Návrh HZDS predstavuje principiálnu zmenu ústavného systému, ktorý by sa tak približoval americkému modelu, najmä ak vezmeme do úvahy druhú časť návrhu, ktorý spočíva vo vytvorení dvojkomorového slovenského parlamentu, namiesto dnešného jednokomorového.
Ťažko presne chápať motívy, ktoré viedli mečiarovcov v ich súčasnej situácii, ku prezentovaniu takýchto štátnických vízií. Sami síce priznávajú, že nemajú silu na presadenie spomínanej koncepcie a vidia ju len ako námet na diskuziu, no podstatné je, či by takáto potenciálna cesta viedla konštruktívnym smerom.
Nie je dobré napríklad tešiť sa, že na rozdiel od českého "ťažkého pôrodu" priamej voľby prezidenta, my máme tento inštitút zavedený už od predchádzajúcich volieb. Netreba si totiž robiť ilúzie, prečo ku tomu vtedy došlo. Rudolf Schuster so svojou neveľkou, čisto účelovou stranou SOP bol pre vznik vlády matematicky nenahraditeľný a chcel zasadnúť v Grassalkovichkovom paláci za každú cenu. Jeho osoba exkomunistu a ako sa ukázalo v po krk zadĺžených Košiciach, aj "úspešného na cudzí účet", ale bola značne neprijateľnou najmä pre niektorých poslancov Kresťansko - demokratického hnutia. Pod hrozbou Mečiarovho návratu teda neostávalo než pragmaticky nechať voľbu na občanoch, ktorí ju vlastne nemali - ak nechceli vidieť v kresle bývalého boxera. "Menšie zlo" v praxi aj tak dopadlo - minimálny význam prezidenta ako funkcie v praktickom politickom živote (kde skôr predstavuje svojimi možnými legislatívnymi obštrukciami kladu na ceste) a konkrétna osoba R. Schustera ako reťaz škandálov, súvisiacich s jeho častým neštátnickým správaním sa. Nie teda div, že si mnohí kladú otázku podobnú tej terajšej Mečiarovej, načo nám takéto vedenie štátu vôbec je. České pomery, ktoré R. Žiak spomenul ako podobne problematické, sa necítime povolaní komentovať, minimálne sa však nezabudlo na to, že Václav Havel by na hrade nesedel, ak by v deň jeho parlamentnej voľby o jediný hlas neprešiel - vďaka väzneniu opozičného poslanca Sládka.

Nápadov rozličného stupňa bizarnosti už bolo v uplynulých rokoch viac. Jeden z nich mal ako autora samotného R. Schustera, ktorý cítil potrebu mať zástupcu v podobe viceprezidenta. Po vlne úplne negatívnych reakcií, ktoré hovorili najmä o tom, že tento človek by vlastne vôbec nič nerobil, myšlienka potichu zhasla. Ak mal ale V. Mečiar v nadchádzajúcich prezidentských voľbách proti "samozosmiešnenému" Schusterovi aspoň určitú šancu uspieť, v ním samým navrhovanej podobe by ju už nemohol mať žiadnu. Význam spojeného postu by bol totiž taký, že tlak domácich antimečiarovských kruhov ako aj záujem zahraničia, by ho automaticky a vopred vylúčili z hry. Odpoveď na otázku v čí prospech včerajšia iniciatíva teda smeruje, si nesie trojnásobný expremiér len vo vlastnej hlave. Stavíme sa, že to nevedia ani jeho najbližší spolupútnici - čo im nebráni šéfa horlivo podporiť.