19. 2. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
19. 2. 2003

"Tajní" v Kremli

Prienik ruských Bondov do politiky a ekonomiky

Viktor Kovaľov
Z psychologického hľadiska by mal byť príslušník tajných služieb diplomat, novinár, spoločenský typ. Ak sa pripočítajú vynikajúce organizátorské schopnosti, stáva sa z neho dobrý vykonávateľ. To nie je námet z Jamesa Bonda, ale realita.

V prvej polovici 90. rokov prišli do ruskej politiky, ekonomických štruktúr a orgánov štátnej moci prví predstavitelia rozpadnutého sovietskeho KGB. Vynikajúci profesionáli a špecialisti "išli na odbyt" predovšetkým v podnikaní i v politických stranách.

Napríklad v Černomyrdinovej NDR (Naš dom -- Rossija). Druhú polovicu desaťročia charakterizovala nová vlna bývalých agentov. Jej jadro tvorili absolventi špeciálnych univerzít, ktorí nemali praktické skúsenosti, a takisto prepustení špecialisti. Boli už "nižšej kvality", no existovali samozrejme aj výnimky.

Vymenovanie Jevgenija Primakova za predsedu vlády v septembri 1998 opäť stimulovalo prílev kádrov z tajných služieb na ruskú politickú scénu. Tentoraz sa trend dotkol i vrcholných mocenských pozícií. Primakov si vyberal ľudí z Prvého hlavného oddelenia KGB (zahraničná rozviedka) a Tretieho hlavného oddelenia (vojenská kontrarozviedka). Postup Vladimira Putina na predsedu vlády v roku 1999 a neskôr zvolenie za prezidenta Ruskej federácie v roku 2000 úplne uvoľnilo bývalým agentom cestu. Takže roky 1999 -- 2000 sa stali pre tajné služby obdobím novej nádeje, tým viac, že sa zvýšilo ich financovanie.

Neželaní

Koncom 80. a začiatkom 90. rokov nebola prítomnosť predstaviteľov tajných služieb vo "vysokej politike" vítaná. Ani prezident Boris Jeľcin nemal v obľube ľudí, ktorí kedysi pracovali v KGB. Napriek tomu sa niektorí presadili -- sekretariát ruského premiéra Viktora Černomyrdina viedol Genadij Petelin, kádrový pracovník tajných služieb; Nikolaj Svanidze, bývalý riaditeľ RTR (ruský televízny kanál), vymenoval za vedúceho programu "Vesti" Eduarda Gendelieva, ktorý bol nositeľom hodnosti poručíka KGB.

Aj niektorí ďalší "pohlavári" sa začali aktívne zapájať verejno-politického života. Napríklad Vadim Bakatin sa v roku 1991 zúčastnil na voľbách na post prezidenta Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky. Bola to však skôr výnimka než pravidlo. Bývalí agenti sa sústredili na malé a stredné podnikanie, kde ich schopnosti a kontakty našli plné uplatnenie. Zamestnanci s vysokými hodnosťami postupovali podľa jednoduchej schémy: abdikácia, memoáre, podnikanie, dôchodok. Na vedenie obchodov v zásade využívali vlastné kontakty, tam sa ich podnikanie aj končilo. Ani jeden z nich sa nestal úspešným podnikateľom. Po dvoch-troch rokoch spravidla odchádzali do dôchodku. Príkladov je veľa: Filip Bobkov, zakladateľ Piateho (ideologického) oddelenia KGB, ktorý napísal memoáre a neskôr sa stal riaditeľom Analytickej služby Most-banky, posledný riaditeľ KGB ZSSR Vladimír Krjučkov, ktorý po napísaní memoárov obsadil vedúci post v AFK Systema a tak ďalej.

Určitá časť prepustených zamestnancov strednej úrovne KGB v zásade pokračovala vo svojej špecializácii -- založili vlastné súkromné bezpečnostné firmy. Vladimír Vinogradov sa stal prezidentom SBS Valta, Valerij Vorotnikov sa stal generálnym riaditeľom Agentúry pre ekonomickú bezpečnosť Vzor, Vladimir Maruščenko, zakladateľ Služby vlastnej bezpečnosti v KGB, sa stal v roku 1993 riaditeľom bezpečnostnej služby koncernu Gazprom.

Veľkú pozornosť venovali predstavitelia tajných služieb médiám. Práve tu mohli plne realizovať to, čo ich učili na špeciálnych univerzitách -- manipulovanie verejnej mienky. Agenti tajných služieb sa často maskovali ako novinári. U demokratov prvej vlny to vyvolalo šok. Po auguste 1991 sa ich riaditeľ verejnej televízie Ostankino pokúsil odvolať. Napriek tomu niektorí zostali.

Výrazným príkladom odchodu zamestnanca s vysokou hodnosťou z tajných služieb do "veľkej" politiky je Andrej Nikolajev. Vytvoril hnutie Zväz vlády národa a práce. Zo začiatku podporovalo Lužkova, ale potom, ako založil stranu Otečestvo, ustúpilo do tieňa. V roku 1998 sa Nikolajev stal poslancom Štátnej dumy a neskôr, v decembri 1999, predsedom Výboru Štátnej dumy pre obranu. Alexander Lebedev, špecialista Služby zahraničnej rozviedky, ktorý sa stal riaditeľom Národnej rezervnej banky, dnes aktívne pôsobí v strane Viktora Černomyrdina NDR.

Nástup

Samotní vysokí predstavitelia Federálnej bezpečnostnej služby (FBS) sa najprv nehrnuli do štátnych štruktúr a politiky. Neskôr sa však tento trend zmenil. Veľmi veľa dôstojníkov z FBS vymenovali na posty v Rade bezpečnosti Ruskej federácie a federálnych okruhov (regionálnych štruktúr štátnej správy) vytvorených v roku 2000. Zo Služby zahraničnej rozviedky Ruskej federácie (SZR) sa najznámejším zástupcom v ruskej politike stal Jevgenij Primakov. Bol ministrom zahraničných vecí, neskôr predsedom vlády a jedným z lídrov parlamentnej frakcie Otečestvo. Jurij Kobaladze, tiež zo SZR, ktorý bol menovaný za prvého zástupcu generálneho riaditeľa ITAR -- TASS, kde zodpovedal za strategické plánovanie, kádre a financie, neskôr odišiel na post topmanažéra skupiny Sputnik Ltd..

Po nástupe Putina na prezidentskú stoličku sa zvýšil prílev predstaviteľov tajných služieb, zvlášť z Petrohradu. K moci sa dostali aj mnohí generáli, ktorých vymenovali na novovzniknuté posty (napríklad zástupcov prezidenta RF vo federálnych okruhoch) alebo zaujali kľúčové posty v už existujúcich štruktúrach (Rada bezpečnosti RF a podobne).

V poslednom čase sa stal známym Lev Šebaršin, bývalý riaditeľ Prvého hlavného oddelenia KGB, teraz prezident Ruskej národnej služby pre ekonomickú bezpečnosť, či Ksenofont Ippolitov, ktorý sa z riaditeľa Informačno-analytického oddelenia Ministerstva bezpečnosti RF stal viceprezidentom Ruského zväzu spoločností, zaoberajúcich sa bezpečnosťou. Osobitnou etapou sa stal "pochod" predstaviteľov tajných služieb do orgánov moci počas regionálnych volieb v roku 2000. Nedá sa konkretizovať, mien je veľmi veľa -- Michail Grišankov, Vladimír Kulakov a mnohí iní.

"Milovaný Putin"

Prístup členov tajných služieb k politickým procesom sa teda zmenil. Predtým sa usilovali verejne neprejavovať, dnes sa situácia od základu zmenila. Z určitého uhla pohľadu sa samotného faktu prítomnosti predstaviteľov tajných služieb v politike netreba obávať. Pracovali v nich tí najschopnejší ľudia krajiny. Navyše, hovorí sa, že už v časoch ZSSR bolo jediným orgánom bojujúcim proti korupcii v najvyšších úrovniach moci, i v Politbyre, práve KGB.

Predchádzajúca neprítomnosť "tajných" v politickom živote Ruska môže prameniť aj z nechuti pracovať v tajných službách za čias prezidentovania Borisa Jeľcina. Situácia je už iná. Sám Putin predtým pracoval v Zahraničnej rozviedke KGB, má k nim teda blízky vzťah. Za čias Jeľcina sa mnohí gubernátori prakticky otvorene odmietali podriaďovať federálnemu centru, čo samozrejme nepomáhalo upevneniu stability. Putinovo rozdelenie Ruska na federálne okruhy a dosadenie predstaviteľov tajných služieb a armády na nové posty malo zlepšiť kontrolu jednotlivých subjektov Ruskej federácie a ohraničiť právomoci gubernátorov. Zatiaľ sa zdá, že sa mu to podarilo.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       19. 2. 2003
19. 2. 2003 NYT: Díváme se jinak na svět, protože máme jiné televizní zpravodajství!
19. 2. 2003 David Harvey: Američané jdou do války, protože potřebují odbyt pro svůj přebytečný kapitál
18. 2. 2003 Chirakovy výroky: Evropská bouře ve sklenici vody? Josef  Brož
19. 2. 2003 Kauza Plastic People a DG 307 jako další důkaz komunistické justiční zvůle Karel  Mašita
19. 2. 2003 Střet fundamentalismů Dominik  Lukeš
19. 2. 2003 Popularita Tonyho Blaira a jeho vlády klesá
18. 2. 2003 Tony Blair odmítl specifikovat, jaký bude v Iráku režim po sesazení Saddáma Husajna
19. 2. 2003 I mezi Araby vládnou neshody ohledně Iráku Ivana  Bošinová
19. 2. 2003 Co si myslí arabští politologové o současné situaci
19. 2. 2003 Médii téměř bez povšimnutí proběhla zpráva, že papež přijal Tárika Azíze Štěpán  Kotrba
19. 2. 2003 10 000 řidičů nezaplatilo poplatek za vjezd do Londýna
19. 2. 2003 ČSSD: strana, která vykazuje normalizační sterilitu Ivan  David
19. 2. 2003 Cesty k víře Josef  Veger
18. 2. 2003 Chceme nejdražší a nejpomalejší ADSL v Evropě aneb kdo za to může? Miloslav  Sova
18. 2. 2003 Anarchisté se snaží probudit odboráře z letargie - zřejmě marně... Štěpán  Kotrba
18. 2. 2003 Fráze opakované bez vnitřního přesvědčení? Milan  Sova
19. 2. 2003 Alternativní pohled na skutečnost Petr  Vařeka
18. 2. 2003 Jak zbavit Irák Saddáma Husajna
18. 2. 2003 Čtyřicítka na krku a syndrom FHP ohrožují českou pravici Radek  Mokrý
18. 2. 2003 USA proti Iráku anebo USA proti EU? Fabiano  Golgo
19. 2. 2003 Protichůdný směr ČSSD a Socialistické internacionály Miroslav  Polreich
19. 2. 2003 Dokument: Rezoluce Socialistické internacionály k Iráku
19. 2. 2003 Môže za to Helena alebo úloha mužských komplexov v dejinách ľudstva Oľga  Pietruchová
19. 2. 2003 "Tajní" v Kremli Viktor  Kovaľov
19. 2. 2003 Mein Kampf: Adolf Hitler o sebe a svojich cieľoch Peter  Greguš
19. 2. 2003 Mein Kampf a 21. storočie Peter  Greguš
19. 2. 2003 Včera, dnes a zítra
5. 2. 2003 Pošta redakci
4. 2. 2003 Hospodaření OSBL za leden 2003 Jaroslav  Štemberk
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech