14. 1. 2008
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
14. 1. 2008

Privedie nás permanentná „nežná” revolúcia až k fašizmu?

Reálna moc komunistov sa v Európe pred takmer 20 rokmi rozložila a s ňou aj dôvody na strach z nich. A po ukončení vojny sa zvyčajne objaví bezpočet generálov. Títo odvážlivci sa stavajú do čela šíkov, ktoré hrdinsky pochodujú, aby pokorili strašiaka v poli. Červený strašiak, ktorý dlho kontroloval strach masy a uzurpoval si jej slobodu, však už dávno leží na zemi, potom, čo ho strhol vietor spoločenskej zmeny. Nikto z odvážlivcov si však nevšimol, že v poli už stoja iní strašiaci. Rytieri „slobody“ vytrvalo útočia na to, čo zostalo z kedysi mocného protivníka, zatiaľčo noví strašiaci, mimo pozornosti po lynči túžiaceho davu, stavajú nové berlínske múry a nakupujú tony ostnatého drôtu. Prečo? Aby nanovo oddelili „dobrých“ od „zlých“, vyvolených od nehodných.

„Hrdinovia“ dneška sa príliš neodlišujú od „hrdinov“ včerajška. Odlišujú ich len rozdielne politické kognitívne rámce. Kým počas komunistickej nadvlády bojovali proti kapitalistickému nepriateľovi, a to na vnútornej aj vonkajšej fronte, dnes bojujú proti dvom nepriateľom. Obaja sú vykresľovaní ako zarytí nepriatelia slobody a trvalá hrozba. Vonkajším nepriateľom sú teroristi, vnútorným komunisti. Včera červená elita nabádala svojich horlivých prívržencov k boju proti nespravodlivému imperializmu, dnes modrá elita burcuje k boju proti nepriateľom jedinej pravej hodnoty – slobody. A horlivec, často na smrť vystrašený (sledujete spravodajstvo v masmédiách?), urobí všetko pre to, aby nasledoval víziu, ktorá ho privedie k svetlým zajtrajškom. Hlavne, aby sa rýchlo našla príčina problémov, ktoré prežívame. Čo je vtedy jednoduchšie ako označiť nejakú skupinu ľudí, zredukovaných z komplexných osobností na nositeľov jedinej dôležitej charakteristiky (obľúbené sú napr. farba pleti, národnostná príslušnosť, politická či sexuálna orientácia), za príčinu našich ťažkostí. Na farbe vízie elite nezáleží, môže byť červená, modrá, zelená či čierna. Nevadila by ani hnedá. (Hnedá, i keď je oficiálne tabu, vyvoláva u mnohých pozitívne emócie.)

Na čom záleží, je príťažlivosť vízie a jej schopnosť zvádzať. Ak má byť príťažlivá, musí zapadať do vládnuceho kánonu krásy. Praveká Venuša by dnes, v ére masovej bulímie a anorexie, pritiahla málokoho. Barokové krásky by sme snáď mohli zahliadnuť len v úvode reklám na ďalší zaručený spôsob ako zbaviť „prebytočných“ kíl. Zdá sa, že to, čo je pre nás krásne a príťažlivé, sa časom mení. Rovnako ako sa mení kánon krásy, mení sa aj kánon politickej príťažlivosti vízií. Ten je určovaný prevažne niečím, čo ľudia v minulom storočí pomenovali v rôznych kontextoch zvláštnymi menami – epistéma, jazyková hra alebo paradigma. Sme uzavretý vo svete, ktorý je vystavaný zo slov. Utvárajú obsahy našich životov, nasadzujú na naše videnie sveta rôznorodé filtre, zameriavajú nás na niektoré javy a iné nám znemožňujú vidieť. Slová dokážu vytvárať aj ničiť. Keď sa pozeráme do histórie, často sa smejeme nad tým, čomu všetkému už ľudia verili. Veď kto z „dobre“ vzdelaných (alebo skôr správne indoktrinovaných?) ľudí by dnes tvrdil, že všetko pochádza z vody (kedysi taký človek žil a považovali ho za mudrca) alebo, že Zem je centrom vesmíru (čo bola vyše tisíc rokov uznávaná kozmologická predstava)? Pravda nám uniká, je ťažko polapiteľná, a to až natoľko, že niektorí z nás začali tvrdiť, že neexistuje. V každom prípade nám myslitelia 20. storočia ukázali, aký veľký pozor si musíme dať pri vyhlasovaní našich vier za jedinú a nevyvrátiteľnú pravdu.

Mediálny matrix chŕli množstvo komentárov rôznych odborníkov a analytikov, ktorí nám ponúkajú nový kánon krásy. Príťažlivosť komunistických vízií je preč. Spolu s nimi by sme mali zahodiť aj tie sociálnodemokratické, podľa neúprosnej rovnice sociálna demokracia = komunizmus = zlo. Solidarita, rovnosť, spolupatričnosť a redistribúcia sa stali prežitkom. Všetky tieto „relikty minulosti“ prestali byť zvodné, keď sa zmenil kánon krásy. Príťažlivosť dnes patrí „trhu bez prívlastkov“. A samozrejme „slobode“. Na ne vizážisti v službách nového kánonu krásy zameriavajú pozornosť voličského publika a zvyšujú ich potenciál zvádzať.

Na naše myšlienky a obľúbené dogmy alebo viery bývajú naviazané naše emócie. Prežívanie emócie nenávisti sa v dejinách nemení – zmena kognitívneho rámca však dokáže zmeniť jej cieľ. V krásnom novom svete fašistov nebolo miesto predovšetkým pre Židov, v reálnom socializme pre triednych nepriateľov a proti nim vtedajšie politické kánony krásy nasmerovali negatívne ľudské emócie. V obdobiach nadvlády spomenutých –izmov existovali ich horliví stúpenci aj odporcovia. Niet pochýb, že svoje postoje mnohí z nich zakladali na úprimnom presvedčení o schopnosti alebo neschopnosti –izmu vyriešiť spoločenské problémy. Ich budovateľské, či revolucionárske emócie boli úprimné, vždy však uzavreté v trochu inak vybudovanom väzení zo slov.

Politická moc sa na budovaní takýchto väzení zvykne rada podieľať. Elite to umožňuje, podľa práve vyhovujúcich kritérií, rozdeľovať spoločnosť na svojich fanúšikov a „nepriateľov“. Fanúšikovia majú podporu a nárast ich počtu vládcovia oceňujú. S „nepriateľmi“ sa zvykne zaobchádzať rôzne. Od ignorácie až po popravy. Dôležité je, neustále sa pokúšať minimalizovať ich počet. „Roztlieskavanie“ fanúšikov a stigmatizácia „nepriateľov“ má slúžiť ľahšiemu udržaniu moci. Aj keď to vždy nemusí byť cieľom elít, bohužiaľ sa často stáva, že rozvášnení fanúšikovia pristúpia k lynču nepriateľa. Aj keď elity dobre vedia, že sa to pravidelne opakuje, nepoučia sa (nechcú?) a neprestávajú vytvárať obrazy svojich nepriateľov. Delia ľudí na „dobrých“ a „zlých“, stavajú ich proti sebe a riskujú ďaľšie vraždenie v mene „dobra”.

Súčasné elity nemajú vôľu zaoberať sa slabšími spoluobčanmi. Ak sa im bude zdať, že sa príliš podieľajú na sociálnych alebo ekologických nákladoch spoločnosti, môžu sa kedykoľvek presťahovať na miesto, kde ich takejto „hroznej“ záťaže zbavia. Štáty sa dokonca medzi sebou bijú o premiantstvo v odpúšťaní záťaží všetkého druhu, aby sa im zapáčili a pritiahli ich. Nový kánon krásy akékoľvek záväzky pre mocných vyhlasuje za neestetické. Preto si bude skôr všímať výhodnosť lacnej pracovnej sily v Číne, ktorá znižuje náklady na výrobu a problém ľudskej dôstojnosti, o ktorom sa však dá hovoriť len u európskeho a nie čínskeho zamestnanca, bude dôsledne ignorovať. Ľudská dôstojnosť je proste drahá. A v novom diskurze všetko, čo zvyšuje nákladové položky úspešných elít, znamená len obťažovanie, obmedzovanie a teda neslobodu. Všetko, čo obmedzuje slobodu elity, musí byť odstránené. Následky sú pozorovateľné: rozdiely v príjmoch najbohatších a najchudobnejších sa stále zväčšujú. Chudobná je dokonca stále väčšia časť tých „šťastných“, ktorí dnes ešte nájdu prácu.

Kapitalistická zastupiteľská demokracia pomaly mení svoju podobu. Kríza demokratickej participácie sa prehlbuje – v parlamentoch strany zastupujú stále menšiu časť spoločnosti. Sociálnodemokratické strany rezignovali na svoje tradičné ciele a z prerozdeľovania sa pre ne stáva tabu. Ich programy sa dnes podobajú na programy pravice z osemdesiatych rokov. Pravicové strany sa dnes nepokryte snažia obhajovať „právo soukromých majitelů disponovat svým majetkem s co největší mírou bezohlednosti vůči druhým“ (V. Bělohradský: Levice kontra pravice, Právo, 26.7. 2007). Celý politický diskurz sa permanentne posúva stále viac doprava (humorne dnes pôsobí spomienka na rok 1989, keď mnohí revolucionári vo vtedajšej ČSSR tvrdili, že socializmus neodstránime, ale len zreformujeme a zdemokratizujeme). V tejto situácii je pre elitu stále ťažšie legitimizovať svoju moc. Ako som už spomenul – najjednoduchšou a najpoužívanejšou stratégiou sa preto stáva stigmatizácia kritikov statu quo a neustále pokusy o ich vylúčenie z verejnej diskusie. Pre potreby stigmatizácie apologéti súčasnej podoby spoločnosti vytvárajú rôznorodé nálepky. Iste ste ich zaregistrovali: antiamerikanisti, ekologický extrémisti, humanrightisti, homosexualisti a pod. A keď je potrebné radikálne zjednodušenie, všetci kritici sa vojdú pod jednu nálepku – sú to komouši alebo socani. To, že množstvo týchto ľudí sa za ľavičiarov nepovažuje, či dokonca cíti voči ľavici odpor, nie je dôležité. Dôležité je, aby boli kritici umlčaní a dekonštrukcia normality vládnuceho kánonu krásy čo najviac obmedzená. Len nech sa čo najviac ľudí správa naďalej heteronómne a nesnaží sa samostatne myslieť.

Fanúšikovia dnešnej veľkej dogmy si myslia, že vylúčením značnej časti občanov z diskusie budujú demokratickú a slobodnú spoločnosť. To isté sa dialo aj za vlády komunistov. V dogmatike (ideológii) reálneho socializmu sa predsa tiež bojovalo za slobodu a demokraciu. V iných kontextoch, ale predsa. A tiež pri tom bola veľká skupina ľudí stigmatizovaná a vylúčená z diskusie. (Žiada sa pripomenúť, že ani boj proti terorizmu nie je novinka. Napríklad, keď na Slovensku vypuklo v roku 1944 SNP, okupačné sily označovali povstalcov termínom teroristi.)

Ešte jeden faktor zastiera podobnosť súčasného režimu s predchádzajúcimi. Metódy propagandy od čias Goebbelsa pokročili a propaganda sa stala vedou (akurát sa kvôli negatívnym konotáciám premenovala na PR). Stále síce platí, že stokrát opakované klamstvo sa stáva pravdou, no unifikácia ľudí a tvorba súhlasu s mocou už nevyžadujú absolútne vylúčenie oponentov z diskusie. Stačí vylúčenie relatívne. Netreba myšlienky zakazovať, stačí ich marginalizovať. Niektoré udalosti zvýrazniť, na iné pozabudnúť. Môžete si hovoriť čo chcete, váš hlas sa buď pridá k revu mocných alebo pri ňom zanikne nevypočutý. V demokratickosť dnešného usporiadania preto dnes môže ľahšie uveriť aj rozumný človek. Čo by však rozumných ľudí malo prebrať z dogmatického spánku je nárast „antikomunistickej“ agresivity a postupný odklon parlamentnej pravice od demokratických princípov rovnosti a tolerancie. Tam, kde diskusiu začína nahrádzať násilie, demokracia prehráva.

Na mnoho otázok nepoznáme jedinú správnu odpoveď. Pýtať sa, pochybovať a kritizovať je však zdravé. A dôležitá otázka dneška znie: Ako ďaleko „doprava“ ešte permanentná „antikomunistická“ revolúcia posunie hranice „normality“ a komu to prospeje?

                 
Obsah vydání       14. 1. 2008
14. 1. 2008 Schwarzenberg: "Česko nepodporuje americký vojenský útok na Írán !" Karel  Schwarzenberg
14. 1. 2008 Zdravotnictví plně hrazené ze zdravotního pojištění může dosahovat velmi dobrých výsledků Darina  Martykánová
14. 1. 2008 Číňané mají financovat Citibank, aneb Další ukázka nezadržitelných změn ve světovém hospodářství Uwe  Ladwig
14. 1. 2008 Spojené státy varovaly americké občany, aby se neúčastnili v Belgii demonstrace proti Guantánamu Andrew  Stroehlein
14. 1. 2008 Jan Rybář z MFD ví pozitivně, že ve vězení v táboře Guantánamo k porušování lidských práv nedochází Jan  Čulík
14. 1. 2008 Máš barák? Tak koukej vstávat v pět a uklidit nám to Irena  Ryšánková
14. 1. 2008 Úklid chodníků
14. 1. 2008 Úklid sněhu v akci Z aneb když v tomto státě všechno patří někomu, tak ať se stará vlastník Štěpán  Kotrba
14. 1. 2008 Britská policie hodlá experimentovat s kontroverzním americkým získáváním důkazů proti sexuálním násilníkům
14. 1. 2008 Privedie nás permanentná „nežná” revolúcia až k fašizmu? Peter  Vittek
14. 1. 2008 Michael  Marčák
12. 1. 2008 Budoucnost levice - na okraj další z nevěcných polemik Karel  Dolejší
14. 1. 2008 Poslanec japonské Demokratické strany v parlamentě označil 11. září za podvod Jan  Zeman
14. 1. 2008 Smutná neděle Milan  Děžinský
12. 1. 2008 "Seminář k zapojení českého průmyslu, vědy a výzkumu do budování systémů protiraketové obrany"
14. 1. 2008 ČRo a Čína: Radní jako diplomatičtí diletanti Štěpán  Kotrba
13. 1. 2008 Lidové noviny porušily zákon - Schwarzenberg není kníže, ale občan Štěpán  Kotrba
14. 1. 2008 Zbytkové Srbsko
12. 1. 2008 Jak Václav Klaus bagatelizoval význam internetu
12. 1. 2008 To, že občané nemají přístup k mediální minulosti, je výhodou Václava Klause
14. 1. 2008 Průvodce šarí’ou - povinnosti člověka vůči člověku Jan  Potměšil
13. 1. 2008 Právo přineslo čerstvou zprávu starou jeden měsíc
14. 1. 2008 Uctění památky Jana Palacha
14. 1. 2008 Myšlenka dne (nejen včerejšího)
14. 1. 2008 Nečasova falešná reforma penzí Ivo  Bubeník
14. 1. 2008 Totalitní nevědomost Štěpán  Drahokoupil
13. 1. 2008 Volání Číny Petr  Fiala
14. 1. 2008 „Ghetto“ Joshua Sobola - vymetání „hnoje ze stáje“ Richard  Seemann
12. 1. 2008 Negace negace aneb koho budou poslanci volit, když se Jan Šinágl vrhl do podpory Švejnara
14. 1. 2008 Projekt Air Car může fungovat
14. 1. 2008 Skutečně je 9 MJ energie pro mobilitu málo? Jak kde a pro koho Michal  Brož
30. 11. 2007 Jací jsme
11. 1. 2008 Bludný kruh české levice Michael  Hauser
9. 1. 2008
4. 1. 2008 Jan Čulík, Knihy za ohradou
2. 1. 2008 Hospodaření OSBL za prosinec 2007