14. 12. 2004
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
14. 12. 2004

Výročie Rakúskeho rozhlasu 1.

Keď je vysielanie naozaj verejnoprávne...

Rakúšania si pripomenuli 80. výročie vzniku svojho rozhlasu.

Slovo „pripomenuli“ vlastne nevystihuje situáciu, podobne ako zaužívané „oslávili“. Iste, aj sa slávilo, ale predovšetkým vyšli články, knihy i CD-nosiče, múzeá ponúkli obnovené expozície, experti na sympóziách debatovali o minulosti a viac o budúcnosti, program rozhlasu a televízie zaplnili jubilejné relácie. Podujatia ešte doznievajú. Rakúske rozhlasové a neskôr televízne vysielanie vždy nejakým spôsobom fungovalo aj v slovenskom kontexte. Preto sa výročie svojím spôsobom týka aj nás.

Keď si Rakúšania po prehratej prvej svetovej vojne hľadali miesto v zmenenej Európe, do rekonštrukcie a modernizácie štátu zaradili budovanie rozhlasu. Prvá rozhlasová stanica sa ohlásila 1. októbra 1924 z budovy ministerstva vojny vo Viedni. Slovenskí politickí a kultúrni činitelia na posolstvá, ktorými nové Rakúsko dávalo o sebe vedieť, reagovali požiadavkou urýchlene zriadiť rozhlasové štúdio v Bratislave. Neobávali sa nežiaducich politických vplyvov; viedensky rozhlas, na rozdiel od budapeštianskeho intenzívne povzbudzujúceho iredentistov, nevyvolával odstredivé snahy v krajinách, ktoré do monarchie pred jej rozpadom patrili. Viedeň poskytovala príklad. Bratislavský rozhlas založený o dva roky neskôr sa nemohol vyrovnať rakúskemu, opierajúcemu sa o umelecký potenciál hlavného mesta bývalého mocnárstva, snažil sa však zúžitkovať získané podnety. Viedenské vysielanie mu aj inak prospievalo: vďaka výmenám relácií medzi stredoeurópskymi rozhlasmi sa dostával k vynikajúcim rakúskym hudobným produkciám, napríklad k prenosom zo Salzburských slávností.

Rakúska nezávislosť prekážala zástancom veľkonemeckej myšlienky, v tých časoch najmä nacistom. V roku 1934 si viedenskí stúpenci Adolfa Hitlera puškami a guľometmi kliesnili cestu k rozhlasovým mikrofónom. Ako prví na svete sa pokúsili zvrátiť politické pomery v štáte s použitím rozhlasu. Neuspeli, no o štyri roky neskôr Nemecko zasiahlo priamo a okupovalo krajinu. Nemci zapojili rakúske štúdiá do svojej rozhlasovej sústavy, viedenské rozhlasové ústredie degradovali na filiálku Ríšsko-nemeckého rozhlasu, medzi ktorej úlohy patrilo viesť propagandistické kampane proti blízkym krajinám vyhliadnutým na ovládnutie Nemeckom. Od jesene 1938 aj skupina málo významných, no politicky ambicióznych Slovákov na pokyn nacistov brojila o svojich reláciách proti česko-slovenskému štátu, napádala pražskú vládu a kritizovala slovenských politikov ochotných na dohody s Čechmi. Po rozbití ČSR sa z Viedne stalo kontaktné miesto na presadzovanie nemeckých zámerov voči rozhlasu na Slovensku.

Po vojne v Rakúsku namiesto obnovy celoštátnej rozhlasovej organizácie zlikvidovanej nacistami vznikol v každej zo štyroch okupačných zón samostatný rozhlas pod dohľadom príslušného spojeneckého okupačného velenia. Vytrvalé úsilie Rakúšanov o jednotnú organizáciu sa zavŕšilo až po obnovení štátnej nezávislosti v roku 1955. Krátko potom sa prehĺbil záujem Slovákov o produkcie rakúskych elektronických médií. Našincov začínala vábiť najmä rozbiehajúca sa rakúska televízia. Kým totiž predtým Slováci počúvali najmä rozhlasové hudobné relácie, televíziu mohli sledovať aj v prípade, že nevedeli po nemecky. Rakúske televízne vysielanie sa stalo pre obyvateľov Bratislavy a západného Slovenska akýmsi oknom na Západ, zdrojom alternatívnych informácií, no aj istých ilúzií o tamojšom živote vzbudzovaných filmami a reklamou. Viedenská nemčina zaznievala z televízorov v mnohých domácnostiach až do roku 1989. Keď naša televízia ponúkla to, k čomu sa Slováci dostávali cez Viedeň, a keď sa už bez problémov dalo vkročiť do sveta v minulosti sprostredkúvaného rakúskou televíziou, po jej vysielaní sa siahalo menej.

Zato po novembri 1989 si rakúsky rozhlas a televíziu pozornejšie všímali naši profesionáli potýkajúci sa s úlohou adekvátne usporiadať v novej spoločenskej situácii sféru elektronických médií. Rýchlo sa vynorili úmysly zakladať súkromné televízne a rozhlasové stanice. Propagátori ich prezentovali ako najprimeranejšie novým podmienkam, ba ako najvhodnejšie vôbec, akoby na Západe dominantné, ak nie výlučne existujúce. V tomto prípade Rakúsko nemohlo poslúžiť za vzor. V západnej Európe sa pod tlakom podnikateľských kruhov súkromné elektronické médiá v osemdesiatych rokoch síce presadili, no v Rakúsku ešte neexistovali.

Riešenie si vyžadovala do novembra 1989 štátom, či skôr komunistickou stranou kontrolovaná televízia a rozhlas. Zhodne sa konštatovalo, že nesmú podliehať žiadnej politickej strane, no o budúcej organizácii, spôsobe riadenia a princípoch tvorby už nevládli také jasné predstavy. Začalo sa hovoriť o verejnoprávnej televízii a verejnoprávnom rozhlase. Pojmy u nás napospol neznáme sa rôzne vykladali (a vykladajú), čo ostatne platí aj o zahraničí. Pri pozornejšom pohľade na existujúce názory však vidno, že sa spomedzi nich vymykajú tvrdenia stúpencov súkromného sektoru, u nás rigoróznejších ako v cudzine. Do konca domyslené verejnoprávne médiá by, podľa nich, nemali byť financované ani zo štátneho rozpočtu, ani z koncesionárskych poplatkov, a už vonkoncom nie z reklamy. Vysielanie by až na správy nemalo obsahovať nič z toho, čo vysielajú komerčné stanice, najmä nie zábavu a rockovú hudbu. Mali by byť doplnkovým prvkom súkromnej sféry, vážnym a bezúsmevným, asi ako funebrák nad otvoreným hrobom. Najlepšie by bolo, keby ony skončili v hrobe – vyskytujú sa totiž aj tvrdenia, že ich treba zrušiť.

Odborníci mimo súkromných médií tiež rôzne vykladajú uvedený pojem, čo je dôsledok odlišnosti právnych systémov a vývoja médií v jednotlivých krajinách. Ich názory sú si však blízke, líšia sa najmä v rozdielnom uprednostňovaní určitých činností a v niektorých detailoch. Po novembri 1989 práve kvôli oboznamovaniu sa s fungovaním verejnoprávnych médií naši profesionáli navštevovali Viedeň, kde ich ochotne prijímali a organizovali pre nich semináre. Ostatne aj dnes – ak niekto v Bratislave tvrdí, že sa vraj nevie, čo sú verejnoprávne médiá, a neobľubuje teóriu, mal by vyžiť blízkosť Viedne a videl by ich v praxi. Lebo nielenže prívlastok „verejnoprávny“ (öffentlich-rechtlich) v spojitosti s týmito médiami sa k nám dostal z krajín hovoriacich po nemecky a teda aj z Rakúska, tam sa v súlade s uvedeným vymedzením pracuje.

Pravda, prívlastok „verejnoprávny“ trochu zavádza, vyjadruje predovšetkým právnu stránku postavenia inštitúcie a len nepriamo naznačuje povahu jej činnosti. Anglické termíny „public television“, „public radio“ bezprostrednejšie poukazujú aj na úzky vzťah média k verejnosti a naopak. V každom prípade mediálna organizácia nazývaná verejnoprávna vstúpila do rakúskeho života dosť neskoro. Predvojnová Radio Verkehrs Aktiengesellschaft (RAVAG) bola blízka vláde a ak aj v nej mali slovo iní činitelia, zásah nacistov v roku 1938 so všetkým skoncoval. O rozhlasovú spoločnosť vytvorenú po znovunadobudnutí samostatnosti krajiny sa delili politické strany. Nespokojnosť s „proporcionálnym rádiom“, ako sa posmešne takto spravovanej inštitúcii vravelo, viedla v roku 1964 k unikátnej petícii požadujúcej zmenu postavenia rozhlasu a televízie. Keď parlament na jej podnet prijal nový rozhlasový zákon, aj Rakúsko dostalo v roku 1967 mediálnu inštitúciu, ktorú síce založil štát, ale do ktorej nezasahuje, len vytvára podmienky na jej prácu a následne dodržiavanie týchto podmienok sleduje. Podľa ústavného zákona z roku 1974 je vysielanie službou vo verejnom záujme. Zákon zároveň garantuje nezávislosť osôb a orgánov, ktoré túto službu robia.

Inštitúciu v roku 1967 pomenovali Österreichischer Rundfunk (ORF) – Rakúsky rozhlas a televízia, lebo zahŕňala obidve médiá. („Rundfunk“ v názve neznamená „rozhlas“, ako sa zvykne prekladať, rozhlas je „hörfunk“. Pre „rundfunk“ nemáme v slovenčine adekvátny jednoslovný náprotivok.) Na rozdiel napríklad od Francúzska a ďalších krajín televízia a rozhlas ostali v Rakúsku v spoločnej organizácii, hoci predstavujú dva v podstate samostatné celky. Organizačné prepojenie je výhodné kvôli obhajobe spoločných záujmov.

Do roku 2001 ORF pôsobila ako verejnoprávna korporácia, odvtedy je verejnoprávnou nadáciou. Pravda, aj vo vrcholnom orgáne ORF – do roku 2001 Kuratóriu, potom v Rade nadácie – sa zachoval vplyv politických strán, lebo na základe taxatívneho určenia zákonom o ORF veľkú skupinu osôb nominujú do rady politické strany. (Rakúsky systém sa líši od systémov krajín, kde strany nesmú mať ani nepriame zastúpenie vo vedení verejných elektronických médií.) Keďže počet straníckych nominantov závisí od zastúpenia strán v parlamente, je zrejmé, že vládne strany sú vo výhodnejšom postavení. Dochádzalo síce k výčitkám voči ovplyvňovaniu ORF a uplatňovaniu straníctva pri schvaľovaní projektov a pri voľbe generálneho riaditeľa (predtým generálneho intendanta), avšak nijaká strana nemohla získať kompletnú kontrolu nad inštitúciou. Je to aj preto, lebo v uvedenom orgáne zasadali aj nestranícki zástupcovia. V súčasnosti aj významný počet miest v tridsaťpäťčlennej rade patrí nestraníckym zástupcom. Okrem iného šesť svojich členov do Rady nadácie vysiela Rada divákov a poslucháčov, zložená zo zástupcov verejnosti. Existencia tohto orgánu je, mimochodom, jedným zo znakov verejnoprávnej povahy ORF.

Príslovečnú kožu na trh kvôli dianiu v ORF nosí generálny riaditeľ (predtým intendant). On – vlastne teraz ona, lebo funkciu po prvý raz zastáva žena, Monika Lindnerová – operatívne riadi chod inštitúcie a navrhuje priority a smery rozvoja vysielania, techniky, personálneho obsadenia, hospodárenia. ORF mala šťastie na ľudí na tomto poste, no obzvlášť stojí za zmienku jeden z nich. Gerd Bacher bol generálnym intendantom najdlhšie – od roku 1967 s prestávkami až do roku 1994. Za ten čas vykonal veľa pre kvalitné fungovanie, pre upevnenie postavenia a zabezpečenie budúcnosti ORF, za jeho úradovania sa uskutočnili veľké investičné akcie vrátane výstavby impozantného televízneho centra na viedenskom Küniglbergu, vznikol Rozhlasový symfonický orchester. Prezývka Tiger vystihuje Bacherovu uvzatosť a svojsky vyjadruje rešpekt voči jednej z najvýznamnejších osobností európskej mediálnej scény a rakúskej kultúry druhej polovice 20. storočia.

ORF hospodári samostatne, disponuje vlastným majetkom. Nečerpá financie od štátu, hoci jej to dovoľujú normy platné v Európskej únii. Takmer polovica finančných prostriedkov na činnosť pochádza z koncesionárskych poplatkov, pričom ORF od roku 1967 stanovuje výšku jednej časti trojzložkového poplatku (štát, spolková krajina, ORF). Približne toľko jej občania poskytujú nepriamo cez reklamu, teda tým istým spôsobom ako súkromným médiám. V Európe viac získavajú z reklamy len verejné elektronické médiá vo Francúzsku

(50 %) a v Dánsku (70 %). Doplnkové príjmy ORF pochádzajú z podnikania. Všetky prostriedky sa vynakladajú výlučne na zabezpečenie vysielania.

Keďže ORF má slúžiť celej verejnosti, jednotlivým skupinám divákov a poslucháčov poskytuje adekvátne relácie. Hlavný televízny program ORF 1 má ľahšie ladenie, ORF 2 je orientovaný viac na umenie, popularizačné relácie a na spravodajstvo. Programy umožňujú voľbu medzi vážnymi témami a zábavou, medzi umením a športom, medzi diskusiou a filmom a podobne.

Pokračovanie na budúci týždeň. Autor je historik

Zveřejněno s laskavým souhlasem slovenského kulturně politického týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       14. 12. 2004
14. 12. 2004 Nikomu nevadí, že nejvlivnější televizi v ČR získal mocný zahraniční vlastník Jan  Čulík
14. 12. 2004 Muslimové zuří na deník Daily Telegraph
14. 12. 2004 Vývoj na Ukrajině je podivný...
14. 12. 2004 Napomáhá či škodí silový postoj Washingtonu demokracii na Ukrajině?
14. 12. 2004 Oranžová evolúcia Juraj  Marušiak
14. 12. 2004 Michael  Marčák
14. 12. 2004 "Kolik budu muset studovat literatury?" Rajendra A. Chitnis
14. 12. 2004 ‘How much literature do I have to do?’ Rajendra A. Chitnis
14. 12. 2004 K čemu je státní zkouška? Martin  Škabraha
14. 12. 2004 Traband skutečně jede, ačkoliv neví kam Bohumil  Kartous
14. 12. 2004 Michael  Marčák
13. 12. 2004 Bohemistika, slovakistika jsou vlivnými vyslanci ČR i Slovenska - přežijí v zahraničí? Tim  Beasley-Murray
13. 12. 2004 Czech, Slovak, Minority Subjects and Discipline Tim  Beasley-Murray
14. 12. 2004 Léky proti AIDS by měly být zdarma
14. 12. 2004 Pinochet byl zatčen kvůli podezření z vraždy
14. 12. 2004 Irak: zabíjanie pre slobodné a demokratické voľby Jakub  Topol
14. 12. 2004 Kremeľ sa vracia – bezbolestne a nadlho Peter  Stupavský
14. 12. 2004 Ľavica: chytá v krížovej palbe Lorenzo  Morselli
14. 12. 2004 Keď je vysielanie naozaj verejnoprávne... Vladimír  Draxler
14. 12. 2004 Aká je úloha sociálnej demokracie? Luke  Martell
13. 12. 2004 K plnému životu nechť patří i zákon i tělo Daniel  Ženatý
13. 12. 2004 Spolková mravní bída Václav  Dušek
13. 12. 2004 17. listopad – přestaňme se litovat Milan  Valach
13. 12. 2004 Jak Západ platí a organizuje "spontánní demokratické revoluce"
10. 12. 2004 Trojí ohlédnutí za „Listopady“ Petr  Miller
6. 12. 2004 Hospodaření OSBL za listopad 2004
29. 12. 2003 Nenechte si ujít: nový knižní výbor z Britských listů
22. 11. 2003 Adresy redakce