Režimizmus nie je povinný

6. 10. 2012 / Karol Krpala

Uvediem konkrétny príklad zo Slovenska, o ktorom predpokladám, že je aktuálny aj pre české podmienky: Všetky relevantné politické strany na Slovensku sa fakticky pohybujú na báze neoliberalistického modelu kapitalizmu. Prípadne, sú to depolitizované projekty, operujúce takou agendou ako legalizácia marihuany či homosexuálnych manželstiev, a fakticky slúžiace "naháňaniu" hlasov, spravidla pravej strane politického spektra. KSS, okrem toho, že predstavuje čisto folklórny subjekt a nie relevantnú stranu, manifestačne inklinuje k modelu socializmu, ktorý nie je ani zďaleka optimálny (a dnes už ani reálny). Medzi touto folklórnou "fikciou" a aktuálnym status quo je dosť široká škála modelov usporiadania systému -- zhodou okolností sem spadá veľká, až väčšinová časť názorov v spoločnosti. Ak teda nesúhlasíte s neoliberalizmom (kapitalizmom), a ak by ste náhodou aj ignorovali fakt, že údajne alternatívne strany sú folklór, potom ako človek inklinujúci k predstave nejakej zmysluplnej ľavicovej reformy systému, nemáte koho voliť. Predstavuje strana Smer menšie zlo? A ako to máte vedieť? To predsa nie je merateľný parameter. Isté je však to, že ak máte spomínané názory, nemáte možnosť zvoliť si stranu reprezentujúcu, aspoň zhruba, Vaše predstavy o usporiadaní spoločnosti. Systém Vám takúto možnosť neponúka.

Áno, aj nevoľba je voľbou. Je to voľba proti systému. Nevedie síce priamo k jeho zmene, ale vedie k jeho delegitimizácií, čo je prvým krokom k jeho prípadnej zmene. Takáto voľba, keďže systém ponúka v zásade alternatívy, ktoré ho zásadne neohrozujú, sa dá uskutočniť iba tým, že do volieb nejdete (biele hlasovacie lístky sa už dávno nepoužívajú). Aj na takúto voľbu však má každý občan právo. Logickým nezmyslom je práve tvrdenie, že aj nevoľba je voľbou, a preto by ľudia mali voliť niekoho, kto reprezentuje systém s ktorým nesúhlasia.

Stretli sa tu dva názory: aspoň čiastočne prosystémový, a antisystémový. Čo ma mierne zarazilo, je snaha nekompromisne podsunúť svoj názor v rámci diskusie, akoby bol jediný možný. Až natoľko, že určitý názor bol označený ako v rozpore s logikou, dokonca s matematickou logikou. Názor nemôže byť v rozpore s logikou. Iba argument, a vyššie som sa snažil upozorniť, ktoré argumenty sú v rozpore s logikou.

Názor, že účasť na voľbách nemá význam, ba je až kontraproduktívna, pokiaľ vo všeobecnosti nesúhlasíte so systémom (teda vo voľbách) ponúkanými alternatívami výberu, má takú istú "matematickú logiku", ako názor, že pokiaľ je pre Vás uspokojivé "menšie zlo" ktoré systém v rámci akých-takých možností výberu ponúka, potom je lepšie sa volieb zúčastniť, aby ste tak aspoň trochu obmedzili manévrovacie možnosti toho "väčšieho zla".

Sú to však dva názory; ten prvý predpokladá aspoň istú mieru súhlasu so systémom, ten druhý odmietnutie systému. Ľudia majú právo na súhlas so systémom, rovnako ako aj na jeho odmietnutie, pokiaľ im aktuálny sociopolitický model nevyhovuje.

A je vskutku záhadou, ako môže niekto, hlásiaci sa ku myšlienke názorovej tolerancie, ignorovať to, že ľudia majú právo na oba z týchto názorov, a jeden z nich sa pokúšať interpretovať ako v rozpore s akousi logikou, či dokonca matematikou. Ľudia môžu aspoň do istej miery so systémom (ponúkanými alternatívami) súhlasiť, ale takisto nemusia. Nie je to nič v rozpore s matematickou ani inou logikou.

Nikto Vás nemôže donútiť, aby ste si vyberali relatívne menej zlú alternatívu, v rámci systému, pokiaľ nesúhlasíte so systémom ako takým. Môžete si zvoliť i stratégiu delegitimizácie systému, teda odmietnutia ním ponúkaných alternatív ako v zásade nedostatočných. Režimizmus nebol oficiálne povinný ani za bývalého režimu, a pokiaľ viem, nie je oficiálne povinný, aspoň zatiaľ, ani dnes.

S týmto potom súvisí aj argument, že "ľudia nemajú inú možnosť zmeniť veci, ako účasťou na voľbách". Dovolím si nesúhlasiť, pretože možností je viacero. Vymenujem ich schematicky a stručne: volebná účasť, alebo naopak neúčasť (snaha o delegitimizáciu systému), ďalej politická agitácia, petičné akcie, nátlakové akcie, demonštrácie, štrajky, revolúcia, ozbrojené povstanie. Otázka teda nestojí tak, ako sa dajú veci ovplyvniť, ale čo umožňuje zmeniť tá-ktorá forma politického aktivizmu. V zásade možno konštatovať, že systémové formy politickej aktivity umožňujú veci zmeniť v tom rámci, ktorý umožňuje, a ktorý sa nachádza v rámci daného sociopolitického režimu. No a tie nesystémové umožňujú zmeny, ktoré presahujú rámec sociopolitického režimu. Pokiaľ Vám teda postačujú zmeny v rámci systému, majú pre Vás zmysel aktivity ktoré ponúka politický systém, avšak ktoré, tým pádom, slúžia jeho legitimizácií. Pokiaľ Vám však vadí tento režim, potom je účasť na systémom ponúkaných formách politického aktivizmu nielen zbytočná, ale aj kontraproduktívna.

Odpoveď na otázku "voliť, alebo nevoliť", teda nespočíva v označení jedného z názorov ako "dobrého" (rozumného) a druhého ako "zlého" (hlúpeho, nelogického). Ale v tom, či sme spokojní, alebo nie sme spokojní so systémom natoľko, aby sme sa ho zúčastnili (a tým ho podporili), alebo či nie sme so systémom spokojní ani natoľko, a jeho podporu odmietneme.

Keď už zaujmeme určité, v zásade prosystémové, alebo systémovo kritické stanovisko, potom samozrejme môžeme to opačné onálepkovať ako chceme, v rámci politickej propagandy. To však už nemá nič spoločné so serióznou diskusiou.

Každý režim sa pohybuje na ideologickej báze určitého status quo, a teda v jeho rámci sa nachádzajúce inštitúcie (najmä strany, oficiálne médiá a oficiálna občianska spoločnosť) sa musia pohybovať na ideologickej báze systému. Potrebná miera uzavretosti politického systému sa dosahuje určitou monopolizáciou inštitucionálnych zdrojov v "rukách" systémových politických aktérov ("establišmentu"). Do akej miery je politický režim uzatvorený, to je vždy vecou najmä legitimity daného ideologického modelu v spoločnosti. Pritom táto miera jeho otvorenosti ("demokratickosti") je aj v závislosti od premennej úrovne jeho legitimity, veľmi variabilná. Každý režim je však vždy viac či menej uzatvorený a predstavuje väčšie či menšie násilie na väčšej či menšej časti spoločnosti. Po roku 1989 sa, podobne ako po akomkoľvek predošlom prevrate, v oficiálnej rétorike udomácnil dogmatický slovník, ktorý narába s takými kategóriami ako "sloboda", "demokracia", a ktoré používa na označenie aktuálneho režimu. Žiaden režim však pochopiteľne nie je demokraciou samou osebe a môžeme ho hodnotiť ako vždy do väčšej či menšej miery nedemokratický. Je to spoločná vlastnosť všetkých režimov. Je vecou subjektívneho hodnotenia ľudí či sú s režimom spokojní -- objektívne je však možné požadovať demokratizáciu, teda primárne hlavne otvorenie každého režimu. To je aktuálne najmä vtedy, pokiaľ ľudia nesúhlasia so spomínaným systémovým rámcom. V takom prípade systémové formy aktivizmu strácajú význam. Keďže ľudia majú právo na rôzne názory, nie je korektné snažiť sa prosystémový alebo antisystémový postoj interpretovať ako dobrý, alebo zlý. Každý má svoje pre aj proti, no je subjektívnou vecou každého občana, pre ktorý sa rozhodne na základe svojej hodnotovej výbavy.