12. 2. 2004
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
12. 2. 2004

60. výročie leningradskej blokády

Tiché vyvražďovanie národa

Pred šesťdesiatimi rokmi sa po takmer deväťsto dňoch skončila nemecká blokáda Petrohradu, vtedajšieho Leningradu. Cieľom Wehrmachtu však nebolo dobyť mesto, ale vyhladiť obyvateľstvo. Milión ľudí padlo za obeť tejto genocíde.

Pád mesta sa zdal už len otázkou niekoľkých dní. Ôsmeho septembra 1941 dobyla 18. armáda nemeckého Wehrmachtu Šlisseľburg (dnes Petrokreposť), a tým dovŕšila obkľúčenie Leningradu. Na severe stáli fínske vojská, ktoré boli spojencom Nemecka (postúpili však len po bývalú fínsko-ruskú hranicu), na západe a na východe predstavoval Fínsky záliv, respektíve Ladožské jazero s rozlohou vyše 18 tisíc km2, čo je plocha, akú má vnútrozemské more, prirodzenú a zjavne neprekonateľnú prekážku. Nemecké tanky prenikali do južných predmestských štvrtí a mali už na dohľad zlaté kupoly mesta.

V tejto chvíli vydal z Nemecka Adolf Hitler rozkaz zastaviť postup. Vojaci nemohli pochopiť toto rozhodnutie. Generál Hans Reinhardt hlásil, že jeho muži sú nespokojní: "... leží pred nimi mesto a nikto im nezabráni doň vstúpiť". Ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels si zaznamenal do svojho denníka rádiotelegram jednej jednotky Wehrmachtu, ktorá musela zastať na predmestí Krasnogvardejsk: "Vojaci zborovo kričia: -- Chceme ísť ďalej."

Ale Hitler a velenie Wehrmachtu neustúpili. Čo nasledovalo, predstavuje jednu z najhroznejších kapitol druhej svetovej vojny: takmer deväťstodňové obliehanie Leningradu, ktoré sa skončilo 27. januára 1944.

Počas blokády zahynulo okolo milión obyvateľov mesta. Väčšina umrela hladom a zimou. Zásoby potravín sa čoskoro spotrebovali. Minulo sa palivo a na rozhraní rokov 1941 a 1942 zúrila treskúca zima, jedna z najchladnejších v 20. storočí vôbec: teploty klesali na mínus 40 stupňov Celzia. Doprava sa zastavila, voda zamŕzala v potrubí, kúrenie a elektrický prúd vypadli. Desivé fotografie z tohto obdobia nám ukazujú ulice, ktorými sa vlečú vysilení, vyhladovaní ľudia. Všade ležia mŕtvoly tých, ktorí odpadli priamo na ulici, uprostred cesty. Ľudia dokonca nemali ani silu pripraviť pre svojich najbližších príbuzných slušný pohreb. Na jednoduchých sánkach ťahali zosnulých k zberným miestam, veľkým jamám, kde mŕtvych zasypali do obrovských hromadných hrobov.

Tri milióny ľudí majú "zmiznúť"

Dnes sa už nedá rekonštruovať, či by Wehrmacht na jeseň 1941 mohol Leningrad naozaj tak ľahko dobyť, ako tomu verilo politické a vojenské vedenie "tretej ríše". Po tom ako Hitler stiahol tankovú divíziu z Leningradu a vrhol ju do bitky o Moskvu, chýbala nemeckej skupine armád Sever ofenzívna priebojnosť. Generálovi Georgijovi Žukovovi, ktorého Stalin odvelil do Leningradu, sa podarilo front natoľko stabilizovať, že nemecké vojská už prinajmenšom nemohli viac zovrieť obruč blokády okolo mesta.

Nemožno však vôbec pochybovať, že Hitler bol na jeseň 1941 skalopevne presvedčený, že by Leningrad mohol hocikedy dobyť. Prečo to však neurobil? Prečo sa vzdal tohto veľkého vojenského a symbolického triumfu -- dobyť mesto Októbrovej revolúcie?

Hitler a velenie Wehrmachtu sa nechceli Leningradu zmocniť, chceli ho zničiť. Už na začiatku vojenského ťaženia na Sovietsky zväz, 8. júla 1941, si náčelník generálneho štábu pozemných vojsk (OKH) generál Franz Halder poznamenal do svojho vojnového denníka: "Je pevným rozhodnutím vodcu Moskvu a Leningrad zrovnať so zemou a zabrániť, aby tam ostali ľudia, ktorých by sme potom v zime museli živiť."

Čo presne sa malo s Leningradčanmi stať, s tým si zatiaľ ešte nikto nelámal hlavu. Vyvraždenie národa v danej chvíli ešte nebolo naplánované, ale prvé predstavy o jeho vyhubení sa zrodili už v tých chvíľach. J. Goebbels si 12. júla 1941 do svojho denníka napísal: "Vôbec nevieme povedať, čo sa v najbližšej budúcnosti stane s touto obrovskou miliónovou masou. Vidím, že sa blíži katastrofa, ktorej celkový dosah sa ešte nedá predvídať."

O niekoľko týždňov neskôr bolo zrejmé, že nemecká stratégia bleskovej vojny (Blitzkrieg) zlyhala. Nepodarilo sa obkľúčiť väčšiu časť Červenej armády a poraziť ju bezprostredne za sovietskou hranicou, aby potom nemecké vojská mohli bez boja zabrať prevažnú časť krajiny napredovaním po železnici. Namiesto toho sa celý predpokladaný časový harmonogram plánu Barbarossa začal oneskorovať. Nemecké velenie začalo korigovať svoje pôvodné plány. Najskôr sa vzdalo úmyslu dobyť celé severné Rusko, pretože tieto oblasti nemali pre vedenie vojny nijaký rozhodujúci význam. No o osude Leningradu ešte nepadlo rozhodnutie.

Už koncom apríla 1941, dva mesiace potom, ako nemecké vojská vpochodovali do Sovietskeho zväzu, skonštatovalo ríšske ministerstvo zodpovedné za výživu: "V prípade, že by nám raz Leningrad patril, vôbec nie je možné vyriešiť problém jeho zásobovania." Keď koncom leta a na jeseň 1941 akcia Barbarossa uviazla a ani exploatácia dobytého územia, ktoré malo byť výlučným zdrojom obživy pre postupujúce nemecké oddiely, nepriniesla očakávaný zisk, stalo sa civilné obyvateľstvo pre velenie Wehrmachtu "vyživovacím problémom". To priviedlo ríšskeho maršala Hermanna Göringa, ktorý mal na starosti koordináciu hospodárskej exploatácie obsadených oblastí, na myšlienku "z hospodárskych dôvodov" nedobýjať sovietske veľkomestá. Za "výhodnejšie" považoval obkľúčiť ich.

Tak sa stal z obkľúčenia Leningradu pokus mesto načisto "zahrdúsiť". Aj keď miestni velitelia chvíľu uvažovali o "odsune" obyvateľstva za sovietsky front, rýchlo sa týchto úvah vzdali, pretože nemeckého pešiaka jeho velitelia nechceli vystaviť "veľkej duševnej záťaži" pohľadom na takýto "pochod hladujúcich". Zodpovední v zázemí však neboli pripravení ľudí prijať a živiť ich. Tak ostala pre hlavné velenie 18. armády len "posledná možnosť": Všetko vyhladovať.

Toto zdanlivo "vynútené", respektíve "hľadiskom politiky zásobovania potravinami" motivované, rozhodnutie na vyvraždenie národa bolo však v plnom súlade s politikou germanizácie, ktorú presadzoval nemecký národný socializmus. Leningrad bol totiž tou oblasťou Sovietskeho zväzu, ktorú mali v budúcnosti pod názvom Ingermanland osídliť Nemci. Takzvaný generálny plán Východ, rozsiahly program "vysídlenia" vypracovaný pod dohľadom ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera, už v roku 1942 predpokladal, že počet mestského obyvateľstva v tomto regióne klesne z pôvodných 3,2 milióna v roku 1939 na 200 tisíc v období po vojne. Rozdiel týchto troch miliónov na papieri akoby "zmiznutých" ľudí presne zodpovedal vtedajšiemu počtu obyvateľov Leningradu.

V priebehu jesene 1941 dostalo vyhladenie obyvateľov Leningradu prednosť pred všetkými vojenskými cieľmi. Hitler 29. septembra 1941 vysvetľoval: "Prosby o kapituláciu, ktoré sú dôsledkom situácie v meste, budú odmietnuté, pretože problém zotrvania obyvateľstva v meste a jeho stravovania my nemôžeme a nebudeme riešiť. V tejto existenčnej vojne nemáme ani najmenší záujem na zachovaní čo len časti tohto veľkomestského obyvateľstva." A 7. októbra 1941 zdôraznil ešte raz, "že kapitulácia Leningradu a neskôr i Moskvy sa neprijme ani v prípade, keď ju ponúka sám nepriateľ. (...) Ani jeden nemecký vojak preto nemá vstupovať do týchto miest".

Napriek týmto jasným slovám nemecká strana ospravedlňovala stratégiu blokády pred svetovou verejnosťou tým, že obrancovia mesta budú bojovať až do posledného muža, že celý Leningrad je podmínovaný a navyše, pri obsadení existuje akútne nebezpečenstvo, že sa nemeckí vojaci nakazia. Sovietsky najvyšší veliteľ leningradského frontu maršal Kliment J. Vorošilov síce Leningradčanov naozaj vyzval do národného povstania, ak by nemecká čižma vkročila do mesta, ale to nebol skutočný dôvod na blokádu, ako tomu chcú dodnes obhajcovia Wehrmachtu veriť.

Goebbels vo svojich denníkoch otvorene vyslovil čisto taktickú účelovosť Vorošilovovej výzvy. "Máme," poznamenal si 23. augusta 1941, "záujem Vorošilovovu výzvu čo najviac rozšíriť, pretože tým získavame alibi pre strašný osud, ktorý tomuto mestu hrozí." A o niekoľko dní neskôr, 5. septembra, čítame: "Robí nám určité starosti, ako túto drámu mesta ospravedlniť pred svetovou verejnosťou. Ale boľševici nám veľkoryso vyšli v ústrety. Oni sami vytrúbili do sveta, že chcú toto mesto brániť až do posledného muža. Môžu si teda aj pripísať dôsledky. Vydáme ešte leták, ktorý zhodia naše lietadlá nad Leningradom a v ktorom mestu odhalíme jeho hrozný osud. Tento leták uverejníme aj v zahraničných novinách a v našich rozhlasových vysielaniach, a tým si zaobstaráme pre všetko, čo sa stane, účinné alibi."

Generál Eduard Wagner pripravuje útok plynom

Pre nemeckú stranu mala stratégia obkľúčenia veľkú výhodu pre politiku vyhladenia -- mohla uskutočniť genocídu jednoduchým ničnerobením. Preto sa všetky plány, ktoré navrhovali aktívne vyvraždenie Leningradčanov, nemohli presadiť -- ani úvahy o útoku bojovým plynom na metropolu na Neve. Generálny ubytovateľ vojska (1) Eduard Wagner si už v decembri 1941dal vyrátať potrebné množstvo bojových látok. Tento útok mal zasiahnuť nielen frontovú líniu obrancov, ale aj celé mesto: plyn by usmrtil mnoho tisíc ľudí. No zostalo len pri plánoch, pretože, našťastie, nebolo na taký útok k dispozícii dostatok munície ani diel. Navyše, na nemeckej strane existovali zásadné pochybnosti a rozpaky vo vzťahu k plynovej vojne. Dokonca aj sám Adolf Hitler, ktorý ako vojak v prvej svetovej vojne na istý čas oslepol v dôsledku útoku jedovatým plynom, sa obával pomsty protivníka, najmä Britov, ktorí mali jasnú prevahu v chemických a biologických zbraniach.

Sovietsky diktátor Josif V. Stalin v tej chvíli už Leningrad potichu odpísal. Baltská flotila, ktorá kotvila vo Fínskom zálive, bola odsúdená na zánik. Keď sa sovietsky front predsa len stabilizoval, Stalin opäť získal nádej. Červená armáda prešla dokonca -- z obidvoch strán kruhu blokády -- do protiútoku a podnikla dva pokusy o oslobodenie. Po hroznej zime na prelome rokov 1941 a 1942 sa začala situácia v meste trochu zlepšovať. Mal Leningrad uniknúť svojmu osudu?

Velenie Wehrmachtu začalo strácať trpezlivosť. Pod krycím menom Nordlicht (Polárna žiara) plánovalo na začiatku roku 1942 novú operáciu proti Leningradu. Poľný maršal Erich von Manstein, poverený vykonaním tejto operácie, chcel užšie zovrieť kruh okolo mesta, a tak zabrániť zásobovaniu cez Ladožské jazero. Chcel Leningrad rýchlejšie vyhladovať. Ale skôr než bola operácia pripravená, prekvapila 27. augusta 1942 Červená armáda Nemcov veľkým útokom južne od jazera. Vojská osobitne vyčlenené pre operáciu Nordlicht sa zapojili do ťažkých obranných bojov. Na prielom do Leningradu nemohli Nemci už viac pomýšľať.

Nemci sa dostávali čoraz viac do defenzívy. Počas druhej vojnovej zimy 1942 -- 1943 mohlo byť mesto cez využívanú ľadovú cestu oveľa lepšie zásobované, aj keď ju Wehrmacht ostreľoval leteckými útokmi. V januári 1943 sa nakoniec podarilo Červenej armáde pri Šlisseľburgu vybojovať malý koridor. Teraz bol kruh obkľúčenia prelomený a do mesta sa mohli dopravovať potraviny a výzbroj. Prídely potravín sa veľkosťou čoskoro vyrovnali úrovni prídelov v iných sovietskych veľkomestách a všedný deň Leningradčanov sa znormalizoval. Hitlerove vojská sa obmedzili na pravidelné terorizovanie obyvateľstva delostreleckou paľbou. V okolí mesta premenili mnohé historické stavby a pamiatky na trosky a popol, ako napríklad staré cárske sídlo Petrodvorec -- ruský Versailles.

Celý rok sa udržal tento status quo, pretože ani jedna strana nechcela uvoľniť sily na operácie mimo hlavného bojiska. Keď Červená armáda nakoniec podnikla šiesty pokus o oslobodenie, nemecké postavenia padli v priebehu niekoľkých dní. Dvadsiateho siedmeho januára 1944 oslavovalo celé mesto ukončenie svojho utrpenia.

V Nemecku sa o osude Leningradu po skončení vojny veľmi často nehovorilo. Až dodnes pokladajú v tejto krajine za najväčšie "mestá katastrof" druhej svetovej vojny Stalingrad, Drážďany alebo Hirošimu. Pritom si blokáda vyžiadala životy najmenej milióna Leningradčanov, a to je takmer dvojnásobok počtu civilistov, ktorí zomreli v Nemecku počas celej druhej svetovej vojny následkom leteckých spojeneckých útokov.

Tento veľký nezáujem v Nemecku ostro kontrastuje s istou formou kolektívnej pamäti v Rusku, ktorá robí z blokády mýtus. Petrohradská filharmónia uvádza každoročne na deň oslobodenia Siedmu symfóniu Dmitrija Šostakoviča. Rodený Petrohradčan skomponoval prvé dve vety symfónie v obliehanom meste a venoval mu svoje dielo. Zatiaľ čo tým, ktorí blokádu prežili, vryli sa do pamäti hlad a smrť, vydával sovietsky režim blokádu za hrdinskú epopeju. Za Brežnevovej éry sa takéto chápanie vystupňovalo priam do kultu a vznikali monumentálne pamätníky v štýle "vlasteneckej" architektúry plnej pátosu.

Nové Rusko ostalo verné starému Sovietskemu zväzu: ruská historická literatúra naďalej opakuje sovietske tvrdenie, že Červená armáda zastavila "hrdinskou obranou" Wehrmacht pred bránami mesta. Toto chápanie vytrvalo zastiera skutočnosť, že Wehrmacht už nemal záujem dobyť Leningrad, ale chcel nechať zomrieť jeho obyvateľov. Legendy o obetiach tak zakrývajú klamstvá tých, ktorí ich zavinili.

Autor je historikom na Univerzite Alberta-Ludwiga vo Freiburgu; v súčasnosti píše knižnú publikáciu na túto tému.

Blokáde je venovaná aj výstava v nemecko-ruskom múzeu v Berlíne -- Karlshorste, ktorá potrvá od 29. apríla do 27. júna 2004.

Přeložila Mária Geisbacherová. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       12. 2. 2004
12. 2. 2004 Kouření způsobuje impotenci
12. 2. 2004 USA: Pokračuje kontroverze ohledně toho, zda byl G. W. Bush řádně na vojně
12. 2. 2004 Pentagon: Tři měsíce v Iráku stály 14 miliard dolarů
12. 2. 2004 Blair znovu potvrdil, že od 1. května budou Středoevropané moci v Británii pracovat
12. 2. 2004 Slovensko: Znižuje sa dostupnosť vzdelania v tomto štáte...! Tibor  Moravčík
5. 3. 2004 Desáté jaro Karla Kryla Martin  Štumpf
12. 2. 2004 Jazykový styl ČTK Jan  Čulík
12. 2. 2004 Mlžná obrazovka - bude televize vzduch? Štěpán  Kotrba
11. 2. 2004 Neztrácet zelenou naději Martin  Škabraha
12. 2. 2004 O tragické situaci českého školství? Miroslav  Rafaj
12. 2. 2004 A co když někdo schová špinavost za tzv. "vtip"? Jan  Hruška
12. 2. 2004 Zaostřeno na hypermarkety
12. 2. 2004 Český sen: Kultura hypermarketů
12. 2. 2004 O ráji a moci podruhé
11. 2. 2004 Andrew Gilligan dostal nabídku od konzervativního týdeníku Spectator
12. 2. 2004 Není zrcadlo jako zrcadlo
12. 2. 2004 Ukazují některá zrcadla skutečnost jinak než ostatní? Ondřej  Slačálek
12. 2. 2004 Poriadok a neporiadok Hartmut von Hentig
12. 2. 2004 Život v hudbe: Duchovná hudba Jána Levoslava Bellu Vladimír  Godár
12. 2. 2004 Slovensko musí konkrétnejšie riešiť problémy Rómov Andrea  Mendelová
12. 2. 2004 Tiché vyvražďovanie národa Jörg  Ganzenmüller
12. 2. 2004 Otázka viny Oskar  Krejčí
12. 2. 2004 Boj o půdu ve Venezuele
11. 2. 2004 Jak americká vláda mlčí o svých raněných
11. 2. 2004 Co je za plentou "Supermarketu roku 2003"? Petr  Jindra
11. 2. 2004 Dostálův "kompromisní" návrh by byl ještě lepší, kdyby platil každý Štěpán  Kotrba
11. 2. 2004 Není pravda, že česká Strana zelených má v Evropě špatnou pověst
11. 2. 2004 Britské listy nechodí ke kováříčkovi, když mohou dojít ke kováři
10. 2. 2004 Zelené facky na pokračování
10. 2. 2004 Na místě je opatrnost ve vztahu k nečistým metodám
10. 2. 2004 Tmavozelení proti temným silám aneb paměť jazyka aparátnického Karel  Dolejší
11. 2. 2004 Vzdělání a nezaměstnanost Miroslav Václav Steiner
11. 2. 2004 Artsemestr 2004 - a co dál? Jan  Paul
11. 2. 2004 Mezi liberální globalizací a sociální demokracií si nevyberete Jiří  Stehlík
4. 2. 2004 Hospodaření OSBL za leden 2004
22. 11. 2003 Adresy redakce

Osvobození Československa v roce 1945 a konec II. světové války RSS 2.0      Historie >
12. 2. 2004 Tiché vyvražďovanie národa Jörg  Ganzenmüller
23. 12. 2003 Čapek a Beneš - boj za svobodu ducha a srdce Věra  Olivová
8. 5. 2003 Osvobození ČSR   
8. 5. 2003 Vojska generála Vlasova v Čechách Jan  Čulík, Štěpán Kotrba
2. 7. 2002 O roli médií ve válce   
5. 6. 2002 Pád Berlína v roce 1945 byl obrovskou vlnou sexuálního násilí