Irackú vojnu ste označili za "mikromilitaristický teáter". Myslíte, že sa táto akcia neoplatila?
Keďže nie som moralista, ale historik, pýtam sa, ako sa
správal Saddámov režim v poslednej fáze vývoja. Určite by sa bol v dohľadnom
čase rozpadol podobne ako Sovietsky zväz. Od chvíle, keď tento režim ustúpil
medzinárodnému tlaku, bola možná jeho zmena. Stála by oveľa menej obetí ako
vojna s Irakom. Vojna neurýchlila premenu, pretože dnes síce neexistuje iracký
režim, ale spolu s ním ani poriadok. Odstránenie dôsledkov vojny bude trvať
roky.
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi ste predpovedali zánik Sovietskeho zväzu. Dnes
hovoríte o zániku USA, ktoré práve vyhrali vojnu v Iraku. Ako ste prišli k
tomuto záveru?
Vojna proti Iraku bola militaristickou ilúziou a gigantickým plytvaním
prostriedkov neprimerane daným pomerom. USA porazili v značnej miere odzbrojený
a vyčerpaný národ s bosonohou armádou. Naproti tomu skutočnú protiváhu k
americkej moci predstavuje dnes Európa, Rusko, Čína a Japonsko. V Iraku
demonštrovali USA svoju militaristickú omnipotenciu, aby zakryli svoju
ekonomickú slabosť. Skutočná konkurencia sa už nebude odohrávať militaristicky.
Centrálnym bojovým poľom a hlavným zdrojom amerických starostí je hospodársky
sektor.
Nie je to iba želanie amerického skeptika?
Ameriku mám rád. Donedávna bola najdôležitejším medzinárodným faktorom
poriadku. Dnes sa stala faktorom medzinárodnej neistoty. Priemyselné jadro USA
je v ohrození. Obchodný deficit Američanov predstavuje 500 miliárd dolárov
ročne. Táto krajina potrebuje 1,5 miliardy dolárov kapitálového toku denne. Táto
závislosť zbavila USA rovnováhy. USA už nevedia prežiť na základe vlastnej sily.
Exportne silná Európa to dokáže veľmi dobre. A v Rusku sa vyvíja práve
kapitalizmus, ku ktorému patria navyše prirodzené zdroje.
Súčasne sú Spojené štáty nepopierateľne jedinou superveľmocou.
Američania boli bezpochyby víťazmi 20. storočia. Teraz majú ťažkosti,
spoznať a uznať svoju novú závislosť. Doteraz boli Európania nedostatočne
vyvinutí. Závideli Američanom ich životný štandard a úroveň technických
produktov. To viedlo u nás k vytvoreniu istej skromnosti. Dnes však vedú
Američania iba vo vojenskej oblasti. V iných sférach ich už Európania prekonali.
Ale politicky je dnes Európa úplne roztrieštená.
Európska sila spočíva v hospodárskej integrácii, ktorá prebieha úplne
nezávisle od politických rozhodnutí. Či si to východoeurópske vlády pripúšťajú,
alebo nie, hospodársky sú naviazané na Európu a Rusko. To jediné, čo môžu dostať
od Američanov, je vojenská produkcia, ale nijaké stroje alebo tovary, pretože
Amerika nemá nijaké exportné kapacity. Diplomatická hra USA je absurdná. S
irackou vojnou síce vytvorili disidentov "novej Európy", ale jej vývojová dynamika predsa len závisí od "starej"
Európy a Ruska. To uznalo aj Turecko, ktoré si udržuje dištanc od USA.
Európa predsa nie je spoločnou registračnou pokladňou,
ako sa vyjadril francúzsky minister zahraničných vecí Dominique de Villepin.
Európa ešte nemá spoločnú zahraničnú politiku. Táto spočívala doteraz v
partnerstve s USA. Teraz si Nemecko spätne vydobylo zahraničnopolitickú voľnosť
konania. Túto strategickú a symbolickú zmenu si dnes ešte nevieme dostatočne
uvedomiť. Spoločne s Francúzskom vzniká základ politickej obnovy, ktorá je
nezávislá od USA a pritom spočíva na prevažnom súhlase obyvateľstva. Naproti
tomu Španielsko, Anglicko, Taliansko a Východoeurópnia nepredstavujú politicky
novú, ale viac-menej starú Európu, pretože nedosiahli ešte svoju autonómiu.
Ako sa dajú napraviť narušené vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom na jednej a
Britmi na druhej strane?
Blair, ktorý sa roky pokúšal miešať do nemecko-francúzskych vzťahov,
pochopil počas aktuálnej krízy, že obe krajiny v prípade ohrozenia držia úzko
spolu a že jeho manévrovací priestor je medzi nimi malý. Treba tiež vyvinúť viac
pochopenia preto, že Britov s Američanmi spájajú historické a kultúrne väzby, no
súčasne zostávajú Európanmi. Myslím, že Briti nájdu opäť cestu späť k Európe.
Hnacou silou k tomu budú predovšetkým nové vlny násilia, nestability a americká
arogancia. Vtedy Briti sami pochopia, že patria k európskemu hodnotovému
spoločenstvu.
Nie je to iba pokus o búrku v pohári vody v čase, keď sa vojny nevedú medzi
štátmi, ale vychádzajú z činnosti teroristických skupín, ktoré sčasti atakujú
Západ za pomoci skorumpovaných režimov?
Všadeprítomnosť terorizmu je násilný mýtus, ktorým si Američania zdôvodňujú
právo na križiacku výpravu, aby demonštrovali svoju nezastupiteľnosť v Jemene
alebo Iraku. Prostredníctvom permanentného vojnového stavu chcú USA starý svet
udržovať v napätí. Ale proti terorizmu nepomáha nijaký vojenský prostriedok, ale
iba fungujúca práca polície a tajných služieb. Od útokov na World Trade Center
mohlo byť týmto spôsobom minimalizované nebezpečenstvo terorizmu, ale nie
psychóza Američanov.
Bagatelizujete toto nebezpečenstvo. A čo útoky v Džerbe a na Bali?
To boli strašné masakre, ale bez celosvetového politického potenciálu
ohrozenia. Tieto atentáty signalizujú neschopnosť teroristov exportovať teror
ďalekosiahlo na Západ. Som demograf a držím sa faktov: počítam mŕtvych. Dokopy
vzaté, arabský a islamský terorizmus nie je žiadnym prepadom tohto regiónu do
štádia barbarstva, ale je výsledkom transformačnej krízy v procese modernizácie.
Všetky krajiny sveta prešli týmto štádiom v dôsledku boja proti analfabetizmu a
kontrole pôrodnosti. Keďže všetky islamské krajiny sú v súčasnosti oslabené,
nemôže tam vzniknúť nebezpečná veľmoc, ako sa to často dialo v Európe. Tieto
krajiny vytvárajú terorizmus, ktorý bude samovoľne upadať s koncom demografickej
revolúcie v tomto regióne
A čo zbrane hromadného ničenia?
Tie fakticky nehrajú nijakú úlohu. Doteraz najnebezpečnejší teroristický
útok v New Yorku nebol vedený otravným plynom, ale nožmi a civilnými lietadlami.
Proti tomu pomôže polícia, tajná služba. Útoky antraxom pochádzali zvnútra
krajiny. Až teraz sa treba obávať, že s útokmi Američanov sa bude vzmáhať aj
terorizmus. Americká prevaha vo vzduchu vedie zároveň k novej eskalácii zbraní
tohto druhu. Lebo iba nimi sa v budúcnosti budú môcť brániť určité krajiny pred
americkými bombovými náletmi.
Čo sa má stať s takzvanými darebáckymi štátmi, ktoré podporujú
terorizmus?
Afganistan spolu s Talibanom je produktom výpomoci zo strany USA a Ruska.
Naproti tomu Irak predstavoval krvavú diktatúru, ale nebol darebáckym štátom,
ktorý výraznejšie podporoval teroristov. Ani Irán nie je darebáckym štátom, ale
modernizuje sa smerom k pluralistickej spoločnosti. Ani Kuba na druhom konci osi
zla nepodporuje teroristov.
Amerika sa považuje za jediný štát s ideálnym demokratickým univerzalizmom,
ktorý môže exportovať svoje hodnoty.
Na rozdiel od Európy sú demokracia a občianske slobody v Amerike dnes
príliš obmedzené na to, aby sa v takejto podobe mali ako hodnoty exportovať.
Iracká vojna bola mocenskou demonštráciou sily, nie nezištná demokratická misia.
Viac-menej dnes musia Európania od Američanov požadovať, aby brali v Iraku
demokraciu vážne. Saddámovým pádom sa skončilo aj americké pokrytectvo. Nie som
na rozdiel od mnohých Francúzov zástancom antiamerikanizmu. Môj starý otec bol
rakúskym Židom s americkým občianstvom. Moja mama utiekla pred nacizmom do USA.
Možno preto nám všetkým pôsobí veľkú námahu pochopiť, ako sa z vysloveného
garanta mieru, poriadku a slobody stal faktor vojny a neporiadku. Už nemôžme o
USA dlhšie rozprávať ako o krajine veľkej demokracie. Volebný systém je v kríze.
Vnútorná nerovnosť narastá. Bohatý Američan sa nedá porovnať s bohatým
Európanom. Existuje tam nová plutokracia, ktorá poškodila americký sen.
Hospodárskymi škandálmi sa zruinovala viera v slobodný trh rovnako ako predtým
viera v komunizmus. Explózia tohto mýtu uvrhla Ameriku do veľkej spirituálnej
krízy. Preto nový religiózny fundametalizmus. USA projektujú vlastnú vnútornú
dezintegráciu na vonkajší svet.
A nie je Amerika oslabená preto, že sa starala v posledných päťdesiatich
rokoch o poriadok všade vo svete?
To je morálne posudzovanie, ktoré nemá nič spoločné s faktmi. Po 11.
septembri zažili USA enormnú celosvetovú solidaritu. Ohrozenie USA, národa,
ktorý dovtedy platil ako garant celosvetovej bezpečnosti, vzbudilo vo všetkých
štátoch veľké obavy. Všetci chceli pomôcť, od Ruska až po NATO. A predsa túto
pomoc Američania nechceli. Pociťovali ju ako znak vlastnej slabosti. Čoraz menej
dali na spojencov a boli čoraz arogantnejší. Čo sa týka obchodnej bilancie a
finančných prúdov, USA závisia už dlho od zvyšku sveta. Napriek tomu prepadávajú
mocenským ambíciám, ktoré hraničia so stratou zmyslu pre realitu. Na to už
nemôžu Európania reagovať iba priateľsky, ale musia záväznejšie niečo proti tomu
urobiť za pomoci finančných a hospodárskych prostriedkov. Treba tiež pochopiť,
že je v európskom záujme, aby sa americký vplyv v Iraku relativizoval, pretože
od toho závisí európske zásobovanie energiou.
Nebude napriek tomu rásť nerovnosť vplyvu v prospech USA?
Ak sa neobjaví nijaký silný náprotivok voči americkému militarizmu, bojovne
naladený štát, začne sa ďalší konflikt --
to najlepšie vedia Európania z vlastných vojenských dejín. So Sýriou je to už na
spadnutie. Proti tomu musí Európa s Ruskom vybudovať
strategickú štruktúru, pričom by nemalo ísť o prevalcovanie starej aliancie, ale
o jej doplnenie. Výlučné privilegizovanie transatlantickej osi už dnes
nefunguje.
Je Rusko spoľahlivý partner?
Rusko už nie je nebezpečné. Nemci majú v tejto otázke iný názor ako
Francúzi, ktorí mali s Rusmi menej komplikovanú skúsenosť. V ruskej kultúre
nájdete podobne ako vo francúzskej stabilný univerzalizmus, založený na
egalitárnom postavení spoločnosti a rodiny. Vo fáze expanzie tejto univerzálnej
rovnosti -- v rokoch 1789 a 1918 bolo
Nemecko po sebe z oboch strán extrémne obmedzené. No dnes je Rusko oslabené a
nachádza sa v podobnej demografickej kríze ako Nemecko a Francúzsko. V dnešnej
fáze ruského zmenšovania sa znamená to, čo zostalo z
niekdajšieho univerzalizmu, multipolárny pohľad na svet v rovnováhe.
Želáte si rozpor s USA?
Nie, osobne mám oveľa bližšie k americkej než ruskej kultúre. Ale
potrebujeme naliehavo protiváhu k USA. Nejde o rozpor, ale o autonómiu. Aby sa
zabránilo antagonistickému vzťahu k USA, je pre nás dôležitý návrat Veľkej
Británie. Potom sa Európa nemôže stať antiamerickou. Oveľa pravdepodobnejšie je
nebezpečenstvo, že sa USA stanú antagonistické a antieurópske. Aj preto sa Rusko
stalo dnes takým dôležitým garantom európskej bezpečnosti.
Čo môžu urobiť USA proti vami predpovedanému zániku?
V súčasnosti sa Američania rozhodli pre cestu militaristickej gestikulácie.
Lepšie by urobili, ak by sa rozhodli pre priemyselnú rekonštrukciu a
technologickú obnovu s cieľom oživiť produktivitu práce. Svet verí, že
víťazstvom nad Irakom si USA vydobyli svetovládu. V skutočnosti reagovali
vojenskými prostriedkami na nevojenský problém. Myslím si, že práve tým stratili
svoju všemocnosť.
Pred akými výzvami stojí medzinárodné právo?
OSN bola väčšinovo proti vojne v Iraku. Napriek tomu ju Američania viedli a
porušili tým medzinárodné právo. OSN je dnes témou ako nikdy predtým. Ešte nikdy
nebola úloha tejto organizácia dôležitejšia ako dnes. Jej zlyhanie pri riešení
irackej krízy má najskôr do činenia s tým, že USA vedú nebezpečnú a nelegálnu
medzinárodnú politiku. Vzhľadom na túto destabilizáciu by bolo vhodné
porozmýšľať nad zotrvaním OSN v New Yorku -- už kvôli zaisteniu bezpečnosti práce delegovaných
misií. OSN by sa mohla pokojne presťahovať do Európy, napríklad do Švajčiarska.
V OSN sedia aj takzvané darebácke štáty.
OSN nie je, žiaľ, klubom demokratov, ale organizáciou, ktorá má riešiť
problémy medzi štátmi mierovou cestou. Vo všetkých krajinách sveta je
alfabetizácia a emancipácia žien na enormnom vzostupe. To je predpoklad ďalšej
demokratizácie sveta, ktorá sa, samozrejme, nedá nadiktovať zvonku. Nemožno
predsa začať vojnu proti Číne alebo Sýrii s cieľom zaviesť demokraciu.
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
