Ján Kollár žije! Myšlienky k 160. výročiu jeho úmrtia

23. 1. 2012 / Peter Podolan

Keď Ján Kollár jedného dňa opustil svojich študentov a oznámil im, že nemôže pokračovať v prednáške, netušil, že sa na univerzitu už nikdy nevráti. Vo svojom byte vo Viedni zomrel 24. januára 1852. Netušil zaiste rovnako (napriek svojej bezo sporu veľkej predstavivosti), že bude mať hneď dva slávnostné pohreby a  že bude váženým reprezentantom viacerých národov a (vtedy ani nemyslených) slovanských štátov.

Ako to už býva, niektoré osobnosti pokračujú v živote aj po smrti svojej fyzickej schránky. Je spôsobené iba sčasti silou ich vlastných myšlienok, lebo tá čím ďalej -- tým viac podlieha komentárom neskorších "fanúšikov" a ich náprotivkov a pôvodné idey sa tak dostávajú na inú úroveň. Často až tieto pokrútené a do extrému privedené krivé odrazy formujú náhľady a pocity k tomu -- ktorému velikánovi. Kollár dozaista nebol kontroverzným, aspoň nie v krvavej škále excesov iných "osobností", jeho kontroverznosť spočívala v teoretickej, abstraktnej báze a v prejavoch  výraznej osobnosti, vyhranenej povahy so všetkými nedostatkami, ktoré s tým súvisia.

Už sme spomenuli, že na Kollára sú právom hrdí príslušníci viacerých slovanských národov. On sám by bol s týmto faktom zrejme spokojný, zvlášť keď počiatky svojho kultu mohol pozorovať ešte za života. Komu ale skutočne patrí Ján Kollár? -- Nuž všetkým tým, ktorí jeho činnosť dokázali patrične oceniť.

Napriek tomu, že bol Kollár rodeným Slovákom a celá jeho činnosť smerovala vlastne takmer výhradne k úprave pomerov slovenského národného, kultúrneho, vedeckého a politického života, práve kvôli svojej ortodoxne presadzovanej špecifickej ideológii sa v slovenskom priestore ocitol z hľadiska reprezentatívnosti až v akejsi druhej kategórii reálnych slovenských celebrít. To svedčí o všeobecnej neznalosti koncepcie jeho diela, alebo tiež o skutočnosti, že sa Kollár stal symbolom skupiny so síce nie protislovenským, ale iste nie "čisto" slovenským charakterom. Pomerne bizarnou podporou "slovenskosti" Kollára môže byť údaj, že pri exhumácii jeho tela pri príležitosti jeho druhého pohrebu, antropológ označil lebku ako "slovenský typ".

Čo teda viazalo Kollára k českým krajinám? Ako je možné, že má v panteóne Českého národného múzea bustu na tak čestnom mieste a prečo sa jeho (druhý) hrob nachádza opäť na význačnom mieste na cintoríne na pražských Olšanoch? Je to dozaista preto, že Česi s jeho odkazom narábali trochu iným spôsobom ako Slováci. Svoju úlohu zohralo sebavedomie a pomerne dobrá pozícia českého národného hnutia na prelome 19. a 20. storočia (určite v porovnaní so Slovákmi v tomto čase) a snaha integrovať a privlastniť si jednu z najreprezentatívnejších osobností slovanského sveta, ktorú napokon na sklonku života ocenil aj habsburský panovnícky dvor. Konečne Kollár bol platným členom aj českého národného hnutia. Obľuba Kollára bola preto spontánna -- smútočný sprievod Prahou vraj meral 7 kilometrov. Zavážila aj skutočnosť, že sa Kollárove idey stali bázou pri víziách českej politiky zvlášť u T. G. Masaryka a vôbec, že Kollárov (parciálne) československý prístup vlastne iba odrážal české náhľady na Slovákov a Slovensko všeobecne obľúbené v intelektuálnej spoločnosti už v 19. storočí.

Ostáva nám zakončiť túto časť a načrtnúť, že sa Kollár stal inšpiráciou pre Lužických Srbov, Chorvátov, bol a je stále obľúbený v Rusku a je známy snáď u každého slovanského národa. Samozrejme hovoríme iba o určitých skupinách, lebo veľká časť obyvateľstva (napriek učebným osnovám a povinnej literatúre) už ani na Slovensku možno netuší, kto to ten Ján Kollár vlastne bol.

***

Pri tvorbe akéhokoľvek životopisného medailónika sa už zrejme nikdy nedá zbaviť dojmov, ktoré zanecháva životopisný film o Járovi Cimrmanovi, zvlášť vtedy, ak sa aktér skutočne stretol s mnohými známymi osobnosťami a doslova sa vložil do ozubených kolies veľkej histórie. Vskutku šablóny životov sú si tak podobné, že by bolo hádam možné jednoducho nahradiť obsadenie "úlohy" iným hercom. Znamenalo by to poprieť čaro osobnosti a dať prednosť vplyvom okolia a situáciám. Lenže nie je možné zabúdať na fakt, že jedinečnosť vyplýva z originálneho prístupu človeka a že niekto iný by v tejto úlohe konal iným spôsobom a tak možno vychýlil stopu osudu úplne na inú stranu.

Ján Kollár sa narodil 13. júla 1793 v Mošovciach v malebnom prostredí Turca, zovretého končiarmi oboch Fatier. Jeho detstvo plynulo idylicky azda s výnimkou zásahov silne patriarchálneho a pobožného otca. Úprimnej a hlbokej viere slovenských evanjelikov sa krátko po tom, čo do platnosti prišiel tolerančný patent a zásadná úprava Leopolda II. definitívne zrovnoprávnila všetky náboženstvá, nemožno čudovať. Po absolvovaní základnej školy v rodnej obci chlapca vyslali do neďalekej Kremnice, aby sa v tamojšom prostredí prirodzene naučil nemecky. Tento pozitívny výsledok bol vyvážený detskými nacionálnymi hádkami, ktoré často končili aj bitkami. Po návrate domov Kollárov otec usúdil, že štúdia bolo dosť, keďže synovi predurčil úlohu svojho opatrovníka na staré kolená. Ukázalo sa, že čo-to tvrdohlavosti mladý Kollár zdedil po otcovi, pretože sa tomuto rozhodnutiu vzoprel (vzťahy s otcom už nikdy neboli dobré) a na vlastnú päsť pokračoval vo štúdiu. V tomto čase mal Kollár okolo 18 rokov a vonkoncom nešlo o detského hrdinu, ako by sa mohlo zdať. Na celé ďalšie štúdium si však musel zabezpečovať financie sám, čo bolo často náročné. Vlastnú rodinu nahradila de facto rodina cirkevná -- Kollár s jej podporou študoval v Banskej Bystrici, sídle superintendenta, pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v Bratislave (Prešporku) a napokon v Nemecku na univerzite v Jene. Zrejme aj takto bolo determinované jeho smerovanie k duchovnej sfére. Kollár bol ale vždy nesmierne praktický a povolanie farár -- učiteľ (resp. menej právnik či správca panstva) bolo vlastne jediným možným pre vtedajšiu slovenskú intelektuálnu elitu a podmienky kňaza boli vo väčšine prípadov lepšie ako tie učiteľa.

Pobyt a štúdium na lýceu v Bratislave bolo spojené s rozvojom Kollárových osobných aktivít. Stal sa tu správcom sirotinca, čítaval Týdenník Juraja Palkoviča, na vlastné oči videl postavy z drámy napoleonských vojen, ktoré si sem odskočili z Viedenského kongresu. Zoznámil sa tu aj so svojim mladším rovesníkom Františkom Palackým.

Pokračovanie štúdia v Nemecku bolo pre Kollára v mnohom zásadné. Získal tu svoj zvláštne rozpoltený prístup k Nemcom a Nemecku. Videl silu mladého nemeckého nacionálneho hnutia, s ktorým musel aspoň v jednotlivostiach sympatizovať. Nemecko sa stalo kolískou jeho prvých prác, ale aj miestom jeho prvého skutočného citového vzplanutia -- čo by sme asi ani nespomenuli, ale je s ním spojená Slávy dcera, Kollárovo básnické dielo, ktoré ho preslávilo. Stretával sa tu taktiež s dobovou ikonou -- J. W. Goethem a inými významnými nemeckými mysliteľmi (aj z radov svojich profesorov).

Nasledujúci beh udalostí by sa mohol zdať nudným -- Kollár sa po dlhších sporoch stal farárom v Pešti (Budapešť) a v tomto prostredí strávil hneď 30 rokov. Bolo to však obdobie plné prudkých bojov a Kollár niekoľkokrát zvažoval odchod do pokojnejších krajov. Niekoľkokrát utiekol, ale vždy sa vrátil a bojoval ďalej. V multinacionálnom prostredí Pešti neboli spočiatku jeho protivníkmi Maďari, ako by sa mohlo apriórne zdať, ale Nemci v spoločnom evanjelickom zbore. Húževnatosť slávila víťazstvá -- Kollár obhájil svoj post, etabloval slovenský evanjelický zbor, založil školu. Počas prestávok medzi polemickými bojmi, kázňami, krstami a pohrebmi tu napísal väčšinu svojich diel, oženil sa a stal sa (až do roztržky s najmladšími predstaviteľmi slovenského národného hnutia) bezpochyby najvýznamnejším reprezentantom slovenského národného hnutia. Peštiansku "idylu" hrubo narušila revolúcia rokov 1848 -- 1849, kedy bol napriek vynúteným prejavom loyality k maďarskému národnému pohybu uväznený a vyslobodili ho až cisárske vojská na jar roku 1849.

Posledným javiskom Kollárovho života sa stala Viedeň, kam doslova utiekol a podobne dobrodružne sa tam za ním preplietla i jeho manželka s dcérou. Život vo Viedni znamenal aj úzku spoluprácou s habsburským panovníckym dvorom. Za svoje loyálne postoje bol odmenený miestom profesora slovanskej archeológie na viedenskej univerzite, pre dvor vypracoval niekoľko dokumentov, ktoré mali upraviť postavenie Slovákov a Slovenska v habsburskej monarchii. Za pozitívnymi vzťahmi možno hľadať vplyv viacerých osobností vysokých kruhov z českého prostredia, ktoré Kollára takýmto spôsobom podporovali.

Okrem "vedeckej" činnosti a prednášok na univerzite Kollár pôsobil i legálne politicky. Presadzoval myšlienku slovenského veľkovojvodstva, autonómie, ktorá by zabránila ďalšiemu útlaku (či presadzovaniu unifikačných meradiel) zo strany pomaďarčených uhorských úradov -- tento projekt bol však odsunutý na slepú koľaj a Kollár bol dokonca pre stály tlak na túto problematiku označený za "otravného". Podarilo sa mu však presadiť svoje náhľady na spisovný jazyk, ktorým sa stala "staroslovenčina" alebo jednotiaca slovakizovaná čeština. Znamenalo to ďalšiu kapitolu sporov so štúrovcami. Úprava však neprežila koniec režimu cisárskej kontroly nastoleného v Uhorsku po potlačení revolúcie 1848/1849. Smrť Kollára dostihla 24. januára 1852.

***

Kollárova činnosť bola nesmierne bohatá, záber jeho záujmu priam neskutočne široký, hoci sa vlastne zaoberal stále rovnakým objemom tém, ktoré zapracoval do svojich umelecky, vedecky i žánrovo rôznorodých diel. Agenda bola rozhodne zreteľná už od literárnych počiatkov -- Kollára zaujímalo všetko v súvislosti so slovanským svetom: rovnako najstaršie dejiny Slovanov, ich jazyk, literatúra, ľudová slovesnosť, praktický život, ale aj viac či menej idealistické politické predstavy, ktoré sa však nevymykali dobovým náhľadom. Kollár bol pri svojej činnosti vôbec skutočným dieťaťom svojej doby. Ak by sme jeho činnosť rozdelili na niekoľko profesijných profilov, získali by sme takto hneď niekoľko mimoriadne aktívnych osôb. S ohľadom na dnešný rozklad mentálneho a morálneho života spoločnosti je to iste obdivuhodné. Bohatý záber súvisel aj s dobovým synkretizmom slavistiky v kombinácii s Kollárovým povolaním duchovného a tiež s metodikou uchopenia studenej vedy cez umeleckú estetiku, čo bolo bežné pre romantizmus. Kollár -- básnik sa tak celkom prirodzene snúbi s Kollárom -- vedcom, ale v pozadí vždy cítime vplyv Kollára kazateľa či učiteľa.

Básnické dielo Kollára je zrejme oblasťou, ktorá je verejnosti najviac známa. Ohlas súvisel aj s témami básnického spracovania, ktoré oslovilo množstvo iných slovanských umelcov a intelektuálov, ale i s vysokou úrovňou samotnej poézie. Pritom aj v tejto oblasti je možné vidieť hneď dvoch Kollárov -- mladého radikála, ktorý burcuje celý slovanský svet k boju za sebaurčenie a emotívneho milovníka a potom nudného veršotepca, ktorý prebásňuje "telefónne zoznamy". Hoci nechceme túto oblasť rozoberať podrobne, treba tiež priznať, že bol Kollár v istom období dozaista najpokrokovejším a vôbec najtalentovanejším zo slovenských i českých básnikov. Takisto nechceme hovoriť o slohovom zaradení Kollárových básní -- hodia sa totiž hneď do viacerých slohových "škatuliek" a dielo vykazuje znaky tak klasicizmu i romantizmu, alebo ak chcete -- preromantizmu. Svoju Slávy dceru potom cizeloval po zvyšok života. Od prirodzených emócií vyplavených nešťastnou láskou sa však postupne programovo dostal k budovaniu akéhosi slovanského panteónu (ktorý netepal do mramoru, ale do slov), "označkovaniu" nepriateľov Slovanov a načrtnutiu všetkých podľa neho zásadných kontúr slovanského sveta. Kollárovo dielo veľmi dobre zachytáva dobové idey, ale súčasne obsahuje aj celú škálu tak špecifického materiálu, že musel Kollár k svojej básnickej zbierke vydať aj výklad s komentármi. Podľa jeho slov to svedčilo aj o úrovni a možnostiach vzdelania slovanského sveta. Okrem menších básnických výtvorov sú potom neobyčajné jeho britké "nápisy" alebo aforizmy, kde preukázal aj svoju satirickú žilku. Napriek tomu, že Kollár celkom určite programovo odmietal "nemecký" romantizmus, bol jedným z mála, ktorí aktuálne po vydaní ocenili Máj K. H. Máchu.

 Ako kazateľ či evanjelický kňaz preukázal obrovskú odvahu a liberalizmus. Vydal asi 118 svojich kázní (kázal zrejme cca 1800-krát), ktoré často skĺzli až do polohy odborných štúdií. Hoci jednoducho nie je možné Kollárovu príslušnosť k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania anulovať, paradoxne nadovšetko -- teda aj nad konfesionálnu príslušnosť vyznával princíp slovanský (uznával katolíkov, pravoslávnych či Grékov, ale aj "muhamedánov"). Bol teda akýmsi kazateľom slovanstva. Kázne potom kvôli cirkevnému racionalizmu (ale i nacionalizmu) vyvolávali u mnohých jeho starších kolegov až negatívne reakcie, ale pre svoj štýl boli inak obľúbené a to dokonca aj u katolíckych kňazov.

Kollár sa venoval aj zbieraniu a vydávaniu slovenskej ľudovej slovesnosti, hlavne piesní. Zaradil sa tak k ďalším osobnostiam ako boli bratia Grimmovci, P. J. Šafárik, K. J. Erben, B. Němcová, či J. Francisci alebo P. Dobšinský. Neskrývala sa za tým iba snaha zachovať nehmotné dedičstvo či estetické poklady, ale i viera v domnelý vysoký vek a isté vedecké ambície vydolovať zo slovesnosti niečo o dávnej slovanskej minulosti.

Svoju úroveň malo i Kollárovo pedagogické účinkovanie. Metodologicky Kollár propagoval náčrty J. A. Komenského, Ch. G. Salzmanna a J. J. Rosseaua a aplikoval zrejme i ideológiu ďalších starších i nových mysliteľov. Sám sa ako správca sirotinca ešte ako študent staral o 8 -- 15 chovancov, ako vychovávateľ v meštianskych rodinách tiež vyučoval niekoľko žiakov i žiačok. V Pešti pri zbore založil nedeľnú školu a neskôr riadnu cirkevnú školu. Pre deti vydal niekoľko základných učebníc (šlabikár, čítanka). Na sklonku života pre panovníka vypracoval komplexný plán slovenského školstva v Uhorsku.

Bol tiež zanieteným cestovateľom -- turistom, hoci pre túto záľubu nemal dostatok peňazí ani času. Napísal dva cestopisy zo svojich ciest po Itálii, Švajčiarsku a Nemecku. Vzorom mu iste boli aj "talianske cesty" a zápisky J. W. Goetheho, M. M. Z. Poláka či J. Dobrovského. Pravda pri Kollárovom prístupe boli jeho cesty vlastne objavovaním kedysi slovanských krajov.

Osobitú časť Kollárovho diela tvoria jeho "vedecké" práce. Tieto dnes, ale často už aj v dobe svojho vzniku pôsobili podivuhodne a predstavujú skôr akúsi slepú uličku predovšetkým historického a archeologického bádania romantizmu. Ak Kollár svoje odborné poznatky prepasíroval do väčšiny svojich prác nevedeckého charakteru (i do poézie!), naopak svoje estetické a umelecké ambície (a ideológiu) nutne vnášal do prác vedeckých. Už sme spomenuli, že synkretizmus tohto typu bol dobe romantizmu vlastný -- Kollár akoby sa nevedel rozhodnúť, ktorý z reprezentatívnych typov vlastenca si vybrať -- či postavu národného barda či národného vedátora. Niektoré úžasné konštrukcie sú čiastočne plodom jeho fantázie poetu, často ale syntetizoval nápady a myšlienky iných.

Najviac sa zaujímal o historiografiu a bol zjavne (ako ukazujú jeho viaceré diela) sčítaný a pomerne dobre vzdelaný. Predbehli ho však iní -- najmä P. J. Šafárik svojimi prácami doslova premaľoval najstaršie dejiny Slovanov. Kollár sa uchýlil k obdobiu prehistórie, ktorému sa Šafárik odmietol venovať. Pre obdobie bez písomných prameňov Kollár nemal dostatočnú pramennú bázu, ktorú musel nahradiť skúmaním mytológie, niektorých archeologických aspektov, no najmä analýzou jazykových pamiatok. Majoritné využitie etymológií potom z jeho prác urobilo skutočne fantastické diela. Kollárovi priatelia zväčša mlčali (verejnými útokmi by sa bola oslabila prestíž slovanskej vedy) a svoje často satirické výhrady si vymieňali iba v ústraní, v korešpondencii. Vďaka Kollárovej povahe to ani inak nešlo, kritiku obyčajne neakceptoval, skôr ho zatvrdzovala vo vlastných názoroch. Aj jeho asi najbližší priateľ -- P. J. Šafárik okolo neho chodil po špičkách, pretože sa obával Kollárových reakcií -- veď vďaka názorovej roztržke sa niekoľko rokov nebavil s F. Palackým.

Poslednú časť Kollárovho diela tvoria ideologické spisy a z nich najznámejším je určite rozprava O literárnej vzájomnosti... Kollár prezentáciu svojej ideológie a jej obhajoby uverejňoval azda v každej práci, ktorú napísal a to aj na tých najneočakávanejších miestach. Ideologický rámec mal najviac mobilizačný charakter, tvoril známu schému my -- oni a dotváral obraz pozitívneho slovanského sveta. Treba zdôrazniť, že nacionálny rámec v tomto období ovládol celú Európu, nebol vonkoncom slovanským vynálezom a čo sa týka intenzity nacionalizmu sú práce slovanských mysliteľov, teda aj Kollára skôr obranné než útočné a šovinistické -- takých prác pritom v stredoeurópskom priestore nevzniklo málo.

***

Dostali sme sa takto ku Kollárovmu chápaniu humanizmu a národnej myšlienky. Aj keď bol tento rámec už nespočetnekrát prebádaný, opakujú sa o ňom ešte stále početné (a často mylné) stereotypy. Je nad slnko jasnejšie, že Kollárova vízia jednotného slovanského národa vznikla ako defenzívna s ohľadom na malé národy. Primárny prístup vychádzal najmä z nepriaznivého postavenia Slovákov. Malý a slabý sa mal primknúť k veľkému a silnému. Veľký celok bol podľa Kollára jedinou možnosťou etablovania sa Slovanov v humanitnom stupni filozofie dejín a splnenia svojej dejinnej úlohy.

Je otázne či Kollára považovať za idealistického humanistu, akému niet páru, alebo skôr za pragmatickú, až oportunisticky kalkulujúcu osobnosť. Na podporu Kollárovej humanity hovoria jasným jazykom jeho vznešené myšlienky, na druhej strane však nájdeme, pravda, po istom úsilí koncepty tvrdé a racionálne. V prípade slovanského celku totiž Kollár zastával dva prístupy: jednak rýdzo demokratickú jednotu rozličností, kde má i najmenší diel rovnakú hodnotu ako ten najväčší a potom mandát, ktorý nútil menšie diely k integrácii s väčšími, pričom sa im mali prispôsobiť, čím sa dostávame k vnútornej asimilácii. Takto sa mali napr. Slováci ale i Lužickí Srbi spojiť s Čechmi a Moravanmi.

Známy koncept 4 kmeňov -- československého, poľského, ilýrskeho a ruského bol skôr počiatočným bodom, nie cieľom. Tým mala byť všeobecná jednota, dokonalý amalgám slovanskej esencie. Pretože jazyk bol vnímaný ako najzásadnejší atribút národa, pri unifikácii ho mal čakať rovnaký osud, výsledkom malo byť jediné, všeobecne zrozumiteľné slovanské esperanto. Kollárov tlak na parciálnu integráciu slovenského a českého jazyka do "českoslovenčiny" znamenal zásadné problémy. Českí vlastenci totiž slovenské vylepšenie češtiny odmietali (čo im Kollár nikdy nezabudol), podstatné je však, že sa vyhranil proti profilácii samostatnej slovenčiny ako spisovného jazyka. To znamenalo spory a polemiky s mladšou generáciou slovenských národovcov (štúrovci) a tiež fakt, že ho následne potichu zosadili z trónu slovenskej poézie a viac protežovali J. Hollého. Kollár v tomto boji bojoval sám a vydržal veľmi dlho.

Kollárov prvotný prístup pritom odzrkadľuje ešte jednu zvláštnosť. Napriek etnickému či jazykovému charakteru národa, počítal najprv so zjednotením jeho inteligencie, početne pomerne obmedzenej skupiny. Praktický ekonomický význam tak mal vznik otvoreného publicistického trhu, ktorý by umožnil slovanským spisovateľom predávať svoje diela jednoduchšie oveľa širšiemu obecenstvu. Tu musíme pripomenúť, že Kollár svojimi knihami obdarúval iba úzku skupinu priateľov, časť expedoval z prestížnych dôvodov (alebo šlo o mierený marketing?), inak si záujemcovia museli knihy kúpiť, hoci často za zníženú cenu. Bol teda aj schopným obchodníkom.

Špecifickou otázkou je postavenie Ruska a Rusov v Kollárových plánoch. Nájdeme síce pár zmienok o tom, že by mali tvoriť "hlavu" slovanstva, mali byť zárukou základnej mocenskej bázy, ich dejiny a politika tvorili slávnejšiu časť slovanskej tradície, množstvo narážok a symbolov, ale pri hodnotení ich úlohy si beztak musíme vybrať z oných vyššie zmienených prístupov -- pri tom demokratickom by boli iba najväčšou masou tela všeslovanského národa, v druhom prípade skutočne vedúcou a dominantnou silou. Hádanka Kollárovho názoru na túto otázku ale zostane nevyriešená asi už navždy. Vieme tiež, že viacerí Rusi s jeho náhľadmi vyslovili nesúhlas.

Okrem predstavy jednotného slovanského národa Kollár projektoval aj jeho štát. Formou to mala byť monarchia s vlastnou slovanskou vládou. Na čele mal byť príslušník z niektorého prastarého slovanského šľachtického rodu. (Kollár pritom vo svojich prácach ostentatívne odmietal, že by jeho snaženie malo smerovať k zmene vlád, hraníc či spoločenského status quo). O zásadných zmenách spoločnosti neuvažoval, hoci poznal neutešené podmienky niektorých vrstiev, neprekonal svoju vlastnými silami vybojovanú príslušnosť k "lepším kruhom". V tejto otázke ho prekonali napr. štúrovci so svojim sociálnym programom, ale aj známy anarchista M. A. Bakunin.

Vysnívané zjednocovanie všetkých Slovanov malo trvať okolo 100 rokov a skutočne približne pri takomto výročí vzniklo silné zoskupenie integrujúce všetky slovanské národy. Slovanská myšlienka tu ale nedostala takmer žiadny priestor.

Kollárov stredoeurópsky panslavizmus bol hmlistou predstavou, ktorú si príslušníci iných slovanských národov vysvetľovali svojsky a prispôsobovali ju svojim potrebám. A predsa mal ďalekosiahle dôsledky. Jeho oklieštenú verziu, ale už vo forme reálneho politického programu prezentoval austroslavizmus. Silne pragmatický prístup ďalej zredukoval túto predstavu do myšlienky československej spolupráce, ktorej plodom sa nakoniec stalo Československo. Štát, ktorý dozaista nezlyhal, aspoň čo sa týka zachovania nacionálno-politickej línie.

Aj keď bol Kollár slovanským ideológom a v niektorých kontúrach umelo a úmyselne vytváral extra pozitívny obraz o Slovanoch, ich kultúre a charaktere, bol si vedomý -- iste aj napriek svojmu "slovanskému" presvedčeniu -- že je všetko oveľa zložitejšie a že slovanský pôvod nie je určite zárukou morálnych postojov a pravého človečenstva. Veľa z jeho postulátov bolo nakoniec iba negáciami negatívnych konotácií, akými Slovanov častovali Nemci či Maďari. Kollár odmietal, že by niekedy nenávidel ktorýkoľvek národ. Nemcov celkom určite obdivoval a napriek deklarovanej protinemeckosti ich v nepočetných príkladoch dával slovanskému publiku ako vzor. Jediným súperom zjednoteného slovanského národa mohol totiž byť iba germánsky svet (teda nie iba samotní "Nemci") a aj preto otázku Maďarov, práve kvôli ich nepočetnosti a faktickej nedôležitosti obchádzal. Nikdy teda nebol ostro protimaďarsky vyhranený, samozrejme kritizoval dejinné prešľapy a oveľa častejšie súdobé prejavy šovinizmu ("maďarošialenstva").

Natíska sa otázka, či boli príslušníci slovenského či českého hnutia dobovými disidentmi, postavami ostrakizovanými a prenasledovanými. Odpoveď nemôže byť jednoznačná. Vládnuci režim nebol naklonený akýmkoľvek zmenám a už vôbec nie tým v rozložení síl tzv. vládnucich národov. To znamená nemožnosť prezentovania takýchto názorov, čo viedlo buď k ich šíreniu formou osobných stretnutí, menej korešpondencie (tá bola pod dohľadom), šifrovaniu (napr. v poézii) alebo autocenzúre, čo súviselo aj s deklaratívnymi vyjadreniami loyality.

Nosné osobnosti národných hnutí boli sledované, avšak iba málokedy úrady zasiahli tak tvrdo ako napr. v prípade F. L. Čelakovského pri afére s urážkou ruského cára či v prípade K. Havlíčka Borovského. Zväčša všetok pohyb dusila cenzúra, ktorá bola v českých krajinách prísnejšia ako v Uhorsku. Záviselo ale aj na osobe cenzora. Rozpor predstavuje skutočnosť, že sa cenzorom stal napr. P. J. Šafárik a niektoré indície smerujú k tomu, že sa podobnou činnosťou zaoberal aj Ján Kollár. Zaradenie knihy na index (teda mechanizmus, že nemôže byť zverejnené oznámenie o jej vydaní, že nemôže byť vyložená v kníhkupectve a možno si ju (ak sa teda o nej nejako telepaticky potencionálny zákazník dozvie) kúpiť na vyžiadanie a iba so zvláštnym povolením) znamenalo vlastne prepadnutie vynaložených prostriedkov na vydanie. Unikátom bolo, že Schillerova Mária Stuartka bola bežne dostupná v originále, teda nemčine, ale jej český preklad už takúto výsadu nemal. Napriek tomu sa môžeme diviť aké práce cenzúra prepustila a nakoniec -- anonymne bolo možné publikovať v zahraničí, čo sa tiež hojne využívalo.

Rozdielne však boli aj reakcie iných nacionálnych hnutí. Kollár zaznamenal, že po vydaní akejkoľvek jeho knihy nasledovali kopy výhražných anonymných listov, rozbité okná a jedovaté články v najrôznejších plátkoch -- býval ale v jame levovej, v Pešti. V roku 1848 ho "kočičina" odradila od návštevy Slovanského zjazdu v Prahe. Stupňovanie násilia v Pešti musel Kollár riešiť "kolaboráciou" -- ak totiž nechcel skončiť ako F. Lamberg (a iste nezabúdal na svoju manželku a dcéru). Preto sa dištancoval od akcií slovenských dobrovoľníckych vojsk (veľmi ostro ich odsúdil), nosil maďarskú kokardu, ale aj vrecia s pieskom na barikády v uliciach. Nestačilo to a prelom rokov 1848-1849 nakoniec strávil vo väzení. Na to naopak stačilo, že pred časom dostal medailu z Ruska a bol vnímaný ako "náčelník" všetkých Slovákov.

Do konceptu tiež nezapadá, že prenasledované osobnosti sa tešili záujmu vysokých kruhov, boli nimi oceňovaní, dostávali posty -- a sami "režim" velebili.

***

Povedzme teraz aspoň pár slov o Kollárovom vzhľade a charaktere. Ján Kollár bol nízkej postavy, čo bolo zrejme dané genetickým substrátom v rodnom regióne. Bol tak snáď iba o pár palcov vyšší ako Napoleon Bonaparte. Mal tmavé vlasy (hoci dostupná vzorka vykazuje o niečo svetlejšie tóny) a končistý nos. Tvári vraj dominovali bystré oči. Už v strednom veku sa mu začala tvoriť plešina, na sklonku života nosil bokombrady. Jeho obľúbeným a charakteristickým oblečením (aspoň v Pešti) bol hnedý plášť. Od detstva mal problémy s výslovnosťou, pravdepodobne mierne ráčkoval. Jeho rečníckemu umeniu to ale zrejme neprekážalo.

Je otázne, či bola Kollárova povaha jedna z tých znesiteľných a či by bol v súčasnosti príjemným spoločníkom. Bol zrejme hrdý na svoje úspechy, ale ako tvrdia jeho súčasníci, nikdy nebol chvastúňom. Bol ohnivý, neústupčivý a tvrdohlavý. Tieto vlastnosti mu umožnili zachovať si vlastný charakter, ideovú líniu a bojovať aj vo vopred stratených bojoch. Polemické súboje údajne doslova potreboval -- vtedy ožíval, naopak v dobe pokoja pôsobil skôr unavene a melancholicky. Už sme spomenuli, že sa ho trochu obávali aj vlastní priatelia, ktorým tiež neodpúšťal a polemiky viedol i s ich názormi.

Zaznamenal dokonca príhodu ako presviedčal nejakých nemeckých študentov, že Nemci zotročili Slovanov a sú zodpovední za ich súčasný biedny stav. Scénu si možno živo predstaviť -- dvaja ustrašení študenti, zdvorilo počúvajúci asi agresívne (či ohnivo) deklamujúceho staršieho pána menšieho vzrastu. Podobne agilne zrejme pôsobil Kollár aj pri ochrane domnelého Pribinovho hradu na Balatone -- ale podarilo sa mu zastaviť rozoberanie múrov pamiatky. Skutočne treba poľutovať tých nešťastníkov, ktorí nevediac, kto je ich spoločníkom, začali rozoberať názory "istého Kollára" a nedajbože sa k nim vyjadrili negatívne. (Kollár svoje plamenné prejavy na obranu v rozsahu celých strán neskôr celé uverejňoval.) Sledovať takúto situáciu musel byť pre okolie zážitok. Teda aj takýto bol Ján Kollár.

***

Na záver treba ozrejmiť trochu provokatívny titulok. Je však pravdou, že Ján Kollár žije. Samozrejme nie fyzicky, ale ako duchovná entita. Napriek špecifickému prístupu diktovanému dobou, osobnými spormi a ďalšími faktormi sú jeho myšlienky zrozumiteľné dodnes. Jeho humanizmus má zvláštnu "slovanskú" hodnotu. Samozrejme Kollár bol (programovo!) jednostranne proslovansky zameraný (čo je v určitom pomere až neznesiteľné), ale túto tvár a koncepciu nastavovanú verejnosti dokázal vo svojom vnímaní a napriek svojej povahe aj spochybniť (hoci je to málo zreteľné). Tým možno predčí aj mnohé súčasné autority. Inšpirujúca je aj jeho cesta k formovaniu svojho svetonázoru, energia činnosti a akceptovanie strát. Načrtol veľké množstvo vlastných originálnych myšlienok, podobne veľké množstvo dokázal integrovať a znovupredstaviť. Naopak mnohé z jeho vedeckých názorov a prác (na ktorých si toľko zakladal) sú dnes nesmierne únavným a ťažkým čítaním a ich výsledok pôsobí prinajmenšom bizarne (ak nie šialene či smiešne). Podobných prác by sme však v danej dobe našli desiatky.

Kollár dokázal prezentovať mnohé atraktívne myšlienky. Bol jedným z prvých, ktorí operovali s myšlienkou moderného "etnického" národa, pravda ešte v "makro" mierke, svojim podnecovaním dokázal zburcovať mladšiu generáciu -- hnutie štúrovcov mnohé prvky svojho programu prevzalo práve od Kollára. Zdá sa tiež, že práve Kollár bol otcom myšlienky orientovať sa najprv v náboženských a neskôr vo všeobecne slovenských záležitostiach na osobu panovníka, čo sa stalo osou slovenského národno-politickej činnosti na nasledujúce dlhšie obdobie. Na neposlednom mieste treba spomenúť Kollárov model vzájomnej spolupráce (dnes nadnárodného) charakteru -- teda akejsi "Slovanskej únie". (S ohľadom na dnešné problémy EU to možno nebol najlepší nápad.)

Príklad Kollára ukazuje, že ani najschopnejší jedinci nie sú schopní uniknúť vplyvom svojej doby. Táto skutočnosť ale platí i pre všetkých ich kritikov, sudcov a analytikov -- je smutné, že si dnešný "maximálne" inteligentný a vzdelaný človek nedovidí ďalej ako na špičku svojho nosa. Ján Kollár bude žiť aj naďalej, ako človek s množstvom chýb, avšak človek, ktorý sa napriek vlastnej obmedzenosti dokázal predsa pozerať ďalej.

0
Vytisknout
2700

Diskuse

Obsah vydání | 23. 1. 2012