1. 4. 2009
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
1. 4. 2009

Smiešna vážnosť románopisca Milana Kunderu

Románopisec Milan Kundera okrem písania svojich románov sa vo svojich esejistických dielach venuje predovšetkým dejinám a tvorbe románov. Jeho základné diela Umenie románu, Zradené testamenty, Opona a najnovšie Stretnutie z rozhodnutia autora zatiaľ neboli preložené do češtiny. Mohli sme ich (okrem Stretnutia samozrejme) načítať iba v cudzích jazykoch. To nás nielen zbavuje pôžitku z čítania, ale tiež z možnej dezinterpretácie vysloveného (napísaného). Niektoré state z uvedených diel Kundera počeštil a vydal ich samostatne, nezávisle od medzinárodných vydaní vo vydavateľstve Atlantis alebo v literárnom časopise Host. Románopisec Kundera prekypuje iróniu a z románov vyviera smiech. A to si na autora, ktorému nič nie je sväté, musíme dávať veľký pozor, pretože jeho hlavnou zábavou je vodiť čitateľa za nos. Napodiv v esejistických statiach svoje tézy, na mysli mám hladne tie venované románu, nie hudbe a umenie vo všeobecnosti, myslí vážne. Alebo?

Vychází k osmdesátinám Milana Kundery dne 1. 4. 2009.

Téza, že dejiny sú priestorom veľkých činov a veľkých mužov, a ich smerovanie je zmysluplné, musí každého vzdelanejšieho človeka pobaviť. Hypotéza, že dejiny sú výslednicou sledu náhod a nedorozumení, je síce nedokázateľná, ale môžeme ju pokojne zastávať. Čo platí o politických dejinách, sa môže aplikovať aj na dejiny umenia. Prečo nie na dejiny románu? Sú snáď dejiny románu podriadené dajakému kauzálnemu ideovému procesu? Boli na ceste tohto jedinečného európskeho umenia nevyhnutné určité diela? Nebol by bez niektorých diel román (európsky) románom? Nie je estetika románu iba odozvou vzťahov v spoločnosti?

Jedným zo základných atribútov náboženstva je viera. A jedným zo základných atribútov viery je vytvorenie hierarchie hodnôt a ich následná neúmyselná potrebná sakralizácia. Moderný človek sa zbavil kresťanstva a svoje zmýšľanie a svetonázor podriadil racionalite. To však neznamená stratu viery a náboženstva. Od vegetatívneho náboženstva cez cudzie vzdialené mýty (napr. kresťanstva) k dejinám, ak k ich mýtom. K dejinám politickým, k dejinám vedy, umenia, literatúry, románu. Každé dejiny majú svoje základné kamene, postupne sakralizované. Človek, každý z nás, bez rešpektovania oficiálnych dejín, si vo svojej mysli vytvára osobný polyteizmus. U intelektuála sú pohanské božstva nahradené konkrétnymi umelcami, filozofmi, ich dielami. (Čo viac si sami v sebe sakralizujeme -- diela alebo autorov, nie nateraz podstatné.)

Stvoriteľom, Otcom, Diom románu bol Cervantes a jeho Don Quijote. Román Don Quijote bol napísaný ako reakcia na premrštené rytierske romány počínajúce najslávnejším Amadisom Galským, líčiace nezmyselné hrdinské činy v nereálnych zápasoch (rytier pobije cudzie vojsko v počte tisíc mužov na hlavu, preskočí údolie a unikne, a pod.). Nezabúdajme, že nezmysel tzv. rytierskych románov dosiahol štádia, kedy ich kráľovská aj cirkevná cenzúra, síce obidve vnútorne rozdelené, zakázali publikovať. Variáciou na stredovekých rytierskych románov svojimi motívmi, témami, scénami, postavami, sú v súčasnosti americké akčné filmy, chrániace nás(?) pred útokmi drastických a hrôzostrašných barbarov (Turecko ako hlavný dodávateľ barbarov vypadlo síce už z hry, ale ostatní dodávatelia ukrutníkov a surovcov sú stále aktuálne). Chytanie bradatého diabla Usámu Bin Ládina v afganských horách s jeho chápadlami oddaných stúpencov a s ich hroznými a nepremožiteľnými činmi je realita alebo téma rytierskeho románu. Bude ironická reakcia putovania nejakého telom a duchom postihnutého hrdinu, začiatkom nového vývoja filmu -- filmového románu? Akurát Don Quijote to vyriešil trhovým princípom. Ako vieme Don Quijote nebol racionálnou túžbou autora. Tou boli jeho konvenčné, štylizované pastierske romány Galatea a Strasti Persilesa a Sigismundy. Bol Don Quijote iba situačným povyrazením, žartom, žartom na neochvejnom pokrokovom putovaní dejín? (Podobný osud rozdvojenosti badať tiež u zabudnutého Pietra Aretina, do češtiny takmer nepreloženého.)

Ako rád by som sa ja, po vzore Don Quijota, stal (šťastne podľahol) oddaným rytierom šíriteľa pravdy, lásky, spravodlivosti, morálky a slobody vo verejnom živote!

Inou etapou Cervantesovho diela bola jeho novelistická etapa vychádzajúca z jeho pobytu v Taliansku, kde si obľúbil talianske novely? Prečo sa základom románu stali nezmyselný rytiersky román a pikareskný román založený polstoročia pred Donom Quijotom Lazarillom z Tormesu? Nevyhovovala by románu viac nadsázka, ľahkosť a logická príčinnosť ako neurčité postavy pána a sluhu znázorňujúcich myšlienky autora na dobový stav literárneho diania a hodnôt? Román má vypovedať ako sa žije a čo sa myslí. Boccaccio ukazuje ako sa žije a Cervantes ako sa myslí.? Prečo nepovažovať za základný kameň románu, jeho Big Ben, Rabeiasov Gargantuu a Partanguel? Sú tam neskutočné postavy? Prečo potom nie Lazarilla z Tormesu? Nemajú v dejinách až do dnešných časov viac nasledovateľov? Považovať Cervantesa za jediný zdroj románu je myšlienka veľmi rozšírená. Zeus skutočne existuje!

Ďalším zdrojom Dona Quijota bol Ariostov Zúrivý Roland. Ariosto v tomto veršovanom epose prvýkrát ironizuje skutočnosť a do rozprávania implementuje techniku prelínania príbehov -- príbeh sa nerozpráva od začiatku do konca, ale je narušovaní rozprávaním ďalšieho, a ten ďalšieho. Bol teda Otcom Stvoriteľom Ariosto?

Kundera sa snaží tvrdiť, že román napredoval, rozvíjal sa obsahom aj formou, až do čias Sterna a Diderota a potom Balzacom začína upadať - začína sa jeho druhá etapa, v podtexte myslená zaostalejšia. Tvorba je ťažká a demontáž ľahká, to vie každý, akurát u Sternovho Tristana Shandyho, nie si to priznať. Neschopnosť Sterna systematicky tvoriť ho viedli úmyselné netvoriť. Samozrejme v jeho diele je úmyselná myšlienka. Má byť ale román prázdnym táraním, ako je to v prípade Sterna? Je to prázdne táranie, ktorým je plná kniha výsledkom hlbšej pravdy a chabým mysľou Sterna? Čo zmôcť proti dejinám? Ešteže filozof Diderot dal prostredníctvom Jakuba fatalistu systém a hĺbku Tristanovi Shandymu.

Tradícia anglického (britského) románu na rozdiel od francúzskeho a španielskeho je postavená na rozvinutí dramatického celku. Anglický (britský) román sa vyvíjal na rozvetvení dialógov a polylógov. Dej sa v ňom neprejavuje rozprávaním, ale líčením prostredníctvom postáv. Ideu a systémovosť sa vynasnažil dať tomuto druhu románu Aldous Huxley. Huxley Kontrapunkt je vlastne vyvrcholením tzv. britského románu. Britský román si omnoho viac zakladá na zápletke a dramatickej výstavbe, uvoľňuje dramatickú formu, prenecháva väčšiu moc posunom času a miesta, dĺžke diela. Klasickými príkladmi "dramatického" románu sú napr. diela Ernesta Hemingwaya, ktorého Kundera ohľadne dialógov v jednej poviedke na protiklade Dostojevského dramatickosti v románe Běsi spomína ako vzor románovosti (Komu zvoní hrana je skôr dráma ako román). Tradícia španielskeho a francúzskeho románu, ako zrkadla doby, ako formy vzájomnej umeleckej a literárnej komunikácie vo všeobecnosti, bola úplne odlišná. Samozrejme so stupňovaním ekonomickej moci Britov a Američanov, stúpa aj význam ich duchovného odkazu, a tento druh románu sa stáva prevažujúcim. Britský román: vymyslieť brilantnú zápletku, vnuknúť dielu prenikavú myšlienku, nájsť spôsob pútavo dosiahnutie cieľ - vierohodné, bezprostredné, majstrovské napísanie; nič viac.

Kundera predostiera dejiny románu do 19. storočia a od 19. storočia. Od 19. storočia je román podriadený zápletke, nie premýšľaniu. Každá sebelepší postreh zapadá v honbe a napätí. Ale nezmenili sa takto mravy spoločnosti? Nie je to pravdivejší obraz sveta? Kde ostal román 17. storočia -- Sorelov Francion, Polyandre, Scarronov Komediantský román, Furetiérov Meštiacky román. (Český čitateľ z nich môže čítať iba Komedianstký román.) Pokračujú v tradícii Cervantesa alebo skôr burleskného Rabelaisa? Samozrejme obidvaja sú zdrojmi, z ktorých sa vychádzalo. Ale nevčleňujú do deja detektívne zápletky, nestupňujú postupne tempo deja, tak ako sa to naplno prejavilo v Balzakovych Stratených ilúziách? Nezavádzajú románopisci 17. storočia viac a viac postáv bližších skutočnému životu, ako tomu bolo v Don Quijotovi. Je Balzac, epický prozaický básnik meštiakov (Girard), skutočným veľkým predelom vo vývoji románu, stvoriteľom novej románovej poetiky? Nepreháňa Kundera moc umelca a románopisca: Ten sa pohybuje len a len v osídliach panujúcich mravov spoločnosti -- v jej dynamickosti, hektickosti, štruktúre vzťahov, spoločenských hodnôt, životných cieľov. Čoho iného je dielo Balzaca výsledkom? Román ma skutočnosť kreovať, tým sa líši od drámy. To sa približne píše niekde v Balzacovych Stratených ilúziách. Áno, Balzac kreuje, a nemôže zato, že žije v dynamickom kapitalistickom svete.

Vyplýva z toho, že zvýšená moc Britov vo svete a spôsobila rozvetvenie jedného druhu románu, tesne spätého a nadväzujúceho na drámu. To znamená, že nešlo o zradu na románe, ale o predpokladaný vývoj v určitom časovom období prirodzene potlačený. Rovnako tak Balzac iba rozvinul jednu súčasť, nie nevýznamnú, románu tlejúcu dovtedy v pozadí. To je v príkrom rozpore považovať sa rozvoj románu diela nadväzujúce na rytierske romány alebo diela pokračujúce v tradícii D'Urfého románu Astreé, ktorý viac ako storočie vytváral a diktoval mravy spoločnosti. Ak tieto dve epické prozaické formy nemožno považovať za romány nebolo by potom vhodné odlíšiť ich rozličným pomenovaním?

Mohol sa román stvoriť z talianskej novely. Noviel Boccaccia, Sacchetiho, Salernitana, Fiorentinoho, Straparolu, Bandella, da Portu, Giraldiho Cintia a ďalších? Noviel, z ktorých významná časť bola založená na detektívnej zápletke. Cervantes a jeho nasledovníci včleňovali prerozprávané neporušené "talianske" novely, aj s detektívnou záplatkou, priamo do textu románu. Až Stendhal, ako vieme náruživý čitateľ talianskych kroník (zdroja talianskych noviel), založil román na talianskej novele, jej logickej príčinnosti a celistvosti. (Treba opäť pripomenúť, že talianske novely sa nevyhli, a nemohli sa vyhnúť!, osudu svojho dramatického spracovania, a následnej sláve.) Stendhal nepokračuje v tradícii francúzskeho burleskného románu. Prečo tá medzera? Odpoveď je jednoduchá. Zánik talianskej novely a jej ducha je zapríčinené objavením Ameriky a prechodom svetového obchodu, moreplavectva, objavovanie, nových stykov zo Stredozemného mora k pobrežiu Atlantického oceánu. Nastupuje španielsky a britský duch. Talianske mestské štáty skolabovali -- vybili sa vo vzájomných sporoch, podľahli pod správu bohatších národov, duchovne skolabovali v dogmatizmus a v inkvizíciu. U Stendhala je tiež dej podriadený zápletke. Ale inak ako v "dramatickom" románe. Stendhal sa nesnaží stupňovať nuansy deja a zavádzať množstvo protikladných zvratov a tak odhaľovať mravy spoločnosti ako Balzac, alebo hľadať jadro v pitvaní psychologických príčin postáv. Naopak, Stendhal rozvíja dej v línii talianskej novely a obohacuje ho: nadnáša a zveličuje, deju podmaňuje postavy a nie postavy si podmaňujú dej, necháva človeka držať v pasci hodnôt, v ich ilúziách (ako Cervantes), "zbytočňuje" činy (naopak dramatický román "zdôležitňuje" činy).

Spojením dominantnosti príbehu - jedného uceleného a cieleného dejového pásma nad viacerými neucelenými a necielenými, výstavby prevzatej z drámy a hektickosti rozprávania (doby) a dostaneme diela I.B. Singera. Je hektické tempo v románoch I.B. Singera, dovedené takmer do nadpozemských rýchlostí, vadou? Nie práve táto niekedy neznesiteľná hektickosť, vyjadrením epochy, zbytostnením nového údelu človeka, bytia. Singer síce ženie príbeh úzkou uličkou, ale zmysel rozprávania, osudu postáv, to nijako neznižuje. (Keď som pri Singerovi, on mal väčšie problémy s obracaním sa k rodným čitateľom - so zázemím a s následným prekladmi ako Kundera alebo Nabokov. Jazyk, ktorým písal, zanikol.) Je snáď formálny Singer menej myšlienkovo a esteticky prínosnejším spisovateľom pre čitateľa a "veľké" dejiny románu ako Joyce so svojim rozhodne objaviteľským počinom popisu jedného dňa, v ktorom sa nedeje takmer nič a zároveň všetko; s uchopením času, sveta, z jedného uhľa pohľadu? Prečo sakralizovať zaznamenávanie namiesto tvorby, dokladovanie namiesto myslenia a uvažovania? Skutočne ľudia prečítajú celého Odysea, prečítajú so záľubou, alebo sme svedkami grandióznej pretvárky intelektuálov v záujme výstavby dejín? Joycovej írskej angličtine je obťažne rozumieť, avšak to nevadí nebolo vyzdvihnuté na piadestál jazykových schopností. Skutočne si vzdelanci a umelci libujú v stostránkových táraninách bez hlavy a päty, ktoré niečo ilustrujú? Nemal sa Joyce narodiť neskoršie a byť filmovým dokumentaristom (skrytá kamera, skrytý mikrofón a sonda do mozgu)? To je potom román?

Neostať neverný dejinám románu vedú Kunderu nabádať nás, ktoré dielo posunuje román vpred; kto je nositeľom pokroku. Veľakrát dochádza na jeho príliš subjektívny názor, na prvý pohľad badateľný, často ovplyvnený osobnou väzbou. Zaujímavé na to je, že románopisec Kundera sa raz vyjadril približne v tom zmysle, že spracovávať a stvárňovať môže románopisec iba javy minulé, dokončené, historicky už nezmeniteľné, so zreteľnými následkami na vývoj, fakticky zachytené, bez možnosti zmien a dejepiscami interpretované: duchovná hmota určená k formovaniu románopisca. Literárny historik a kritik Kundera naopak s potešením vstupuje s nápovedou do prítomnosti -- tento román je nasledovníkom dejinnej línie, v tom diele sú tie pravé myšlienky apod. Aj keď v predposlednej esejistickej knihe Opona tento smer a formu premýšľania, vlastné hlavne Umeniu románu, čiastočne redukoval, spochybňoval. Prečo ale nenechať románom čas? Bojí sa snáď Kundera, že niektoré z nich samé neprežijú a zapadnú prachom? Ale nie to jeden zo zmyslov dejín? Výzva pre románopisca?

Pri tejto zmienke by si som dovolil opovážlivosť až drzosť a rád upozornil na jeden zabudnutý román. Vedie ma k tomu občianske právo osvojené pasívnym vzdelaním (napr. čítaním politických kníh o občianskej slobode) nezhodujúce sa so žiadnou stavovskou právomocou ani inštitucionálnou funkciou. Ide o dielo Alfreda Anderscha Winterspelt (do češtiny nezmyselne preloženého ako Bouře v Ardénach): Zásadnou tému Anderscha je útek, únik. V románe Winterspelt sú novo stvárnené reálne historické udalosti a fikcia, ich vzájomné tesné prelínanie, s nemožnosťou rozlíšiť hranice medzi oboma; s krehkou hranicou medzi banálnym bezvýznamným a historicky významným; s krehkou hranicou medzi súvislým rozprávaním a nesúrodými poznámkami; s načrtnutým rozdielom medzi starým svetom Európy a novým svetom Ameriky. Ako občan sa tiež dovolím pýtať: Z akého dôvodu je u Flauberta vyzdvihovaný román Pani Bovaryová nad román Bouvard a Pecuchet, strácajúceho sa v bezvýznamnosti vplyvu na dejiny? Zároveň s veľkou radosťou konštatujem, že dielo Georga Orwella Na dne v Paríži a v Londýne neradiace sa ani medzi romány, ani medzi svetové grandiózne myšlienkové pochody a experimenty navždy zahynie v oprávnenej nevšímavosti.

Čo je román? Kedy román vznikol (odkiaľ prichádza) a kam speje? Koho, čo a prečo sakralizovať? Je to séria náhodných diel v určitom čase mierne na seba nadväzujúca, bez známky predurčeného cieľa? Keď niet cieľa, nemôže byť ani konca, ani zmyslu. Nezoviera dejiny románu práve snaha uchopiť, definovať a nasledovať ho: uchopiť, definovať a nasledovať typy, formy a možnosti premýšľania?

                 
Obsah vydání       1. 4. 2009
1. 4. 2009 Oběť masakru spáchaného srbskými policisty má dodnes noční můry
31. 3. 2009 OECD varovala vedoucí představitele skupiny G20: Globální ekonomika zažívá volný pád
1. 4. 2009 Jemelíkova břitva Jan  Rovenský
1. 4. 2009 Tomáš Töpfer se zapojil do propagandy již za minulého režimu Petr  Nachtmann
1. 4. 2009 Podobu klipů ODS diriguje lídr evropské kandidátky Zahradil
1. 4. 2009 Smiešna vážnosť románopisca Milana Kunderu Igor  Daniš
1. 4. 2009 Jak (ne)začít dialog o jaderné energetice Bohuslav  Binka
1. 4. 2009 MIT: Je třeba "ekologizovat" výrobu solárních panelů Karel  Dolejší
1. 4. 2009 "Guardian se stane prvním deníkem, který bude vycházet jen na Twitteru"
31. 3. 2009 Írán nabídl Spojeným státům pomoc v Afghánistánu
1. 4. 2009 Politické strany " se musejí přidržovat ideologie" Luděk  Prokop
31. 3. 2009 Lety a romská mozaika Pavel  Pečínka
30. 3. 2009 Václav Klaus: Více Kožených!
31. 3. 2009 Rekordních 150 000 podpisů pro referendum o radaru
1. 4. 2009 DNES: Globální hospodářská krize pohledem politického filosofa
31. 3. 2009 Experti všech zemí, spojte se
31. 3. 2009 Další "45 minutová hrozba", tentokrát z USA
30. 3. 2009 Problémy Baracka Obamy Oskar  Krejčí
31. 3. 2009 Evropa v krizi: o důvod více, proč přijmout Lisabonskou smlouvu Michael  Kroh
31. 3. 2009 Umějí autokraté lépe hospodařit?
31. 3. 2009 Březen -- za kamna vlezem? Miloš  Dokulil
31. 3. 2009 Kosovo: Lidská práva nesmí být rukojmím současných politických tlaků
30. 3. 2009 Jak jsem se na stará kolena dala na politiku Bushka  Bryndová
1. 4. 2009 Ministerský Kampf
31. 3. 2009 Za všechno mohou dvě K. Zdeněk  Jemelík
31. 3. 2009 Izraelské bezpilotní prostředky údajně podnikly nálety v Súdánu
27. 3. 2009 Daňová přiznání Občanského sdružení Britské listy
2. 3. 2009 Hospodaření OSBL za únor 2009

Česká literatura RSS 2.0      Historie >
1. 4. 2009 Smiešna vážnosť románopisca Milana Kunderu Igor  Daniš
17. 3. 2009 Novotný, novotnější, nejnovotnější Petr  Štengl
6. 3. 2009 The Crisis of Czech Literature Štefan  Švec
3. 3. 2009 Zemřel spisovatel Jan Vladislav   
2. 3. 2009 Lidé nečtou Josef  Vít
1. 2. 2009 Resources in English on Czech film, literature and politics   
7. 1. 2009 Ústav pro českou literaturu AV ČR vypisuje bohemistické stipendium   
31. 12. 2008 Podvod I. Miloslav  Bukovecký
15. 12. 2008 Na břehu dnů Petr  Litoš
11. 12. 2008 Vieweghova dvacátá kniha: Banální stereotyp Jan  Čulík
21. 10. 2008 Mytologizace "Udání Milana Kundery" Jakub  Češka
17. 10. 2008 "Nebudu-li já kurvú, ale bude jiná" Jan  Hus
15. 10. 2008 Milan Kundera a tragédie Střední Evropy Karel  Dolejší
14. 10. 2008 Jak to, že se nic nestalo té paní Militké?   
14. 10. 2008 Milan Kundera v zajetí imagologů Josef  Švéda

Milan Kundera RSS 2.0      Historie >
1. 4. 2009 Smiešna vážnosť románopisca Milana Kunderu Igor  Daniš
16. 12. 2008 Západní nezájem o Českou republiku: Co se dá dělat? Jan  Čulík
2. 12. 2008 Je potřebný dialog různých verzí historické paměti Jiří  Holý
1. 12. 2008 Od Kundery k Zahradníčkovi a od Zahradníčka k historické paměti Jan  Makovička
27. 11. 2008 Od Kundery k historické paměti Jiří  Holý
13. 11. 2008 "Aféra" Kundera, která na Západě rychle skončila, je v ČR uměle udržována při životě Jan  Čulík
3. 11. 2008 Naši darmodějové Martin  Škabraha
3. 11. 2008 11 mezinárodních spisovatelů odsoudilo "pokus o pomluvu Milana Kundery"   
31. 10. 2008 Respekt se Kunderovi neomluví   
24. 10. 2008 Fabiano Golgo se domnívá, že Kundera byl udavač   
24. 10. 2008 Le Monde: Nový proces s panem K. Pavel  Barák
23. 10. 2008 Pár myšlenek z ještěřího mozku Karel  Dolejší
22. 10. 2008 Ještěří mozek? Jiří  Drašnar
22. 10. 2008 Kundera požaduje od Respektu omluvu, jinak se bude soudit   
21. 10. 2008 Mytologizace "Udání Milana Kundery" Jakub  Češka