Keďže nedokáže potlačiť palestínsku intifádu, usiluje sa ju premeniť na regionálnu vojnu, na ktorú je jej armáda lepšie vybavená. Pre Blízky východ, vrátane Izraela, to však sľubuje ďalšie pohromy.

V sobotu 4. októbra sa v reštaurácii v Haife vyhodil do vzduchu 29-ročný Hanadi Jaradat. Zabil dvadsať ľudí vrátane seba. Americké médiá, ako obyčajne, podali celú správu bez širšieho kontextu. Jaradat, absolvent právnickej vysokej školy, šiel podľa správ pomstiť smrť svojho brata a bratranca, ktorých zabili 12. júna v Jenine izraelské oddiely smrti. Podľa organizácie LAW Society ich očividne zastrelili po tom, čo ich zatkli.

Bezpochyby aj oni boli zavraždení z pomsty za niečo. Možno za samovražedný útok v Jeruzaleme z 11. júna, ktorý bol sám odpoveďou na izraelský pokus zabiť hovorcu Hamasu Rantisiho, čo bola zas odpoveď na spoločný palestínsky útok na strážne postavenie v Ereze 8. júna (pri ktorom sa obeťami stali aj civilisti), ktorý zas vykonali kvôli útoku na aktivistov Hamasu, napriek tomu, že Abu Mazen sa pred kamerou ukazoval spolu s Bushom a Sharonom.

* * *

Neexistuje dôkaz, že izraelská politika mierených útokov znižuje úroveň palestínskeho násilia -- a to nesmieme brať do úvahy ten "nepríjemný fakt", že vlastne ide o formu štátneho terorizmu. Naopak, jej jediným efektom je sabotovanie všetkých prímerí a zabezpečenie pokračovania intifády. Ako by to nebolo dosť logické, po Jaradatovom samovražednom útoku dotiahol Izrael tento postup za hranicu absurdnosti. Zaútočil na civilný cieľ v Sýrii, na palestínsky utečenecký tábor v Ein Saheb.

Aký treba ešte dôkaz na to, že izraelská "obranná" politika nie je ničím iným než medzinárodným terorizmom? Po prvé, Izrael napadol bez akejkoľvek provokácie inú krajinu, jeho útok smeroval voči civilnému cieľu. Dokonca aj on pripúšťa, že cieľ útoku nemal nijaký konkrétny súvis so sobotňajším útokom. Je jasné, že to nebol akt sebaobrany.

No izraelské konanie má aj svoj kontext. V svetovom obraze izraelského vojenského establishmentu jestvuje na každý problém vojenské riešenie. A ak sa zdá, že nejaký problém vojenské riešenie nemá, treba ho pretvoriť tak, aby mal. Väčšina pozorovateľov jasne vidí, že Tel Aviv nemá na palestínske násilie riešenie. Odmieta pritom uvažovať politicky, lebo to by si žiadalo spravodlivosť a schopnosť nájsť v otázke pôdy kompromis. Palestínske násilie pokračuje a nezmyselnosť zabitia "ďalšieho lídra Hamasu" si uvedomujú už aj Izraelčania. Verejnosť čoraz väčšmi nesúhlasí so svojou vládou, ktorá nedávno utrpela dva silné údery. Najprv stroskotal plán zbaviť sa Arafata, keď ho OSN označilo za nelegálny a neprijateľný. Potom vládu šokoval protestný list napísaný skupinou ľudí z izraelských vzdušných síl, ktoré boli doteraz baštou konformizmu.

* * *

Za útokom na Sýriu treba teda vidieť Sharonovu nestabilnú pozíciu a absenciu alternatívnych možností. Izraelský vojenský establishment tak aspoň skúša "postrašiť" svet, vrátane USA a Európy, a "potrestať" ho za to, že si dovolil limitovať jeho právo použiť silu. Odkazuje tým, že na medzinárodný nátlak bude Tel Aviv reagovať zvyšovaním nestability na Blízkom východe. Treba si tiež uvedomiť, že ide o atómovú mocnosť, ktorá už raz použitím nukleárnych útokov USA vydierala (v roku 1973, ako píšu New York Times).

Druhým "prínosom" útoku je, že môže priblížiť konfrontáciu medzi USA a Sýriou, možno aj Iránom. Zatiaľ čo USA správanie voči týmto krajinám riadia svojimi vlastnými záujmami, Izrael je netrpezlivý. Útok na Irak v niektorých kruhoch vzbudil značné nádeje.

A nakoniec, útok na Sýriu môže viesť k regionálnej vojne. V porovnaní s neporaziteľnou intifádou by v tom prípade mal Izrael šancu naplno využiť silu svojej armády a získal by tým ďalší odklad aj v palestínskej otázke. Dôležitosť posledného argumentu je ešte výraznejšia vo svetle faktu, že Izrael použil vojnu ešte pred medzinárodným nátlakom a vyhol sa tým otázkam o dodržiavaní ľudských práv. Napríklad vojna s Egyptom v roku 1956 odklonila medzinárodný tlak na Izrael, aby prijal kompromis. V roku 1967 vypukla vojna práve v momente, keď sa Palestínčania začali politicky organizovať a hrozilo, že panarabizmus im dá medzinárodnú vyjednávaciu silu. V roku 1982 bola vojna zasa priamou odpoveďou na hrozbu mierových rokovaní s PLO.

Navyše, všetky tieto vojny sa začali útokom Izraela na okolité krajiny -- v roku 1955 v Gaze (ktorá vtedy patrila Egyptu), v roku 1966 v Samu (Jordánsko) a v roku 1982 v Bejrúte (Libanon). Takýto vzor vojenskej provokácie, ktorá vytvorila podmienky na plný "preventívny" útok, sa viackrát osvedčil. Je súčasťou osobnej pamäti izraelských lídrov (Sharon bol napríklad veliteľom útoku na Gazu a architektom libanonskej vojny).

Izraelská stratégia eskalácie sa zakladá na jednom fakte -- že izraelská armáda je najlepšia a najúspešnejšia v otvorenej vojne. Naozaj, Tel Aviv vyhral všetky doterajšie vojny a pravdepodobne vyhrá aj ďalšiu. No každou "víťaznou" vojnou sa v skutočnosti stával slabším. Nezmení sa to ani v tej ďalšej.

Uverejnené internetovým magazínom Z-MAGAZINE

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO