Bombastické titulky v médiách, typu "Slovensko Detroitom Európy" , apod., znejú pekne. Vskutku, svetovými automobilkami to tu začína byť až preplnené. Lenže jedna vec sú bezprostredné efekty, ako zvýšenie zamestnanosti, zlepšenie infraštruktúry, apod. a vecou celkom inou systémový pohľad z aspektov celospoločenskej efektívnosti. A práve takejto hlbšej analýze sa slovenská vláda "diskrétne" vyhýba.

Minister hospodárstva Pavol Rusko musel priznať, že doteraz vôbec neexistovala metodika, ktorá by stanovila, v akom časovom horizonte sa štátu vrátia miliardové investičné stimuly, použité na prilákanie doterajších automobiliek, teda Volkswagen a Citroen - Peugeot. Uistenie o neprekročení EÚ povoleného limitu týchto prostriedkov nemá veľkú vypovedaciu hodnotu. Absolútne čísla ale podľa priznania P. Ruska závisia na dnes ešte neznámych faktoroch, ako objem výroby, jej štruktúra, apod. Koniec koncov detaily ostávajú pod rúškom obchodného tajomstva mimo kontroly verejnosti.

Opozícia si neberie servítku pred ústa. Najmä nádejný podľa svojich očakávaní budúci premiér, Robert Fico, naplno prehlasuje že celý "úspech" s príchodom megainvestícií stojí a padá na jedinom hlavnom faktore - extrémne lacnej a kvalifikovanej pracovnej sile v regióne. Nemožno naozaj zatvárať oči nad faktom, že plat dajme tomu 20 tisíc Sk je na domáce pomery nadpriemerný - no napr. západoeurópsky robotník by sa za 500 euro nebol ochotný obrátiť ani z ľavého boku na pravý. Naviac aj akýsi nedefinovateľný faktor či "genius loci" priemyselných tradícií a zručnosti hrá svoju rolu. Na vlastnej škode sa o tom prednedávnom presvedčila počítačová firma IBM, keď jej závod na pevné disky v Maďarsku produkoval tak nekvalitné výrobky, pokým ho musela v tichosti opustiť. Nič takého u nás zrejme nehrozí, naopak, existuje celý rad príkladov (napr. doslova z ničoho založená elektronická veľkovýroba na Orave) aký sú miestni ľudie flexibilní a zruční.

Nikto ale nepríde z druhého konca sveta, aby pomáhal nezištne dvíhať Slovensko. Nie je príjemnou predstava, že majitelia investičného kapitálu už vopred a na roky kalkulujú s minimálnymi nákladmi - a teda aj cenou práce. Naviac reálne skúsenosti hovoria o obsadzovaní už postov stredného managementu skoro výlučne vlastnými kádrami. Takisto celý know - how ostáva v zahraničí. Prečo teda Dzurindova vláda pri všetkých týchto diskutabilných a neistých faktoroch natoľko jasá a vydáva udalosť za svoj div nie najväčší ekonomický úspech ?

Odpoveď nie je ďaleko. Nedôstojné postavenie nájomnej pracovnej sily či "montážnej dielne" pre zahraničie - ktorá môže byť naviac v recesii autopriemyslu kedykoľvek uzavretá či prenesená do ešte lacnejších krajín - je naozaj akoby najreálnejším ekonomickým úspechom tejto vlády. Tragické ostáva, že nebol zrealizovaný celý rad investícií, ktoré by pri omnoho menších nákladoch mohli priniesť reálnejší a najmä trvalejší rast nielen ekonomický, ale aj kultúrny a spoločenský. Absolútne bola napr. zanedbaná informatizácia prístupná do širších vrstiev obyvateľstva - internet je stále v pozícii "luxusu", vedecký výskum stojí na okraji záujmu, školstvo je v stave že nadpriemerná vzdelanostná úroveň populácie bude onedlho len mýtom, a v takomto duchu by bolo možné pokračovať. Pred verejnosťou utajované komplexné hodnotenie prínosov ale hlavne rizík podobných zahraničných investícií, rozhodne nie je štátnickým a pre krajinu perspektívnym počínaním.