Nejen "být čí nebýt ?!?", ale také "jak být či nebýt?!?"

19. 10. 2010

. Dovoluji si uvést na stránky Britských listů slovenský materiál, který je výsledkem dlouhodobých diskusí v Neformálním ekonomickém fóru Hospodárský klub, píše Ladislav Žák.

Dokument je adresován předním politickým osobnostem a institucím Slovenské republiky, ale je zároveň určen široké veřejnosti. V pondělí byl text předán Peterom Kasalovským, správcem Hospodárského klubu, oficiálně i prezidentu Slovenské republiky Ivanu Gašparovičovi, který je řádným členem Hospodárského klubu již bezmála 15 let. Veškeré další informace mohou čtenáři získat ZDE .

Zdržím se jakéhokoliv komentáře, mimo poznámky, že jsem přesvědčen, že je nám Slovensko skutečně velmi, velmi blízké...

Národnej rade Slovenskej republiky, prezidentovi Slovenskej republiky, predsedníčke vlády Slovenskej republiky a občanom Slovenskej republiky

O hamletovských otázkach v slovenskom priestore 21. storočia

Združenie Neformálne ekonomické fórum Hospodársky klub, založené bez závislosti na politických stranách ešte v roku 1993, otvorilo pred dvoma rokmi celoklubovú diskusiu Končí sa hospodárska, resp. civilizačná kríza, alebo je tu jej ďalší reštart? Na našom 209. podujatí, ktoré sa uskutočnilo 27. novembra 2008, sme sa pokúsili formulovať najvýznamnejšie civilizačné výzvy pre súčasníkov.

Po dvanástich klubových diskusiách môžeme konštatovať, že všetko presahujúcim problémom súčasnej spoločnosti je nedostatočný rast jej vzdelanosti, kultúrnosti, ako aj psychickej a fyzickej - zdravotnej zdatnosti všetkej populácie. Konštatujeme, že celkový stav a vývoj spoločnosti je veľmi znepokojujúci. Osobitne v oblasti morálky, a hlavne v správaní sa jednotlivcov, ale aj určitých záujmových skupín, v ktorom sa presadzuje agresivita, hrubosť, arogancia, kult individualizmu a necitlivosť k okoliu. Inými slovami povedané, naša slovenská spoločnosť sa stala arénou na presadzovanie hrubého sociálneho darwinizmu v praxi.

Úcta k tradíciám a k vlastnej histórii, k našej vlasti a k štátnemu zriadeniu, k ústave, zákonom a právnym normám a veciam verejným nie je žiaľ v každodennej praxi viditeľná, lež jej existencia je skôr naším zbožným želaním. Rovnako je to s úctou k človeku a jeho práci, ako aj k starobe, ale aj k spoločenským hodnotám vyznávanými predošlými generáciami. Nič na tom nemení inflačné ospravedlňovanie viac ako často vyjadrované názorom, že celý rad štátov nie je na tom lepšie ako my, no ani to, že väčšina politikov je priam spokojná so stavom domácich pomerov i sveta.

Za posledné tri roky medzinárodne meraná "kvalita života" v Slovenskej republike významne neklesla. Niektorí politici a s nimi suita najrôznejších kapacít dokonca tvrdí, že ako celok máme čoraz bližšie k tomu, čo vnímame pod pojmom šťastie. Z hľadiska hospodárskej dynamiky a očakávaného rastu HDP za 2010. rok by sme si mali teda hovieť, hoc len v priemere, v opojení šťastím a imaginárnym dostatkom.

Takmer osemnásť rokov upozorňujeme, ako združenie nezávislé na politických stranách, na recidívu negatívnych a neželaných javov z minulosti, a predovšetkým nerešpektovanie spoločenských záujmov až vôle väčšiny. Je tomu tak aj preto, že politické strany nemajú vôľu obnoviť bývalé volebné obvody v parlamentných voľbách, aby občania mali naozaj svojho poslanca a poslanec svojich voličov.

Možno konštatovať na základe daného stupňa poznania, súčasná svetová hospodárska kríza je výsledkom svetovej finančnej krízy, a ktorej spúšťacím mechanizmom bola hypotekárna kríza v USA, má bezprecendetne komplexný charakter. Jej prienikom sú dlhodobo neriešené problémy a je výsledkom krízy kríz, ktorá sa podľa súčasných lídrov vraj nepribližuje svojou silou ani pamätnej Veľkej depresii 1929-33, sa k nám nedostala ilegálne. Pokračuje už tretí rok aj vďaka pomoci doterajších politických garnitúr. Predovšetkým preto, že politici nechceli a v lepšom prípade nevedeli ako myslieť a zhmotniť ideu starostlivosti o blaho budúcej generácie.

Keď prebiehalo referendum o našom vstupe do EÚ, tak sa ho zúčastnilo iba 52% občanov -- voličov. Bolo to síce víťazstvo rozumu, ale nie nad nerozumom, lež nad občianskou pasivitou, ba až rezignáciou z vývoja domácej politiky a životnej reality. Takej, ktorú sme si aj doma vytvárali a pestovali. Koľko naši politici rečnili napríklad o nových pracovných miestach, ale nezamestnanosť tu je a bude v rozsahu zničujúcom.

Je to až neuveriteľné ako sa celý rad politikov opäť ako v minulosti prebojoval k názoru o vlastnej predurčenosti pôsobiť -- vládnuť a najmä bohatnúť v politike. Pochopili, že mali na to už pred svojím narodením a sú vyvolení. Koľkí z nich to dokázali v konkrétnych prípadoch, z ktorých smrteľníci, obrazne povedané, strácali nielen dych, ale aj vedomie ?! Možno sledovať ako vznikajú multimilionári na jednej strane a výrazný pokles strednej vrstvy na strane druhej.

Faktom je, z nášho takmer holubičieho národa a spolu s ním žijúcich národností aj etník sa vykľul nielen stredoeurópsky, no priam celosvetový líder v brakovaní štátnych a verejných financií. Teda v tom, čomu sa inak hovorí hospodárska kriminalita a v jej rámci aj korupcia. Keď to nešlo legálne, čiže v súlade so zákonmi, tak sa vytvorila situácia, aby sa všetko dalo a ešte aj s potleskom más a fanfárami.

Zmeniť legislatívu tak, aby obmedzovala hospodársku kriminalitu a korupciu, to sa javí dodnes ako nemožné. Korupcia historicky úspešne nahradila konkurenciu a bezpečne pochovala napríklad princípy trhového mechanizmu. Dnes sa poniektorí čudujeme, že trh stratil regulačnú schopnosť. Politici deklarujú boj s korupciou, ale nemajú záujem ani o vyjasnenie si názorov na túto záťaž a to bez rozdielu politickej príslušnosti. Reční sa donekonečna, ale to, čo si želá väčšina občanov je pre zákonodarcov nezaujímavé. Rovnako to platí o výkonnej moci, ktorá sa bráni tomu, aby domyslela účinné kontrolné mechanizmy.

Do dôsledkov nezávislá kontrola na všetkých úrovniach štátnej a verejnej správy je popri zlepšovaní kvality života väčšiny, ktorej mesačná odmena je pod päťsto Eur, cestou k nórskej čistote spoločnosti. Obdobne to platí aj o justícii, síce nezávislej, ale tiež pod kontrolou verejnosti. Prvostupňové rozsudky by mali byť do 30 dní s tým, že dôkazový materiál bude kompletný pred zasadnutím súdu.

Ako smiešne môže vyznieť v takomto kontexte názor, keď bohatne jednotlivec, tak sa vzmáha aj štát. Len si spomeňme na transformáciu, koľko sa našlo u nás schopných ľudí -- nových vlastníkov, odmysliac si však následnú sublimáciu stovák miliárd korún a ľudského nešťastia. Napriek všetkému ešte stále je z čoho brať, rozdávať a de facto dokazovať, že Slovensko je finančne bezodné. Možnosť, že by politici dali podnet na tvorbu fondu budúcich generácií z neuložených peňazí by sa u nás javilo takmer ako horúčkovité blúznenie. Takéto kroky už uskutočnili mnohé štáty, kde vytvorili fondy pre budúce generácie.

Kto všetko slúži občanom -- verejnosti ? Všetci tí, ktorí nefungujú tak ako si želáme ? Koľko sme už zaplatili doma aj na úrovni EÚ za porady, konferencie, summity, ako to urobiť, aby pôsobili rozumne, efektívne a bez škandálov ?! Nemenej ako za akcie čím riešiť nezamestnanosť, nevzdelanosť, problémy s vodou, potravinovou a surovinovou bezpečnosťou! A predsa jestvujú výnimky, kde nič nie je nemožné, kde vládne poriadok a disciplína.

Choďte a spýtajte sa priemerného občana, ako to urobiť, alebo, čo nerobiť. Zdravý rozum nevymrel, ale je v defenzíve. Dopustili sme nadvládu peňazí nad všetkým dianím v spoločnosti a starostlivosť o všeobecné blaho ako terminus technicus sa zaradil do neželanej histórie. Obdobný osud majú aj princípy občianskej spoločnosti a to len preto, že nadovšetko sme postavili peniaze - majetok devalvujúc princípy slobody, demokracie, morálky a etiky.

V celej spoločnosti je nevyhnutné zmeniť ovzdušie. Jednak starostlivosťou o občana, o jeho kvalitu života a právne vedomie v každodennom živote. Nepomôžu nám ani klapky na očiach a ušiach, aby sme s dnešnou úrovňou vývoja nedokrívali na perifériu Európy. Prečo sme si zvykli na neporiadok v našom okolí, prečo sa dôsledne a nekompromisne nebránime malému a veľkému okrádaniu štátu, miest a obcí ? Lebo občan stratil kontrolu nad podmienkami vlastného bytia. Od neblahého demokratického centralizmu tak kritizovaného, sme sa dostali úspešne až k tzv. demokratickému absolutizmu.

Presne vieme, čo spôsobuje hospodársku nezodpovednosť, rozmach nestrestateľnej a nestrestanej kriminality a do nemoty skloňovanej korupcie. Celoklubová diskusia to nielen potvrdila, ale aj vyprovokovala celý rad členov, že formulovali, ako sa tomuto vývoju brániť. Máme šancu na zmenu.

Za členov združenia - spolutvorcov : Ján Gabriel, Peter Kasalovský, Peter Mihók

Bratislava, 8. októbra 2010

Vytisknout

Obsah vydání | Úterý 19.10. 2010