Bojuje sa pri Kábule o Prahu?

9. 12. 2009

Rozhodnutie o posilnení vojenskej účasti v Afganistane je všeobecne prijímané skôr negatívne. Vojenská sila nie je považovaná za vhodný spôsob riešenia problému a efektivita tohto kroku pravdepodobne nebude veľká, píše Roman Laml.

Pred krátkym časom Britské listy priniesli úvahu I. Wallersteina o bezvýchodnosti súčasnej situácie v Afganistane. Akékoľvek riešenie bude zlé, bude znamenať porážku. Proti jeho názoru sa len veľmi ťažko hľadajú relevantné argumenty a preto je možno správne sa pýtať, či existujú rozdiely v predpokladanej prehre a akú prehru si vybojujeme. Afganistan nie je len o USA, ale je aj o nás, pretože našou angažovanosťou sme sa stali súčasťou afganského problému a výsledok bude mať dopad aj na nás.

Význam a dôležitosť našej predpokladanej porážky je úzko spojená s charakterom konfliktu. Ide o klasickú vojnu o politickú moc, ovládnutie určitého priestoru, eliminovanie protivníka a presadenie svojej vôle, alebo má konflikt aj zásadnejší význam? Pokiaľ je význam zásadnejší, je konflikt takto vnímaný zo strany všetkých zaangažovaných, alebo jeho ponímanie je rozdielne? Majú všetky zainteresované strany rovnakú túžbu po víťazstve a je význam víťazstva, respektíve porážky pre všetky rovnaký? Odpoveď pravdepodobne ani nemôže byť jednoznačná a je taktiež možné, že deklarované ako aj vnímané postoje jednotlivých strán konfliktu nemusia byť pravdivé z hľadiska adekvátnosti reflexie vnímanej reality.

Z jedného z možných, samozrejme zjednodušených, pohľadov ide o konflikt motívov racionálnych a ideových. Racionálne motívy na strane Západu majú východisko v určitom mocenskom zisku, oproti ktorému je prioritne postavené ideovo-náboženské východisko. Tento pohľad určite nie je vyčerpávajúci, ale môže napomôcť uchopiť diametrálne rozdielne prístupy ku konfliktu a tým aj k možnostiam jeho riešenia. Barša a Císař v knihe Anarchie a řád ve světové politice upozorňujú, že pre riešenie konfliktu je potrebný určitý konsenzus spoločne zdieľaných záujmov. Citujú Morgenthaua: "Tyto velké konflikty -- mezi barbary a Římany, Araby a Evropou, Napoleonem a Evropou, fašismem a západním světem --však nemohou být urovnány takovými metodami. Řešením není `něco za něco' racionálního kompromisu, ale vítězství nebo porážka v politické válce...Vstoupit do takového konfliktu s výbavou smlouvajícího vyjednavače znamená vzdát se boje dřív než skutečne začal." Otázkou je, či vojna v Afganistane má charakter takéhoto konfliktu, či je možné len víťazstvo alebo porážka, alebo existuje možnosť kompromisného riešenia.

Afganský odboj nie je jednoliaty, ale dominantnú úlohu v ňom zohráva Taliban. Taliban, ktorý po počiatočne vyzerajúcej porážke dokázal revitalizovať svoje sily a stať sa relevantným protivníkom koaličným silám. Taliban sa tak postupom času stal neochotne priznávanou možnosťou a partnerom na rokovanie o kompromisnom riešení konfliktu. Tento kompromis by mal umožniť podiel Talibanu na moci a súčasne by ukončenie jeho ozbrojeného odporu umožnilo odchod koaličných síl. Problémom ale zastávajú už spomínané spoločne zdieľané záujmy. Existujú reálne spoločné záujmy medzi Talibanom a nami? Vo všeobecnej rovine pravdepodobne áno, je ich ale možné vymedziť konkrétnejšie? Sekularizácia v západnej civilizácii neznamenala potlačenie viery, ale jej zrovnoprávnenie s "ne-vierou" a vybudovanie občianskej spoločnosti okrem iného na základe zrovnoprávnenia svetonázorov. Taliban je ale zásadným protikladom tohto prístupu. Jeho ponímanie spoločnosti vychádza z radikálne ponímaného náboženského videnia sveta. Naše ponímania spoločnosti sú v svojej podstate antagonistické. V rámci náboženského extrémizmu, a to neplatí len pre islam, nie je miesto pre kompromis! Toto tvrdenie vychádza zo samej podstaty tohto videnia sveta. Kompromis je uznaním aj inej pravdy, toleranciou iného názoru a schopnosti rešpektovať odlišnosť. Náboženské videnie sveta vo svojej radikálnej forme ale nemôže uznať iný pohľad, pretože by poprelo samo seba. Pokiaľ je jeden boh a ním dané pravidlá fungovania spoločnosti, nie je možné akceptovať nič odlišné. V prípade Talibanu nejde o domnienky alebo predpoklady. Taliban v Afganistane vládol a o jeho vláde je dostatok informácii. Nie je dôvod sa domnievať, že Taliban svoje postoje zmenil alebo zmení. Určite aj preto, že úvahy o nutnosti rokovať s Talibanom a nájsť kompromis sú z jeho pohľadu výsledkom jeho sily a výrazom slabosti spojencov.

Kompromis s Talibanom, skutočný kompromis z podstaty tohto slova, s veľkou pravdepodobnosťou nie je možný. Kompromis môže byť aj fiktívny. Pre jednu stranu môže byť kompromis tichým víťazstvom a pre stranu druhú spôsob ústupu a nepriznania porážky. Pravdepodobne bude možné nájsť dočasné pseudokompromisné riešenie, ktoré umožní stiahnutie koaličných síl. V konečnom dôsledku ale dôjde k posilneniu radikálneho a extrémneho islamu nielen v Afganistane, ale aj globálnom rozsahu. Opäť preto, že náboženský extrémizmus je zo svojej podstaty expanzívny. Veď už aj počas svojej vlády sa Taliban usiloval expandovať do Strednej Ázie.

Táto vojna je zlá. Svetlo na konci Afganského tunelu nevidno a nielen, že nevieme ako ďaleko sa koniec nachádza, vlastne ani nevieme, či tento tunel koniec má. Možno by sa dali parafrázovať Gottwaldové slová, že pri Kábule sa bojuje o Prahu. Nie preto, že vedieme vojnu za správnu vec, ale preto, aby naša porážka nebola víťazstvom a posilnením náboženského radikalizmu a extrémizmu v celosvetovom meradle.

Vytisknout

Obsah vydání | Středa 9.12. 2009