10. 1. 2007
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
10. 1. 2007

Rozhovor: Briti veria vlastným mýtom

Vzťahy medzi Veľkou Britániou a bývalým Československom boli len málokedy intenzívnejšie ako počas druhej svetovej vojny. A práve toto obdobie je predmetom záujmu britského historika Martina Davida Browna.

K tomu: Martin Škabraha, "Beneš a nenucená nadřazenost" ZDE

(Vychází v lednovém čísle londýnského časopisu Echomagazín)

V Británii nie je príliš veľa historikov, ktorí by sa podrobne venovali československým dejinám. V čom pramení váš záujem o tento región?
Tých dôvodov je niekoľko. Zrejme najzávažnejším je, že moja matka je Češka. Narodila sa v Protektoráte Čechy a Morava, jej rodný list bol v nemčine a vyrástol som na príbehoch o nemeckej okupácii. Okrem toho, pred mnohými rokmi, ešte na škole, som prvý raz počul o zavraždení Reinharda Heydricha. Považoval som to za úžasný príbeh odvahy a hrdinstva Gabčíka a Kubiša. Chcel som sa dozvedieť viac o tejto udalosti, ako aj o samotnom Heydrichovi. Bol to hrozný, ale fascinujúci človek. Zvyčajne máme sklon vidieť ho ako jednorozmerného zloducha. Bol však aj talentovaný hudobník, rodinný typ, ale zároveň schopný strašnej brutality a vytvorenia plánu konečného riešenia -- vyhladenia židov.

Ďalším aspektom je to, aký vplyv má druhá svetová vojna na britskú identitu. Je súčasťou našej identity do takej miery, ako to nie je nikde inde v Európe. Briti majú menej skúseností s porážkou, okupáciou a kolaboráciou. Každá iná krajina má neľahké spomienky na toto obdobie. Týka sa to aj Československa -- na jednej strane Tiso a Slovenský štát, na druhej strane Háchova vláda v Protektoráte. Záležitosti ako kolaborácia, odboj alebo pomsta po vojne to ešte viac komplikujú. Pre Britov je to veľmi jednoduché -- nikdy sme neboli porazení, vzdorovali sme a nakoniec sme zvíťazili. Musím priznať, že môj záujem o druhú svetovú vojnu bol podporený aj záujmom o studenú vojnu. Rýchlo mi začalo byť jasné, že na pochopenie studenej vojny treba pochopiť druhú svetovú vojnu a väčšina ľudí nerozumie ani jednej.

Zrodenie Jamesa Bonda

V rozprávaní o druhej svetovej vojne ste sa už dotkli témy historických mýtov. Súčasťou britskej identity je aj presvedčenie mnohých ľudí, že Británia stála osamotene zoči-voči nacistickej hrozbe. V skutočnosti to však nebolo také jednoduché, veď britská vláda už na začiatku vojny spolupracovala s rôznymi exilovými skupinami.
Nedávno sa dostal do kín nový film o Jamesovi Bondovi. Ak chcete skúmať mýtus o britskej identite, tak James Bond je jeho stredobodom. Vychádza z druhej svetovej vojny, z Úradu pre špeciálne operácie SOE. Ian Fleming nebol v SOE, ale v námornej tajnej službe, ale jeho myšlienky o špiónoch a tajných zbraniach pochádzajú z druhej svetovej vojny. Keď Fleming v päťdesiatych rokoch písal svoje knihy, bolo to obdobie, kedy Británia strácala impérium, hospodárstvo bolo v troskách, stále existoval prídelový systém, takže tento britský superhrdina má korene v druhej svetovej vojne.

Aj mýtus o osamotenej Británii a jej vzdore je veľmi dôležitý. Môžeme si povedať, že na rozdiel od Francúzov sme nikdy nekolaborovali, ale treba priznať, že do značnej miery to bola otázka šťastia a nie nadradenosť Britov. Keďže sme zostali neporazení, tak potom do značnej miery bagatelizujeme zásluhy Poliakov, Čechoslovákov alebo Francúzov v bitke o Britániu. Komunistické vlády zdôrazňovali podiel Sovietskeho zväzu na porážke fašizmu. Na Západe bol zase Sovietsky zväz vymazaný z dejín druhej svetovej vojny a kľúčom k víťazstvu sa stalo vylodenie v Normandii. Všetci vieme, že komunisti klamali o dejinách. Problém je však v tom, že na Západe len veľmi málo historikov, a to už vôbec nehovorím o verejnosti, priznáva, že máme naše vlastné mýty. Studená vojna sa skončila pred takmer dvadsiatimi rokmi, takže je načase zbaviť sa ich a začať písať presnejšie dejiny druhej svetovej vojny.

Spomienky na zradu

Na našich školách sa donedávna tiež vyučovalo najmä o úlohe Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny a podiel exilovej vlády v Londýne a československých vojakov v britskej armáde sa spomínal len okrajovo. Vaša kniha Dealing with Democrats sa venuje práve spolupráci britskej vlády a československej exilovej vlády. Tá mala niekoľko dimenzií a možno prvá, ktorá mi prichádza na um, je otázka Mníchovskej dohody, alebo pre nás skôr mníchovskej zrady. Ako sa táto udalosť prejavila na vzťahoch Londýna s Benešovou vládou?
Mníchov je strašidlo, ktoré sa vznáša nad vzťahmi Británie a Československa. Stále je niekde v pozadí. Je pozoruhodné, ako politici v uplynulých troch-štyroch rokoch znova začali používať Mníchov na podporenie svojich politických rozhodnutí. Premiér Blair aj americký prezident Bush hovoria o appeasemente, aj keď si myslím, že ani jeden z nich nevie o skutočnej histórii spomínaného obdobia.

Mníchov nie je len britsko-československou záležitosťou, ale stal sa mocným obrazom zrady demokratickej krajiny. O Benešovej úlohe v čase Mníchova sa v bývalom Československu stále diskutuje. Malo Československo koncom roku 1938 bojovať, neprijať Mníchovskú dohodu a vzdorovať? Bola to Benešova vina, že nevzdorovalo? Nemyslím, že dokážem na tieto otázky odpovedať. Keď Beneš koncom roku 1938 odišiel z Československa, tak nešiel do Británie, ale do Spojených štátov učiť filozofiu na univerzitu v Chicagu. Zdalo sa teda, že sa rozhodol nerobiť nič pre obnovu Československa. Keď však začalo byť čoraz pravdepodobnejšie, že v Európe vypukne vojna, Beneš sa mohol rozhodnúť, či ísť do Paríža alebo do Londýna. A môžeme argumentovať, že urobil správne, lebo jeho vzťahy s francúzskymi politikmi boli oveľa horšie ako s britskými. Navyše Beneš pôsobil v Londýne aj počas prvej svetovej vojny.

Často zabúdame, že Beneš bol v exile a podieľal sa na vytvorení Československa dva razy. Je len málo politikov, ktorí vytvorili vlastný štát a ešte menej tých, čo to dokázali dvakrát. Aj keď bol teda zrejme zodpovedný za stratu Československa v roku 1938, patrilo by sa mu priznať zásluhy za jeho vytvorenie v roku 1918 aj 1945. Podľa mňa rozumel Britom a aj keď bol roztrpčený z francúzskeho správania v Mníchove, tak chápal britský postoj. Neprijal ho, ale chápal. Nebola v tom žiadna zlomyseľnosť, žiadna nenávisť voči Československu. Nebolo to potrestanie Československa, nebola to zrada. Briti to urobili, lebo mali pocit, že nemali inú možnosť. Či to bolo správne alebo nie, o tom historici stále diskutujú. Beneš, na rozdiel od niektorých svojich kolegov, v exile Britom Mníchov príliš nepripomínal. Aj keď sa snažil, aby bola Mníchovská dohoda zrušená, čo sa aj stalo po atentáte na Heydricha, nesmieme zabudnúť, že nikdy nebola anulovaná, až kým tak v deväťdesiatych rokoch neurobil John Major. Stále bola teda v zbierke zákonov, počas celej studenej vojny. Mýtus mníchovskej zrady potom komunisti využívali ako príklad západnej vierolomnosti a toho, ako Západ zapredal strednú a východnú Európu fašistom. Je to veľmi obmedzený pohľad na Mníchov, ale stále pretrváva.

Kto zosnoval atentát

Pravdepodobne najdôležitejšou spoločnou akciou britskej a československej vlády počas druhej svetovej vojny bolo zavraždenie ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Sled udalostí, ktoré viedli k atentátu, je pomerne známy aj z kníh alebo filmov. Menej však vieme o pozadí tejto operácie. Čia to bola myšlienka a mysleli jej autori aj na následky, aké môže mať zavraždenie jedného z popredných nacistických politikov?
Na zavraždení Heydricha je zaujímavé, že stále na sto percent nevieme, čí to bol nápad. Niektorí historici naznačujú, že s tým prišiel Beneš. Iní tvrdia, že to bol šéf tajnej služby František Moravec. Neexistuje žiadny dokument podpísaný Benešom, kde by sa písalo: "Zabime Heydricha." Strávil som pomerne veľa času štúdiom materiálov v archíve Úradu pre špeciálne operácie SOE. Bola to organizácia, ktorá pomáhala Moravcovi a Benešovi vycvičiť atentátnikov Gabčíka a Kubiša, ktorí boli koncom roku 1941 vyslaní do Protektorátu, aby sa pokúsili zavraždiť Heydricha. Pozoruhodné je, že britská vláda odmietla zverejniť tieto dokumenty až do polovice deväťdesiatych rokov. Počas celej studenej vojny boli tajné. Všetko, čo sa napísalo o atentáte na Heydricha od roku 1942 až do deväťdesiatych rokov, bolo bez dokumentov z SOE. To neznamená, že všetko bolo nesprávne, ale veľké množstvo dôkazov chýbalo. Teraz, keď už sú tieto materiály, lepšie povedané, to čo sa z nich zachovalo, odtajnené, tak môžeme mozaiku doplniť. Zdá sa, že o myšlienke zavraždenia popredných politikov v Protektoráte hovorili československí politici už v roku 1939. Nebol to však Beneš ani Moravec, ale českí generáli.

Vynára sa tiež otázka, prečo Heydrich. Keď bol Heydrich vymenovaný za zastupujúceho ríšskeho protektora, tak rýchlo podkopal Moravcovu špionážnu sieť. Informácie, ktoré získavala, boli pre Beneša veľmi dôležité a Briti si ich vysoko cenili. Šéf českého oddelenia SOE Peter Wilkinson dokonca označil Moravcovu špionážnu sieť za dôležitejšiu ako poľskú. Vo chvíli, keď Moravec začal prichádzať o agentov, kontakty a vysielače, tak to bola pre exilovú vládu veľmi dôležitá politická otázka. Ich postavenie záviselo od týchto informácií. Navyše, v roku 1941 sa do vojny zapojil aj Sovietsky zväz a Sovieti naliehali na Čechov, aby bol odboj výraznejší. Niečo teda bolo treba urobiť. Beneš a Moravec sa teda rozhodli, že to musí byť veľká operácia. Dnes s určitosťou vieme, že vybavenie, ktoré dostali Gabčík a Kubiš, nebolo len na zavraždenie Heydricha, ale na celú sériu rôznych operácií. Vieme tiež, že boli začiatkom roku 1942 vyslaní do Škodových závodov v Plzni, aby pomohli pri ich bombardovaní. Atentát na Heydricha bol teda len jednou z mnohých možností. A to, že sa im to 27.mája 1942, podarilo bola tiež tak trocha otázka šťastia. Bol to Heydrichov posledný deň v Prahe. Chystal sa do Francúzska a pravdepodobne by sa do Prahy už nevrátil. Mali tiež šťastie pri načasovaní, lebo to bolo deň po podpísaní anglicko-sovietskej zmluvy v Londýne. Bolo to teda veľké propagandistické víťazstvo.

Myslím, že Beneš aj Moravec vedeli, že dôjde k reakcii, ale nikto nevedel, čo sa stane v Lidiciach. Keď dnes myslíme na druhú svetovú vojnu, tak sa nám spája s holokaustom alebo koncentračnými tábormi. V rokoch 1942-44 boli na Západe, medzi spojencami, obrazom vojny Lidice, dokonca aj v Spojených štátoch. Bol to príklad nemeckej brutality a obrovská politická vzpruha pre Beneša a exilovú vládu. Viedlo to k rozhodnutiu britskej vlády odvolať teritoriálne oklieštenie Československa z Mníchovskej dohody a plne uznať exilovú vládu.

Atentát na Heydricha a vypálenie Lidíc však nemali len tento priamy politický následok. Zároveň viedli k väčšej opatrnosti britskej aj československej vlády pri rozhodovaní o akciách v Protektoráte alebo na Slovensku. Británia sa napríklad neskôr rozhodla neposkytnúť priamu pomoc Slovenskému národnému povstaniu...
Británia sa nikdy nesnažila podkopať Protektorát odbojom a sabotážou. SOE mala za cieľ vytvoriť tajné armády v okupovaných krajinách, ktoré by potom povstali, keď budú spojenecké vojská postupovať. Bolo to dosť náročné, pretože keď budujete tajnú armádu, nechcete odboj, lebo Nemci by začali po vás ísť. Vždy tam bola rovnováha medzi sabotážou, zberom informácií -- čo bol Moravcov aj Benešov cieľ, a budovaním tajných armád. SOE nedokázala vytvoriť tajnú armádu jednoducho preto, že nemala dosť zdrojov, lietadiel a nedokázala tam doručiť dostatok vybavenia. Zo zverejnených dokumentov navyše vieme, že SOE prestala Moravca podporovať. Mala totiž pocit, že Moravec im nehovoril všetko. Navyše po roku 1942 sa Beneš a Moravec začali čoraz viac orientovať na Moskvu. Prečo? Lebo z geografického hľadiska Briti nedokázali zabezpečiť dostatočnú podporu. Nemalo to nič spoločné s politikou. V čase, keď sa dostávame k Slovenskému národnému povstaniu, Čechoslováci o tom povedali SOE rok vopred. SOE a britská vláda im neverili. Máme niekoľko dokumentov, kde sa opakuje: "Myslíme si, že Slováci kolaborujú a armáda nič neurobí." Keď Beneš išiel v decembri 1943 do Moskvy, spomenul povstanie Stalinovi, ten mu uveril a Sovieti začali s plánovaním. Briti nemali žiadne plány na podporu Povstania a SOE ho nemohla podporiť. Je to ďalší z mýtov, že Sovieti zabránili Britom dodávať zbrane Slovensku. Neexistuje na to žiadny dôkaz. Jednoduchý dôvod bol, že Briti to nedokázali logisticky, kvôli vzdialenosti alebo technológii. Zatiaľ čo Sovieti si želali, aby varšavské povstanie zlyhalo, do Banskej Bystrice poslali pomerne veľa zásob. Bolo to dosť? Asi nie. Keď neskôr československá vláda vinila Sovietov, že ich neposlali dosť, tak britská vláda rýchlo súhlasila, ale nie je na to veľa dôkazov.

Spolupráca s Moskvou

Aká bola celková reakcia Británie na prehlbujúcu sa spoluprácu Beneša so Sovietskym zväzom a exilovými predstaviteľmi v Moskve?
Znova je to trocha nejednoznačné. Keď Beneš a Jan Masaryk prišli do Londýna na začiatku vojny, Sovietsky zväz bol paktom Molotov-Ribbentrop ešte stále spojencom Nemecka a oni boli jasne antikomunistickí. Čechoslováci majú dosť dlhú históriu vzťahov s Ruskom, ktorá siaha do 19. storočia a k myšlienke panslavizmu a raného čechoslovakizmu. Aj počas prvej svetovej vojny mnohí Česi dúfali, že cárova armáda príde a oslobodí Prahu. Po Mníchove mnohí československí vojaci ušli do Sovietskeho zväzu, kde sa o nich na rozdiel od Poliakov pomerne dobre starali. Sovietsky zväz, v spolupráci s Britmi a Benešom a Moravcom ich neskôr prepravil do Francúzska, kde neskôr bojovali.

Aj keď sa o tom vedú spory, Sovietsky zväz teoreticky ponúkol podporu Československu v čase mníchovskej krízy. Stále sa debatuje o tom, nakoľko úprimná a skutočná bola táto podpora. Briti boli celkom radi, že tento vzťah existoval. Ich vzťah s Moskvou nebol veľmi dobrý a vyhovovalo im využiť Beneša, aby vylepšili vlastnú pozíciu. Koniec koncov, Sovietsky zväz bol spojenec. Problémom nebol Benešov vzťah so Stalinom, ale Poliaci. V britskej zahraničnej politike počas druhej svetovej vojny sa myslelo najprv na Poľsko, až potom na Československo a Beneš to vedel. Súviselo to s veľkosťou krajiny, Poliaci mali viac vojakov a Británia vlastne vstúpila do vojny kvôli Poľsku. Keď sa vzťahy Poľska a Sovietskeho zväzu zhoršovali a začalo byť jasné, že Stalin si chce ukrojiť veľkú časť poľského územia, tak sa aj Benešov vzťah so Stalinom stal komplexnejším a Briti ho varovali, aby bol opatrný.

Beneš zo svojho pohľadu nemal inú možnosť, ako spolupracovať so Stalinom. Briti až do posledných mesiacov vojny neprisľúbili obnovenie Československa v predmníchovských hraniciach. Sovieti to urobili už v júli 1941. Stalin vždy dal Benešovi všetko, čo chcel, kým Briti boli dosť neochotní. Zase to súviselo s Poľskom, Maďarskom, sudetskými Nemcami.

Zatiaľ čo v roku 1940 bola Británia jediným spojencom, v roku 1941 už bola len malým partnerom a neskôr už nemohla robiť žiadne veľké rozhodnutia bez konzultácií so Stalinom a Rooseveltom. Navyše Beneš a Jan Masaryk videli aj cenu za nespoluprácu so Stalinom -- dopadnete ako Poliaci.

Delenie povojnovej Európy

Postupne sme sa prepracovali až k záveru vojny a jaltskej konferencii, kde sa rozhodovalo o povojnovom usporiadaní Európy. Aká bola úloha Británie pri určovaní toho, aké bude Československo po roku 1945?
Československo sa na Jalte vôbec nespomínalo. Dokonca sa tam nehovorilo ani o rozdelení Európy na dve sféry vplyvu. Jalta bola o tom, ktorá armáda oslobodí ktorú časť Európy. Problém je, že účastníci konferencií na Jalte alebo v Postupime nevedeli, čo sa neskôr stane. Nikto nevedel, že príde studená vojna. Nebolo to nevyhnutné. Tak ako dnes nevieme, čo bude o rok v Iraku.

Na konci vojny bolo niekoľko možností. Niektorí varovali pred Sovietskym zväzom. Iní tvrdili, že musí dostať istú odmenu za to, že najviac bojoval. Vedeli, že bude mať rastúci vplyv v strednej a východnej Európe. Keď sa pozrieme na to, o čom sa hovorilo na Jalte, tak to bola vojna a diskutovali ako spojenci. Viac-menej sa dohodli, že tento región bude oslobodený sovietskou armádou. To však neznamenalo, že bude súčasťou komunistického bloku. Československo bolo aj po vojne demokraciou. V roku 1947 dobrý priateľ Jana Masaryka Robert Bruce Lockhart, ktorý úzko spolupracoval s exilovou vládou, cestoval do Prahy, kde sa stretol s Benešom, Masarykom aj Gottwaldom. Z denníkov je jasné, že nevedel, čo sa stane. Nevedeli to ani Beneš, Masaryk a Gottwald. Čo chcela Británia urobiť s Československom? Sama nevedela.

Britská vláda veľmi nerozumela strednej Európe. Mala niekoľko myšlienok, čo by chcela vidieť po vojne. Prvá bola federácia Poľska a Československa. Nikam sa to nepohlo čiastočne preto, že Čechoslováci a Poliaci sa nevedeli dohodnúť a čiastočne preto, že Briti nikdy nezískali sovietsku podporu pre tento projekt. Nemyslím si, že by Česi a Slováci priveľmi túžili stať sa súčasťou takejto federácie.

Keď myšlienka federácií v strednej Európe zlyhala, Briti navrhli vytvorenie etnicky homogénnych štátov. Toto sa neskôr zrealizovalo ako to, čo Česi nazývajú odsun a Nemci Vertreibung, čiže vyhnanie etnických Nemcov. Bola to myšlienka, o ktorej Briti začali hovoriť v septembri 1939, dávno predtým, ako sa ich Beneš spýtal, či by to podporili. Presun obyvateľstva nebol stredoeurópsky nápad, ani Benešov nápad, ale Briti a Francúzi ho už dávno používali vo svojich kolóniách.

Bol to plán, s ktorým súhlasili všetci spojenci. Hrozným spôsobom táto stratégia funguje. Je to neľudské, strašné, ale zaberá to. A toto bolo britské riešenie -- nie federácie, nie posúvanie hraníc, ale presun ľudí. A potom sa to odohrávalo aj so všetkými hroznými následkami -- divokým vyháňaním, zabíjaním a umiestňovaním Nemcov v zadržiavacích táboroch. A v Českej republike je to stále problém, ktorý nevyriešila ani Česko-nemecká deklarácia. Ak chcete vedieť, aký bol britský príspevok k vyriešeniu československej otázky po vojne, tak to bol presun obyvateľstva.

Prehodnotila niekedy Británia toto rozhodnutie?
Nie. Dodnes Spojené štáty, Rusko aj Británia stoja za svojimi dohodami z Postupimu tesne po druhej svetovej vojne.
V roku 1947 teda Briti ešte nevedeli, akým smerom sa bude Československo uberať. Boli teda prekvapení, keď sa už o rok neskôr ujali moci komunisti?
Áno aj nie. Briti si už viac-menej uvedomovali, že v Európe dochádza k rozdeleniu. Veď Winston Churchill spomínal železnú oponu vo svojom prejave vo Fultone už v roku 1946. Vo februári 1948 americkí a britskí predstavitelia v Prahe zjavne neboli príliš zaskočení. Dokonca už koncom roku 1945 vlády vo Washingtone a Londýne považovali Československo v podstate za súčasť sovietskeho bloku. Urobili niečo, aby tomu zabránili? Ani nie. Ako som však už povedal, čo sa stalo v rokoch 1945-48 nebolo nevyhnutné. Ak by Roosevelt žil dlhšie a bol v Postupime namiesto Trumana alebo ak by Churchill vyhral voľby, tak aj výsledok mohol byť iný.
Studená vojna bola teda skutočnosťou. Aká bola dlhodobá stratégia Británie voči strednej Európe v tomto období?
Briti prijali situáciu tak, ako bola. Neviem o žiadnom dôkaze, že by sa ju aktívne snažili zmeniť. Niektorí z pracovníkov SOE počas druhej svetovej vojny neskôr prešli do MI6 a boli využívaní na boj proti sovietskemu komunizmu. Metódy odboja, ktorá sa používali proti fašizmu, sa rýchlo začali využívať proti komunistom. Briti veľmi hladko prešli z druhej svetovej vojny do studenej vojny. Metóda rozhlasovej propagandy BBC sa neskôr presunula do Rádia Slobodná Európa. Británia však nemala žiadne veľké plány a ani schopnosť niečo urobiť. Bola v ekonomicky veľmi zlom stave a jej hlavným cieľom nebolo oslobodiť ľudí v strednej Európe, ale čo najrýchlejšie a najľahšie sa zbaviť svojho impéria. Labouristická vláda sa navyše venovala budovaniu sociálneho štátu a znárodňovaniu priemyslu.

Poučenie z dejín

Venovali sme sa viacerým kľúčovým otázkam britsko-československých vzťahov. Čo sa môžu tieto teraz už vlastne tri štáty naučiť zo spoločných dejín?
Nie som si celkom istý, že dejiny nám dávajú poučenia a ak aj áno, či ich niekto berie na vedomie. Nech už budúcnosť prinesie v našich vzájomných vzťahoch čokoľvek, vždy sa nad nimi bude vznášať duch Mníchova. Od roku 1990 a najmä od vstupu Česka a Slovenska do Európskej únie sú naše vzťahy pomerne prospešné. Česi a Slováci si však musia uvedomiť, že Británia je ostrov a je medzi nami dosť veľká zemepisná vzdialenosť. Očakávať teda od vzájomných vzťahov príliš veľa podľa mňa nie je veľmi realistické.
Vráťme sa teraz k vášmu osobnému pohľadu na Československo. Keď ste vyrastali, tak ste o ňom nepochybne mali vďaka svojej matke istú predstavu. Aké to bolo, keď ste tam prvý raz prišli a mohli ste porovnať ideály s realitou?
Vždy som poznal niekoľko Čechov a Slovákov. Bola tu pomerne početná komunita, takže pre mňa to neboli cudzí ľudia. Poznal som aj mnohé tradície a myšlienka vianočného kapra pre mňa vôbec nebola nová. Počas studenej vojny som navštívil Československo, Juhosláviu aj Sovietsky zväz, takže to pre mňa nebol neznámy svet. Stále ma fascinuje, že ľudia na Západe, a obzvlášť v Británii, nemajú predstavu o tom, aký bol život za železnou oponou. Dokonca aj inteligentní ľudia stále veria, že všetci chodili v sivom, všetky ženy sa venovali vrhu guľou a nikto nechodil na dovolenku.

Aj keď tam nebola politická sloboda a existovali absurdné režimy, medzi Západom a Východom bolo veľa paralel. Nemyslím si, že existuje východná a západná Európa. Je len Európa. Ľudia v Československu mali priateľov, hrali futbal, ženili sa a vydávali, mali deti - presne tak ako v Británii. Oveľa viac nás spája ako rozdeľuje. Pre Britov to určite nie je kultúrny šok ísť do Českej republiky. Česi radi sedia v krčme, popíjajú pivo a jedia tam nie veľmi zdravé jedlá -- a Briti sú takí istí. Jedným z problémov obdobia po studenej vojne je, že ľudia si stále myslia, že rozdiely pretrvali.

Na záver naša obľúbená hra. Akých je vašich päť najobľúbenejších slov? Môžete si vybrať, či v češtine alebo v angličtine...
To som neočakával. Asi bude užitočnejšie, keď poviem päť obľúbených anglických slov.

HISTORY by bolo určite jedno z nich. Ďalej COMEDY. Ak chcete pochopiť Britov, musíte pochopiť ich zmysel pre humor, ktorý je veľmi zvláštny. A to hovorím ako Londýnčan, a nie Brit. Ak sa ma spýtate, čo som, tak odpoviem Londýnčan. Určite nie so Čech ani Angločech. Takže LONDON bude moje ďalšie slovo. Štvrté by bolo SEA. Veľký rozdiel medzi Britmi a Čechmi a Slovákmi je more. Rodina môjho otca pochádza z Bristolu a niekoľko generácií bolo námorníkmi. Podľa rodinnej legendy sa Brown zúčastnil aj bitky o Trafalgar. Briti vidia svet prostredníctvom mora. Česi a Slováci prostredníctvom hôr, riek, plání, dedín. Posledné bude CURRY. Opäť nám to veľa hovorí o Britoch. Jedna z najhorších vecí za komunizmu bola, že ľuďom nedovolili cestovať. Pre mňa, ktorý som vyrastal v multikultúrnom Londýne, je fascinujúce, že naše najobľúbenejšie jedlo pochádza z cudziny. Ktosi povedal, že nacionalizmus je naša milá spomienka na jedlo, ktoré sme jedávali v detstve. Curry som mal rád ako dieťa a mám ho stále rád, len neviem, čo to vypovedá o mojom nacionalizme.


Martin David Brown vyštudoval stredo- a východoeurópske štúdiá na School of Slavonic and East European Studies v Londýne. Doktorát z medzinárodných dejín získal na St.Mary's College, súčasti University of Surrey. Venuje sa predovšetkým vzťahom britského ministerstva zahraničných vecí a československej exilovej vláde v rokoch 1939-45. Práve na túto tému mu v roku 2006 vyšla vo vydavateľstve Peter Lang kniha Dealing with Democrats: The British Foreign Office and the Czechoslovak Émigrés in Great Britain, 1939 to 1945 (www.peterlang.com). Okrem britsko-československých vzťahov sa zameriava aj na odsun sudetských Nemcov, úlohu mýtu v dejinách a problematiku menšín v strednej Európe.

                 
Obsah vydání       10. 1. 2007
10. 1. 2007 Rozhovor: Briti veria vlastným mýtom Tomáš  Mrva
10. 1. 2007 Rakety a jejich dvojí politická funkce Miroslav  Polreich
10. 1. 2007 Diskuse o ropě a o atomové energii, aneb Zase jednou srovnávání jablek s hruškami Uwe  Ladwig
10. 1. 2007 Jeden příklad za všechny Ladislav  Žák
10. 1. 2007 Když svádí Bůh Petra  Hudcová
10. 1. 2007 Třeskutá Marcela  Zengrová
10. 1. 2007 Veřejné věšení na TV Nova Pavel  Kopřiva
10. 1. 2007 Přeběhlíci, nebo konstruktivní poslanci? Jiří  Faimon
10. 1. 2007 Nová vláda - fantazírování po jmenování Oldřich  Průša
10. 1. 2007 Hra na náhodu Oskar  Krejčí
10. 1. 2007 Blbec, ženská, nebo paroubkovec Jana  Dědečková
10. 1. 2007 Nová naděje OSN Oskar  Krejčí
10. 1. 2007 Hlavní konstruktér Stanislav A. Hošek
10. 1. 2007 Hloupí čeští sedláci Wenzel  Lischka
10. 1. 2007 Dvojí reakce na popravu Saddáma Husajna Jiří  Jírovec
10. 1. 2007 Eugen Korda definitivně opouští STV Štěpán  Kotrba
9. 1. 2007 Somálsko: Při útoku na "teroristy" usmrtily Spojené státy civilisty
8. 1. 2007 NOVA: "Těhotenství úzce spjato s Mirkem Topolánkem" Štěpán  Kotrba
9. 1. 2007 Rybičky Václava Moravce Bohumil  Kartous
9. 1. 2007 Současná Čína: Sebevědomá, rozporná a šovinistická Lukáš  Zádrapa
9. 1. 2007 Africké otazníky Daniel  Veselý
9. 1. 2007 Bylo správné otisknout fotografii oběšeného Saddáma Husajna?
9. 1. 2007 Práce politikova a bída české žurnalistiky Stanislav  Křeček
9. 1. 2007 Úvodník Jana Čulíka do nového roku a pseudodiskuse Josefa Brože Václav  Chyský
9. 1. 2007 To be or not to be law abiding? Martin  Ondreját
8. 1. 2007 Dokáže Čína překonat svou krizi?
8. 1. 2007 Začátek roku už je, ale americká vláda stále neřekla, jestli chce stavět raketovou základnu v Česku Štěpán  Kotrba
31. 12. 2006 Hospodaření OSBL za prosinec 2006
22. 11. 2003 Adresy redakce