Zobúdzam sa nadránom, spotená, inšpirovaná a agresívna. Nalievam si vianočný prípitok a myslím na Sokrata. Prečo sa mi pletie do Vianoc? Čo zase ten voľnomyšlienkár provokuje? Nestačí mu, že ho Aténčania za jeho neodbytné, trúfalé otázky odsúdili na trest smrti? To áno, jemu sa to poučuje, je mŕtvy, je cool. A dokonca si sem so sebou priviedol aj svojich kumpánov. Všetko samí flákači bez poriadnej roboty, čo sa navzájom nemôžu vystáť. Je im ale sveta žiť, fenomén Kristus a jeho podarený Pán Otec proste neexistujú a Zeus vyťažený intrigami v Panteóne, štyrmi manželkami a kopou ďalších žien sa o život smrteľníkov stará ešte menej ako náš pán Prezident. Ich mediálny priestor tvorí aténska Agora, vysielala sa na vlnách s dosahom priamoúmerným kvalite sluchu poslucháča a mocnosti hlasu rečníka. Vľúdna mediteriánska klíma, olivy, víno a krásne hetéry. Koniec prichádza ako udatná smrť v boji s protivníkom alebo v boji s nákazou. Krucinál, postmodernu by som na nich zoslala! Prečo prišli rušiť moje Vianoce?

Myšlienky mi náhle utne otrhaný Diogenes. Zlostne na mňa šteká: "Načo sú Ti slasti? Najväčšie dobro pre dušu je sloboda a slobodu získaš len, ak sa vzdáš svojich fyzických potrieb a emócii!" On, Diogenes, vraj na rozdiel odo mňa nemá strach z hladu, zimy a samoty. Vzdal sa sexuálnych túžob a pohŕda peniazmi, mocou a slávou. Drzo mi fľusne do tváre a ponáhľa sa na svoje povestné rande s Alexanderom Veľkým. Filozof prítomnosti, krásny frajerkár Aristippos sa prizerá a smeje. Uhrančivo mi hľadí do očí a vraví: "Zmyslom života je vychutnávať si slasti a žiť v prítomnom okamžiku. Ja svoju slobodu nedosahujem cez zavrhnutie slastí ako Diogenes, ale naopak. Sloboda pre mňa znamená mať takú vnútornú silu, ktorá mi dovolí zmocniť sa slasti ale nestať sa jej otrokom." Pobozká ma a odchádza za milenkou Lais. Epikuros, prvý hippie vo vesmíre, zasnene prehovorí: "Aristippos sa mýli. Tieto záležitosti sú komplikovanejšie. Slasti sa delia na prirodzené nepostrádateľné, prirodzené postrádateľné a neprirodzené. Prirodzené nepostrádateľné sú tie, ktoré nevyhnutne potrebuješ k zachovaniu života. Keď hlad ukojíš chlebom a smäd vodou. Prirodzené postrádateľné slasti si vychutnávaš, keď si namiesto chleba a vody dopraješ kaviár a víno. Užívať si tento druh slastí smieš vtedy, keď tým nikomu nespôsobuješ bolesť. Neprirodzené slasti sú vždy postrádateľné. Sú vyvolané názorom. Chceš ich, pretože o nich panuje názor, že sú dobré a nie preto, že ich skutočne potrebuješ. Napríklad to nevkusne drahé sako Max Mara, ktoré si včera kúpila." Nežne ma pohladí po vlasoch a vracia sa do Záhrady. Zenón, nočná mora marketingu mlčí a so stoickým kľudom mi podá zvitok, na ktorom je napísané: "Medzi slasťami a bolesťou nie je rozdiel, jediné čo platí je cnosť. Dobro a Zlo majú do činenia iba s duchom, všetky ostatné veci týkajúce sa tela sú morálne ľahostajné, či už tie pozitíve, ako sú napríklad život, zdravie, krása a bohatstvo alebo tie negatívne ako sú smrť, škaredosť, choroba a chudoba. Dôležité je, zachovať si v každej situácii odstup a nezávislosť na vášniach. Vášeň je to, čo nás vzďaľuje od myslenia a je opakom prirodzenej duše." Na moju otázku, či to všetko naozaj myslí vážne, neodpovedá a dôstojne kráča preč.

Ako posledný vypadol Sokratés a tak som tu zase ostala sama, nahá a zmätená.

Prajem Vianoce plné inšpirácie :-)