Konvergencia tém z Farkašovej skorších poviedok a noviel (motív spolužitia matky s mentálne postihnutým synom v Dni za dňom, motív problematického vzťahu matky a dcéry v novele Po dlhom mlčaní, témy hľadania dvojníčky, pocitov osamotenosti v Hodine zapadajúceho slnka) sa dovŕšila v próze, ktorá je mapovaním mentálneho priestoru psychicky chorej osoby s dôrazom na jej vzťah k matke, s ktorou žije v ich spoločnom byte. Aj toto prostredie, prostredie súkromného, je plné problémov, keďže chorobná upratovacia mánia hlavnej hrdinky je najčastejším zdrojom konfliktov s jej matkou. Ako ju znepokojuje neporiadok v priestore (nerovná hladina krupice v nádobe, váza posunutá mimo stredu konferenčného stolíka), tak je zaskočená aj zmenami fixného denného programu, napríklad neplánovanou návštevou divadla či príchodom vopred neohlásenej návštevy.

G. upratuje vlastne všade. Nielen to, čo je doma, ale aj svet vonku, za oknami bytu, posudzuje predovšetkým ako ten, ktorý treba upratať. Neporiadok a špina na uliciach, v parkoch, v dopravných prostriedkoch ju znepokojuje do takej miery, že sa neovládne a upravuje, odpratáva, prilepuje odtrhnuté alebo neprilepené časti plagátikov. To je však len jeden z prejavov strachu G. o svet. Podstatnejší a omnoho bolestivejší pre G. je fakt zbrojenia, prírodných a ekologických katastrof, fakt dopravných nehôd a havárií s desiatkami a stovkami mŕtvych, fakt ľudského nešťastia a utrpenia. G. si uvedomuje, že proti tomu sa nedá bojovať upratovaním. Hľadá iné, takpovediac spásonosné riešenie a v súvislosti s viacpočetným tematizovaním nadprirodzenej božskej existencie jej ako jediné možné riešenie príde na um spasenie, vykúpenie sveta, pričom seba považuje za jeho hlavnú dejateľku.

Moment upratovania však na chvíľu Farkašová povytiahne aj do všeobecnejšej roviny v zmysle žien ako upratovačiek sveta, tých večne zaneprázdnených upratujúcich, ktoré svet naprávajú, upravujú, zahladzujú, vyrovnávajú.

Idea poriadku naznačuje možnosť fixnej usporiadanosti, presnej konfigurácie stálych miest. Os, po ktorej sa G. vo svojom životnom rytme pohybuje, je prísne monotónna. Byt, mesto, nemocnica. Vedľajšie postavy Farkašovej rozprávania, ktoré v tomto kontexte vystupujú, sú formované skrze stratu pôvodných čŕt, zviazaných s ich rolou alebo statusom. Tí, ktorí majú liečiť, moderní liečitelia v bielych plášťoch v sterilnom prostredí nemocničných ambulancií, vlastne neliečia, len predpisujú lieky. Matka G., vystupuje vo veľmi nerovnom vzťahu s dcérou, je tá, ktorá sa len prispôsobuje a potichu akceptuje všetky rozhodnutia G. kvôli jej chorobe.

Príbeh G. je aj príbehom o hľadaní svojho miesta vo svete. Hrdinka rozprávania uvažuje, "kde má vo svete svoje pevné miesto, svoje zadané súradnice... bez súradníc sa nemožno zorientovať, nemožno mať vlastnú identitu, jestvuje azda niečo dôležitejšie ako vzťažné body, body zaručujúce pevnú usporiadanosť?" (s. 87). Pravda, ku ktorej v tomto zmysle dospeje, vôbec nie je nová: "...čiastočky sveta, všetky jeho súčasti, energie, udalosti sú navzájom poprepájané, všetky do jednej, ... zo sveta si nemožno odmyslieť ani najmenšiu..." (s. 102)

Všetko so všetkým súvisí, všetko má svoje prirodzené miesto, a predsa akoby miesta pre veľmi dôležité veci chýbali. Akútny pocit osamotenosti a hľadanie (aspoň fiktívnej) dvojníčky nenaruší ani vízia choroby a prípadnej smrti matky. K zhoršenému zdravotnému stavu matky ostáva G. chladná, väčší problém pre ňu predstavuje otázka usporiadania nového množstva liekov, ktoré matka dostala a uvedomenie nevyhnutnosti vlastnej smrti v súvise s tým, že nebude nikoho, kto by sa neskôr usiloval o všenápravu sveta. Únik pred samotou vo svete preplnenom ľuďmi a ich aroganciou, pred pocitmi neporozumenia, nepochopenia, ba až "nepočúvania" a "nedívania sa" (lekár nevidí G., G. nechce vidieť neporiadok v meste) osnovala Farkašová ako utiekanie sa k predpokladanej Najvyššej bytosti. Boh však nedostáva funkciu svetového záchrancu, ale osobného spoločníka.

Hromadenie udalostí, napospol malých, drobných, s ktorými sa však G. len veľmi ťažko vyrovnáva, spôsobuje eskaláciu duševného vypätia hlavnej hrdinky a vedomie nutnosti urobiť niečo. Toto nutkanie privedie G. na myšlienku vykúpiť svet, spasiť ho. Farkašovej rozprávanie tak nestráca svoju vnútornú príbehovosť, kumulácia problémov zo strany hlavnej postavy vrcholí v akte uvedomenia si svojej "vykupiteľskej úlohy". Nenasleduje však nejaký akt činu, ani nijaké rozhodnutie. Narastanie nepokoja, pocit, že sa opäť nedá voči niečomu brániť prípadne niečomu zabrániť akoukoľvek formou vzdoru a z toho prameniaca bezmocnosť a ochabnutosť, vedú hlavnú hrdinku ku spánku, snom a sneniam -- to je jediná cesta "záchrany", ktorú je psychicky chorá G. schopná ponúknuť.

Na druhej strane nás, čitateľov, autorka usvedčuje z nevšímavosti a ľahostajnosti -- asi najrozšírenejšej modernej formy civilizačnej choroby. Necitlivosť "zdravých" voči chorým pomerom tak motivuje "chorých", aby prišli napraviť svet.

Recesia, ktorú Farkašová ponúka v postave chorej G., keď táto chce spasiť chorý svet, je vlastne výsmechom svetu, ktorý sa ako celok stal jednou veľkou loďou bláznov.

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO