V dôsledku toho, niečo také
jasné, ako bol list ôsmich európskych hláv štátov a jedného prezidenta, vyústil
do "nezvyčajného
zmätku", ako to charakterizoval The
Economist. Tento list nebol namierený proti nikomu. Autori, ako Európania, sa
usilovali vyjadriť solidaritu so Spojenými štátmi a opäť
poukázať na základné hodnoty nášho transatlantického partnerstva. Obsah listu
presne zodpovedal rezolúcii, ktorú prijala Európska únia 27. januára.
Celý problém sa teda netýkal obsahu, ale faktu, že list podpísala len skupina
západných a stredoeurópskych lídrov. Niektorí to videli v kontexte slov Donalda
Rumsfelda, ktorý hovoril o svojom videní rozdielu medzi "starou a novu Európou". Popri kritizovaní Nemecka a
Francúzska nenechal nikoho na pochybách, že Spojené štáty posilnia
vzťahy s "novou
Európou".
Netreba pripomínať, že dôvod, pre ktorý Poľsko, Česká
republika a Maďarsko vstúpili do NATO, nebolo úsilie vytvoriť nové rozdelenie v
Európe. Z nášho pohľadu nie je v základných otázkach európskej bezpečnosti
nijaký rozdiel medzi Poľskom, Francúzskom či Nemeckom.
Povedané priamo, poľský názor na používanie ozbrojenej sily v medzinárodných
vzťahoch sa nijako nelíši od názoru Francúzska či Európskej únie ako celku. Pre
nás všetkých je vojna poslednou možnosťou. Ak existuje akákoľvek možnosť
vyriešiť problém bez použitia sily, môžem vás ubezpečiť, že Poľsko urobí všetko
preto, aby zabránilo vojne. Poľsko úplne súhlasí s deklaráciou Európskej únie o
Iraku, ktorá bola 17. februára prijatá v Bruseli. Je to presne to, čo sme
vyjadrili v "liste ôsmich", podpísanom
premiérom Leszekom Millerom. Ten list mohli podpísať všetci
európski lídri.
Ako teda bude Poľsko reagovať na slová francúzskeho prezidenta?
Aby som to skrátil, navrhol by som držať sa Hyppokratovej prísahy, ktorú
musia zložiť lekári -- Primum non nocere --
predovšetkým nikoho nepoškodiť. Preto by sme mali urobiť
všetko, čo je v našich silách, aby sme nepoškodili transatlantický vzťah a
solidaritu medzi Európou a Spojenými štátmi. Máme záujem o prehlbovanie
spolupráce a integrácie medzi Európanmi navzájom a zároveň so Spojenými štátmi.
Myslím, že vzájomné obviňovanie sa a útočný jazyk -- očividne slúžiace na jasné
definovanie vlastných názorov pre širokú verejnosť -- by boli znakom nedostatku citlivosti v takých
chúlostivých otázkach. Diplomat sa od propagandistu odlišuje tým, že berie
zodpovednosť za svoje slová, načúva partnerovi a usiluje sa
nájsť dohodu. Mám dojem, že nie každý zaujíma tento postoj. Nakoniec, dúfam,
preváži, keď bude treba nájsť spoločné pozície.
Niektoré európske krajiny sa ešte musia vzdať stereotypov a paternalistického
postoja k bývalým štátom Varšavskej zmluvy. My Poliaci patríme do rodiny
európskych štátov už od prvého momentu založenia nášho vlastného štátu pred
tisíc rokmi. Dnes, keď Európa stojí pred historickou výzvou nájdenia spoločnej
cesty, berúc do úvahy strategické záujmy i národné ambície, nie je možné
akceptovať stereotyp chudobných príbuzných, ktorí by sa mali vedieť správať.
Niektorí pozorovatelia tvrdia, že dnešná kríza v transatlantických vzťahoch
je spôsobená rozdielnymi predstavami o vodcovstve...
To je pravda. Jednou z kľúčových otázok v transatlantických vzťahoch je
otázka vodcovstva. Vo svojej prednáške na Univerzite národnej obrany vo
Washingtone 13. januára 2003 povedal prezident Aleksander Kwaśniewski jednu
dôležitú poznámku o tom, ako má byť, v našom chápaní, vodcovstvo vykonávané:
"Treba jasne povedať,
že ak má byť efektívne, musí byť kooperatívne a postavené na zákonoch
prijateľných pre všetky strany. Ak to tak nie je, vodcovstvo môže byť vnímané
ako hegemónia či dominancia. Aby sa tomu predišlo, treba hovoriť s ostatnými,
počúvať ich a spoznať ich argumenty."
Tento odkaz adresoval americkým lídrom, no aplikovateľný je
aj pre európskych...
Slová Jacquesa Chiraca obsahovali niektoré nie veľmi eufemistické varovania
adresované kandidátskym krajinám, že ich postoj môže negatívne ovplyvniť podpis
prístupových dohôd. Bol taký vývoj situácie skutočne možný?
Dúfam, že to nie sú slová, ktoré budú definovať postoj Francúzska voči
Poľsku. Naše rozhodnutie stať sa členom Európskej únie je a aj v budúcnosti bude
výhodné nielen pre nás, ale i pre úniu samotnú. Ak by terajší členovia únie
neboli schopní vidieť svoje vlastné zisky a výhody plynúce z procesu rozšírenia,
nerozhodli by sa preň. Je preto v záujme Poľska i Francúzska, aby rozširovanie
pokračovalo ďalej.
Ako viete, v politike nedefinujú štátnu pozíciu slová, ale činy. A to platí
aj pre francúzsku politiku voči Poľsku a ďalším kandidátskym krajinám. V
posledných rokoch, aj vďaka jasnému pozitívnemu postoju Nemecka a Francúzska
voči európskemu projektu, sme začali veriť, že rozšírenie je vnímané ako
historická príležitosť, z ktorej budú ťažiť tak noví členovia, ako aj tí starí
-- vrátane Francúzska. Kodanský summit
potvrdil vôľu naplniť túto možnosť, ktorá sa vyskytne len
raz za ľudský život, zjednotiť celú Európu pod jednou strechou.
Francúzsko ašpiruje na pozíciu európskeho lídra a má na to právo. Jeho
ambície sú odôvodnené z niekoľkých príčin: pre unikátny francúzsky prínos
európskej kultúre a civilizácii, pre politickú a ekonomickú pozíciu Francúzska v
Európe a pre samotnú pôvodnú francúzsku myšlienku európskej jednoty a integrity.
Preto by sme sa mali na tieto snahy Francúzska pozerať pozorne a s porozumením.
Podľa môjho názoru je prirodzené, že veľké mocnosti ako Francúzsko a Nemecko
majú v Európe hrať trochu odlišnú úlohu. Preto sú považované za lokomotívu,
ktorá dotiahne európsky vlak do budúcnosti. Úlohou projektanta je byť priateľský
a ochotne spolupracovať so sprievodcami vo všetkých vozňoch a dohliadať na to,
aby všetci súhlasili s trasou cesty.
Rozhovor byl publikovaný v týdeníku Polish Voice
Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO
|
