Zmena ide cez žalúdok: Rozhovor s Keithom McHenrym

27. 5. 2011 / Peter Tkáč

čas čtení 12 minut

Za Busha sme síce mali viac problémov než za Clintona, od nástupu Obamu sa to však zdá byť ešte horšie.

Keith McHenry (53) je jedným zo zakladateľov hnutia Food Not Bombs a dnes aj jeho najznámejšou mediálnou tvárou. Za 30 rokov strávil kvôli rozdávaniu jedla vyše 500 nocí vo väzbe, po zraneniach spôsobených políciou trpí dodnes bolesťami. Pri protestoch aj pri presadzovaní postupnej spoločenskej zmeny je zástancom nenásilia, napriek tomu sa ocitol na zozname 100 osôb najnebezpečnejších pre Ameriku.

PT: Mohol by si nám porozprávať o začiatkoch hnutia Food Not Bombs?
KM: V roku 1980 sme v Bostone pôsobili v hnutí, ktoré sa snažilo o zastavenie výstavby jadrovej elektrárne v Seabrooku. Pri jednom pokuse o okupáciu staveniska, kde sa zúčastnilo 2000 až 3000 ľudí, zatkli jedného z našich priateľov. Potrebovali sme získať peniaze na jeho obhajobu, tak sme sa rozhodli piecť a predávať na ulici sušienky. Základné školy takto v Amerike bežne získavajú prostriedky, napríklad na nákup učebníc. Spomenuli sme si na jeden slogan populárny medzi mierovými aktivistami a aktivistkami v USA: Nebol by to krásny deň, keby si Pentagon musel na kúpu bombardéru B1 zarobiť predajom sušienok?. Zarazila nás skutočnosť, že kým školy musia piecť koláčiky, aby si finančne prilepšili, tak Pentagon má na výrobu bombardérov toľko peňazí, koľko si len zmyslí. Aby sme na to vtipne upozornili, obliekli sme si generálske uniformy, chodili po ulici a predávali sušienky s tým, že zbierame peniaze na bombardér. Veľa peňazí sme síce nezarobili, zaujali sme však množstvo okoloidúcich, ktorí s nami diskutovali. Vtedy sme si uvedomili, ako málo komunikujú rôzne mierové a ľavicové hnutia vonku na ulici s bežnými Američanmi a Američankami, a tak sme sa rozhodli robiť demonštrácie na verejnosti teatrálnejšou, zábavnejšou formou.

Ako došlo k prvému rozdávaniu jedla?
Krátko nato sme zistili, že vo vedení spoločnosti budujúcej jadrovú elektráreň v Seabrooku, ďalej vo vedení banky, ktorá túto stavbu financovala, a vo firme dodávajúcej na stavbu robotníkov, sedeli tí istí ľudia. A tí si medzi sebou rôzne presúvali peniaze bez akéhokoľvek dohľadu verejnosti. Podľa nás pritom presne takéto správanie bánk viedlo v 30. rokoch k vzniku Veľkej hospodárskej krízy. Aby sme na to upozornili, rozhodli sme sa počas výročnej schôdzi akcionárov banky zinscenovať pred jej vchodom malé divadielko. Prezlečení za bezdomovcov sme chceli vytvoriť zástup ľudí čakajúcich na jedlo, ktorý by pripomínal tzv. "soupline"- výjav známy práve z obdobia krízy. Na polievku sme použili zeleninu z obchodu, v ktorom som vtedy pracoval a kde som jej musel každý deň veľké množstvo vyhadzovať. Zistili sme však, že nás nebude na vytvorenie zástupu dosť, tak sme zašli večer pred akciou do ubytovne pre bezdomovcov a vyhlásili sme, že zajtra chystáme protest proti banke a že tam budeme rozdávať jedlo. Prekvapilo nás, že sa ich tam ráno objavilo vyše 70. Akcia dopadla výborne, akcionári sa pristavovali, diskutovali s nami i bezdomovcami. Na konci tohto krásneho dňa sme sa rozhodli opustiť naše vtedajšie zamestnania a naplno sa venovať rozdávaniu vyhodeného jedla v uliciach. A tak sme začali každé ráno obchádzať obchody a pekárne, zbierali sme vyhodené potraviny, a tie ďalej roznášali na rôzne miesta, akými boli azylové domy pre ženy, bezdomovecké ubytovne a podobne. Z toho, čo nám ostalo, sme pripravili vegánske jedlo, ktoré sme popoludní rozdávali na ulici a pritom upozorňovali na nejakú aktuálnu tému -- vojnu v San Salvadore, preteky v zbrojení, sovietsku inváziu do Afganistanu a ďalšie. Mávali sme tam aj hudobné vystúpenia, žonglovania, premietali sme filmy na plátno napnuté medzi stromami, boli to skvelé časy. Rozdávali sme jedlo aj na rôznych demonštráciách v Bostone, jazdili sme aj na akcie do New Yorku, Washingtonu či do New Hampshire.

Ako sa vám z tohto podarilo vytvoriť celosvetové hnutie?
FNB dlho fungovalo len v Bostone a blízkom okolí, až som sa v roku 1988 rozhodol odísť do San Francisca a založiť tam druhú FNB skupinu. A bolo to práve v San Franciscu, kde nás v auguste toho roku prvýkrát zatkla polícia kvôli chýbajúcemu povoleniu na rozdávanie jedla. O toto povolenie sme už dávno predtým žiadali, nikto však nereagoval. Až sa raz pri rozdávaní v Golden Gate Park vynorilo spoza stromov 45 policajtov, zatklo 9 našich dobrovoľníkov a zabránilo ľuďom bez domova dostať sa k stolíku s jedlom. Paradoxne sa vďaka tejto dosť medializovanej udalosti začalo k nášmu hnutiu hlásiť obrovské množstvo dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorých opakovane zatýkali. Po prvej stovke zatknutí sa hnutie rozrástlo natoľko, že sme mohli rozdávať každý deň v týždni, navyše sa začali ako huby po daždi objavovať ďalšie skupiny v mestách naprieč USA.

Bola táto podpora vyjadrením určitého znechutenia spoločnosti so situáciou v krajine?
Áno, v roku 1986 rozbehla federálna vláda rozsiahlu kampaň v mestách celej krajine, v ktorej vysvetľovala, že ľudia bez domova škodia biznisu a že by mali byť zatýkaní a vytláčaní z centier miest. Ale v roku 1988, keď sme boli prvýkrát zatknutí my, si už veľa ľudí uvedomovalo, že vláda robí z niektorých našich susediek a susedov zločincov len preto, že nemajú peniaze na bývanie. Niektorí Američania si určite vraveli: Správne, zbavme sa bezdomovcov!, ale časť už pochopila, že zostať bez domova môžu zo dňa na deň aj oni. Vnímali, ako sa spoločnosť stáva neľudskou a to naše zatknutie chápali ako jeden z ďalších znakov toho, ako sa život v USA stáva čoraz ťažší pre normálnych ľudí.

Medzitým sa FNB stalo častým terčom štátnych represálií, dostalo sa mu dokonca tej pocty, že sa ocitlo na zozname teroristických organizácií. Pociťujete rozdiel v miere represií počas Bushovej a Obamovej vlády?
To, že sme teroristi, sme prvýkrát zistili v roku 1988, keď jedna naša dobrovoľníčka bola na návšteve u svojej priateľky a jej manžel, člen národnej gardy, uvidel jej kabát s logom FNB a povedal: Práve sme strávili 3 dni študovaním FNB, jednej z najtvrdších teroristických organizácií v USA. A to bolo v roku 1988, takže teroristami sme už celkom dlhú dobu (smiech). Za Busha sme síce mali viac problémov než za Clintona, od nástupu Obamu sa to však zdá byť ešte horšie. Momentálne máme obrovské problémy v našej skupinke -- boli sme infiltrovaní štátnymi orgánmi, prišli sme o stredisko, infiltrovaní nám ukradli peniaze. S podobnými problémami zápasia aj ostatné FNB skupinky, taktiež rôzne anarchistické, ľavicové či mierové hnutia po celom USA. Takmer každý mesiac sa z médií dozviem o ďalšom FNB dobrovoľníkovi, z ktorého sa vykľul agent FBI. V mnohých amerických mestách nám proste oznámili, že rozdávať jedlo môžme, ale nesmieme mať pri tom žiadne informačné materiály, či transparent. Inde zas nesmieme rozdávať jedlo vôbec. Ešte za Busha mal jeden agent FBI prednášku na texaskej univerzite pre študentky a študentov ústavného práva. V powerpointovej prezentácií mal zoznam desiatky najdôležitejších teroristických organizácií v Texase, ktoré je potreba infiltrovať. Medzi nimi bolo nielen FNB, ale aj Indymedia (nezávislá spravodajská sieť, ktorá vzišla z alterglobalizačného hnutia - pozn. PT). Odvtedy zatkli množstvo ľudí na základe obvinenia z terorizmu. Jedného z nich - Connora Casha, ktorého vo veku 20 rokov obvinili z podpaľačstva, označili za prvého amerického domáceho teroristu. Strávil niekoľko rokov vo vyšetrovacej väzbe, súd napokon vyhral a obvinenia vyvrátil, jeho rodina však prišla o všetky úspory.

Je to podľa mňa určitá sebaobrana súčasného spoločenského systému. Je to v poriadku rozdávať jedlo, FNB však k tomu ešte chce zmeniť systém, a ten sa bráni. Takže tieto represie sú svojím spôsobom prirodzené.
Áno, majú strach. Systém je založený na tom, že potrebuje míňať. Ľudia v USA platia dane a polovica z týchto peňazí ide na zbrane. Tvrdia, že náš systém je taký skvelý, že nikto nemusí byť bezdomovcom alebo chudobným...samozrejme s výnimkou tých pár lenivcov. A keď niekto upozorňuje na obrovské výdaje na zbrojenie, tak oni tvrdia, že to je terorizmus. Lebo keď vyrobíme menej bômb, nepriatelia vyhrajú vojnu proti USA. A to je ohrozenie americkej bezpečnosti. Pretože al-Ká'ida nás porazí, ak nevyrobíme dostatok riadených striel ... alebo Taliban ... alebo ktokoľvek.

Skúsenosti z Afganistanu pritom ukazujú, že ani najzložitejšie a najdrahšie zbraňové systémy nemusia nepriateľa poraziť.
Áno, celé je to jeden veľký nezmysel.

Ako funguje FNB v krajinách tretieho sveta, napríklad v Afrike?
Tak povedzme v Keni získavame všetko jedlo od zámožných ľudí. Faktom je, že je tam taká veľká núdza, že dokážeme rozdávať len sirotám rodičov, ktorí zomreli na AIDS.

Takže sa tam nedá rozdávať priamo na ulici?
Nemôžeme nakŕmiť každého, pretože tam na to jednoducho nemáme dosť jedla. V Nigérii rozdávame tak trochu tajne, len ľuďom trpiacim najviac. Je to taktiež jediná krajina, kde spolupracujeme s farmármi na pestovaní potravín. Peniaze na semená zháňame od bohatých ľudí -- a v Nigérií ich je veľa. Semená dáme farmárom a tí nám potom dajú časť úrody. Paradoxne je v Afrike pestované obrovské množstvo jedla, väčšina je však predávaná do Európy, či USA.

Často sa pri FNB stretávam s dilemou, čo spraviť s mäsom, ktoré sa k nám dostane. Nebolo by lepšie a etickejšie ho rozdať než vyhodiť?
Odporúčame všetkým skupinkám, aby mäso, na ktoré natrafia, vzali do iných organizácií rozdávajúcich jedlo. Mäsom sa tak neplytvá a my sa zbavíme problémov s jeho skladovaním. Iné, profesionálne organizácie sú na skladovanie technicky lepšie vybavené, takže ho môžu servírovať zdravotne nezávadne. Je to teda aj otázka hygieny -- mäso sa rýchlo kazí, rýchlo sa v ňom množia baktérie a my naším jedlom, pochopiteľne, nechceme ubližovať. Taktiež ľudia, ktorí sa chodia na FNB najesť, už vegetariánske jedlo očakávajú. Chceme vo vegetariánstve povzbudzovať, pretože čím viac bude vegetariánok a vegetariánov, tým viac ľudí môžme nasýtiť.

Zmenilo sa niečo pre FNB od začiatku ekonomickej krízy?
Od niekoľkých skupiniek máme správy, že ľudia čakajúci na jedlo prepadajú zúfalstvu a dochádza aj k bitkám. Pozitívne však je, že sa mení postoj bežných Američanov a Američaniek k chudobným, ľuďom bez domova a aj k nám. Rešpektovaní sme sa stali najmä po tom, čo sa hurikán Katrina prehnal v New Orleans a my sme boli prví, kto priniesol do postihnutej oblasti jedlo. Medzi dobrovoľníkmi je čoraz viac bežných ľudí, a nie už len študenti a punkáči. Dokonca v niektorých mestách posielajú úrady sociálne slabších najesť sa k nám.

(Rozhovor s Keithom McHenrym sa uskutočnil po jeho prednáške v Brne vo februári 2010, kam ho pozvala brnenská skupina Food Not Bombs.)

Food Not Bombs je celosvetové nenásilné hnutie, ktoré rozdáva v uliciach vegetariánske a vegánske jedlo. Svojou činnosťou sa snaží upozorňovať na konflikt medzi narastajúcimi výdajmi na zbrojenie a narastajúcim počtom ľudí trpiacich hladom. Tým, že jedlo je pripravované zo surovín, ktoré by inak skončili v koši, poukazuje zároveň na zbytočné plytvanie potravinami. Jednotlivé skupinky sú od seba nezávislé, fungujú bez hierarchickej štruktúry, všetky dobrovoľníčky a dobrovoľníci sú si rovní a majú na rozhodovaní rovnaký podiel. V Brne funguje FNB od roku 2001, keď prvýkrát vystúpilo v rámci protestu proti zbrojárskemu veľtrhu IDET. Dnes zabezpečujú 4 brnenské skupinky rozdávanie teplého jedla každú sobotu.

Vyšlo v časopisu PŘES - čtvrtletníku o migraci a lidských právech, ročník VII, č. 23, léto 2011 ZDE

0
Vytisknout
8366

Diskuse

Obsah vydání | 30. 5. 2011