ANALÝZA

Ako zastaviť Tymošenkovú

24. 5. 2014 / Alexaner Duleba

Júlia Tymošenková minulý týždeň vyhlásila, že ak 25. mája nevyhrá prezidentské voľby, na Ukrajine bude potrebná tretia revolúcia. Tymošenková buď celkom stratila politickú súdnosť, alebo chce zničiť vlastnú krajinu. Možno jedno i druhé.

Najhoršie na politike EÚ i USA je to, že Tymošenkovej v ničení jej vlastnej krajiny pomáhajú. Ministri zahraničných vecí EÚ vo všetkých záveroch z rokovaní Rady EÚ pre vonkajšie záležitostí posledných niekoľko mesiacov volajú po vytvorení inkluzívnej vlády, pretože len taká môže priniesť politické riešenie ukrajinskej krízy. V skutočnosti však robia presný opak: obhajujú jednofarebnú vládu Majdanu, ktorá v polovici krajiny nevie vládnuť.

Prezident USA Barack Obama na spoločnej tlačovej konferencii s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou vyhlásil, že na Ukrajine je „riadne zvolená vláda“ („truly elected government“). Je zarážajúce, že to povedal americký prezident, ktorý má patriťmedzi najlepšie informovaných ľudí na svete. Ono to totiž nie je pravda.

Vláda Majdanu prišla k moci po víťazstve revolúcie v Kyjeve 22. februára, nie je však výsledkom volieb. Je legálna, pretože bola zvolená v parlamente v súlade so zmenenou ústavou. Nemá však politickú legitimitu v polovici krajiny. Strany, ktoré ju sformovali (Baťkivščyna – predsedníčka Júlia Tymošenková a Sloboda – predseda Oleh Ťahnibok) nikdy nevyhrali voľby v juhovýchodných regiónoch. Voliči juhovýchodnej Ukrajiny v prezidentských voľbách v roku 2010 nevolili Júliu Tymošenkovú a nevolili ani Baťkivščynu, ani Slobodu v parlamentných voľbách v roku 2012. Súčasná vláda teda nepredstavuje politické riešenie krízy. Ak budú lídri EÚ a USA k riešeniu ukrajinskej krízy naďalej pristupovať na základe mylného hodnotenia charakteru a schopností súčasnej vlády v Kyjeve, pomôžu Rusku rozdeliť Ukrajinu.

Revolúcia krajinu nespojila

Vývoj udalostí v Ukrajine od novembra 2013 potvrdil fakt, ktorý vidieť od vzniku Ukrajiny v roku 1992: krajina je rozdelená na dve politické časti s odlišnými politickými preferenciami obyvateľstva. Revolúcia proti vtedajšiemu Janukovyčovmu režimu zvíťazila iba v polovici krajiny.
Od 27. januára do 22. februára protestujúci získali kontrolu nad vládnymi budovami v jedenástich západných a centrálnych regiónoch (z celkového počtu pôvodne 27 regiónov Ukrajiny: 24 oblastí, Autonómna republika Krym, hlavné mesto Kyjev a mesto Sevastopoľ). Dňa 22. februára revolúcia zvíťazila i v Kyjeve. Inými slovami, revolúcia zvíťazila v 13 z celkového počtu pôvodne 27 regionálnych administratívnych jednotiek Ukrajiny. Protestujúci a lídri vtedy opozičných politických strán (Baťkivščyna, Sloboda, UDAR) získali kontrolu nad vládnymi inštitúciami v hlavnom meste 22. februára, no nezískali automaticky aj kontrolu nad zostávajúcimi štrnástimi východnými a južnými regiónmi (vrátane Autonómnej republiky Krym a mesta Sevastopoľ). Tak ako Janukovyč nevedel vládnuť v západnej a centrálnej časti Ukrajiny od začiatku protestov do 22. februára, tak ani vláda Majdanu nevie vládnuť v juhovýchodnej časti krajiny po 22. februári. Kto nerozumie tejto skutočnosti, nerozumie súčasnej situácii na Ukrajine.

Podľa prieskumu ukrajinskej agentúry Research Branding Group, ktorý sa uskutočnil na reprezentatívnej vzorke mestského obyvateľstva vo všetkých 25 sídlach ukrajinských regiónov a v Kyjeve i Sevastopoli počas vrcholných dní revolúcie (25. až 27. januára), 85 percent respondentov zo západných a centrálnych miest Ukrajiny vyjadrilo podporu Majdanu v Kyjeve. A 81 percent obyvateľov miest východnej a južnej Ukrajiny sa vyjadrilo proti.

Kým na protestoch v „malých“ mestách západnej Ukrajiny, napríklad Rivne, Luck s asi 200-tisíc obyvateľmi sa vo vrcholných fázach revolúcie (24. až 27. januára) zúčastňovalo pravidelne niekoľko desiatok tisíc ľudí, vo vyše miliónových mestách východu (Charkov, Dnipropetrovsk, Doneck, Lugansk) sa aj na najväčších proruských protestoch, v deň „kvázireferenda“ na Kryme 16. marca, zúčastnilo v jednotlivých mestách len do 10-tisíc ľudí.

Nová vlna „proruských“ protestov na juhovýchode, ktorá sa začala v apríli, potvrdila trend klesajúceho počtu účastníkov protestov na juhovýchode: nie viac než 5-tisíc na jednom proteste v jednom meste. Existuje tak zásadný rozdiel medzi protestmi a „obsadzovaním vládnych budov“ na západe (január – február) a na východe krajiny (od apríla). Vládne budovy na východe obsadzujú profesionálne pripravené a vyzbrojené skupiny „civilistov“, kým na západe ich obsadzovali neozbrojení protestujúci, ktorých hlavnou zbraňou bola ich početnosť.

Existuje len politické riešenie

Obyvatelia juhovýchodu Ukrajiny väčšinou nepodporili ani Majdan, ale ani ruskú agresiu, ktorá sa začala okupáciou Krymu. Ak Rusko čakalo, že dôjde k masovým protestom na juhovýchode krajiny proti revolúcii v Kyjeve a na západnej Ukrajine, nestalo sa tak. Rusko muselo protesty od začiatku apríla na východe samo inšpirovať a provokovať. Nič to však nemení na skutočnosti, že revolúcia na Ukrajine nevyhrala v celej krajine. Ale ani na skutočnosti, že Ruskom inšpirované protesty na juhovýchode nemajú ani teoretickú šancu preniesť sa do západných regiónov.

A to je jeden z hlavný problémov: Za vyše 20 rokov ukrajinskej samostatnosti nevznikol politický subjekt, ktorého politická podpora by bola rovnomerná v západnej i východnej časti krajiny. Vďaka väčšej populačnej sile východných a južných oblastí (do odtrhnutia Krymu) boli v minulom období v krajine pri moci vždy dlhodobejšie strany a prezidenti, ktorých zvolili na juhu a východe. Zároveň vždy platilo, že ktokoľvek, kto získal moc v Kyjeve, nedokázal dlhšie a stabilne vládnuť,ak vládol proti záujmom 70 percent HDP krajiny, ktoré produkuje šesť juhovýchodných oblastí (najmä dva sektory: metalurgia a chemický priemysel), a ktoré kontroluje skupina ukrajinských oligarchov.

Iné ako politické riešenie ukrajinskej krízy teda nikdy neexistovalo: musí ním byť dohoda lídrov dvoch rozdielnych politických častí krajiny. Revolúcia nemohla zvíťaziť v celej krajine, Janukovyč od začiatku protestov nemohol vládnuť v celej krajine, ani súčasná vláda v Kyjeve nedokáže vládnuť v celej krajine. To je ukrajinská  politická realita.

Zmarené možnosti

Rusko vojenskou intervenciou na Kryme a hrozbou invázie do východných a južných oblastí Ukrajiny vlastne pomohlo dočasne napraviť politickú chybu Majdanu a vytvoriť„vynútenú“ koalíciu medzi vládou Majdanu a oligarchami, ktorí de facto kontrolujú moc v južných a východných oblastiach. Vonkajšia vojenská hrozba prinútila vládu Majdanu akceptovať služby oligarchov juhovýchodu, ktorí stáli v pozadí Kučmovho, Janukovyčovho režimu a nestratili sa ani v oranžovom Juščenkovom režime.

No prvý raz v politických dejinách Ukrajiny nastala situácia, keď oligarchovia musia vládnuť sami, lebo vláda v Kyjeve nie je schopná zabezpečiť základné verejné služby v juhovýchodnej Ukrajine. Ak chcú ochrániť svoje majetky, musia suplovať štát. Ihor Kolomojskij sa stal gubernátorom Dnepropetrovskej oblasti, Serhij Taruta sa stal gubernátorom Doneckej oblasti, Rinat Achmetov a Dmytro Firtaš finančne podporujú administratívne štruktúry v Charkovskej, Luganskej a ďalších oblastiach juhovýchodu krajiny.

Po úteku Janukovyča do Ruska a rozklade strany Regiónov Ukrajiny začali oligarchovia juhovýchodu konsolidovať svoj politický záujem. Strana Regióny už nie je vhodná na stranícku reprezentáciu záujmu juhovýchodu. Je iba otázkou času, keď vznikne nová strana alebo nová koalícia juhovýchodných strán. Prípadne sa novým straníckym projektom ukrajinských oligarchov stane strana Solidarita Petra Porošenka, ktorý je západným oligarchom. Je v súčasných prieskumoch voličskej podpory politických strán mimoriadne úspešná a jej líder vedie v prieskumoch podpory prezidentských kandidátov.

Začal sa proces konsolidácie politickej sily, ktorá vždy predstavovala záujem východu a juhu krajiny, a ktorá sa musí podieľať na centrálnej moci, ak sa má ukrajinská kríza vyriešiť politicky. Len čo oslabne vonkajší tlak Ruska, záujem tejto politickej sily – ak sa nenájde dohoda s vládou Majdanu, teda stranou Baťkivščyna a jej predsedníčkou a prezidentskou kandidátkou Tymošenkovou –  sa obráti proti centrálnej moci v Kyjeve.

Kritický moment, ktorý je kľúčový pre pochopenie súčasnej Ukrajiny, nastal 20. marca 2014. Serhij Taruta prišiel s návrhom vytvoriť Fórum národnej jednoty, ktoré malo pozostávať zo zástupcov parlamentných strán a poslancov regionálnych parlamentov všetkých regiónov Ukrajiny. Toto fórum malo mať dva základné ciele: po prvé, dohodnúť sa na základných princípoch reformy ústavy  aj nasilnejšom postavení regiónov pri správe krajiny; po druhé,  dohodnúť sa na rekonštrukcii súčasnej vlády Majdanu (ktorú kontroluje strana Júlie Tymošenkovej Baťkivščyna). Tymošenková tento návrh odmietla, lebo nemá záujem meniť vládu, ktorú kontroluje. Odmietnutie Tarutovho návrhu spustilo zásadné politické procesy. Ich víťazom bude zrejme západný oligarcha Petro Porošenko, ktorý má najväčšie šance v prezidentských voľbách 25. mája – ak sa vôbec uskutočnia. Jeden z troch politických lídrov Majdanu, Vitalij Klyčko, sa vzdal kandidatúry v prezidentských voľbách v prospech Porošenka. Rokovania Porošenka s Klyčkom, Firtašom a Ľovočkinom vo Viedni na konci marca vyslali signál, že okolo Porošenka sa konsoliduje politický záujem lídrov juhovýchodu – jednak proti kandidátke Tymošenkovej a jednak za účasť lídrov juhu a východu krajiny na centrálnej moci.

Najvyššie riziko – Tymošenková

Keď Tymošenková odmietla vznik Fóra národnej jednoty, Serhij Taruta zareagoval tým, že zvolal zjazd primátorov a starostov miest a obcí Donbasu (Donecká a Luganská oblasť). Na tomto zjazde vznikla dohoda, že v Doneckej a Luganskej oblasti sa uskutoční 15. júna referendum, ktoré bude tlačiť na budúcu reformu ústavy, o ktorej sa vláda v Kyjeve zatiaľ nechce baviť. Ihor Kolomojskij inicioval zriadenie Rady gubernátorov juhovýchodnej Ukrajiny, ktorá má koordinovať činnosť juhovýchodných oblastí s cieľom stabilizovať situáciu a zabezpečiť konanie riadnych prezidentských volieb 25. mája. Pri Rade bol zriadený Štáb obrany juhovýchodnej Ukrajiny so sídlom v Dnepropetrovsku. Ihor Kolomojskij vyhlásil, že gubernátori Doneckej, Luganskej a Dnepropetrovskej oblasti zorganizujú vlastné referendum o zlúčení troch horeuvedených oblastí, ktoré v rámci Ukrajiny vytvoria jeden regionálny administratívny subjekt.

Tieto kroky sú výsledkom samostatných rozhodnutí lídrov juhovýchodu, ktoré vláda v Kyjeve môže iba vziať na vedomie, no nevie ich ovplyvniť. Riziko politického konfliktu medzi lídrami juhovýchodu a vládou v Kyjeve je momentálne zažehnané iba vďaka ruskej agresii. Najvyšším rizikom je neschopnosť Júlie Tymošenkovej dohodnúť sa s politickými oponentmi v situácii, keď kontroluje vládu a krajina sa nachádza de facto vo vojnovom stave s Ruskom. Tymošenková  neponúka riešenie politickej krízy na Ukrajine, ale naopak, ponúka jej prehĺbenie.

Čo má podporiť EÚ a USA

Chyby ukrajinských politikov sú drahé pre daňových poplatníkov EÚ i USA, preto sa im nemožno nečinne prizerať. Ak sa má začať proces riešenia politickej krízy na Ukrajine, treba predefinovať vnímanie súčasnej vlády. Je legálna, ale nemá dostatočnú politickú legitimitu, aby zvládla proces politickej konsolidácie. Nemožno ju vnímať ako vládu, ktorá úspešne dovládne až do ďalších riadnych parlamentných volieb v roku 2016. Toľko času Ukrajina nemá. Ukrajina potrebuje aj predčasné parlamentné voľby a inkluzívnu technickú vládu so zastúpením záujmov lídrov juhovýchodu krajiny.

Májové prezidentské voľby totiž nemusia priniesť východisko. Ak sa uskutočnia a nestane sa nič mimoriadne, novým prezidentom bude spomínaný Petro Porošenko, ktorý má obrovský náskok pred Júliou Tymošenkovou, dokonca má šancu vyhrať už v prvom kole.

Úspešné fungovanie exekutívy podľa súčasného parlamentno-prezidentského systému v Ukrajine predpokladá, že prezident a premiér ťahajú za jeden povraz. Ako to môže nefungovať, ukázal konflikt medzi prezidentom Juščenkom a premiérkou Tymošenkovou v oranžovom období (2005 – 2010). Ten sa odohrával v súlade s pravidlami dnes platnej ústavy, zablokoval výkonnú moc i reformy v krajine a napokonviedol k víťazstvu Janukovyča v prezidentských voľbách v roku 2010.Tymošenková kontroluje súčasnú vládu a Porošenkovi ako očakávanému budúcemu prezidentovi sľubuje tretiu revolúciu. Preto nemôžeme od výsledkov prezidentských volieb čakať priveľa.

Oveľa väčší význam pre politické riešenie krízy než prezidentské voľby má Tarutov návrh na zriadenie Fóra národnej jednoty so zastúpením poslancov národného parlamentu a regionálnych parlamentov. Toto fórum by sa dohodlo na hlavných princípoch reformy ústavy. Lenže prečo nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steimeier vo svojom „päťkrokovom pláne“ na riešenie ukrajinskej krízy navrhuje „konferencie organizované OBSE“ ako formu národného politického dialógu v Ukrajine, keď je na stole – od 20. marca – Tarutov návrh? vAk Západ nechce, aby Rusko presadilo federalizáciu Ukrajiny cez podporu juhovýchodných separatistov, lídri obidvoch častí krajiny sa musia sami dohodnúť na rekonštrukcii vlády, ktorá privedie krajinu k predčasným parlamentným voľbám. A tiež sa musia dohodnúť na princípoch novej ústavy  vrátane decentralizácie moci a posilnenia postavenia regiónov. Ak Západ nechce, aby Rusko vydávalo dialóg medzi vládou Majdanu a samozvanými bábkovými proruskými „ľudovými gubernátormi“ za celoukrajinský, musí sa začať iný dialóg: medzi vládou Majdanu a reálnymi gubernátormi juhovýchodu, ktorí chcú jednotnú Ukrajinu.

Dohoda medzi vládou Majdanu a reálnymi lídrami juhovýchodu Ukrajiny je jediným východiskom ukrajinskej krízy. EÚ i USA by takéto riešenie mali konečne podporiť.

Autor je ředitel Slovenské společnosti pre zahraniční politiku. Článek vyšel 11. 5. 2014 v čísle 20/2014 slovenského týdeníku Týždeň.

0
Vytisknout
4276

Diskuse

Obsah vydání | 26. 5. 2014