Platí to vo všeobecnosti, ale v niektorých prípadoch možno pozorovať vplyv požiadaviek verejnosti na politiku autoritatívnych vlád a v demokracii zasa necitlivosť rozhodovacích orgánov na názory väčšiny. V autoritatívnych systémoch teda často nie sú centrá moci schopné pôsobiť nezávisle, kým v demokratických systémoch je možná dokonca značná autonómia vlády.

Na konci komunizmu bola medzi opozičnými elitami rovnako ako v prostredí širokej verejnosti rozšírená čierno-biela vízia politického systému. Demokracia sa javila ako kráľovstvo slobody a racionálnosti, komunistické autoritárstvo zasa ako systém poníženia a premárnených šancí. Jeho odstránenie bolo predpokladom veľkej nádeje. Úplne oprávnene. Dnes však vidno, že demokratický systém nespĺňa očakávania a slabne jeho sociálna legitimizácia. Jednou z príčin je značný stupeň autonómie elít vo verejnom živote a spôsob, akým ju využívajú.

Ťažké spojenectvo

Sila vplyvu spoločnosti a pozícia jej elít v demokratickom systéme je predmetom politického a filozofického sporu. Jeho podstatou je otázka, do akej miery má mať demokracia črty vlády ľudu, t.j. systému, v ktorom väčšina môže rozhodovať o takmer všetkých otázkach (vrátane hospodárskych), a do akej miery má byť systémom, ktorý garantuje ochranu formálnych práv jednotlivcov.

Liberálne hnutia sa vždy vyslovovali v prospech druhého modelu demokracie, hoci v minulosti (napr. John Stuart Mill) nepodceňovali úlohu kolektívnych záujmov. Ľavicové hnutia, s výnimkou komunistických, ktoré jednoducho odmietali politickú demokraciu, zdôrazňovali rozsiahle právo väčšiny na rozhodovanie o osudoch celej kolektivity. Nevynímali pritom ekonomickú problematiku.

Neľahké spojenectvo liberálov a demokratov pretrvávalo v rozvinutých krajinách v priebehu troch povojnových desaťročí. V Poľsku zjednocovalo protikomunistickú demokratickú opozíciu. Zrútilo sa však spolu s nástupom novej interpretácie kapitalizmu, zahrnutej v neoliberálnej doktríne. Neoliberáli sa nazdávajú, že intervencie štátu do fungovania trhovej ekonomiky môžu priniesť iba nešťastie. Na základe toho možno sformulovať širší záver, že na oblasť ekonomiky by sa nemali vzťahovať demokratické pravidlá.

Netreba podceňovať teoretické výsledky neoliberálneho myslenia. Obsahujú početné diagnózy, ktoré vznikli na základe pozorovaní. Neexistuje však dôvod na bezvýhradné akceptovanie tejto doktríny. Hospodárska prax, ktorá vznikla pod vplyvom jej odporúčaní, priniesla aj veľa kontroverzných výsledkov. Prudko narástla sociálna nerovnosť. "Riešenie" problému nezamestnanosti prostredníctvom deregulácie trhu práce vedie k spochybneniu základných práv zamestnancov. Presadzovanie "otvorenosti ekonomiky" podľa všetkého vedie k narastaniu rozdielov v úrovni rozvoja medzi jednotlivými krajinami.

Radikálne stiahnutie sa štátu z ekonomickej sféry teda prináša prinajmenšom nejednoznačné výsledky. Nepochybným prínosom neoliberálnej teórie je však tvrdenie, že neefektívnosť nie je charakteristická iba pre trh, čo v ekonomike tak silne prízvukuje Keynes, ale aj štát. Druhou stránkou mince je idealizácia trhu a odmietanie snáh o nápravu fungovania štátu.

Deficit demokracie

Prevažná väčšina poľskej politickej triedy sa na začiatku transformácie stotožnila s neoliberálnou doktrínou. Spôsobili to dve príčiny: neoliberálny projekt zodpovedal autonómnym záujmom nových elít vrátane postkomunistických a určoval program revolučných zmien. Najdôležitejším príkazom sa stalo odbúravanie štátu. Elity akceptovali potrebu obmedzenia vplyvu väčšiny na fungovanie ekonomiky z obáv, že sa bude usilovať o obmedzenie autonómie trhu. Platila zásada, že politické elity chápu lepšie ako priemerní ľudia, akú politiku krajina potrebuje, dokonca aj keby sa mala realizovať bez spoločenského súhlasu.

"Reformátori" sa podujali na misiu realizácie revolúcie voľného trhu. Všetci protivníci alebo pochybovači získali kolektívnu etiketu populistov. Leszek Balcerowicz, hlavný protagonista zmien, písal: "Štát je mohutnými silami ignorancie a partikulárnych záujmov tlačený do sféry svojej prirodzenej nekompetencie. Existujú však určité inštitucionálne zabezpečenia. Je potrebné zriadiť nezávislú centrálnu banku. Iná garancia spočíva v zavedení zákazu financovania rozpočtového deficitu prostredníctvom emisie peňazí. Obmedzenie možnosti rozpočtových výdavkov, ktoré presahujú príjmy rozpočtu, núti štát znížiť rozsah intervencionizmu. Existuje však zároveň hrozba intervencionizmu, ktorá spočíva v izolácii skupín domácich výrobcov od zahraničnej konkurencie. Takýto protekcionizmus je možné zmenšiť prostredníctvom zavedenia jednotných ciel a následne ich stabilizáciou v rámci dohôd GATT" (v súčasnosti WTO -- pozn. aut.)

Zmeny prebiehali v súlade s uvedenou direktívou. Od evolučnej cesty, sformulovanej pri Okrúhlom stole, ktorá predpokladala značnú úlohu nového demokratického štátu, sa upustilo okamžite po voľbách v júni 1989. V prvom období transformácie, keď bol prijatý Balcerowiczov plán, vláda disponovala obrovskou voľnosťou v rozhodovaní. Politickou základňou vlády bol celý parlament, lebo všetky v ňom pôsobiace frakcie mali svojich zástupcov v kabinete.

Obmedzený pluralizmus

Elity využívali svoju pozíciu na formovanie systému a politiky v súlade s vlastnými záujmami. Zároveň sa politické elity od samého začiatku prepletali s podnikateľskými elitami. Obrovský význam mal v tomto prípade proces "nomenklatúrnej privatizácie". Dôležitou príčinou silnej pozície biznisu boli genetické väzby týchto kruhov s mocenskými štruktúrami komunistického Poľska a s bývalou nomenklatúrou, ktorej význam po prelome rýchlo stúpol.

Proces obmedzovania vplyvu voličov na rozhodovanie čoraz homogénnejších politických a podnikateľských elít sa rozvíjal počas celého obdobia systémovej transformácie. Obmedzovali sa predovšetkým kompetencie parlamentu v oblasti prijímania ekonomických rozhodnutí. V súčasnosti je jedinou formou prezentácie sociálno-ekonomickej politiky vlády dôvodová správa k zákonu o štátnom rozpočte. Menová politika bola úplne vylúčená z právomocí parlamentu. Nezávislosť centrálnej banky bola maximalistickým spôsobom definovaná v ústave. Základný zákon obsahuje aj prísne obmedzenia rozpočtovej politiky. Parlament do značnej miery stratil reálny vplyv na dva kľúčové nástroje makroekonomickej politiky -- fiskálnu a menovú politiku.

Vplyv voličov na rozhodovanie štátu bol oslabený aj prostredníctvom zmien vo volebnej legislatíve. Súčasný volebný zákon neumožňuje zoskupeniam s nízkou podporou vstúpiť do parlamentu. Dosiahnuť volebný úspech je však veľmi ťažké, pokiaľ sa strana nemôže vopred prezentovať pred verejnosťou na pôde parlamentu. Vstup na politický trh je tak silne obmedzený. Je pravda, že to podporuje koncentráciu na politickej scéne. Na druhej strane šance na vytvorenie strán so zásadne novou programovou ponukou sú neveľké.

Parlamentné voľby tak prinášajú skôr zmenu vládnych garnitúr než zmenu politiky štátu. Rozdelenie na pravicu a ľavicu nezohráva pre ľudí nijakú úlohu v najzávažnejších sociálno-ekonomických otázkach. Nie je náhoda, že 83 percent občanov je presvedčených, že Zväz demokratickej ľavice (SLD) -- strana, ktorá sa označuje za ľavicovú -- nedbá na záujmy najchudobnejších. Pre voličov má čoraz menší praktický význam, kto vládne. To ich odrádza od aktivity, čo ešte výraznejšie posilňuje tendencie k odcudzeniu politickej triedy. Svet politiky ako celok je vnímaný ako protiklad verejnosti.

V súlade s neoliberálnymi postulátmi v Poľsku prebiehal proces vytláčania štátu zo sociálno-ekonomického priestoru. Tento proces prebiehal bez väčšieho odporu, lebo na politickej scéne chýbali silné strany, ktoré by tento proces mohli zabrzdiť. Nerobili to ani iné demokratické inštitúcie, napr. médiá, odborové zväzy alebo cirkev. Na odpor nenarazilo ani narastanie kastových privilégií a bujnenie korupcie, v ktorej sa utápajú všetky vládne zoskupenia.

Pod privilégiami netreba chápať iba materiálne výhody. Ide predovšetkým o rozsiahle politické a kvázipolitické štruktúry, ktoré sú "pracovnými miestami" pre politickú triedu: dvojkomorový parlament, trojstupňový systém územnej samosprávy, rozrastajúce sa kancelárie, zdravotné poisťovne, agentúry na ochranu životného prostredia a na starostlivosť o zdravotne postihnutých, dozorné rady podnikov atď. Zložitosť systému je taká veľká, že obyčajný občan nie je schopný vyhodnotiť činnosť všetkých jeho inštitúcií z perspektívy svojho presvedčenia a záujmov. Týka sa to aj aktívnych občanov.

Pokus o depolitizáciu

Rozrastajúca sa politická trieda je čoraz menej závislá od voličov. Pri jej tvorbe však nadobúda čoraz väčší význam mechanizmus kooptácie. Významný člen tejto triedy môže patriť do vládnej väčšiny alebo do opozície, ale je málo pravdepodobné, že by ho eliminovali voliči. Skôr to môžu urobiť jeho kolegovia. Paralelné pôsobenie v ďalších štruktúrach, napr. v podnikateľských, však poskytuje vysokú mieru bezpečnosti.

Systémové riešenia rovnako ako aj charakter politickej scény rozhodli o tom, že demokratické mechanizmy sú v Poľsku čoraz menej nástrojom verejnosti na ovplyvňovanie štátnej politiky. Horšie je, že nevidno pozitívne výsledky tohto javu v podobe reálnej depolitizácie tých oblastí, ktoré sa skutočne musia ocitnúť v rukách nezaujatých odborníkov. Naopak, vedľajším dôsledkom zbavenia verejnosti vplyvu na ekonomiku bolo rozšírenie priestoru pre aktivity politických elít, ktoré sa vymykajú kontrole zo strany spoločnosti a sú zaťažené svojimi partikulárnymi záujmami. Depolitizácia ekonomiky obmedzila vplyv veľkých sociálnych skupín na prijímanie rozhodnutí. Ich miesto však nezaujali nestranní odborníci, ale politické elity. Azda najlepším príkladom tohto procesu je ústredná banka. Celkom určite je nezávislá od voličov a od vlády, ale jej vedenie v prevažnej väčšine pozostáva z ľudí spojených so svetom politiky. Podobne to vyzerá v prípade Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie, Ústavného súdu, Najvyššieho kontrolného úradu a iných inštitúcií.

Depolitizáciu sa nepodarilo realizovať ani v podnikoch závislých od štátu. Tam bol odstránený vplyv zamestnancov na ich riadenie, ale podniky sa ocitli v rukách politických nominantov momentálnych vládnych garnitúr.

Kontrola voličov

Poľsko sa nebezpečne priblížilo k takému systému vládnutia, v ktorom otvorené demokratické procedúry majú malý význam, ale skutočné rozhodnutia prijímajú neverejne a neformálne pôsobiace štruktúry oligarchickej moci. To podporuje korupciu, nepotizmus, nadmerné výdavky na administratívu a sociálnu nerovnosť. Zmeny, realizované v súlade s neoliberálnym programom, vytvorili systém, v ktorom neefektívnosť štátu v plnom rozsahu potvrdzuje výhrady vznášané neoliberálnou doktrínou.

Všeobecne rozšírené presvedčenie o kríze štátnych štruktúr je oprávnené. Z rovnakých diagnóz však nevyplýva rovnaká terapia ani na úrovni praktických opatrení, ani na úrovni systémových požiadaviek.

Pokračuje sa v stratégii prehlbovania konsolidácie tzv. zodpovedných elít s cieľom izolovať populistov. Voľba tejto cesty môže naraziť na otvorený nesúhlas verejnosti. Keby liberálne (postkomunistické a solidaritné) elity dosiahli efektívnu dohodu, za ktorú sa tak vehementne zasadzuje prezident Kwaśniewski, budeme musieť predpokladať kumuláciu sociálnych konfliktov a prehlbovanie neefektívnosti štátu.

Neexistuje taká cesta, ktorá by bola skratkou k náprave štátnych štruktúr. Celkom určite ňou nie je oslabenie funkcií politických strán, hoci tieto aktivity môžu zožať potlesk. Politická trieda sa však sama nespamätá. Je len jediný účinný liek -- prísna kontrola zo strany voličov. Nie menej, ale viac demokracie, zvýšenie vplyvu spoločnosti na politiku štátu. Politický systém treba podstatne zjednodušiť, predovšetkým prostredníctvom likvidácie jeho nepotrebných častí, napríklad okresov. Strany a politikov treba radikálne oddeliť od sveta biznisu. Verejnoprávne médiá nemôžu byť kontrolované svetom politiky, atď.

Poľská demokracia je už ohrozená celkovou stratou dôvery verejnosti. Smutným dôkazom toho je pozitívne hodnotenie obdobia komunizmu veľkou časťou spoločnosti. Odzrkadľuje to rozšírený názor, že "toto sme nechceli" . Zároveň však to, čo sa zdá nevyhnutné, väčšina politickej elity neakceptuje. Hrozí nám vzbura alebo, čo je ešte horšie, marazmus.

Osobitnú zodpovednosť za súčasný stav štátu nesú príslušníci niekdajšej demokratickej opozície. Nie komunisti, ale opozícia z tábora Solidarity tvrdila, že demokracia umožní účinné riešenie poľských problémov v súlade so záujmami väčšiny. Napriek tomu ešte stále, napriek narastajúcej demoralizácii, majú tieto kruhy šancu pokúsiť sa o nápravu. Celkom určite je to však posledná šanca.

Autor polského týdeníku Rzecpospolita je ekonóm, pracuje v Poľskej akadémii vied. V rokoch 1989 -- 1997 bol poslancom poľského Sejmu. Bol spoluzakladateľom a lídrom Únie práce.

Rzeczpospolita, 6. 12. 2003

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO