeka. Lenže dá sa dnes ešte normálne písať. O čom písať? Veď takmer všetko poznáme. Nikdy pred tým sa ľudia nenachádzali v takom prostredí, kde by vedeli takmer všetko o všetkom. Spisovateľ bol, a je, tak nejako niekedy viac, niekedy menej vedený pohnútkou a nutnosťou popísať, čo nebolo, nie je, známe. Chce popritom zažiť pocit tvorivosti a slobody. Lenže dnes všetko poznáme: správy v novinách, reportáže v časopisoch a v televíziách, fotografie, videá, dokumentárne filmy nám popisujú každý kút zeme a každú udalosť vo svete. Ako opísať slobodne, zaujímavo a autenticky akékoľvek miesto a udalosť, keď ho čitateľ stokrát videl a stokrát o ňom čítal alebo počul. Pustiť sa do takého písania nie je akt tvorivosti, ale akt plnenia úloh, zadania; je to akt povinnosti; a povinnosť nemôže žiadneho umelca baviť.

Ako opísať poryvy duše človeka a všetky možné duševné stavy, opísať vášne, analyzovať čin, sprístupniť celý vejár citov a podrobne rozanalyzovať motívy konania (čo so všetkou zaujatosťou robievali spisovatelia v minulosti), keď psychológia nám pregnantne prekladá všetky možné modely a variácie. Každá potenciálna situácia je iba variáciou dávno poznaného. Písanie v tomto duchu sa stáva iba opakovaním, rutinou a povinnou úlohou, ďaleko od umenia tvorivosti; písanie sa stáva umením interpretačným. A k tomu tisícky filmov a stovky románov, kde človek, jeho činy a duša rozanalyzované sprava doľava, zhora dolu. Pre spisovateľov 19. storočia bol človek výzvou a snažili sa o ňom písať. Bloumala v nich žiadostivosť a neznesiteľná nutnosť vypovedať. Dnes všetko vieme. V 20. storočí rovnaký pocit zahrnul spisovateľov v oblasti dejín, ideológií, ich rôznych premien, mylného presvedčenia a vytriezvenia. Časom sme všetci vytriezveli a dnes nám odborné knihy, historické knihy, časopisy a filmy resp. dejepisci, politológovia a dokumentaristi všetko povedia verne, zaujímavo a v dostatočnom predstihu, takže hovoriť niečo s odstupom času je ako šprtať sa lyžičkou v kávovej usadenine. Navyše, ľudia hromadne cestujú, poznávajú kultúry, vidia veci na vlastné oči, oboznamujú sa s nuansami dejín a kultúry. To znamená, že písať a čítať román z určitého prostredia, informovať a oboznámiť sa s určitým prostredím, čo bolo vždy ťahákom k čítaniu a tiež písaniu románov, či to chceme priznať alebo nie, stratilo na svojej autenticite a pôsobí ako vozenie dreva do lesa. Lenže zaujímavé a verné oboznamovanie čitateľa s akýmkoľvek prostredím sa stalo povinným naplnením aktu písania. A tak sa základným predpokladom pre spisovateľa stáva obyčajný slohový talent, nevyhnutný a postačujúci na dosiahnutie vopred vytýčeného cieľa. Konvenciou sa stalo ľahké písanie o "obyčajných veciach" podľa navrhnutých štandardných modelov a algoritmov. Písanie románov sa stalo priemyselným odvetvím.

Informovanie -- o mieste, udalostiach, charaktere postavy, je jedným z hlavných znakov románov a poviedok. Informovanie ako základný kód obsahuje nielen popisovanie rozprávačom, ale aj dialógy. Čím jednoduchšie literárne dielo alebo film, tým viac informačných dialógov; jednotlivé postavy sa iba informujú o tom čo sa stalo, čo sa deje a čo hrozí. Možno väčšina našich života sa skladá z  jednouchých informačných výmen, pričom si tom nemusíme vôbec uvedomovať, pretože sme chytení do pasce očakávaní a  vzrušenia. Lenže ako písať vo svete totálneho informovania, kde už všetko je prežuté zo všetkých strán, informácie nám naskakujú priebežne, online a už týždenníky strácajú význam, pretože poskytujú dávno známe správy a informácie.

Esej a úvaha nemôžu v románe nahradiť dej založený na informovaní autorom, môžu sa ňom iba zviesť. Predstavte si, že by existovali romány vyskladané iba z úvah autora? Maďarský spisovateľ Gábor Farnbauer razí pojem "myšlienkový román". Podľa jeho koncepcie by v románe nemal prebiehať žiadny dej vo forme pohybu postáv, ale všetok dej by zahrnoval vývoj a pohyb myšlienok. Podľa tohto konceptu vystaval svoj román "Kniha fialiek". Na podobnom princípe abstrakcie od postáv, dominantného postavenia úvah a zamyslení v texte, pohybu myšlienok vystavali svoje romány už Laurencew Sterne, Denis Diderot, Thomas Love Peacock, Robert Walser Bryan Stanley Johnson, John Barth. či Imré Kertész (Likvidácia, Fiasko). Jedným z posledných obdobných románov je do češtiny preložený román "Bartleby a spol." od súčasného španielskeho spisovateľa Enriqueho Vila-Matasa. Je to cesta budúcnosti? Nepoznáme už všetky poryvy myšlienok?

Román -- dnes pojem nejasný, nerozkódovaný

Kundera v časti "Zneuznávané dědictví Cervantosovo" pripomína: "Ale což nebyly ve stalinistickém Rusku publikovány stovky a tisíce nových románů v obrovských nákladech a s úspěchem? Ano, ale ty romány neprodlužují nijak průzkum bytí. Neodhalují žádnou novou píď existence; potvrzují jen to, co už bylo řečeno; víc v potvrzování toho, co se říká (co se musí říkat), spočívá jejich raison d'etre, jejich sláva, jejich užitečnost ve společnosti, jež je jejich. Neodhalujíce nic, ty romány se nepodílejí na souvislém sledu objevů, který nazývám dějinami románu; situují se mimo tyto dějiny, anebo: jsou to romány po konci dějin."

Pri pojme román sa vo všeobecnosti zlučujú tri veci, ktoré iba voľne spolu súvisia: Po prvé, epos (epické dielo) -- fabulovanie, mnoho vrstevnatý príbeh s viacerými postavami a smermi odvíjania deja, s mnohými prekvapivými konfliktami a zvratmi; príbeh zo spoločnosti v akomkoľvek dejinnom pásme. A jedno či je modelový, poplatný dobe, či je písaný prozaicky alebo veršom. Po druhé, prozaické dielo -- voľnosť písania, a jedno či ide o lyrické dielo, žalmy, ódy alebo ironickú sondáž do spoločnosti. Po tretie, duch románu -- irónia, odstup, mnohoznačnosť, a je jedno akú má formu: od klasickej dramatickej výstavby s množstvom postáv až po neviem nesúrodý sled bizarných udalostí.

A navyše, či si to niekto praje alebo nie (pretože panuje zaužívaný názor v odbornej aj laickej spoločnosti), román má svoje žánre: cestopisný, detektívny, dobrodružný (nie v starom slova zmysle), milostný, (pastiersky) atď. Kto dnes rozlišuje medzi lyrickým žalmom, hrdinskou ódou alebo "nejednoznačným" románom? Tvrdiť, že milostný román nižšej kvality alebo zaujímavá detektívka nie sú románmi, je nielen príliš odvážne, ale prieči sa zaužívaným praktikám. Ak by aj neboli románmi, čím sú potom?! Odpoveď ako označiť tieto literárne žánre nemáme.

Dobre, svet nám poskytuje stále nové témy. Prečo perpetuálne nepísať klasické variácie na nové témy? Prečo nenapísať dobrý príbeh - dnes až diktátorsky pôsobiacu požiadavku, tú vrcholnú a nespochybniteľnú, ten neodbytný argument priklincujúci akýkoľvek akt tvorivosti, na novú tému? Prečo nenavliecť klasické charaktery, variáciu určitej zápletky, trochu pozmenenú, v zmysluplnom algoritme postupnosti udalostí do nových šiat? Nie je dnes všeobecne zaužívané chápať dobrou literatúrou práve x-tú variáciu tradičného príbehu s typickými vášňami, s klasickými motívmi konania a  s klišé fabulačnými mechanizmami? Prečo nenapísať x-tú variáciu o nádejach, túžbach, lepšie povedané od nádejí a túžob po sklamania a krivdy, x-tú variáciu na klasické témy nenávisti, zrady, pomsty, žiarlivosti a závisti. Veď, nie sú tieto variácie považované väčšinou laickej i odbornej verejnosti za dobré romány a literatúru, ktoré nám otvárajú oči a myseľ, hovoria nám o ľuďoch a spoločnosti to, čo sme doteraz netušili? Kde je sloboda? Je spisovateľ iba inžinierom ľudských duší? Nemyslia tí, ktorí hovoria o potrebe nových spisovateľoch a objavných románoch, ktoré by odkryli moderného človeka a spoločnosť, na nového Updika, Škvoreckého alebo T. Manna?

X-tá variácia na klasické témy s klasickým algoritmom: Kundera v odpovedi, čo pre neho znamená fraška (časť "Dialóg o umení kompozície" v knihe "Umenie románu"), píše (parafrázujem), že je to forma, ktorá kladie enormný dôraz na zápletku, s celou jej mašinériou; že nič nie je tak pochybné v románe ako zápletka s jej fraškovitými zveličovaním.

Je možné sa vydať dnes inou cestou myslenia a rozvoja románu? Stalinistické Rusko bolo ideologicko-politickou totalitou, kde vládla jedna "Pravda" a dominovala cenzúra, neskôr autocenzúra. Romány nehovorili nič nové, iba potvrdzovali, čo všetci poznali a tvrdili; tvrdil duch doby. Dnes žijeme v dobe inej jedinej "Pravdy": pravdy zisku a návratnosti, "zlatého pravidla", ktoré nemôže byť narušené a spochybnené. Navyše zlaté pravidlo je vedecky dokázané, pretože aj táto "plytká" konzumná veda sa stala  ideológiou: duchom doby. Môže sa slobodné myslenie a román vyvliecť z kazajky vlády knižného trhu, vlády priemerného čitateľa -- spotrebiteľa, vlády všadeprítomného pravidla komerčnej návratnosti a globálneho prepojenia na akomkoľvek (najschodnejšie najnižšom) spoločnom menovateli?

Priemysel a talent

Kundera tiež vo svojich  esejach o umení románu často spomína Annu Kareninu od Tolstoja a poukazuje na relatívnosť a nemoralizovanie: nevieme, kto má pravdu, či Anna alebo Karenin, alebo obidvaja. Tiež sa pozastavuje nad tým, že nevieme, prečo sa Anna hodila pod vlak. V tomto duchu sa pozastavuje vo svojej poslednej knihe esejí "Stretnutie" nad samoudaním sa hlavnej hrdinky Soni v diele Mareka Bienczyka Tworki. Soňa pracuje v psychiatrickej liečebni a niekto nevie, že je Židovka. Jej čin, priznanie sa k tomu, že je Židovka je nevysvetliteľný. Veliteľ tábora (Nemec) ju odhovára. Kundera dáva jej čin do súvisu s hororom idyly obyčajného života. Činy Anny i Soni kladú mnohé otázky. Lenže obidva romány majú iný spoločný znak: sú napísané klasickým slohom, bez náznaku vlastného štýlu, priemerným opismi miest, ľudí a udalostí. Pre niekoho môže samotný text, štýl a sloh pôsobiť nezaujímavo, nudne, proste príliš priemerne, obyčajne. Táto obyčajnosť textu a štýlu môže pôsobiť neznesiteľne. Kunderu zaujíma pri Anne Karenine a Tolstom kompozícia a samozrejme všeobecne majstrovstvo odhalenia patalogickej, chorej spoločnosti. Tú obdivuje, ale zabúda ako všetci ostatní na text. Nemyslím na témy, ale na už spomínaný štýl, hĺbku a zvláštnosť textu. Možno by Kundera povedal, že podstata románu netkvie v texte a jeho zvláštnosti a jedinečnosti, ale v sofistikovanej kompozícii a text je iba nástroj na dosiahnutie cieľa. Duch románu je v relativite a nie v jedinečnosti textu ((kto si všíma, že text Kunderových románov pojednáva zväčša erotike premietnutej do analýzy zmýšľania a citov žien). Neviem, ale priemernosť (štýlu, slohu, textu) je prepisovateľná. Zaniká v čase. Dovolím si vysloviť domnienku, že Tolstoj písal Annu Kareninu viac než z vlastnej hlbšej pohnútky, ovplyvnený módou z Francúzska (ako sa to už v ruskej kultúre stávalo), ovplyvnený Flaubertovým románom Pani Bovaryová. Napísal ruskú variáciu Bovaryovej. Dovolím si povedať, že od tých čias bolo napísaných mnoho románov veľmi podobných Anne Kareninovej. Mnoho spisovateľov dokáže popísať ľudí, miesta, udalosti a činy rovnakým jazykom ako Tolstoj; áno, možno bez odhaľujúcej analýzy patologickej spoločnosti. Nekrivdíme ale tzv. komerčným spisovateľom, ich dielam, ich analýze a popisom spoločnosti? Nie je štýl, jazyk a text Tolstoja ľahko napodobniteľný, pretože boli/sú priemerné, obyčajné. Nepíšu a nevydávajú sa v súčasnosti diela mnohých nových Tolstých? Neprodukuje americký literárny a knižný trh ročne desiatky románov obdbných Anne Kareninovej? Je to umenie? Nie je to umenie interpretačné?

Čo je to talent? Napísať výborný sloh na akúkoľvek tému, ktorý sa dobre číta? Vedieť rozvíjať lineárne zápletku a dramatizovať dej? V súčasnosti si azda ani inú možnosť pri posudzovaní literatúry a spisovateľov nedokážeme predstaviť. Pozrime sa do výtvarného umenia: mnohí priemerní architekti majú omnoho väčší talent perspektívneho videnia, schopnosť verne zachytiť objekty v trojrozmernom prostredí ako mnohí vyhlásení a uznávaní maliari a výtvarní umelci. Nikto ich za veľkých umelcov nepovažuje, na rozdiel od posudzovania spisovateľov v literárnom prostredí. Mnohé veľké "technické" talenty kreslenia a maľby sa stávajú dokonalými falšovateľmi obrazov? Aký mal potom originál hodnotu, technickú hodnotu? A pozrime sa do minulosti: stačilo použiť cameru obscuru a perspektívne videnie bolo obratom, okamžikom nahradené. Prečo sa nevyužíva v súčasnosti? Pozrime sa do oblasti hudby. Rozlišujeme interpretačný talent a talent skladateľský a sme si vedomí, že byť najlepším huslistom neznamená skladať najlepšie skladby pre sláčikové nástroje; a opačne. Ale v súčasnej literatúre panujú iné požiadavky.

Belgický autor detektívok Simenon sa stal snáď najplodnejším spisovateľom všetkých čias. A svojim schopnosťami psychologizácie postáv predčil nejedného románopisca. Predal milióny kníh? Máme ho považovať a radiť za najväčších románopiscov alebo spisovateľov 20. storočia?

Svet, kde všetko prebieha rovnako

Ak má spisovateľ čo povedať, potrebuje k tomu, okrem vyhraneného myslenia, svoju životnú skúsenosť. Potrebuje na vlastnej koži z rozprávania priateľov, z náhodných príhod, aspoň čiastočne poznať podhubie spoločnosti, osudy ľudí, pretože všetko jeho konštrukcie deja, zvraty, motívy postáv budú vykonštruované, budú postrádať autentickosť. Ale čo robiť, keď je spoločnosť chudobná na príhody, na zaujímavé osudy ľudí, zvraty v životoch, zaujímavé rozprávania priateľova známych, ako je to napríklad v slovenskej spoločnosti? O čom písať, keď sa všetci v prostredí, kde spisovateľ žije, správajú štandardne a chcú sa správať štandardne a dokonca považujú to za najväčšiu cnosť. Cnosť: mať rovnaké názory, používať rovnaké argumenty, mať rovnaké záujmy, rovnaké hodnoty, rovnaké ciele, proste nevybočovať z radu. Môže sa stať v takomto prostredí človek autentickým románopiscom? Určite to nie je osud iba slovenskej spoločnosti. Bez toho, aby som poukazoval na národné literatúry, ich veľké mená a diela, sa to dá ľahko domyslieť.

Čo písať, keď sa nič nedeje? Ako fabulovať, a o čom? Fabulovať z nudy? Sujet skonštruuje každý, ale dať mu život, kde je prázdno? Či postaviť algoritmus zvratov -- generovanie zápletky, dramatizáciu, podľa určitého známeho kľúča, modelu a nadchnúť sa pocitom tvorivosti a novosti? Lenže nestáva sa každá spoločnosť chudobná na udalosti a zaujímavé osudy ľudí? Neprebieha život každého človeka na tejto planéte stále viac podobnejším spôsobom a  rovnakou rutinou? A nielenže prebieha, my sa o tom dokonale online informujeme! Nežijeme stále viac priemyselný život so všetkými domácimi, lokálnymi a svetovými udalosťami a osobnými problémami, konfliktami, ako som už napísal, podrobne popísanými a rozanalyzovanými vo vedeckých knihách, v reportážach, v dokumentárnych filmoch a v novinách? Nemáme všetci takmer rovnaké záujmy a hodnoty? Neprihodia sa nám rovnaké príhody?

Pochádzam z územia a kultúry veľmi chudobných na mnoho vrstevnaté dianie, bohaté na príhody. Územia, ktoré nielen že nemá svoje dejiny (alebo ich má v oklieštenej podobe dvesto rokov; predtým podliehalo inému historickému celku), ale jeho kultúra je číro folklórna. Národ a jeho kultúra vznikol aj z odporu proti násilnej maďarizácii, inak by možno vôbec nevznikol a ostal by iba slovanské etnikum horného Uhorska. Táto kultúra je veľmi chudobná na argumenty, na príčiny a následky, všetko sa deje veľmi jednoducho, život je jeden simplifikovaný model z primitívnych ľudských túžob, ktoré buď dosiahnu vytýčený cieľ alebo nie. Príhody rozprávané medzi ľuďmi sa vždy opakujú v rovnakom modeli: buď skĺzavajú na opisy vulgárnych prežitkov pudových (zväčša alkoholových) seáns, na opisy  nič nerobenia na dovolenke alebo na opisy víťazstiev a podvodov v biznise. Život a svet: mizéria na argumenty, zvraty, konanie, zaujímavé nápady. Toto podhubie podsúva nasledujúce otázky: Môže sa v takomto svete zrodiť spisovateľ zbavený nudy, simplifikácie a opakovania? Nie je tento svet predvojom nového moderného sveta rovnako jednoduchého a rutinného, argumentačne hrubého a vyprahlého? Ak áno, potom zobrazenie tohto prostredia a diania a je skutočný obraz dnešného sveta. Nie je román postihujúci tento vyprahlý svet už z podstaty veci vopred nudný?

Pokračovať v dedičstve Cervantosovom?

V doslove k románu "Valčík na rozloučenou" (Atlantis) cituje Milan Kundera sám seba z knihy "Umění románu": "Od svého dětství jsem vášnivě miloval Leoše Janáčka. (...) Jeho pravidlem bylo: jen nota, která říká něco podstatného, má právo ve skladbě existovat. S románem je to přibližně stejné: je též přetížen konvencemi, které tvoří za autora: exponovat postavu, popsat prostředí, uvést děj do dějinné situace, naplnit životní čas postav zbytečnými epizodami (...) Můj imperativ byl janáčkovský: zbavit román románového verbalismu, dát mu sevřenost, hutnost."

Ďalej v časti "Zneuznávané dědictví Cervantosovo" píše: Domnívám se jen vědět, že román už nemůže žít v míru s duchem naší doby; chce-li ještě objevovat, co není objeveno, chce-li ještě "pokročit" dál jakožto román, může dělat jen navzdory a proti pokroku světa."

Na počiatku dejín románu, jeho ducha, podľa Kunderu a nielen jeho, stál Cervantesov "Don Quijote". Abstrahujúc od faktu, že jeho predvojom sa stal "Zúrivý Roland" od Ariosta, pýtam, ako nazývať romány pred nimi? Nechávať im adjektivum pastierske, dobrodružné, rytierske alebo milostné romány. Ale už pomenovanie román tu je, neoznačujeme ich ako eposy vo veršoch alebo v próze. Ak sa líšia duchom, prístupom a odstupom, iróniou, stratou viery v ideál, nejednoznačnosťou a relativitou, začo ich označiť. Predtým než odpoviem otázkou na otázku, pripomeniem, že byzantské romány na počiatku minulého milénia neidealizoval rytiersky svet, ich hrdina-rytier netúžil dobývať svet, ale hľadal pokoj a spočinutie, jeho dobrodružstvá nemali dobyvačný ráz, ale bojovali za návrat späť, domov, k obyčajnému každodennému životu, svetu bez trampot. Áno, aj byzantské romány, ako mnohé pred nimi, podobne ako rytierske nás vláčia po bitkách, hradoch, dvoroch, zobrazujú nám milostné peripetie. Pýtam sa provokatívne: odlišujú sa romány pred Quijotom až tak hlbinne od neho samotného? Či sa líšia iba duchom, nie kompozíciou, postavami, sujetom a fabuláciou? Pýtam sa ďalej: Nie je drtivá väčšina v súčasnosti vydávaných románov, žánrových alebo nežánrových, omnoho viac podobná tým pred "quijotovským" než jemu samotnému? Nevláčia nás románopisci podobne ako po stáročia a tisícročia pred nimi aj dnes presne v podobnom duchu po novodobých hradoch, dvoroch, bitkách, vojnách, rozvíjajú klasické konflikty zrady a pomsty, spievajú ódy (prozaické) o hrdinoch rozdrvených nemilosrdnou spoločnosťou, nariekajú v slzavých lyrických žalmoch (prozaických) plných utrpeniach nad svojimi zmarenými osudmi či nám  zobrazujú široký vejár milostných peripetií od vzletných nádejí až po trpké sklamania? Na námietku, že sa tak deje kvôli mnohým globalizačným a simplifikačným faktorom možno iba práve v súčasnosti, sa stačí pozrieť do vydávania a čitateľskej obľúbenosti diel 18.,19. a 20. storočia (aj tých stalinských) a zistíme, že romány s duchom jednoznačnosti a ideálov počtom značne prevažovali. Ale po intelektuálnom vzpružení v druhej polovici 20. storočia pociťujeme úpadok. Lenže nie pokračovanie v "cervantovskej" tradícii, rovnako hlúpe ako bolo sledovanie duch neznesiteľných rytierskych románov v 16. storočí? Čo snáď stále čelíme rovnakým výzvam hlúposti? Nepohol sa svet ďalej?

Cervantes nabúral idealizmus a jednoznačnosť videnia sveta, ale nenabúral ako prvý myslenie sveta; myslenie jednoznačné, kategorické, pravdivé, v dnešnom označovaní vedecké. Ako prvý myslenie zosmiešnil Lukiános, viac ako tisíc rokov pred Cervantesom. Mal alebo má Lukiános dnes pokračovateľov? Jeho zosmiešnenie a satirizovanie myslenia v dialógoch našlo nasledovníkov iba na začiatku minulého milénia v Byzancii zošnurovanej politickými šarvátkami, bojmi o moc, prekvitajúcou byrokraciou a neomylnosťou kresťanstva. Žeby podobnosť so súčasným stavom? Nie, dnes dominujú agelasti myslenia, zvlášť vedeckého, ekonomického, politického, žurnalistického. Svet stvoril priemysel myslenia, ktoré je síce pochybujúce, kategorické a ironické, ale stále tak nejako vo svojej podstate neomylné vo svojich hodnotách, zámeroch, cieľoch. Sú trefné satirické dialógy Lukiánosa menej pravdivé, odhaľujúce skutočnosť bytia a myslenia, než kompozične lineárne konštruované romány, jednoznačné či relatívne svojim duchom, vodiace nás starými známymi dvormi, bitkami, bojmi, mileneckými peripetiami nasúkaných  nových prevlekoch doby, s množstvom postáv odpozeranými zo štandardného a stále toho istého sveta, tak dobre známeho a prežutého každému jedincovi, vyskladané podľa jediného modelu ducha a myslenia?

Kundera často zdôrazňuje vo svojich románoch jedinečnosť kompozície, od ktorých odvodzuje nielen zvláštnosť výpovede autora a zamýšľa sa, čo tým autor mieni, ale považuje kompozíciu za samostatnú, zvrchovanú a výlučnú estetickú hodnotu. Jednou z kompozičných zvláštnosti, ktoré analyzuje a vyzdvihuje, je samostatnosť, nezávislosť až zvrchovanosť kapitol v kompozícii celého diela; ich zvláštnosť sa stáva základným kompozičným kameňom architektúry románu. Vraví, že jednotlivé kapitoly musia byť svetom samým pre seba. V knihe "Stretnutie" vyzdvihuje Malaparteho romány Kaput a Koža. Na jednej strane, vyzdvihuje kompozíciu románu Kaput už z jeho veľmi známeho uhľa pohľadu, ale na strane druhej, sa zamýšľa nad nejednoznačnosťou rozprávača: Je to autor sám? Rozpráva o skutočných historických udalostiach a verne zapisuje, čo historické osobnosti povedali alebo vedome kamufluje? A keď áno, do akej miery? Píše reportáž alebo román? Ide mu o žurnalistickú pravdu alebo o zachytenie a vykreslenie inej než historickej pravdy? Necháva sa unášať iba rýdzou estetikou textu a myšlienok? Je to všetko podstatné pre konečný umelecký efekt diela, románu? Nie je cestou pre román práve táto nejednoznačnosť medzi skutočným historickým svetom udalostí a postáv a autorovou imagináciou? Veď románopisec nemusí písať historickú pravdu (tú nech prenechá historikom, novinárom a Bonapartom), ale iba pravdu o živote a svete.

0
Vytisknout
4942

Diskuse

Obsah vydání | 4. 4. 2013