Sociálna bezradnosť novej vlády

24. 8. 2010

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

Pred voľbami sa pravicové strany pretekali v sľuboch o znižovaní odvodov, zavádzaní odvodového bonusu a zásadných reformách sociálneho systému. Po vymenovaní vlády však vyhlásenia politikov odhalili skutočnú hĺbku proklamovaných riešení. Populistické reči a prázdne frázy boli a sú iba dôkazom, že vláda je v oblasti sociálnej politiky absolútne bezradná, konstatuje Jaroslav Hrenák.

Slová, ktoré v parlamentnej rozprave k programovému vyhláseniu novej vlády vyslovil šéf Sociálnej poisťovne Dušan Muňko, by však súdneho politika nemali nechať pokojne spávať. Z analýzy podloženej presnými číslami vyplýva, že si veľká časť sporiteľov v druhom pilieri na svoje dôchodky jednoducho nenasporí a budú tak predstavovať obrovskú záťaž pre systém sociálnej pomoci. Súčasný systém dôchodkového zabezpečenia navyše predstavuje vážne riziko pre verejné financie, ktoré vládny program ignoruje. Jednoducho povedané, ak vláda niečo neurobí, systém sa v strednodobom horizonte zrúti.

V zovretí mýtov a legiend

Kabinet Ivety Radičovej sa však celkom zjavne nič podstatné robiť nechystá. Ak by vládna koalícia pripustila kritiku zo strany šéfa Sociálnej poisťovne, musela by chtiac-nechtiac priznať, že pravica občanov osem rokov klamala.. Tým by však nabúrala legendu, ktorú sama vytvárala: legendu o zázračnom druhom pilieri.

Zdôvodnenie zavedenia kapitalizácie a súkromných účtov demografickým vývojom ašpirovalo od začiatku na zrnko "múdrosti". Výška odvodov dôchodkové zabezpečenie totiž do roku 2004 predstavovala 28 percent. Druhá Dzurindova vláda na čele s ministrom práce Ľudovítom Kaníkom vtedy kričala, že bez reformy nebude v dlhodobom horizonte na dôchodky. Keby ju neprekonali súčasné vyhlásenia o potrebe ďalšieho znižovania odvodov, bola by reforma spočívajúca v znížení odvodov do Sociálnej poisťovne na menej ako tretinu (z 28 na súčasných 9 percent) a zvýšenie časti dôchodkov vyplácaných z prvého piliera nepochybne makroekonomickou perlou storočia. Za tento fiškálny zázrak na počkanie však Slovensko už šesť rokov draho platí. A to ide iba o začiatok. V snahe obhájiť neobhájiteľné pravica si vymyslela a úspešne šíri ďalší mýtus. Tvrdí, že druhý pilier je výborne nastavený a problémom zostáva priebežný systém. Obidva piliere však predstavujú spojené nádoby. Bez radikálnych zmien v druhom pilieri nie je možné stabilizovať ani prvý. To však vláda v zovretí svojich vlastných mýtov a legiend sotva pripustí.

Tápanie a výkriky do tmy

Pravicová vláda, ktorá má plné ústa rozpočtovej zodpovednosti, akoby si nechcela neuvedomiť alarmujúci stav, v ktorom sa sociálny systém nachádza. Konkrétne východiská malo priniesť jej programové vyhlásenie. To ponúka namiesto serióznych riešení iba znôšku abstraktných klišé. Z dokumentu sa dozvedáme, čo všetko vláda zváži alebo prehodnotí, no nenájdeme v ňom nijaké zásadné opatrenia. Okrem univerzálneho lieku, ktorým má byť zníženie odvodov. Dočítame sa síce, že odvody na Slovensku sú vysoké, ale hľadanie odpovede na otázku, ako na to vláda prišla, a aká by teda ich výška mala byť, zrejme nie je na programe dňa.

Sterilné programové vyhlásenie dopĺňajú rozpačité úvahy ministra práce a sociálnych vecí Jozefa Mihála (SaS), ktoré sa menia podľa počasia a predstáv premiérky.

Vláda chce na jednej strane zrušiť minimálnu mzdu, na druhej strane sa ju chystá zvyšovať. Zatiaľ čo pravica dlhodobo hovorí o znižovaní odvodov, minister práce už avizoval rozšírenie povinnosti platiť odvody aj z ďalších príjmov. Hoci si Mihál osobne nevie predstaviť, že by mal vyžiť zo 400 eur mesačne, matky na materskej dovolenke majú podľa neho prežiť z ani nie polovičnej sumy.

Výkriky do tmy v podobe vyhlásení o zmene pomeru odvodov, o rušení príspevkov pri narodení dieťaťa a ich následné korigovanie Ivetou Radičovou len dotvárajú celkovú atmosféru bezradnosti.

Zjednotenie výberu daní a odvodov či zavedenie takzvanej superhrubej mzdy sú však iba kozmetické opatrenia, ktoré problémy ani zďaleka neriešia. Platenie odvodov zo všetkých príjmov zamestnancov systém tiež nespasí. Na to, aby si to kompetentní uvedomili, by však Slovensko muselo mať vládu, ktorá dovidí za okraj vlastného taniera.

Privatizácia ziskov, nacionalizácia strát

Najpozitívnejšou správou je zrejme vládny záväzok zaviesť minimálny dôchodok. O práve na zachovanie ľudskej dôstojnosti v takých životných situáciách, ako je staroba, strata živiteľa rodiny alebo invalidita, by sa v demokratickej spoločnosti nemalo polemizovať. Pri súčasnom nastavení systému sa však v tejto súvislosti vynára niekoľko otázok. Je fér, aby štát dotoval aj nízke dôchodky tých podnikateľov, ktorí si platia odvody z minimálneho základu, hoci zisky by im umožňovali vyššie platby a prejedajú si tak vlastnú budúcnosť na úkor platenia odvodov? Je fér, aby štát ručil za hospodárenie DSS? Takéto riešenie je typickou ukážkou toho, čo v praxi znamená privatizácia ziskov a nacionalizácia strát. Z podobnej kategórie je aj návrh na zrušenie minimálnej mzdy a zavedenie štátneho príspevku k veľmi nízkym príjmom.

Po nás potopa

Schizofrenické postoje vlády naznačujú, že sa pravica dostala do pasce. Radičová nechce riskovať svoju popularitu, a tak odmieta pripustiť v sociálnej politike nepopulárne zásahy do druhého piliera. Návrhy postavené na neoliberálnych dogmách sa striedajú s takmer ľavicovými riešeniami. Ktoré opatrenia sa však napokon uskutočnia, si dnes nik netrúfa odhadnúť. Čo bolo povedané včera, dnes už neplatí. Vláda pod vedením Ivety Radičovej akoby sa pokúšala byť "tak trochu" tehotná, a tak iba vajatá.

Vďaka privatizácii zostávajúceho majetku štátu by takáto politika mohla ešte niekoľko rokov fungovať. Systémové riešenie sa však nedá odkladať donekonečna. Problémy, v ktorých sa dnes sociálny systém nachádza, sa budú naďalej prehlbovať. Ak však vláda nemá koncepciu na najbližšie štyri roky, ťažko očakávať dlhodobé vízie. Pravica akoby sa opäť raz držala hesla: po nás potopa.

Vytisknout

Obsah vydání | Úterý 24.8. 2010