Na úplnom začiatku verejnej diskusie o vysokých školách som sa sám na stránkach denníka Sme staval za zavedenie školného. Okrem otrepaného argumentu, že platby študentov navýšia rozpočty univerzít, strádajúce nedostatkom verejných zdrojov, na požadovanú úroveň, z ktorej bude možné finančne kúpiť na trhu dobrých vedcov, pedagógov a zabezpečiť dostatočné zdroje na špičkový výskum, ma viedlo k podpore a obhajobe tohto kroku možnosť študentov vyžadovať od pedagógov a školy kvalitnú výučbu. Na Slovensku je situácia v niektorých oboroch taká (omnoho horšia ako v Česku a v Európe), že dotyční pedagógovia nie sú schopní vlastnej myšlienky, ak sa im ju niekedy v živote podarilo vyprodukovať, a systémového myslenia; a tým ani nijakej pridanej hodnoty v danej disciplíne. To však nikomu nevadí. Na VŠ môžu prežívať produkovaním konvenčných byrokratických textov a projektov, založených na kopírovaní myšlienok iných, v rámci rôznych grantov. Takto vytvorené vedecké prostredie sa potom prenáša ďalej a vytvára tradíciu. Pri argumentovaní som však vychádzal zo zlých predpokladov:

Za prvé, platiaci študent nemôže nijako ovplyvniť nábor pedagógov a odborné kritéria ich hodnotenia. Ak by sa aj robili nejaké systematické študentské hodnotenia, ktoré sú mnohokrát na osoh, môžu tie podliehať u nevyspelého a nezodpovedného publika veľmi subjektívnym dojmom. Študenti môžu haniť pedagóga vyžadujúceho výkon a naopak podporovať opak. Meno školy sa vytvára na základe povesti, a to školné v krátkodobom a strednodobom horizonte, kedy je dotyčný študent platiacim, nemôže zmeniť.

Za druhé, návrh platiť priamo za zvolený predmet, podľa získanej povesti pedagóga a pridanej hodnoty k vedomostiam študenta, by mohlo podliehať náladám a narušiť systémovú tvorbu pedagogického a vedeckého zboru.

Za tretie, argument prednostného zavedenia konkurencie do VŠ priestoru zahraničnými a súkromnými univerzitami, a vytvoriť tak tlak na verejné univerzity, tiež nie je správny. Áno, pri dostatočnej konkurencii verejné VŠ sa musia prispôsobiť svoju pedagogickú a vedeckú kvalitu na úroveň súkromných. Súkromné VŠ môžu byť oproti tradične konzervatívnym verejným nositeľmi nových postupov vo vede i v pedagogike, promptnejšie reagovať na prax, a posúvať tak i verejné vysoké školy. Ale prečo potom spoplatňovať verejné vysoké školy? Iba preto, že politické elity nie sú ochotné, t.j. nemajú žiadny pádny argument, dávať peniaze na vzdelanie a vedu?

Ak akceptuje sporný argument, že vysokoškolské vzdelanie je investíciou do ľudského kapitálu, a nie právom na vzdelanie, určité východisko prináša americký ekonóm Reich, bývalý minister práce v Clintonovej administratíve a držiteľ ceny Nadace D. a V. Havlových VIZE 97, v knihe V pasti úspěchu. Navrhuje, aby štát zabezpečil rovnosť šancí, že každému mladému človeku po dosiahnutí osemnásteho roku daroval počiatočný kapitál v sume zhruba 60 tis. USD (nemám knihu po ruke), a ten sa by sa rozhodol ako s ním naloží. Môže investovať do podnikania alebo do VŠ štúdia. Dopyt po VŠ štúdium by tržne určil jeho potrebu a cenu.

Celá téma, ale postráda hlbšiu diskusiu o vzdelaní, vede, výskume, vysokom školstve, v súčasnom svete. Myseľ máme zaklieštenú skôr v starých časoch, kedy vysoké školy produkovali elitu národa a spoločnosti, ktoré boli ich ťahúňmi. Vedci boli autoritami a mali povesť múdrych ľudí. Dnes sú univerzity vystavené masívnemu návalu študentov a sami sa pod touto skutočnosťou zmenili na fabriky produkujúcimi štandardné tovary. Požiadavky politikov a ekonomických elít nie je na vedu ako na obor bádania, systematického myslenia alebo akademickej slobody, ale ako na obor produkujúci nové poznatky pre trh, slúžiacich k výrobe nových zbraní a spotrebných statkov. Od univerzít sa nevyžadujú vedomosti a múdrosť, ale schopnosť podnikať so svojimi znalosťami. Je novou funkciou vedy iba zabezpečiť 3% rast HDP a dobré postavenie ekonomiky v medzinárodnej konkurencii? Má veda slúžiť k tomu, aby sme mohli lietať cez víkend na mesiac? Má veda slúžiť dominantne k produkciu tovarov, prostredníctvom ktorých si napr. dokážeme každý s každým telemostom na diaľku 5 000 km fyzicky vymieňať chute práve zjedeného obeda? Má potom človek právo na vyššie, rozumej univerzitné, vzdelanie zdarma?