Je pravda, že Európsku úniu nemôžeme stotožňovať s Európou. Na Európu sa však musíme pozerať dynamicky, nie staticky. Tým rozhodujúcim je proces európskej integrácie. A Európska únia je motorom tejto integrácie.

Európska verejnosť?

Napriek môjmu oduševneniu pre Európu na otázku, či existuje európska verejnosť, musím odpovedať jednoznačne. Nie, európska verejnosť neexistuje -- alebo, prinajlepšom, ešte neexistuje. Existujú len národné verejnosti v jednotlivých krajinách. V každej krajine sú národné záujmy silnejšie ako záujmy EÚ. Nedávne volebné zápasy pri voľbách do Európskeho parlamentu boli drastickým príkladom toho, ako sa európska politika stala zajatcom vnútornej politiky jednotlivých štátov.

A nie je ani úlohou médií jestvujúce verejnosti v jednotlivých krajinách pretvoriť na umelo vytvorenú európsku verejnosť. Umelá európska verejnosť by medzi občanmi narazila na nepochopenie a nezáujem.

Skôr ide o to, aby sa národné verejnosti vzájomne otvorili a aby vzájomne komunikovali. Nevyhnutné je otvoriť okná a dvere. Potrebujeme národné verejnosti, v ktorých budú celoeurópske témy diskutované bez národných postranných myšlienok. Potrebujeme konvergujúce národné verejnosti s európskym chápaním a vedomím. Výsledkom tejto konvergencie môže byť potom niekedy celoeurópska verejnosť.

A je vôbec vytvorenie celoeurópskej verejnosti niečím, o čo sa oplatí usilovať? Určite áno, keď tým rozumieme hranice presahujúcu a bez predsudkov prebiehajúcu diskusiu o spoločných problémoch a záležitostiach. Určite nie, keď tým rozumieme veľký taviaci kotol, v ktorom sa rozplynú národné, regionálne a lokálne identity. V žiadnom prípade by sme sa nemali usilovať o vytvorenie takej európskej verejnosti, v ktorej všetci Európania budú hovoriť len anglicky s rozličnými prízvukmi. Mali by sme položiť dôraz na rozmanitosť: V nijakom prípade sa nemôžeme zrieknuť rétorománčiny, bretónčiny alebo galícijčiny, aby som pripomenul len niektoré z jazykov menších národov.

Sieťovo spojené tlačové agentúry

Každá krajina má svoju tlačovú agentúru, mnohé reformné štáty majú okrem štátnych aj malé, súkromné agentúry. Napriek tomu sa vlastné spravodajstvo národných agentúr spravidla obmedzuje na národné témy. O medzinárodnej politike prinášajú spravodajstvo svetové agentúry: Reuters, Agence France Presse, Associated Press a Deutsche Presse Agentur. Tieto agentúry sú známejšie pod svojimi skratkami AFP, AP, dpa. Národné agentúry aj značnú časť spravodajstva o EÚ a o susedných krajinách prenechávajú svetovým agentúram.

Bude i v budúcej Európe holandská a dánska, švajčiarska a rakúska, česká a maďarská politika videná anglickými, francúzskymi, nemeckými alebo americkými očami? Nemal by sa Holanďan, ktorý sa zaujíma o rakúsku politiku, pýtať na ňu v Rakúsku? Talian, ktorý sa zaujíma o českú politiku, urobí dobre, keď sa bude pýtať v Česku. A Švajčiar, ktorý sa zaujíma o fínsku politiku, by sa mal vlastne opierať o fínske zdroje.

Chcem, aby ste mi dobre rozumeli. Svetové agentúry, predovšetkým anglosaské svetové agentúry, sú svojimi kritériami nezávislosti, objektivity a férovosti doteraz modelom, podľa ktorého sa všetci riadime. Ich formálne kritériá štruktúry správy a spravodajstva sú vzorom. V nijakom prípade sa nechcem pokúsiť o nové vydanie ideologicky podfarbenej diskusie o "novom svetovom informačnom poriadku", ktorá prebiehala v osemdesiatych rokoch.

To, čo potrebujeme, je výmena spravodajstva, sieťové prepojenie národných agentúr jednotlivých štátov EÚ. Potrebujeme európsku sieť, do ktorej poskytnú jednotlivé agentúry najdôležitejšie národné správy a z ktorej si každý bude môcť vybrať tie informácie, ktoré potrebuje.

Sieť v praxi

A ako môže fungovať toto sieťové spojenie agentúr v praxi -- v období obmedzovania rozpočtov a nedostatku personálu? Pokúsme sa o prakticky realizovateľné riešenie:

1. Každá národná agentúra by disponovala malou redakčnou jednotkou, ktorá vyberie najdôležitejšie správy o svojej krajine a v spoločnom pracovnom jazyku (angličtine?) ich posunie do spoločnej siete. Na začiatku bude stačiť jeden jediný redaktor a dvaja spolupracovníci so žurnalistickým vzdelaním. Dvaja alebo traja redaktori v každej agentúre by už vystačili na pokrytie spravodajstva v plnom rozsahu.

2. Súbor informácií, ktorý takto vznikne, musí vo všetkých zúčastnených agentúrach prejsť centrálnym Newsdesk. Nestačí, aby tieto informácie boli uložené na vedľajších počítačoch, do ktorých niekto nahliadne raz za týždeň. Na takto uložené informácie v dôsledku tlaku času a množstva materiálu nie je v agentúrnej prevádzke nikdy čas.

3. Pre našu decentralizovanú európsku službu potrebujeme denne osem až desať najdôležitejších správ z každej krajiny, aby sme tak vytvorili kontinuitu v spravodajstve a podporili vzájomné pochopenie. Z takejto európskej siete sa môžeme dozvedieť o menších európskych štátoch niečo aj vtedy, keď tento štát nie je v titulkoch veľkých svetových denníkov, keď nepadá vláda, nekrachuje burza a keď sa v danej krajine neudial nijaký teroristický útok. Ako všetci viete, svetové agentúry majú tendenciu informovať len o spektakulárnom a potom sa opäť venovať inému.

4. Súčasťou tejto siete by bola definícia spoločných pracovných štandardov, vzdelávacieho systému s orientáciou na európske záležitosti a výmena redaktorov a redaktoriek. Pravidelne by sa stretávali aj redaktori zúčastnených agentúr, teda tí, ktorí priamo tvoria spravodajstvo, a nielen generálni riaditelia a šéfredaktori.

Pre medzinárodné agentúry by takáto európska sieť, v ktorej by, samozrejme, hrali svoju úlohu a ktorej by dali k dispozícii svoje know-how, neznamenala oslabenie, ale posilnenie -- a to v kontexte globalizácie na medzinárodných trhoch. Tieto agentúry by už nemuseli mať spravodajcov vo všetkých štátoch, ale len vo vybraných hlavných mestách. Takto by zo súboru európskych správ mali úžitok aj svetové agentúry, ako sú Reuters, AFP a dpa.

Uvoľnené zdroje a kapacity by mohli venovať tomu, aby Európu obsiahlejšie predstavili ostatným častiam sveta a aby ju rozsiahlejšie informovali o dianí v iných častiach sveta. Uvoľnené zdroje umožnia svetovým agentúram lepšie sa presadzovať voči konkurenčným médiám, ako je internet a televízne siete.

Menšie štáty Európskej únie, ako napr. Rakúsko, sa usilujú o Európu, ktorá nebude ovládaná z Paríža, Berlína alebo Londýna, v ktorej by menšie a stredne veľké štáty hrali rovnoprávnu úlohu. Pre svet tlačových agentúr by táto iniciatíva priniesla vytvorenie európskej informačnej siete. Voľný pohyb informácií v Európe podnieti v médiách dialóg prekračujúci hranice, a tak podporí aj formovanie sa európskeho vedomia. Zároveň sa oslabí sila obrazov nepriateľa, ktorým sa darí len v prítmí. Zároveň sa stratia aj predsudky, ktoré žijú z nedostatku informácií.

Demokratická Európa je Európou spojenou sieťami: politickými, hospodárskymi a mediálnymi. Demokratická Európa potrebuje sieťovo spojené médiá a tlačové agentúry. Myslím, že Alpbach je nádherné miesto, v ktorom možno apelovať na tých, ktorí sú zodpovední za médiá, aby sa čo najskôr vytvorila mediálna sieť Európskej únie. Jadrom tejto siete by mala byť sieť tlačových agentúr.

Autor je vedúci zahranično-politickej redakcie rakúskej tlačovej agentúry APA