Slovensko 2013: Od neo-liberalizmu k neo-ludáctvu?

9. 1. 2014 / Karol Krpala

Výsledok župných volieb na strednom Slovensku nebol produktom demokracie, ale nedemokratických praktík politického systému

Udalosti z novembra 2013 ilustrujú dlhodobejší vývoj v rámci politického systému Slovenska. Mnohých prekvapilo víťazstvo Mariána Kotlebu vo voľbách na predsedu Banskobystrického VÚC. V prvom momente zarazila snaha oficiálnych médií interpretovať udalosť ako výsledok demokratického procesu. Videli sme zaujímavú zhodu interpretácií hlavného mediálneho prúdu a autorov neo-ľudáckej orientácie. V záplave klišé o "demokratickom rozhodnutí", pokusov o zvalenie viny za úspech extrémistu na voličov či preceňovania jeho volebnej kampane tu však uniká systémová podstata procesu. Voľby na strednom Slovensku nepodporilo viac ako 75% voličov. Ľudia nie sú povinní vyberať si v ponuke podľa logiky menšieho zla. Systém im má poskytnúť prijateľné alternatívy.

Politický systém

Najprv pár poznámok k politickému systému. Každý politický systém je uzavretý pre niektoré spoločenské záujmy a názory. Hlavne pre tie so systémom nesúrodé: v kapitalizme socialistické a naopak. Zriedka sa to robí formálnym zrušením straníckeho pluralizmu. Vždy je akože viac strán -- tak to bolo i po roku 1948. Uzavretie systému zaisťujú tie jeho zložky, ktoré limitujú možnosť pôsobenia formálnych aktérov, najmä strán. Základné zložky politického systému sú: systém stranícky, mediálny a organizovanej občianskej spoločnosti. Hlavne druhá a čiastočne tretia zo zložiek sú tými limitujúcimi štruktúrami.

V praxi to znamená, že napríklad pravo-ľavé delenie systémových strán sa odráža v analogickom delení masmédií. Pravica i ľavica má zložku stranícku i mediálnu. Platí to, kým niekto v systéme nezíska hegemonickú pozíciu. Funkcia médií ako časti politického systému spočíva v tom, že vytvárajú a uzatvárajú politický priestor pre rôzne subjekty. V tomto zmysle majú zásadný dosah. Kto neexistuje v médiách, politicky neexistuje. Značná časť politických subjektov sa do masových médií nedostane. Ak sa pre niektorý z množstva marginálnych subjektov zrazu otvorí politický systém, otázka je, v záujme koho.

Politický systém a Kotleba

Politický nástup Kotlebu, ktorý má celkovo stále malú podporu, je vysvetliteľný tým, že politický systém sa pre neho, na rozdiel od iných okrajových skupín, otvoril. Pravicové médiá mu dlho dávali výrazne väčší priestor ako iným, najmä ľavicovým skupinám s podobnou podporou. Nárast jeho podpory na strednom Slovensku, ktorý pri malej volebnej účasti a mobilizácií extrémnych voličov umožnil jeho zvolenie za župana, bol výsledkom jeho zverejnenia. Ak bol tento človek uvádzaný na titulke napríklad mienkotvorného pravicového denníka opakovane už v čase, keď mal podporu na úrovni skupín. o ktorých tieto médiá ani neinformujú, ide o zjavnú podporu. Kotlebovi bol poskytnutý politický priestor, ktorý iným poskytnutý nie je. Ak by tento priestor dostala iná podobne relevantná skupina napríklad zľava, jej úspech by mohol byť väčší. Pochybnosti o podpore neo-liberalistickej pravice pre tento scenár sa rozplynuli, keď sa jej oficiálni politici postavili nepriamo, no otvorene za tohto človeka v župných voľbách.

Od neo-liberalizmu k neo-ľudáctvu

Príčiny systémovej podpory pre tento projekt možno hľadať i vo funkciách, ktoré "oficiálny extrémista" plní najmä z pohľadu ideologicky dominantnej frakcie establišmentu. Tou je neo-liberalistická pravica, na ktorej strane pôsobí drvivá väčšina mediálneho systému i systém oficiálnej občianskej spoločnosti, čím určuje základný rámec politiky. Za prvé, takýto subjekt odvádza pozornosť od kritiky systému k partikulárnym, ale zato emocionálne výrazným konfliktom. Zároveň systémovú kritiku diskredituje, ak mu niektoré jej aspekty "vložíte" do úst. Prítomnosť takéhoto zjavu vytvára priestor pre uplatnenie extrémnej doktríny, ktorá dáva "rovnítko" medzi extrémistom a akoukoľvek kritikou systému, najmä ľavicovou. Neo-ľudácka pravica pritom pre systém nie je nebezpečná, ani ho programovo neanticipuje.

Známa ideológia, tvoriaca významnú základňu neo-ľudáctva, je extrémistickou pravicovou ideológiou. Označenie za extrémne pravicovú nie je presné. Z hľadiska pravo-ľavého delenia (systémový kapitalizmus vs. systémový antikapitalizmus) sa táto ideológia nenachádza viac napravo od neo-liberalizmu. Zhruba sa s ním prekrýva. Hlavná odlišnosť spočíva v tom, že kapitalizmus "vylepšuje" o také aspekty ako rasizmus, alebo otvorené popieranie konceptu demokracie. Tieto znaky však samé osebe nenarušujú systém. Naopak, môžu pôsobiť systémovo-stabilizačne. Každý socio-politický systém sa reálne pohybuje v škále medzi "demokraciou" ako ideálne otvoreným a v krajnom prípade "totalitnou diktatúrou" ako ideálne uzatvoreným systémom. Je viacero historických príkladov neo-liberalizmov, ktoré sa oficiálne označovali za liberálne demokracie, pričom to boli krajne uzavreté a represívne systémy. Kritiku nedemokratickosti možno adresovať i súčasným neo-liberálnym režimom, ktoré sa samé stotožňujú s ideálom "demokracie". Otvorenie politického systému pre bábkovú neo-ľudácku pravicu neohrozuje systém ani tak ako humanistické a umiernené, no dôsledne systémovo-kritické názory. Problém je, že určitá politická úloha sa tu plní za cenu politického extrémizmu. Stabilizácia režimu sa rieši za cenu rozkladu bežných spoločenských vzťahov.

Podporu pre otvorenie systému pre názory podobné Kotlebovmu, možno badať už dlhšie i v štruktúre mediálneho systému, ktorý je takmer monopolizovaný pravicou. Kým ľavicové alternatívne médiá boli skoro úplne vytlačené na web, minimálny priestor vyhradený pre alternatívnu tlač zaberajú prakticky len médiá blízke neo-ľudáckemu hľadisku, hoci tento názor nie je v kriticky zmýšľajúcej časti spoločnosti väčšinový a je vo všeobecnosti hodnotený ako extrémny. Spájaním alternatívnych hľadísk s propagáciou extrémizmu na jednej strane zvyšujú jeho podporu asociáciou so spoločensky akceptovanými názormi. Opačný efekt je, že neextrémistické, no o to účinnejšie alternatívne hľadiská touto asociáciou diskreditujú. Tým dosahujú podobný efekt, o aký sa usiluje mienkotvorná pravicová tlač.

Kotleba: výsledok demokracie?

Kotleba nie je výsledkom demokratického procesu. Každé voľby sú demokratické natoľko, nakoľko je demokratický systém, ktorý ich realizoval. Ten je demokratický natoľko, nakoľko je otvorený pre všetky politické názory v spoločnosti. V tomto prípade sa politický systém pod taktovkou neo-liberalistov otvoril pre jedného extrémistu. Pre rad iných zostal uzavretý. Tento problém teda ťažko vyjadriť v kategóriách "demokratickej voľby". Naopak, daný proces mohol prebehnúť iba vďaka značnej miere uzavretosti systému a istej miere hegemónie jednej z jeho častí. Ak by bol politický systém otvorený i pre ostatné podobne relevantné názory, Kotlebu by si v ich množstve nik nevšimol. Klišé o demokratickom procese ako príčine politického nástupu extrémizmu na jednej strane zahmlieva fakt, že je to presne naopak, a že otvorenie politického systému pre neo-ľudákov je výsledkom jeho nedemokratických charakteristík. Na druhej strane diskredituje ideu demokracie. V snahe zamlčať niektoré, z pohľadu konceptu demokracie závažné nedostatky systému sa prenáša zodpovednosť za politický vývoj na občanov a podrýva sa samotný ideál demokracie.

Príčiny krízového vývoja

Akákoľvek stratégia, ktorá zahŕňa otvorenie politického systému pre extrémizmus, je pre spoločnosť krízovým javom, bez ohľadu na to, či to jej autori vnímajú ako problém. Okrem systémových príčin, ktoré možno považovať za kľúčové, je tu niekoľko partikulárnych faktorov, ktoré prispeli ku krízovému vývoju. Tým hlavným je ochota či rozhodnutie v určitom záujme otvoriť politický systém pre extrémizmus. Tento faktor možno pripísať najmä neo-liberalistickej pravici a najmä jej mediálnej zložke. Ďalším faktorom je pôsobenie systémovej ľavice. Hoci jej možnosti zasiahnuť do procesu sú pre jej politickú pozícií a ideologickému vplyvu slabé, jej reakcia bola nekompetentná. Tým posledným faktorom je, že v ideologickej oblasti došlo k dokonca zákonom odobrenému zrovnaniu fašizmu a reálneho socializmu ako historickej formy tohto modelu, ktorá sa vyskytla na našom území. Napriek oprávnenosti kritiky prednovembrového systému táto doktrína je extrémistická a odtrhnutá od reality. Bez etablovania tejto extrémnej ideologickej doktríny by nebolo možné uplatniť stratégiu otvorenej systémovej podpory pre neo-ľudácku pravicu.

Kto tu odmieta demokraciu

Po ohlásení "úspechu" Kotlebu nastúpili komentáre oficiálnych politológov, ktoré sú stále rovnaké. Nech sa stane čokoľvek, snažia sa to vždy vysvetliť ako súčasť "demokracie". Ako keby bol nejaký režim totožný s týmto ideálom. Dokonca sa vravelo o možnosti "odmietnuť demokraciu" občanmi. Tak to počúvame po každých voľbách, ktoré naznačia, že občania začínajú systémom ponúkané varianty výberu považovať za frašku. Tí, čo v tejto súvislosti zamieňajú pojem režim s pojmom (ideálom) demokracie v snahe zakryť systémovú podstatu problému, sa dopúšťajú neodpustiteľnej demagógie.

Ľudia, samozrejme, neodmietajú ideál demokracie. Avšak z v

eľkej časti odmietajú neo-liberalizmus, na ktorého zavedenie sa ich po roku 1989 nik nepýtal. Bol im predložený ako systémový fakt, v rámci ktorého si môžu vybrať z ponúkaných "alternatív". Keďže politický systém im poskytuje reálne iba systémové, teda neo-liberalistické alternatívy, nezúčastňujú sa volieb. Účasť na parlamentných voľbách je vyššia najmä vďaka stereotypu tak ako v nedávnej minulosti. Uvedený fakt spôsobil, že akonáhle sa tento politický systém z určitých dôvodov a v istom záujme otvoril pre jedného neo-ľudáka (nie pre množstvo iných subjektov a názorov, tiež schopných "vravieť ľuďom z duše"), malá časť ľudí na jeho reči naletela, čo pri menej ako štvrtinovej volebnej účasti v krajských voľbách spôsobilo jeho zvolenie.

Niekto si zrejme myslí, že budeme hrať komparz v mediálno-politických hrách. Je tu však ešte možnosť riešenia reálnej podstaty problému. Ľudia môžu aktívne odmietnuť (nie veľmi otvorený) systém, ak im neponúka prijateľné alternatívy, nanucuje neprijateľné, poskytuje v určitom záujme priestor extrémistom, pričom pre iných zostáva stále uzatvorený. A ešte aj ľudí drzo upodozrieva z toho, že by mali odmietnuť "demokraciu" -- diskreditujúc tým ideál demokracie len preto, aby touto obligátnou slovnou manipuláciou vylepšil svoj imidž. Ľudia nemajú dôvod odmietať ideál demokracie, ale môžu práve v jeho záujme odmietnuť ďalší v poradí režim, ktorý sa týmto slovom maskuje. Nikto humánny by nemal túto možnosť a priori vylúčiť, pokiaľ situácia zašla až tam, že systém je ochotný riešiť svoje problémy otvorením politického priestoru pre extrémizmus.

Autor je vedecký pracovník Ústavu politických vied SAV. Článok vyjadruje názor autora.

Původně vyšlo ve slovenském časopise Slovo.

0
Vytisknout
2711

Diskuse

Obsah vydání | 10. 1. 2014