Mier v Európe bez NATO?

7. 7. 2014 / Juraj Mesík

Európa prežíva od roku 1950 obdobie mieru, ktoré nemá v dejinách kontinentu obdobie. Krvavé potlačenie maďarského povstania v roku 1956 a okupácia Československa v roku 1968 túto mierovú idylu narušili len mierne a s výnimkou vojen na Balkáne a v niektorých krajinách bývalého ZSSR nezažili vojnu už tri generácie Európanov. Nečudo, že niektorí dnes považujú mier za rovnakú samozrejmosť ako prosperitu a blahobyt - a uverili, že tento stav potrvá samopohybom večne.

V tomto pocite bezpečia možno lacno a hlavne bezpečne snívať sny o univerzálnom mieri, rozpustení armád, vystúpení z vojenských blokov, o svete bez násilia riadiacom sa medzinárodnými dohodami. Mier však nie je v prírode ani v spoločnosti prirodzeným stavom a spravodlivosť v ľudských spoločnostiach nikdy neexistovala a - žiaľ - asi ani nebude. Ani keby teoreticky existovala objektívna spravodlivosť, vždy budú existovať subjektívne a skupinové pocity nespravodlivosti. O spravodlivom svete sa dá snívať a dajú sa o ňom písať rozsiahle traktáty, nie je však dosiahnuteľný. Akú - takú mieru spravodlivosti sa podarilo v 20. storočí dosiahnuť v pár škandinávskych krajinách, ale aj v nich existujú veľké sociálne rozdiely a názorové konflikty, ktoré sa občas manifestujú brutálnym násilím. Na blahobyte Škandinávcov (a Slovákov a Čechov), hlbokej chudobe stoviek miliónov Číňanov a extrémnej chudobe stoviek miliónov Indov a Afričanov nie je nič spravodlivé. Bez reálnej šance na spravodlivosť neexistuje žiadna šanca na trvalý mier. Sme my, občania bohatých krajín, ochotní vzdať sa významnej časti svojho bohatstva v záujme zlepšenie situácie chudobných miliárd? Nič, ale absolútne nič, tomu nenasvedčuje.

Senecovi pripisované "Si vis pacem para bellum" -- Ak chceš mier, pripravuj (sa na) vojnu - odráža historické poznanie osudovej nespravodlivosti a teda inherentnej konfliktnosti sveta. Tri generácie trvajúci mier vo väčšine Európy sa opiera o dve základné stratégie a štruktúry. Prvou je realizácia mierového projektu Európskej Únie. Druhou je práve "para bellum" - vybudovanie systému kolektívnej sebaobrany euroatlantickej civilizácie stelesnený v odstrašujúcej vojenskej sile NATO. Snahou o vyrovnávanie extrémnych rozdielov EÚ tlmí riziko násilia vnútri Európy a zabezpečuje vnútorný mier na väčšine kontinentu. NATO zabezpečuje bezpečnosť Európy pred hrozbou agresie zvonka. Oboje -- EÚ aj NATO -- boli tisíce krát spochybnené a tisíc krát spochybnené budú. Tí, pre ktorých je mier v Európe nižšou hodnotou ako vlastná moc, môžu svoje sny presadiť len dvomi stratégiami: vnútorným rozbíjaním Európskej Únie - podporou protieurópskych (takzvaných euroskeptických) nálad a politických prúdov - a vrážaním klinu medzi Spojené štáty a EÚ s cieľom rozbiť NATO a oslabiť tak obrannú kapacitu Európy. Kým sú tieto dve štruktúry funkčné, majú mier a sloboda v Európe šancu. Bez nich by rýchlo skončili.

NATO-bijci radi rozprávajú o tom, že Európe nehrozia žiadne riziká a najlepšie by bolo vyhlásiť NATO za zbytočné a rozpustiť ho. Pozrime sa preto či je naše susedstvo tak mierumilovné ako tvrdia hlásatelia rozpúšťania NATO.

"Mierový kontext" v ktorom dnes žijeme merajú a vyjadrujú dva indexy. Prostredníctvom Global Peace Index sa Inštitút pre ekonomiku a mier (IEP) snaží na základe spektra kritérií merať úroveň mieru a mierumilovnosť jednotlivých krajín. Podľa jeho meraní úroveň mieru vo svete pomaly ale vytrvalo klesá. Podľa aktuálnej správy Global Peace Index 2014 je kontinentom s najvyššou úrovňou mieru -- aké prekvapenie -- práve Európa. V číselnom vyjadrení má index mieru Európy hodnotu 1,602. Spomedzi 162 hodnotených krajín je medzi 20 najmierovejšími krajinami sveta 15 európskych (vrátane Česka na 11. a Slovenska na 19. mieste). 11 z nich je členom NATO. Z neeurópskych krajín sú v top 20 Nový Zéland, Kanada, Japonsko, Austrália a Bhután -- s výnimkou Bhutánu všetko "stunch allies" USA. Reálny garant vonkajšej bezpečnosti Európy -- Spojené štáty americké - sú na rebríčku krajín so skóre 2,137 až na 101. mieste. Skôr než sa bratia rusofili a mierotvorní rozpúšťači NATO pustia do oslavných tancov, venujme ešte jeden pohľad aj na samé dno tabuľky. Na poslednom 162. mieste je s hodnotou 3,56 Sýria. Zdola nasledujú Afganistan, Južný Sudán, Irak, Somálsko, Sudán, Stredoafrická republika, Kongo, Pakistan (index 3,107), Severná Kórea (3,071) a Rusko (3,031), po ktorom nasleduje Nigéria s 2,71 a Kolumbia s 2,701.

Samozrejme že vyznávač viery v mierumilovné, pred agresívnym svetom sa brániace Rusko pri pohľade na výsledky GPI okamžite vytuší imperialistické sprisahanie, najlepšie -- tak ako napríklad revolúcia v Ukrajine - priamo financované CIA. Pozrime preto aj iný zdroj kvantifikovaných dát odrážajúcich mierumilovnosť krajín, Global Militarization Index 2013 produkovaný Bonnským medzinárodným centrom pre konverziu. GMI vyjadruje relatívnu váhu a dôležitosť vojenskej mašinérie jednotlivých štátov vo vzťahu k spoločnosti ako celku. Na konci tabuľky je ako najmenej zmilitarizovaný štát spomedzi 150 hodnotených člen NATO Island, nasledovaný rozličnými rozvojovými krajinami. Viaceré z nich (napríklad Libéria, Sierra Leone) prešli v nedávnej minulosti brutálnymi občianskymi vojnami, iné -- napríklad Nigéria - sú po krk v násilí aj dnes. Slabé armády sú v nich skôr symptómom zlyhania štátu a rozpadu bezpečnosti, než islandského pokoja a mieru. Česká republika a Slovensko sú v zozname pri sebe na 98 a 97 mieste, Maďarsko je 81., Rakúsko 80. Na pomery V4 "bojovné" Poľsko je v indexe militarizácie 76.

Zaujímavý je pohľad na Škandinávske krajiny: Neutrálne Švédsko je "v česko-slovenskej zóne" na 95. mieste rebríčka. Dánsko je 51., Nórsko 43. a neutrálne Fínsko je 25 -- prekvapujúco je viac zmilitarizované ako sú USA na 28. mieste. Čo k tomu Fínov vedie?

Odpoveď dáva pohľad na najzmilitarizovanejšie krajiny sveta. Prvý je malý, 8-miliónový Izrael, index 794. Druhý je miniatúrny, 5 miliónový Singapur, index 752. Tretie je 140 miliónové Rusko. Index 729. Nasledujú Arménsko, Sýria, Jordánsko, Južná Kórea, Azerbajdžan, Cyprus a ďalšie prevažne malé krajiny uviaznuté v lokálnych konfliktoch a v nebezpečných susedstvách. V top 20 najviac zmilitarizovaných štátov je 5 krajín vzniknutých rozpadom ZSSR a 10 krajín regiónu Stredný Východ a severná Afrika (MENA).

Tretia priečka Ruska na zozname najzmilitarizovanejších krajín sveta nie je žiadnou náhodnou anomáliou. Od roku 2000 nebol rok, aby Rusko nepatrilo medzi 5 najzmilitarizovanejších štátov sveta.

Samozrejme zoči-voči tejto nepríjemnej skutočnosti sa tu opäť ponúka vďačná idea, že aj v prípade indexu GMI ide o imperialistické sprisahanie financované CIA. Alebo že mirumilovné a nevinné Rusko k jeho zmilitarizovanosti dohnal zlý svet stelesnený Západom a samozrejme najmä USA. Tak ako nikdy nevyvrátite vieru v to, že svet riadi lietajúce špagetové monštrum či iné všemocné božstvo, ani veriacim v univerzálnu zlovoľnosť USA nevezmete ich vieru vo všeobecné sprisahanie v réžii CIA. Pre ostatných môže byť užitočný ešte krátky exkurz do nedávnej histórie európsko - ruského pohraničia.

Ja viem, na Slovensku sa najnovšie hlása idea, že ne-historici by o histórii nemali hovoriť a už vôbec nie písať. Ale ak je to tak, potom ktorí historici toto právo majú? Môžu aj absolventi histórie v Prešove či Bystrici, alebo len tí bratislavskí? A môžu tí zoči-voči absolventom Masarykovej alebo Karlovej univerzity? Nemali by radšej všetci mlčať, keď hovoria historici z Oxfordu? Alebo ešte lepšie z Moskvy?

Úvahy kto sa môže k niečomu vyjadrovať a kto nie, sú v demokratickej a slobodnej spoločnosti, v ktorej rozhodujú argumenty a nie formálne tituly, žalostne jalové a tak radšej zrekapitulujem nespochybniteľné fakty: V septembri 1939 sovietske Rusko bez vypovedania vojny v spolupráci s fašistickým Nemeckom prepadlo Poľsko a anektovalo jeho východnú polovicu. Nasledoval útok na Fínsko. Vo vojne padlo 70 000 Fínov -- ale aj cez 320 000 Rusov. Podpisom mieru bola k Rusku pripojená časť fínskej Karélie. V júni 1940 vpadla pol miliónová ruská armáda do Estónska, Lotyška a Litvy. Nasledovalo 50 rokov okupácie a rusifikácie Pobaltia. V lete 1940 prepadlo sovietske Rusko aj Rumunsko a anektovalo oblasť severnej Bukoviny a Besarábie, územie s rozlohou Slovenska a 4 miliónmi obyvateľov. V roku 1945 obral Sovietsky zväz -- dobová verzia imperiálneho Ruska maskovaná pláštikom marx-leninskej ideológie -- bez boja Československo o Podkarpatskú Rus. V roku 1956 ruské tanky masakrovali Maďarov. V roku 1968 vtrhli do Československa. V roku 1992 Rusko vojensky podporilo odštiepenie Podnesterska od Moldavska - v Podnestersku sú dodnes umiestnené ruské jednotky. Rusko metodicky podporovalo vojnové konflikty vedúce k odštiepeniu Náhorného Karabachu od Azerbajdžanu a Abcházska a Južného Osetska od Gruzínska. V roku 2008 vpadli ruské vojská do Gruzínska a odvtedy Južné Osetsko de facto vojensky okupujú.

Povzbudené dlhým mlčaním Západu vtrhli vo februári 2014 ruské maskované komandá bez vojenských insígnií na Krym a pripojili ho -- sofistikovane, po referende pod hlavňami samopalov - k Rusku. Od apríla Rusko propagandisticky, vojensky aj personálne živí konflikt vo východnej Ukrajine, kde sa pokúsilo dosiahnuť presne to, čo sa mu podarilo v Moldavsku a Gruzínsku, teda vytvoriť ruskom kontrolované separatistické územie, ktoré by trvalo destabilizovalo Ukrajinu a komplikovalo ukrajinskú šancu stať sa členom EÚ a možno aj NATO.

44 miliónová Ukrajina však nie je 3,5-miliónové Moldavsko ani 5-miliónové Gruzínsko. Pre síce extrémne zmilitarizované, ale predsa len 142 miliónové a ekonomicky slabé Rusko sa ukázala ako priveľké sústo. Ukrajina skrytú agresiu ustála nielen pre jej ľudské a ekonomické zdroje mnohonásobne prevyšujúce zdroje malých krajín, ale aj preto, že na rozdiel od Gruzínska a Moldavska priamo hraničí s viacerými krajinami EÚ a NATO, predovšetkým s Poľskom a Rumunskom.

Po počiatočnom šoku a bezradnom opustení Krymu sa ukrajinská armáda, spacifikovaná desaťročiami bezstarostnej viery vo večný mier, rozkrádaním a eróziou bojaschopnosti (pre detaily si prečítajte rozhovor s lídrom krymských Tatárov Mustafom Džemilevom), postupne stavia na nohy a zdá sa, že ruskú agresiu v Doneckej a Luhanskej oblasti a sa jej podarí odraziť. Moskovský plukovník KGB (premenovanie KGB na Federálnu bezpečnostnú službu je len PR cvičenie) Igor Vsevolodovič Girkin, veterán vojen na Balkáne a v Čečensku nasadený za "ľudového vodcu" do Donecka, aj jeho Čečenci, kozáci a žoldnieri budú ďalej plniť svoje "vlastenecké" úlohy pri destabilizácii Ukrajiny, ale o tom, či sa Ukrajina raz stane členom EÚ a NATO už nerozhodnú oni, ale vôľa samotných Ukrajincov. A samozrejme ochota krajín EÚ a NATO prijať nových "otrhancov z východu".

Sny o svetovom mieri sú krásne, ale sú len snami, tak ako je snom ľudská predstava o raji. Mier je vzácny fenomén ktorý sa môže opierať len o reálne geografické a dejinné kontexty, vrátane dôveryhodnej schopnosti štátov ubrániť sa pred agresívnymi susedmi s ich vlastnou predstavou o spravodlivosti a práve. Dlhý mier v Európe je výsledkom úspechu projektov EÚ a NATO: krajiny európskej periférie ktoré nie sú v NATO sú aj dnes buď obeťami opakovaných agresií (Moldavsko, Ukrajina, Gruzínsko -- jedinou výnimkou je Bielorusko), alebo sú, čo platí o Fínsku, nielen súčasťou EÚ aj eurozóny, ale na európske pomery aj silne militarizované.

0
Vytisknout
3457

Diskuse

Obsah vydání | 9. 7. 2014