1. 9. 2004
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
Thajské deti
1. 9. 2004

Učitelkou v Thajsku a turistkou v Kambodži

Trochu brutálnej histórie nakoniec

Pár týždňov, ktoré sme strávili vyučovaním angličtiny na strednej škole v Thajsku, nám dokázalo, že naozaj netreba nikdy zabúdať na heslo „expect the unexpected“ – očakávaj neočakávané.

První díl cestopisu ZDE

31. máj – Deň v škole

O ôsmej ráno sa začína otvárací ceremoniál – žiaci si na trávnatom nádvorí nastúpia do radov podľa ročníka – rad chlapci, rad dievčatá, rad chlapci… pred nimi je minipódium s rečníckym pultom a stožiarom. Učitelia sú nastúpení oproti študentom – vedľa pódia.

Najprv zahrá hymna – to všetci stojíme v pozore (aj keď sme za rohom – meškáme na nástup a ponáhľame sa teda, musíme počas hymny zastať). Potom sa za pozoru vztyčuje vlajka. Nato dievča niečo kričí a všetci študenti po nej opakujú. To sa robí viackrát – sľubuje sa tak vernosť kráľovi a vlasti, že budú poctivo študovať v škole... a ešte i úcta Budhovi (všetci sa otočia k jeho malému chrámiku postavenému obďaleč a uklonia sa). Potom reční riaditeľ a niekedy aj niekto z učiteľov, ale nám to neprekladajú. My tam klábosíme s učiteľkami, ktoré sa často z tohto ulievajú, ale odkedy sme prišli my, chodia na ten nástup, aby si s nami mohli dohodnúť, kto nás vezme na obed, čo robíme večer alebo výlučne len „pokecať”. Vyzerá to ako s hotentotmi, lebo všetci by chceli rozprávať, ale nikto nevie po anglicky…

No sú nesmierne pozorní, priateľskí a pohostinní. Strašne sa o nás chcú starať a predbiehajú sa v tom. Je to na jednej strane ohromne milé, ale na druhej strane pre nás aj trošku únavné, niekedy ide až na nervy.

A celý čas hrá školská kapela (taká dychovka, vojenské pochodové tempo – školská hymna a ostatné piesne mi trošku pripomínajú naše staré milé melodické a víťazné pionierske či komunistické skladby).

Vyučovacie hodiny trvajú 50 minút a každý deň je ich osem. Medzi hodinami nie je prestávka a žiaci ostávajú vo svojich triedach. Akurát po štvrtej hodine je hodinový obed. Vyučuje sa thajčina, angličtina, „social education” (ako náuka o spoločnosti), dejepis, zemepis, etika, nejaká prírodná veda, matematika, počítače, „home economy” (pýtala som sa, či ide o účtovníctvo, a skoro som odpadla, keď som počula, čo tam robia – učia sa variť, aj chalani), poľnohospodárstvo (ako pestovateľské a technické práce), umenie (výtvarné, hudba, divadlo), skauti (chlapci) a „girl guidance” (dievčatá).

1. jún – My hviezdy

Minulý pondelok nás ráno riaditeľ predstavil celej škole, prihovorili sme sa deckám cez mikrofón a porobili prvé opičky, potom nám dve študentky priniesli po obrovskej kytici ruží… Na obed nás zobrali do najlepšej reštaurácie v okolí. Deti sa nám stále klaňajú, ale aj si veľa šuškajú a chichúňajú sa, dospelí sa snažia o konverzáciu, často sa o nás bavia a ani to neskrývajú, hoci nemáme ani šajnu o čom. Sú strašne nadšení! Často ma to privádza do rozpakov. V našej dedine ma už všetci poznaj a na trhu mi dávajú zľavu bez toho, aby som si ju pýtala. Ak nemáte talent a peniaze a chcete si užiť troška slávy, tak za úsmev a milé slovo ho nájdete v Thajsku.

Každý deň počas Opening Ceremony sa pred celou zhromaždenou školou prečítajú mená záškolákov či páchateľov školských priestupkov a títo frajeri potom dostanú pred celou školou výprask – trstenicou 2- či 3-krat takým dobrým švihom po zadku...No a zakaždým sa za to slušne poďakujú (úklonom a so zopnutými rúčkami...) Exekútormi sú dvaja učitelia – Tiger a Snakehead – a sú akože postrachom na škole. A vážne, pri pohľade na nich mám rešpekt.

Moja domáca chodí do školy na motorke. Prvý deň som sa teda zviezla vzadu s ňou. Videl nás riaditeľ a zdalo sa mu, že sme išli čudne (teda vážne nemala dobrú rovnováhu). Nuž sa ma spýtal, či viem bicyklovať, že mi dá bicykel. Vcelku som sa potešila. Netušila som, čo som si tým na seba ušila… A tak večer ma už doma čakal nový bicykel, ktorý boli poobede s mojou domácou vyberať v Tescu. Bicykel je veľmi pekný… Na prvý pohľad… Ale v akcii už pôsobí úplne ináč. Má malé kolesá, jednu rýchlosť a vydáva čudné zvuky. A v tom je celé moje ranné utrpenie či skôr komédia, ktorú som si náhodou celkom obľúbila (trvá asi 20 minút, ak sa nemusím ponáhľať, tak dlhšie). Do školy nechodí na bicykli nikto iný. Tak ma všetky decká na motocykloch obiehajú, aj otvorené dodávky so študentmi, a všetci mi mávajú, zdravia sa, usmievajú sa. A ja upachtená krútim, krútim s veľkým úsmevom na tvári a opätujem ich pozdravy… Pred školou „zaparkujem” vo veľkom štýle, lebo sa dostanem tam, kde už motorky nechodia a môj škrípajúci bicykel na seba vie tak hrdo upozorniť.

Po mojom prvom výkone prišli za mnou viaceré učiteľky a ponúkli sa, že ma bude voziť do školy. Ja som ich však hrdinsky odmietla – keď mi už kúpili ten bicykel… Inak, film Anna a kráľ je v Thajsku zakázaný. Ľudia by ho aj veľmi chceli vidieť, no vraj uráža kráľovstvo – vykresľuje kráľa v zlom svetle.

14. jún – Osobný rekord

Počasie sa zhoršuje. Každú noc pravidelne hrozne leje a hrmí a blýska sa. Posledné dni prší už aj cez deň. Ráno je dlho tma a všetko je mokré a blatové. Rieka pred domom, čo v čase môjho príchodu siahala len do polovice koryta, výrazne stúpla a pripravujú sa na záplavy.

Objedám sa tu ovocím a po nociach poriadne nespím, lebo som už úplne paranoidná zo všetkých tých chrobáčikov – už aj najjemnejší dotyk vypadnutého vlasu ma zobudí. Moje nohy vyzerajú úplne strašne, akoby som mala osýpky. Ak nemáme školu, často chodíme na výlety. Učitelia nás berú na celodenné výlety po okolí – tak sme napríklad boli pri úžasných sedemstupňových vodopádoch v džungli či v najstaršom hlavnom meste Sukhotai, kde boli nádherné zrúcaniny, a keďže sme prišli hodinu pred záverečnou, tak sme sa cez historický park so zrúcaninami prebicyklovali pri západe slnka. Lepšie načasovať sa nedalo. Boli sme aj na trhu na barmských hraniciach. Pašované veci sú veľmi lacné – učitelia si urobili zásoby, ako keď Slováci chodia do Poľska, Maďarska či Čiech, a my sme si kúpili fľašu whisky od pašerákov úplne mimo trhu, keď sme sa vybrali na prechádzku popri rieke, čo delí Thajsko od Barmy (Myanmaru). Veľmi dobre padla nasledujúci víkend, keď sme sa samy vybrali na dva dni do 500 kilometrov vzdialenej Ayutthaye, nádherného historického mesta, oproti ktorému bol Londýn podľa európskych návštevníkov v 16. storočí len takou dedinou… Vrátim sa ešte ku škole. Minulý štvrtok bol Wai Kru deň, čo je niečo ako deň učiteľov, keď im žiaci vzdávajú vďaku, prosia o odpustenie a sľubujú, že sa budú učiť. A to celé sa deje vo veľkej hale, približne dve hodiny. Žiaci spievajú, recitujú, potom párik z každej triedy prinesie riaditeľovi kvetinový kôš, ktorý deň predtým urobili (popritom sa mu tri razy na kolenách uklonia) a nakoniec každý žiak donesie na pódium každému učiteľovi kvietok – toľkými kvetmi som v živote nebola obsypaná. Po ceremónii sa vyhlásil najkrajší kvetinový kôš a najlepší študenti dostali vyznamenanie, prípadne aj nejaké štipendium (finančnú odmenu). Posledný piatok som sa úplne prekonala! Odučila som dvetisíc študentov! Už ani sama nechápem, ako som to zvládla. Keď som sa to ráno v ten deň dozvedela, myslela som, že na mieste skolabujem, umriem, niekoho zabijem a celú školu podpálim! Ale po poriadku. Poprosili ma z katolíckej školy, aby som prišla aspoň na jedno poobedie k nim medzi žiakov, len sa ukázať a prípadne s niektorými skúsiť pokecať a trošku ich inšpirovať. Katolícka škola je spojená s kostolom, ktorý je tu jediný v celej provincii, no a vlastne hneď na prvej omši (thajskej) sme sa zoznámili z najdôležitejšími ľuďmi z tejto komunity. Bolo super zistiť, že hovoria pekne po anglicky, a boli nesmierne srdeční. O pár dní sme šli na večeru s vedúcou angličtinárkou, od ktorej sme sa vlastne my dozvedeli veľa dôležitých informácií o tomto prostredí a vôbec o Thajsku (naše angličtinárky majú takú zlú angličtinu, že nám na naše otázky odpovedajú úplne od veci, a tak sa ich už ani nič dôležité, nedajbože komplikovanejšie, nepýtame).

Tak som si vybavila z našej školy na celý deň voľno a prišla som veľkoryso na návštevu. Čakala som, že sa stretnem s učiteľmi a bilingválnou triedou a možno odučím pár hodín angličtiny, ak bude čas. Nedebatovali sme o tom vopred. Predstavte si môj šok, keď mi ráno povedali, že odučím celú školu! Jedna 50-minútová hodina s dvoma ročníkmi naraz, čo znamenalo, že za 6 hodín sa stretnem so všetkými žiakmi!

Vraj sa nemusím báť, že budem mať mikrofón. Tak som si s neuveriteľnou hrôzou snažila predstaviť seba s mikrofónom pred 300 až 400 žiačikmi uprene na mňa zízajúcimi. Ako ich zabavím? A hlavne tých malinkých – prvú hodinu som mala s prváčikmi a druhákmi základnej školy, to jest infarktové stavy! Cítila som sa podrazená a zneužitá! Veď ja učím v triede maximálne 50 žiakov, a to stredoškolákov nad 14 rokov s nutnosťou využívania tabule ako vizuátora. Vraj by bolo voči študentom nefér, keby som sa stretla len s niektorými... No prežila som a nesmierne som sa na tom bavila! Myslím, že spokojnosť a radosť bola na oboch stranách. Decká boli podarené! Čím vyššie ročníky, tým viac som sa s nimi aj rozprávala, ale zväčša sme spievali a srandovali. Len si to predstavte, ako tak stojím pred mikrofónom (ku ktorému mi neskôr dali aj stojan) a tvárim sa, že som rocková hviezda, spievam doň a tancujem okolo. Nečakala som, že to bude také skvelé.

25. jún - Koniec

Tak pred týždňom som skončila svoju „kariéru angličtinárky na thajskej strednej škole“. Bolo to ešte horšie, ako som čakala. Deti ma zas dostali. Za posledné dva dni v škole som dostala vyše dvesto ruží, plno kartičiek s maľovaným textom, fotkami a adresami, milión malých darčekov, a to všetko za božtek na rozlúčku...

Na posledných hodinách mi decká priniesli nejaké tieto prekvapenia, ale najväčšie ma čakalo v piatok ráno... Počas otváracej ceremónie nás obe učitelia vyzvali dopredu, kde sa s nami najprv v mene školy rozlúčili a potom všetci naši študenti sa s nami prišli rozlúčiť po jednom – takmer každý mal v rúčke pre nás niečo, a tak mi potom museli dvaja chlapci pomáhať s preberaním kvetov i darov (vážne ako nejakej hviezde). Ale najkrajšie boli tie usmiate tváričky, ktoré mi tak vrúcne ďakovali, objímali ma a nechceli ma pustiť... nemohla som zadržať slzy, nemohla som zakryť radosť a bolesť, nemohla som vôbec nič... len tak tam bezradne stáť a ako vo sne s rozmazaným obrazom si pamätám, že niektoré dievčatá plakali so mnou a spolu s chlapcami stáli okolo mňa a nechceli odísť do tried.

Počas celého dňa som sa ešte stretávala so svojimi študentmi a podpisovala im zošity, rozprávala sa s nimi a lúčila sa. Moja sentimentálna nálada trvala len ráno – potom sme sa už len šaleli, čo bolo super. A dva dni nato sme cestovali za dobrodružstvom na sever Thajska do Chiang Mai. Prvou akciou bol trojdňový trekking – prvý deň sme boli pozrieť vodopády, gejzír a po niekoľkých hodinách predierania sa cez dažďový prales sme sa podvečer dostali do dedinky Karenov – horský kmeň, títo ľudkovia sem utiekli z Barmy asi pred 11 rokmi. Nie sú thajskými občanmi a žijú vysoko v horách v skromných podmienkach. Nemajú elektrinu, žijú z toho, čo vypestujú a odchovajú. Väčšinu ich oblečenia tvorí ešte stále to, čo si sami utkajú a ušijú, ale cítiť už vplyv moderného sveta. Keďže ich systém nijako nepodporuje, prilepšujú si turizmom. Je to preto také rozporuplné – narúšať ich život ako turista. Ale tak to tu funguje už dlhší čas a má to pre nich isté výhody i nevýhody. Je však zaujímavé, že aj napriek vystaveniu sa modernému svetu tento svet mladých ľudí neláka a ostávajú, respektíve sa vracajú do hôr. Nevravím, že všetci...

Na druhý deň sme sa dostali po hodinách túry do ďalšej dediny (Lahov) a na slonoch sme sa brodili hodinu dole riekou do ďalšej dediny, odkiaľ sme sa na bambusových pltiach doplavili do posledného táboriska.

Svoju „kariéru“ učiteľky angličtiny na thajskej škole sme skončili a šli sme trochu cestovať a spoznávať. Čakal na nás dobrodružný prechod hranicou s Kambodžou a za ním táto najchudobnejšia krajina v regióne...

10. júl – Kambodža

V rozprávaní preskočím týždeň na juhu Thajska a presunieme sa na thajsko-kambodžské hranice. Mám to čerstvo v hlave a chcem sa vami podeliť o trošku „vzrúša“.

Najprv sme si v Bangkoku vybavili víza do Kambodže. Hoci sme na to museli čakať dva dni, povedali nám, že je to istejšie a lacnejšie ako na hraniciach. A po opletačkách s vízami si my Slováci dávame na takéto veci pozor. Pre Kambodžu, ešte viac ako pre Thajsko, platí heslo „expect the unexpected” (očakávaj neočakávané) a „patience is golden” (trpezlivosť ruže prináša).

Kúpili sme si lístok na bus. Mali sme vyraziť o 6.30 a prísť do Siem Reap (mesto pri Angkor Wate) okolo siedmej poobede. Vyrazili sme niečo po ôsmej. Do Siem Reap sme došli okolo jedenástej večer.

Náš autobus nás vyložil na hranici, a tak sme si všetci s vakmi na chrbtoch prešli hranicu, čo bol vlastne taký drevený mostík nad vyprahnutou riekou, v ktorej sa kúpali kmérske deti a nadšene nás vítali. Náš prechod však nebol taký romantický. Samozrejme, že arogantní západniari nemali víza, a tak si ich išli vybavovať na hraniciach, čo zase zabralo zbytočne veľa času. Ale to ešte nič. Problém nastal, keď im colníci povedali, že majú zaplatiť 1 500 bahtov (my sme platili 950). Tak sa jeden frajer, Američan so slnečnými okuliarmi, začal rozkrikovať, snažil sa rozpútať revoltu a oháňal sa svojimi právami ako Američan. („I am American, I have my rights...“) Ale v Kambodži si týmto faktom viac pohoršil, než keby bol ticho. Aj tak nakoniec všetci zaplatili, lebo nikomu sa nechcelo vracať, a ešte za trest, ak sme chceli dostať pečiatku a dostať sa za colnicu, museli sme zaplatiť po 100 bahtov navyše! No a toho amíka s frajerkou nakoniec aj tak do Kambodže nepustili... Spravodlivosti sa veru nedovolali – zaplatili za víza a ešte museli zaplatiť za bus naspať do Bangkoku. Ale príbeh pokračuje...

Od hraníc do Siem Reap to je 190 km, čo nám povedali, že bude trvať 7 – 8 hodín, kvôli zlej ceste a tak... V tom nás neklamali. Natlačili nás do dvoch malých starých minibusov. Ešte nás varovali, že neodporúčajú spať, z dôvodu našej bezpečnosti... aj v tom sme im o chvíľu dali za pravdu.

Šesť hodín sme šli po rozrytej prašnej blatovej ceste, natriasalo nás, šmýkalo, museli sme ísť pomaly, keď pršalo, my vzadu sme boli úplne mokrí, lebo strecha pretekala, no nebolo sa kam skryť, keď sme boli natlačení ako sardinky. A to sme ešte mali super miesto, lebo naše sedadlá vydržali (niektorým sa prepadli a museli sa s tým zmieriť) a aj strop bol dosť vysoko, takže sme sa veľmi nepoudierali (niekedy nás vyhadzovalo aj takých dvadsať centimetrov a z radu za nami sme len počuli tupé nárazy). A vážne sa neoplatilo zaspať, lebo ste si mohli ľahko poraniť pery či jazyk či zuby, o čom sa jeden nešťastník presvedčil na vlastnej koži.

No, bol to zážitok. Neviem, aké to bude v Nepále, ale keď to prežili ostatní, prežijeme aj my. A samotná cesta bola celkom sranda, keby nebolo tých rečí ufňukaných Austrálčaniek.

Gól toho všetkého bol, keď sme sa dozvedeli, ako nás parádne „obabrali” – v angličtine sa tomu hovorí „scam”. Zobrali nás na úplne inú hranicu, ako je tá oficiálna, išli sme poľnou cestou a nie tou normálnou asfaltovou, po ktorej chodia denne stovky turistov. A v Kambodži majú aj lepšie autobusy ako tie, čo nám ukázali.

Druhá story... Včera sme boli pozrieť východ slnka v Angkor Wate. Úchvatné! Vyrazili sme o piatej ráno. O jedenástej sme sa stretli s kamarátmi z Guesthousu, ktorým sa nechcelo ráno vstávať. Mali sme stráviť zvyšok dňa spolu. Prvá vec, čo nám povedali – „Okradli nás!“ Kamarátovi sa niekto dostal do izby, kým spal, a zobral mu kraťasy. Len kraťasy. Ale v tých nohaviciach mal pas, telefón, peňaženku, všetky karty a tak. Kvôli bezpečnosti ich stále nosí pri sebe. Zrejme však nebol dostatočne ostražitý. Kamarátke niekto vošiel do izby, na čo sa zobudila, a tak ten človek hneď zdúchol.

Ani si neviete predstaviť, aké stresy sme zažívali, keď sme sa polhodinu vracali do nášho miesta... Možno sa vám teraz budem zdať ako najväčšia hlupaňa, ale po upozorneniach, aby sme nenosili hodnotné veci zo sebou, lebo vraj tu už pár cudzincov okradli („spoza kríčka”), si veci nechávame skryté na izbe. A tak my sme mali v tej izbe – naše drahocenné pasy s ťažko získaným predĺžením víz, druhým vstupom do Thajska, kambodžskými vízami, letenky domov, všetky peniaze. Našťastie u nás neboli žiadni nevítaní hostia...

Ale aj tak sme sa hneď presťahovali preč. Kamarát strávil zvyšok dňa na polícii. Drahá dovolenka.

Ináč toto hlavné mesto je prvé hlavné mesto, ktoré mi nepripadá ako hlavné. Je to ako veľká dedina alebo menšie mesto s pár výstrednými hotelmi a dedičstvom kolonializmu.

Kmérske ženy sú veľmi nádherné a neviem definovať ako, ale sú iné ako Thajčanky. Keď sme videli deti v uniformách, vôbec sa nepodobali na „naše” deti. No ľudia tu sú veľmi krásni. Takže popieram fakt, že Thajčanky sú najkrajšie ženy (po Slovenkách) – kmérske sú prinajmenšom také krásne...

Táto krajina okrem toho, že pôsobí oveľa chudobnejšie, je veľmi „iná”. Cítiť tu vplyv Francúzska – plno kaviarní, viac vína v ponuke a hlavne všade, ale úplne všade jedia bagety. Fajné francúzsko-kambodžské...

16. júl – Killing Fields

V Phnom Penh sme navštívili „killing fields“ – slúžili ako popravisko a teraz sa tam nachádzajú masové hroby. Majú to strašne slabo zdokumentované, takže som si musela kúpiť knihu, ktorú ešte nemám prečítanú. Ale bol to silný zážitok prechádzať sa tam... Malo to menšiu rozlohu, než som čakala, všade veľké jamy – odkryté masové hroby. Uprostred vysoký sklenený pomník, v ktorom sú zoradené lebky a pár kostí – podľa veku. Môžete sa ich dotknúť, ak sa vám nezdajú dosť skutočné... Na zemi medzi hrobmi nájdete povaľujúce sa zuby a sem-tam i kosti a zdrapy oblečenia. Neviem, či to nechali naschvál alebo pri tom množstve pozostatkov všade okolo sa na to jednoducho vykašlali... V jednom hrobe našli tisíc lebiek, o pár metrov ďalej hrob s končatinami a trupmi. Aby sa neplytvalo muníciou, zviazaných väzňov nad jamou sekli po krku palicou, na čo ich ďalší vojak v jame podrezal, ako keď zakáľate zver. A to bola ešte rýchla, rýchla smrť. Niektorí nemali to „šťastie“ a buď zomreli na následky surovej palice (obušku), alebo sa zadusili v hrobe. Potom sme šli do múzea genocídy – väznice, budovy, ktorá pôvodne slúžila ako škola. Zase mizerné informácie, ale... Triedy, ktoré sa používali ako vyšetrovacie cely, pôsobili najstrašnejšie. Boli prázdne so starou železnou posteľou a na stene visela veľká fotka, ktorú urobili počas oslobodenia – vyšetrovacia cela s posteľou a obeťou vyšetrovania (zohaveným telom nad mlákou krvi). V troch z piatich takýchto ciel bolo vidieť na strope zaschnutú krv. Ostatné triedy slúžili ako väzenské cely. Popravde, horšie ako všetky koncentračné tábory, čo som videla – ľudia ležali na dlážke na chrbte vedľa seba a chodidlami oproti sebe, keďže mali okolo členkov okovy pribité k dlážke na jednej tyči pozdĺž celej triedy.

No a najdesivejšie – všetci väzni boli zdokumentovaní a ich fotky vystavené – spolu ich bolo asi 10 000 a prežili len ôsmi! A tie fotky! Utrpenie, zúfalstvo, beznádej, smútok, rezignácia a smrť v tvárach... Zlomení ľudia. Deti, otcovia, mamy. A bolo to tak nedávno... Pozerali sme chvíľu video, kým sa im nepokazila premietačka, a to všetko mi stačilo. Vedela som, počula o genocíde, ale nikdy nebola taká konkrétna... Paraziti spoločnosti boli ľudia, čo vedeli cudzí jazyk, čo spievali staré nekomunistické piesne, alebo profesionálni kmérski tanečníci, ľudia, čo pracovali v štátnej sfére, nosili okuliare, inteligencia... Paranoidná spoločnosť. Chceli nastoliť „Maov komunizmus“, v ktorom sú všetci roľníci... Strach a teror. A doteraz nebola podaná žaloba na jediného predstaviteľa toho režimu. Ľudia chcú zabudnúť. Nikto nespomína, na ktorej strane bol. A väčšina týchto ľudí prežila. Bolo to len nedávno: 1975 – 1978. V roku 1978 Červených Kmérov zbavila moci Vietnamská armáda. Ale vojna pokračovala na vidieku a v horách ešte dlho – do roku 1991, ak sa nemýlim. A čo je poburujúce - Červeným Kmérom pomáhala nielen Čína, ale aj Thajsko a neoficiálne i USA! Američanom sa totiž nepáčila provietnamská vláda. Nedali si pokoj. Veď vďaka ich krutému bombardovaniu získali Červení Kméri toľkú podporu medzi zúfalým obyvateľstvom. Je mi ľúto, že nemám presné informácie, ale idem si to poriadne naštudovať.

Záver – Kambodža je nádherná. Ľudia sú veľmi šikovní – rýchlo prešli na angličtinu a učia sa ju ľahko a dobre. Sú veľmi priateľskí a zvykli si na bielych, takže na rozdiel od Thajska sa tu bieli necítia tak „cudne“. Ale turizmus sem pomaly preniká a mení myslenie domácich. Nečudujem sa, no je mi to ľúto. Škoda, že nemám čas ísť do Laosu, kde sú vraj ľudia ešte milší a „nenakazení“ turizmom. Všetci, čo tam boli, sa doň zamilovali... Vietnam je vraj najhorší. Deti aj dospelí sú neodbytní a cítiť nevraživosť voči západniarom. Nečudujem sa, ak je to pravda. Ale aj tak by som to najradšej videla na vlastné oči, aby som uverila.

Kambodža je najchudobnejšia krajina, akú som kedy navštívila. Ale ľudia majú taký pôvab – „grace“. Jedno z najoslnivejších kráľovstiev a najvplyvnejších kultúr minulosti (v regióne). Veď sami Thajčania od nich prevzali väčšinu, čo ich neskôr preslávilo – tanec, architektúru, písmo...

Uveřejněno s laskavým svolením slovenského společensko-politického týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       1. 9. 2004
1. 9. 2004 Můj evropský ne-problém aneb anti-Klaus Zdeněk  Jemelík
1. 9. 2004 Ozbrojenci obsadili školu v Rusku
1. 9. 2004 Existují v Británii ještě vůbec konzervativci?
31. 8. 2004 Michael Moore získal na Republikánském sjezdu další reklamu pro svůj film
1. 9. 2004 Permanentní válka Oskar  Krejčí
1. 9. 2004 Návštěva na Úřadu vlády
31. 8. 2004 Romové na kandidátkách českých politických stran? Pavel  Pečínka
1. 9. 2004 Odpor muslimských autorit proti únoscům Martin  Ondreját
1. 9. 2004 Zpráva o království českém v roce 2000 Irena  Zítková
1. 9. 2004 Shnijte v hrobě kompletní! Ivan  David
2. 9. 2004 Jak je to přesně s transplantačním zákonem?
1. 9. 2004 Podzimní volby budou pro Schrödera testem nálady
1. 9. 2004 Evropská komise žádá vládu o vysvětlení rozporů se směrnicemi na ochranu přírody
31. 8. 2004 O čem psaly Britské listy o prázdninách
1. 9. 2004 Hospodaření OSBL za srpen 2004
31. 8. 2004 Normální je nelhat? Jan  Čulík
31. 8. 2004 Telecí en Gross Ondřej  Hausenblas
31. 8. 2004 "Myslím to upřímně"
1. 9. 2004 Standa Rovňák a jeho středně Rychlé šípy Martin  Mařák
1. 9. 2004 Chudáček Chudáček Štěpán  Kotrba
1. 9. 2004 Oslavy SNP – opäť vyretušované mená a tváre Martin  Muránsky
1. 9. 2004 Slovenský príspevok k celoeurópskemu protifašistickému odporu Pavol  Janík
1. 9. 2004 21. srpen: Trinásta komnata dejín Pavol  Janík
1. 9. 2004 V Dušanbe zadržali riaditeľa Agentúry pre kontrolu nad narkotikami Peter  Stupavský
1. 9. 2004 Trochu brutálnej histórie nakoniec Zuzana  Michalidesová
31. 8. 2004 Výbuch automobilu v Moskvě usmrtil osm lidí
31. 8. 2004 Americká letadla "bombardovala afghánskou vesnici"
31. 8. 2004 Miloševič se hájí v Haagu
1. 9. 2004 Kdo nám dnes vládne Sergej  Chelemendik
31. 8. 2004 Dva autobusy zasaženy sebevražednými atentátníky v Izraeli
31. 8. 2004 V Iráku bylo popraveno 12 unesených Nepálců
30. 8. 2004 Sociální demokraté by rádi kontrolovali Britské listy
31. 8. 2004 Detektor lži je nespolehlivý Ivan  David
31. 8. 2004 Spravedlnosti mezi národy nelze dosáhnout moralizováním
31. 8. 2004 Americká globální strategie proti terorismu musí být také pozitivní
31. 8. 2004 Sloboda, demokracia, právny štát a iné opojné slova Andrej  Sablič
29. 12. 2003 Nenechte si ujít: nový knižní výbor z Britských listů
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech
22. 11. 2003 Adresy redakce
17. 6. 2004 Provizorní umístění starých archivů

Redakční výběr nejzajímavějších článků z poslední doby RSS 2.0      Historie >
1. 9. 2004 Odpor muslimských autorit proti únoscům Martin  Ondreját
1. 9. 2004 Existují v Británii ještě vůbec konzervativci?   
1. 9. 2004 Trochu brutálnej histórie nakoniec Zuzana  Michalidesová
1. 9. 2004 21. srpen: Trinásta komnata dejín Pavol  Janík
1. 9. 2004 Oslavy SNP – opäť vyretušované mená a tváre Martin  Muránsky
1. 9. 2004 Můj evropský ne-problém aneb anti-Klaus Zdeněk  Jemelík
31. 8. 2004 Americká globální strategie proti terorismu musí být také pozitivní   
31. 8. 2004 Jan Železný a doba Jaroslav  Doležal
31. 8. 2004 Spravedlnosti mezi národy nelze dosáhnout moralizováním   
30. 8. 2004 Co zmůže literatura? Antonín Jaroslav Liehm
30. 8. 2004 Olympijské reminiscence Bohumil  Kartous
30. 8. 2004 Zpozdilá Mrázovka a české značení silnic Ondřej  Hausenblas
30. 8. 2004 Sociální demokraté by rádi kontrolovali Britské listy   
29. 8. 2004 Bývalý šéf BBC obvinil Tonyho Blaira ze lhaní a ze zastrašování BBC   
28. 8. 2004 Humphrys: Útok na "šupáckou a cynickou televizi"