Pavol Rusko ako človek stojaci za TV Markíza expandoval do viacerých mediálnych projektov: rozhlasová stanica OKEY, časopis Markíza, noviny Národná obroda...

Vladimír Železný má tiež svoj časopis, pokúšal sa založiť si aj vlastné rádio, ale mám taký dojem, že mu v tom česká legislatíva zatiaľ zabránila. Železný si to však vynahradil prielomom na slovenský mediálny trh v najlukratívnejšej a najvýnosnejšej televíznej podobe.

Ak by sme mali charakterizovať oboch aktérov konkurenčnej drámy, ktorá sa práve začala odvíjať, musíme konštatovať značnú mieru podobnosti. Obaja - Rusko i Železný - sú talentovaní mystifikátori a manipulátori, obchodné a spoločenské maniere a praktiky oboch nie sú ani len jemne dotknuté, alebo nebodaj zaťažené dobrými mravmi a zmyslom pre fairplay.

Istý rozdiel však existuje: Železný je mazanejší a sofistikovanejší ako jeho náprotivok so zväzáckou minulosťou.

Celkom na mieste je preto otázka. Čo prinesie vstup nového hráča - presnejšie by sa azda dalo povedať "žraloka" - do slovenského mediálneho prostredia?

Najväčšiu radosť budú určite mať slovenskí politici. Rusko viacerým z nich "brnkal" poriadne na nervy; už dlho mu nestačilo o politike len informovať. Zaumienil si, že slovenskú politiku bude aktívne utvárať. Najprv len mediálne "stvoril" dvoch súčasných najvyšších štátnych funkcionárov na Slovensku - prezidenta a premiéra. Tým si narobil nepriateľov z radov politikov, ktorých sa rozhodol "nestvoriť".

Pamätníci si spomenú, ako TV Markíza pred poslednými parlamentnými voľbami na Slovensku celé dlhé mesiace kŕmila svojich divákov zábermi zo spektakulárnych stredovekých námorných bitiek a podobných atrakcií, ktorými zásoboval, prirodzene za verejné prostriedky, obyvateľov Košíc ich boľševický primátor a terajší prezident SR Rudolf Schuster úplne v duchu zásady všetkých degenerovaných režimov a vládcov na svete: chlieb a hry. Podobne svojho času boli "najdôležitejšími" správami Markízy, za aký čas a kde zabehol súčasný premiér nejaký maratón.

Nakoniec Ruskovi ani to nestačilo a pred pár mesiacmi sa rozhodol, za výdatného mediálneho krytia svojej televízie Markíza, sám vstúpiť do politického ringu. Založil si - a samozrejme zaplatil - novú politickú stranu s názvom ANO. Rusko jednoducho diktoval slovenským politikom, ba dokonca vplával do ich rybníka aj so svojou Markízou, a preto mnohí z nich pociťujú viditeľnú škodoradosť, že sa konečne dočkal svojho pondusu.

Zdá sa, že ani Ruskov konkurent Železný nemieni "zaostávať" za svojím súperom; hneď pri entrée zamiešal politické karty. Dovolil niektorým slovenským politikom vyjadriť svoju "veľkú" radosť z toho, že sa rozhodol objaviť aj na Slovensku, pričom to zaranžoval tak, že najprv sa rozplýval Vladimír Mečiar a až po ňom premiér Dzurinda.

Nechal sa aj počuť, že JOJ bude o politike len informovať, a nie ju aj vytvárať a ovplyvňovať, čo malo celkom jednoznačného adresáta. Mimochodom, je celkom možné, že konkurenčným pôsobením Železného na Slovensku sa Ruskove investície do politického projektu ANO stanú vyhodenými peniazmi.

S úplnou istotou sa však dá povedať jedno: vstupom Železného nedôjde ku kultivácii slovenskej politickej scény. Ani konkurencia desiatich Železných a desiatich Ruskov nemôže generovať mediálny subjekt s kvalitami čo i len vzdialene pripomínajúcimi, povedzme, BBC!

Železný, aby si sám sebe nekonkuroval, zablokoval šírenie svojej TV NOVA káblovými rozvodmi v SR. Slovenským divákom sa pri prepnutí na kanál, na ktorom donedávna mali možnosť sledovať uvedenú TV stanicu, objavila textová informácia, že tento krok bol urobený z dôvodu, aby neboli porušované autorské práva hollywoodskych spoločností, pretože uzavreté licenčné zmluvy sa vzťahujú len na územie ČR.

Zaujímavé, doteraz, t. j. až do vstupu JOJ na Slovensko, Železnému porušovanie "autorských práv hollywoodskych spoločností" neprekážalo.

JOJ asi po vstupe na Slovensko oberie viacerých ľudí narkotizovaných bulvárnou televíziou o ďalší kúsok slobody. Nedávno Eugen Haičman v internetových novinách Britské listy napísal: "Je vari sloboda diváka televízie skutočnou slobodou? Každý namietne, že televízia sa dá vypnúť... Avšak s ľuďmi, ktorí nie sú schopní vypnúť televízor, nemá zmysel debatovať o slobode." Žiada sa mi dodať, že nielen o slobode. Takmer o ničom. Okrem zábavy, erotiky, športu a klebiet typu: kto, čo, o kom, s kým a kde!