Pokiaľ ide o vyjadrenia členky študentskej rady oného gymnázia, o „spontánnosti“ uvedeného cirkusu, zrejme nie je treba venovať veľa argumentov ich vyvráteniu. Tak „vedenie gymnázia“, ako aj „študentská rada“ sú pojmy, ktoré pripomínajú niečo dôverne známe. Nemá to však nič spoločné so spontánnosťou študentov. Je málo pravdepodobné, že by sa študenti gymnázia všetci a naraz a ešte aj spontánne rozhodli pre uvedenú komickú šaškáreň... Iná vec je, nakoľko sú schopní či už individuálne, alebo kolektívne sa voči takejto absurdnosti vymedziť. To je však vecou „ideologickej nálady“ v spoločnosti, ktorá súvisí práve s faktom reflexie doterajšieho vývoja a jeho najväčších absurdností. Takú reflexiu však nemôžu uskutočniť študenti gymnázia, prebieha v masmédiách, v (reálnej) občianskej spoločnosti, v politických stranách... Ak neprebehla – a priebeh určitej reflexie zameranej na samotnú udalosť na BL ma (ako ešte len nedávno študenta a dnes doktoranda) dosť prekvapil okrem iného aj tým, že sa tu niektorí chcú tváriť, akoby tu podobné prejavy boli niečo výnimočné – tak samozrejme študenti gymnázia nemajú možnosť ani len pomenovať fakt absurdnosti takéhoto druhu osláv. Ťažko reflektovať absurdnosť gýčových osláv, keď ich význam ešte stále pomenovávame v absurdných pojmoch – a to aj vtedy, ak túto pojmológiu preberajú ešte aj kritici uvedených absurdností. Ťažko budete kritizovať absurdnosti, ktoré vyvádzajú školy a oficiálne inštitúcie, ak Vám nevadí absurdné ideologické pozadie tohto správania.

Čo ma prekvapilo, je spôsob, akým bol v rámci nasledujúcej diskusie fakt samotnej udalosti (i vyjadrenie onej študentky) diskurzívne spracovaný na BL.

Prvým prekvapením je príspevok autora zo Slovenska, ktorý apeluje na „historickú nezaťaženosť študentov“ (mysliac tým zrejme tých študentov, ktorí aktívne participovali na uvedenej udalosti – nezmyselnosť stotožnenia ich so všetkými študentmi som popísal vyššie). „Historická“ sa zrejme v tomto prípade myslí aj ideologická či politická... Prekvapuje ma to, pretože je prinajmenšom v rozpore s elementárnou logikou hovoriť o akejkoľvek historickej nezaťaženosti (vo všetkých ostatných významoch tohto pojmu) akurát pri príležitosti osláv Víťazného Novembra, prezentovaného oficiálnymi predstaviteľmi, médiami a všetkými pridruženými politickými štruktúrami, v ťažko ideologickom štýle, so všetkými ideologickými rituálmi vysporiadania sa s „čiernou“ (totalitnou neslobodnou) minulosťou, hľadiac do „svetlej“ (demokratickej, slobodnej) budúcnosti – samozrejme, do oblasti „svetlého“ patrí aj posledných 20 rokov... Nie je tak jasné, prečo by práve táto mladá generácia mala byť nejako nezaťaženou. Objektívne je zaťažovaná všetkým tým, čím boli zaťažované prinajmenšom predchádzajúce dve až tri mladé generácie, a to v najmenej porovnateľnej miere – pravda len v opačnom ideologickom garde.

Druhým prekvapením je reakcia pána Čulíka, (ako aj niektorých iných, vrátane autora prvého príspevku na túto tému) ktorá síce absurdnosť predmetného incidentu priznáva, no takisto akosi nechce vidieť vzťah medzi oficiálnymi oslavami ako celkom, a ich jednou partikulárnou súčasťou. Autor si dokonca kladie otázku, „kto zabezpečuje“ pretrvávanie takýchto zlozvykov „z minulosti“... To znie už skoro ako konšpiračná teória... Pritom neberie do úvahy základný fakt – že 20 rokov po zmene režimu nejde o zlozvyky z minulosti, ale proste o prejav aktuálneho režimu.

Práve správanie sa mladých ľudí ktorí už nemajú onú osobnú skúsenosť – v inštitucionálne determinovaných podmienkach ktoré sa preukázateľne podobajú tomu, čo tu bolo predtým – je toho dobrým dôkazom. Tak ako minulý režim oslavoval svoje výročie v ťažko ideologickom a dogmatickom štýle, robí to z nejakého dôvodu, celkom preukázateľne aj dnešný. Môžeme to vidieť v médiách každý deň... Prečo by sa teda študenti gymnázia mali správať inak, ako to zodpovedá tejto situácií? Sú vari iný, ako ste boli Vy, páni a dámy, pred 20, 30 rokmi? ... Nie je to teda zlozvyk prebratý z minulosti, ale jednoducho spoločný znak oboch režimov. Je to nakoniec iba logické – aj v jednom aj v druhom prípade ide o nejaký režim, teda inštitucionálnu (a ideologickú) štruktúru plniacu v podstate analogické funkcie. Prečo by medzi nimi mali byť a priori nejaké „esenciálne“ rozdiely, ktoré „automaticky“ zabezpečujú, že jeden bude čierny a druhý biely? Lebo jeden je ideologicky sympatický a druhý nie? Preto, lebo príslušníci politickej generácie „89-nikov“ uverili tomu, že v tom „ich“ režime už bude všetko inak? Ale veď tomu verili aj bežní príslušníci politickej generácie roku „48“. Ku podobným absurdnostiam nepriamo prispeli práve neschopnosťou realisticky – a teda aj kriticky – zhodnotiť inštitucionálne podmienky (režim, systém), v rámci ktorých dúfali v realizáciu svojich ideálov (alebo ideologických názorov), ktorým kedysi tak ako mnohí pred nimi uverili – samozrejme, že vždy to bolo aj o „slobode“ a „demokracií“... Tým umožnili to, aby sa to po „Veľkej revolúcií“ a pred ňou podobalo na seba viac ako je im príjemné. Ako sa zdá, teraz sa zaoberajú hlavne tým, aby nemuseli vidieť inštitucionálne, systémové podmienky ktoré sú toho nevyhnutným predpokladom a nemuseli tak čeliť ďalšej dezilúzií či obvineniam z neschopnosti.

Nepriame hádzanie viny za ideologické prejavy režimu na študentov jedného gymnázia (alebo obmedzenie javu na takúto úzku platformu), je utekaním príslušníkov jednej politickej generácie pred pomenovaním inštitucionálnych a ideologických príčin takýchto partikulárnych prejavov, ako aj faktu, že ide o prejavy plošné. Teda vlastne pred faktom, že vybudovali niečo, čo sa prejavuje veľmi podobne ako to, čo kedysi sami kritizovali. Otázka znie, prečo by sa to nemalo takto prejavovať, ak nič nespravili pre to, aby sa to takto prejavovalo, teda po 20 rokoch absencie schopnosti baviť sa o politike v reálnych kategóriách. Problém je, že presne táto snaha ujsť pred realitou spojená s neochotou priznať vlastný idealizmus (prípadne ideologizmus) a omylnosť stojí v pozadí mnohých politických nešťastí.

Reakcia v zmysle hľadania akejsi záhadnej sily (alebo naopak, obmedzenie problému na „bežný gýč“), ktorá zabezpečuje že študenti jedného gymnázia dnes robia presne to, čo študenti iného gymnázia či učňovky v 50. rokoch, je absurdná viac, ako správanie sa oných študentov – tých, ktorí tak činia z presvedčenia, aj tých ktorí sa museli predmetnej šaškárni len prispôsobiť. Nedá sa totiž chápať inak, ako snaha ujsť pred pomenovaním tej celkom nezáhadnej (a negýčovej) príčiny javu. Jednak nerešpektuje fakt, že niekým organizované správanie sa študentov gymnázia je – v čisto všeobecnej rovine – len logický výsledok určitého spôsobu ideologického fungovania systému, ktorý má svoje inštitucionálne determinanty. Jednak nechce vidieť, že to, čo sa udialo na dvore jedného gymnázia je iba celkom logickým vyjadrením toho, čo sa viditeľne deje v oficiálnej politike, propagande a ideológií... Je potom asi len logické, že nechce vidieť ani fakt, že predmetná udalosť na dvore gymnázia nie je výnimočná v kontexte s udalosťami na dvoroch iných škôl (a pokúša sa vytvárať dojem tomu zodpovedajúci), jednak to, že je absurdné hádzať študentov oného gymnázia do jedného vreca. Niektorí „kritici“ stavu tak paradoxne, prinajmenšom implicitne, prebrali normalizačnú rétoriku, voči ktorej sa chcú vymedziť – oficiálny prejav posvätený nejakou „radou“ a „vedením“ stotožňujú so všetkými študentmi. Je to asi len logické, ak vezmeme do úvahy, že kritici stavu chcú všetko možné, len nie kritizovať stav. Tak kritizujú deti na gymnáziu, a ak je to viditeľne absurdné, hľadajú nejakú tajomnú silu, ktorá ich núti, aby „preberali vzorce správania z minulosti“. Akoby to neboli vzorce aktuálneho správania sa aktuálneho režimu, na všetkých úrovniach osláv Víťazného Novembra, ktorých partikulárnou súčasťou bola aj predmetná udalosť na dvore gymnázia. Akoby to bola „socialistická a demokratická“ revolúcia, čo tieto deti išli na dvor svojho gymnázia osláviť, a nie „liberálna a demokratická“ revolúcia. Akoby to tu dnes bývalý režim, v rámci všetkých úrovní politického systému, predvádzal svoje absurdné ideologické vzorce, ktorých výsledkom sú takéto partikulárne absurdnosti, a nie súčasný tie svoje, rovnako absurdné – a na svoju oslavu.

Samozrejme, pre obe uvedené reakcie (či skôr oba typy reakcií) je typické, že odmietajú elementárny fakt: Ritualizovanú celoštátnu ideologickú oslavu „revolúcie“ – ktorej sú podobné partikulárne absurdnosti ako nástup študentov na dvore gymnázia, už len súčasťou – nevymysleli, ani nezabezpečujú stredoškolskí študenti. Takisto sociokultúrne (teda v tomto prípade ideologické) vzorce v ich pozadí. Nie je to ani možné. Také niečo môžu zabezpečiť len inštitúcie oficiálneho politického systému – politické strany, oficiálne masmédiá, oficiálna občianska spoločnosť. Správanie sa študentov jedného gymnázia, sotva oddeliteľné od názoru „rady“ a „vedenia“, nie je ani výnimočným v porovnaní s inými podobnými cirkusmi, o ktorých kritici nepíšu (ani nemajú šancu písať, na to by nestačilo ani 10 serverov...) a ani čudné v podmienkach vehementne, v ťažkom ideologickom štýle a čierno–bielych kategóriách oslavovaného výročia Víťazného Novembra.

Jediné, čo je čudné, je reakcia kritikov, ktorým, ako sa zdá, vadí iba to, že študenti gymnázia (či ich vedenie) nie sú dosť politicky vyspelí na to, aby svojimi absurdnými divadielkami nenastavovali zrkadlo a tým nedemaskovali všetko to, čo stojí v pozadí udalosti. Ideologické, a tým pádom aj systémové podmienky. Oháňajú sa pri tom ideálmi ktorým verili pred 20 rokmi, nerešpektujúc fakt, že také isté ideály sú obyčajne prezentované v každej revolúcií (vrátane tej predchádzajúcej). „Slobodu“ a „demokraciu“ má rád naozaj každý – aspoň to tvrdí. Takéto klišé nikoho nemôžu vykúpiť zo zodpovednosti za neschopnosť či neochotu uvažovať a diskutovať o politike reálne, v reálnych kategóriách a zbaviť sa konečne už tej nezmyselnej predstavy (či skôr rétoriky), že my vlastne ani nežijeme v nejakom režime so všetkým čo ku tomu patrí (mechanizmami zabezpečujúcimi určitú mieru jeho uzavretosti, ideologickým aparátom), ale pravdepodobne niekde na mesiaci... Práve neschopnosť posunúť ideologický rámec, reflexiu politického vývoja a systému z oblasti takýchto prvoplánových klišé, je určujúcim kritériom pre vývoj a teda i charakter systému – o ktorom vypovedajú aj oslavy jeho výročia. V 50. rokoch, sme tu predsa v ideologickej rovine tiež mali (a podobne hlúpo oslavovali) „slobodu“ a „demokraciu“– či nie? Priblížiť sa k nej tak čo do ideologických, ako aj systémových pomerov je však možné len prekonaním tohto dogmatizmu, priznaním chýb a ich nápravou. Nie snahou o ich nevidenie, a zodpovedanie otázok fungovania politického režimu v rovine prvoplánových klišé, ktoré sú nezmyslami už z definície. Tie chyby sú vždy inštitucionálne (systémovo) pomenovateľné. Práve tohto sa akosi politická generácia „89-nikov“, ako sa zdá, obáva viac, než samotných chýb. Diskusia takéhoto druhu ešte ani neprešla. Tak prečo sa niekto čuduje tomu, že javy v rámci politického systému a procesu (akým oslavy ustanovenia režimu nesporne sú) nadobúdajú krajne absurdnej podoby? A prečo sa čuduje na príklade študentov gymnázia? Toto demonštratívne udivenie nie je ťažké identifikovať ako či už vedomú, alebo nevedomú snahu posunúť aj tento problém z oblasti reálnej diskusie zameranej na reálne, politické, inštitucionálne pozadie predmetných absurdností, do oblasti diskusií o „povahe mládeže“ či nebodaj nejakých neznámych síl, ktoré zabezpečujú pretrvávanie akýchsi minulých vzorcov – ktorým sa však z nejakého zvláštneho dôvodu darí dnes často najmenej tak dobre ako v minulosti. Žiaľ, ten dôvod je dosť dobre uchopiteľný. Nie je to ani nejaká zvláštna sila, a nejedná sa ani o problém „bežného gýča“.

Práve na tému predmetných podobností bol zameraný môj článok (20 rokov po prevrate: potreba nového myslenia). Poslal som ho šéfredaktorovi BL s tým, aby vyšiel ku 17.11., žiaľ, nebol zverejnený. (Nedostali jsme, pozn. red.) Verím, že dôvodom bol hlavne jeho rozsah, keďže ide o rozsiahlejšiu esej. Napriek tomu dúfam, že BL zverejnia aspoň odkaz na tento článok (vyšiel s odstupom ZDE), nakoľko sa podstatným spôsobom viaže na tému podobností medzi oslavami Víťazného Novembra a Víťazného Februára, o ktorých v podstate do značnej miery bola diskusia na BL. Článok bol napísaný pred vznikom diskusie o udalosti na dvore gymnázia.