24. 8. 2004
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
24. 8. 2004

Učitelkou v Thajsku

Farangs, transsexuáli a nezmyselné biflovanie

Do Thajska sme sa vydali „naslepo“. Nemali sme predstavu, čo tam budeme robiť, zato sme sa však tešili, ako sa to všetko vyvinie. Po pár dňoch v Bangkoku a klasickom „turistickom spoznávaní“ – pamiatky, miestna kuchyňa, miestni ľudia, praktiky miestnych obchodníkov... sa nám ponúkla možnosť spoznať thajský život skutočne „live“.

16. máj – Už to začalo

Tak sme sa dostali do 200-tisícového mesta Nathom Ratchasima, asi 3 hodiny na severovýchod od Bangkoku, nie ďaleko od Kambodže. Čo tu robíme? Dnes na obed sme sa tu stretli v dome jedného mladého Američana, ktorý pred 4 rokmi založil „Volunthai“. Ide o organizovanie projektov s mladými dobrovoľníkmi – zväčša je to učenie angličtiny v dedinských školách „upcountry“, čiže v menej vyvinutých horských oblastiach, alebo usporadúvanie tzv. English Camps – čo sú víkendové tábory pre deti zo škôl, kde sa hravou formou učia angličtinu. Našli sme si to cez internet a Michael nás skontaktoval v priebehu troch dní – vyplnenie žiadosti, telefonát, pozvánka a inštrukcie, ako sa k nemu dostať. Nič nebolo potrebné platiť ani byrokraticky vybavovať.

Stretlo sa nás tu osem. Okrem nás dve Angličanky, jeden Američan a holandský pár. Všetko starší (od 26 do 32 rokov) so skúsenosťami s dobrovoľníckymi projektmi a cestovaním po svete (Ázia, Afrika). Päť dní tu budeme spolu bývať a zaúčať sa – do základov thajského jazyka, thajskej kultúry, thajskej kuchyne a, samozrejme, projektov a výučby angličtiny. V piatok sa rozídeme – rozdelia nás do škôl, kde budeme bývať buď v rodinách thajských učiteľov, alebo na ubytovni s mladými učiteľmi.

19. máj – Prvé pokusy

V pondelok sa začal školský rok (po letných prázdninách). Boli sme sa pozrieť v základnej škole na vidieku. Všetky deti tu nosia rovnakú uniformu, ktorú dostať v hocikde v Tescu, a majú rovnaké účesy, chlapci také vrabčiská a dievčatá na páža. Zozadu (a niekedy aj spredu) vyzerajú rovnako. Ale sú hrozne rozkošní a veľmi poslušní a disciplinovaní.

Učitelia sú tu hodne rešpektovaní a aj oni majú svoju kaki uniformu. Vládne disciplína zjemnená akousi úctou voči dospelým. Deti sa stále pokorne zdravia – zopnú rúčky a uklonia sa hlávkou so sklopeným zrakom – či už na pozdrav alebo za poďakovanie, na rozlúčku, keď doodpovedajú, keď ich pochválite, keď sa na nich proste obrátite a dokonca aj keď prejde okolo učiteľské auto… Najhoršie boli asi maličké deti, lebo tie nám skutočne ťažko rozumeli. No aj tak sme sa spolu dobre zabavili a radosť bola na oboch stranách – učili sme ich kričať, jednoduchú pesničku a tancovať. Prelomili sme ľady a určite v nich vzbudili pozitívny záujem o „farangs“ a angličtinu. Farang znamená biely.

V týchto končinách sa západní návštevníci nevyskytujú a roľníci moc do miest necestujú, takže bielych vidia v TV (ak majú) a časopisoch. Vidieť ich na vlastné oči, ba rozprávať a dotknúť sa ich, to je pre tunajších veľká udalosť… Možno sa zdá, že preháňam, ale to isté som si myslela, keď nám to rozprával Michael. No a tak z nás bola uchvátená celá škola. Do dnešného dňa sa mi to zdá hrozne fascinujúce – tieto deti videli prvýkrát v živote „farangs“. Asi je to niečo podobné, ako keď som tesne pred rokom 1989 videla v Humennom na vlastné oči malého černoška a mal vlasy fakt brčkavé a vodoodolné… Nuž ale vrátim sa k veci. Žiaci sa tu angličtinu vážne drilujú. Vedia veľa odrapkať – abecedu, mesiace a podobne, ale veľa nerozumejú a rozprávať nevedia. Ďalším problémom s týmito deckami je, že „nesmú vyčnievať z radu“. Boja sa. Ale ako banda vedia pekne kričať.

Každé ráno sa škola začína otváracou ceremóniou – vyvesia sa vlajky a hrá sa štátna hymna. Hymna hrá o ôsmej ráno a o šiestej poobede všade. Je to začiatok a koniec pracovného dňa. Hrá aj pred začatím kina – boli sme na Tróji a skôr ako začali upútavky na iné filmy, diváci sa postavili a počas hymny sme sledovali obrazový záznam zo života kráľovského páru a Thajského kráľovstva…

25.máj – Učenie učiteľov

Ráno sme sa zobudili a z izby sa nám naskytol úžasný výhľad – hnedá blatová voda rieky Mekong, na nej par štíhlych dlhých rybárskych lodiek a na druhej strane Laos s neuveriteľne tvarovanými horami – ako kužeľ. Celý deň sme potom učili angličtinu – tento raz však boli našimi žiakmi učitelia. Našli sa medzi nimi aj takí, čo nevedeli po anglicky ani slovo. A tak sme opäť skončili pri pesničkách... a nadchli sa aj takými trápnymi tančekmi, ako je Peel Banana, Shake Banana, Go Banana...

Najlepšia časť dňa prišla večer. Učitelia nás zobrali na večeru, v ktorej rámci sa predstavili ako majstri karaoke. Tu je to nesmierne obľúbená zábava a sú fakt dobrí. To už sa aj tak dobre pripíjalo a tancovalo (laoské a sem-tam i thajské pesničky a tance). A všetci, i tí, čo neovládali angličtinu, sme sa, ohromne bavili. Potom náš zatiahli na disku – jedinú v okolí. V sále stolíky s barovými stoličkami. Okolo nás päť barmanov, ktorí tam celý večer stáli, decentne nás sledovali a po najmenšom odpití nám stále dolievali (aj keď sme mali vyše polovičky drinku... otočila som sa a môj zázračný pohár bol vždy plný. A robili to úplné nenápadne). Večer im tam hrala kapela – klávesy, žena za bubnami, basgitara, sólogitara, traja tanečníci – speváci a tri tanečnice – speváčky. Neuveriteľná show! Nádherné hlasy, brutálne dobrí tanečníci... Chlapci mali super postavy a ženské tiež, nebezpečne oblečené – veľmi-veľmi sporo... My Slovenky sme sa nedali zaprieť a roztočili sme to tam, všetci sa na nás chodili pýtať (hlavne lesbičky) a na konci za nami prišla aj sama kapela – že odkiaľ sme a tak a či vieme po thajsky. Tak sme sa zoznámili a keďže o druhej zatvárajú všetky podniky (podľa zákona), zobrali nás na „after hours“ párty.

To je bar otvorený do šiestej rána, lebo ho vlastní šéf mestskej polície. A vôbec to nie je tajomstvo. Všetci to berú ako normálnu vec a sú radi, že majú bez problémov aspoň také miesto. Tam sme sa zoznámili s miestnou smotánkou a super parťákmi – zväčša gejmi a transvestitami, ktorých je tu viac a volajú ich „girlboy“. Niekedy je ozaj ťažko povedať, že tato krásna žena je vlastne muž. Mali sme jednu krásnu čašníčku... kým neprehovorila. Ale klobúk dole – bol krásna...

28. máj – Na mieste

Cítim sa ako v inom svete, mimo súčasnosti. Dostali sme sa na thajsky vidiek. Než sme sem prišli, čítala som pár poviedok a novelu z tohto prostredia. Pripadalo mi to ako realizmus v slovenskej literatúre... teda ako to tu vyzeralo v minulosti. Drevené a trstinové domčeky, život závislý od ryžových políčok, a teda i monzúnov, deti strážiace povestných „water buffalos“ v blate, ryža ako hlavné jedlo na raňajky-obed-večeru, ktoré sa konzumuje sediac na dlážke a rukami, skromné oblečenie – látka okolo tela, prípadne košieľka a naboso... bicykle...

Nuž až na tie bicykle všetko je presne tak ako v knihách, celá romantika i tvrdá realita z noviel sú pravdou! Pod pozlátkom postmoderného bangkockého života 21. storočia žije táto spoločnosť veľmi hlboko v štýle minulých storočí. Tak trošku konkrétne. V nedeľu sme pricestovali do Pitsanuloku, kde budeme učiť na strednej škole štyri týždne. V ten deň ráno sme sa dozvedeli, že našli pre nás rodiny, ktoré sa nás ujmú – títo milí Thajčania by nedopustili takú strašnú nepohostinnosť voči dvom vzácnym „farangs,“ aby ich nechali bývať samých a starať sa o seba. Bývam v rodine učiteľky angličtiny s jej starými rodičmi. Je to asi typická dedinská domácnosť s modernými prvkami, ako je TV, počítač a žehlička s chladničkou. No a to je asi všetko.

Vypratali mi izbu na poschodí – posteľ, vešiaky, dve prútené kreslá a stolík. Mám aj ventilátor a nočnú lampu, čo je super. Ráno mám o budíček postarané – neďaleko je budhistický kláštor a ráno začínajú gongom a spevom. Potom v dome počuť všetko, akoby sa to dialo vedľa vás – kuchyňu, kúpeľňu... A počuť zobúdzajúcu sa dedinu. Kúpeľňa. Tak to je ozajstná exotika. Žiadna sprcha, žiaden klasicky záchod. Stúpadlo a vedľa sud s vodou a miskou. Žiaden toaleťák... To je ten thajsky záchod. Vlastne všade to je tak, ale normálne je k tomu namontovaná taká hadička ako minisprcha na umytie sa, čo túto záležitosť veľmi zjednoduší...

Miesto sprchy mame veľkú murovanú kaďu, do ktorej sa chytá voda. Takže sa umývam dažďovou vodou pomocou malej misky a cítim sa ako z reklamy na Palmolive. Voda je stále studená. Dom nemá poriadne steny, ale kde nie je stena, je sieťka. No a kde je stena, tam sú škáry, lebo dom je z dosiek. Taká romantika – spojená s prírodou okolo a susedmi.

Pred domom máme prašnú cestu, za ňou mierny svah a rieku (tiež blatovo hnedú, ale deckám z okolia to nevadí a po škole sa v nej riadne vyšantia). Na druhej strane rieky sú podobne domy a za nimi už centrum – hlavná ulica s tržnicou a obchodíkmi.

Ešte sa vrátim k môjmu domčeku a domácim. Starká má 79 rokov, chodí úplne zhrbená, prehnutá v páse dopredu, ale varí a stará sa o záhradku. Starký, bývalý učiteľ a riaditeľ, je invalid, nemôže chodiť, a tak celý deň leží či sedí na svojej posteli, ktorú mu vysunuli pred dom a urobili mu tam taký prístrešok. Neskôr som si všimla, že tam má aj skrinku s oblečením, lavórik s vodou a iné osobne veci... On tam totiž už normálne býva a do domu ho vôbec nenosia. Ale tu je všetko tak počuť, že stačí, aby si hlasnejšie zachrčal a vždy k nemu niekto pribehne...

Starký rozumie trošku anglicky, ale nerozpráva. Niekedy si chodievam k nemu sadnúť, ukazujem mu obrázky a fotky zo Slovenska a rozpravám mu. On bol totiž dosť aktívny človek, stále rád veľa číta a na priedomí má dobrý výhľad do sveta (na ulicu). Komáre mi fakt pijú krv. Ráno som si počítala – 15 uhryznutí na pravej a 21 na ľavej nohe pod kolenom nadol! Hoci mam na oknách sieťky, cez škáry sa mi do izby dostanú všelijaké potvory (hlavne večer, keď mám zapálenú lampu). Už som našla takú mäsitú desaťcentimetrovú húsenicu, ako sa pachtí po dlážke, no a odkedy mi dajaký chrobák vlietol do ucha, čítanie v posteli si odkladám na ráno. Nervy mi však najviac žerie susedov kohút. Tieto thajské kohúty totiž kikiríkajú len „kikiri“ a to posledne noblesné „kiiiiii“ už nedokončia... Viete, počúvať dookola prerušenú pieseň ako pokazenú platňu lezie vážne na nervy.

29. máj - Škola

Učíme na strednej škole. Máme svoj rozvrh na 12 až 14 hodín týždenne. Nie je to veľa, ale ostatné učiteľky tiež učia len toľko, čo ma šokovalo, lebo sa mi zdá, akoby tu vôbec nič nerobili. Učím starších študentov – od 15 do 18 rokov. Úroveň angličtiny je strašná. Medzi žiakmi sú nesmierne rozdiely. Ale po tom, čo sme zistili, akú hroznú angličtinu majú angličtinárky, tak sa už nečudujeme... Písať a čítať vedia. Ale komunikovať, to je kríž. Niektoré na nás normálne hovoria thajsky a pozerajú sa nám do očí, akoby sme im rozumeli. Neviem, ako môžu učiť jazyk, keď ho neovládajú.

Disciplína v triede je veľmi slušná. Po vstupe do triedy jeden žiak zahlási „Postaviť sa!“, načo sa celá trieda dá do pozoru a jednotne pozdraví „Good morning, teacher!“ Ja mám potom povedať „Good morning, students! How are you?“ Študenti: „I am fine. And you?“ Ja: „I am fine, too. Sit down, please.“ Študenti: „Thank you, teacher.“ A toto majú žiaci nadrilované v školách po celom Thajsku (čakalo a čaká ma to v každej triede, či už tu alebo na iných školách). Ak študentom odpoviem, že sa mám SUPER miesto FINE, tak ich zmätiem. Keď som náhodou spravila prestávku po „good morning“, ani nečakali, či sa ich spýtam, ako sa majú, a hneď odpovedali, že sa majú „fine“... a potom prišiel úplný chaos, lebo som prerušila nacvičenú nezmyselnú bifľovačku. Nuž som im už len naznačila, aby si sadli.

Strašne často sa pred tabuľou cítim ako debil, lebo mi tie decká nerozumejú základné veci a buď sú ticho, alebo opakujú po mne ako papagáje (aspoň to posledné slovo mojej otázky, napr. „Kto rád spieva?” trieda: „Spieva...“) A tak robím opičky, kreslím, hrám divadlo (dvojrolu – kvôli dialógom).

(Pokračovanie nabudúce)

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       24. 8. 2004
24. 8. 2004 Vláda prošla 101 hlasy
24. 8. 2004 Ve vězení v Abu Graib byl "chaos", konstatuje americká oficiální zpráva
24. 8. 2004 Fahrenheit 9/11: Neobyčejně významný historický počin
24. 8. 2004 Za týrání ve vězení Abu Ghraib "nesli aspoň částečně odpovědnost vrchní velitelé"
24. 8. 2004 Guantánamo: začínají slyšení
24. 8. 2004 Pragmatický programový kompromis a hůl na vládní psy Ivan  David
24. 8. 2004 ČRo: "Internetový teroristi a antivirový odborníci"
24. 8. 2004 Vládní sliby ve školství Ondřej  Hausenblas
24. 8. 2004 Přes osm tisíc vězňů v izraelských věznicích je vysíleno hladovkou
24. 8. 2004 Americký voják: Můj proces nebude férový
24. 8. 2004 Globalizace funguje
23. 8. 2004 Soudy nejsou odpovědné za naše smýšlení Bohumil  Kartous
23. 8. 2004 Nelítostná spravedlnost Zdeněk  Jemelík
24. 8. 2004 Německo: Demonstrace proti vládní reformě pracovního trhu
24. 8. 2004 Chce George Bush provést v Americe ultrapravicovou revoluci? Greg  Evans
24. 8. 2004 Británie: Komunální úřad zakázal výzvy k modlitbám
24. 8. 2004 Borůvky rozpouštějí cholesterol
24. 8. 2004 Británie: Konzervativci chtějí zrušit zákon o lidských právech
24. 8. 2004 Italové oslavují hrdinu - imigranta
24. 8. 2004 Zpravodajství iráckého odboje za dny 16. - 18. srpna 2004
24. 8. 2004 Povrchní čtení, povrchní psaní a povrchní myšlení - špína propagandisty Štěpán  Kotrba
23. 8. 2004 Pan Kubičko by se měl taky stydět Martin  Štumpf
23. 8. 2004 Dle Kotrby by se stydět měla Svobodná Evropa, ne KSČ Radko  Kubičko
24. 8. 2004 Na vrchol Olympu zasadol Veľký brat Adrian Peter Pressburg
24. 8. 2004 Nová Komisia – čo od nich čakať Radovan  Geist
24. 8. 2004 Farangs, transsexuáli a nezmyselné biflovanie Zuzana  Michalidesová
24. 8. 2004 Štrbský protokol - „polozabudnutý“ dokument Vladimír  Draxler
24. 8. 2004 Nový svědek: ruský intelektuální týdeník, který kopíruje New Yorker
23. 8. 2004 Ukradený Munchův Výkřik nebyl pojištěn
20. 8. 2004 Obrodný proces v Semilech Ludvík  Vaculík
20. 8. 2004 Dva tisíce slov
23. 8. 2004 Chcete snad říci, že srpen 1968 nebyl událostí?
20. 8. 2004 A tyhle si vemte s sebou a naložte s nimi, jak uznáte za vhodné
21. 8. 2004 Výstava o Pražském jaru 1968 a o srpnové invazi na Michigan University
23. 8. 2004 Je správné, aby truchlící matka určovala debatu o Iráku?
23. 8. 2004 New York zavádí bezdrátový přístup na internet pro celé město
23. 8. 2004 Preston: první anglické město s bezdrátovým internetem pro všechny
24. 8. 2004 Kdo jsou naši židé Sergej  Chelemendik
7. 8. 2004 Hospodaření OSBL za červenec 2004
29. 12. 2003 Nenechte si ujít: nový knižní výbor z Britských listů
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech
22. 11. 2003 Adresy redakce
17. 6. 2004 Provizorní umístění starých archivů