16. 6. 2003
RSS backend
PDA verze
Čtěte Britské listy speciálně upravené pro vaše mobilní telefony a PDA
Reklama
Reklama
Celé vydání
Archiv vydání
Původní archiv

Autoři

Vzkaz redakci

OSBL
Tiráž

Britské listy

http://www.blisty.cz/
ISSN 1213-1792

Šéfredaktor:

Jan Čulík

Redaktor:

Karel Dolejší

Správa:

Michal Panoch, Jan Panoch

Grafický návrh:

Štěpán Kotrba

ISSN 1213-1792
deník o všem, o čem se v České republice příliš nemluví
16. 6. 2003

Zrada penzijných fondov na dôchodkoch

Martine Bulardová
preložil Rastislav Škoda

Všetky francúzske odborové združenia zorganizovali 13. mája generálny štrajk na protest proti sociálnemu úpadku v oblasti dôchodkov. Na plnú penziu bude treba pracovať štyridsať rokov miesto tridsaťsedem a pol, výška dôchodku sa zníži o viac ako 20 percent a od roku 2008 sa ráta s ďalším predĺžením doby prispievania. Vláda predkladá plán dôchodkovej reformy v čase, keď anglosaské penzijné fondy krachujú.

Mnohým sa rozplynuli nielen sny o zbohatnutí na burze, ale aj nádeje na dobrý dôchodok v starobe. Dosvedčí to britský občan Maurice Jones. Ako typický zamestnanec začal pracovať vo veku 16 rokov a silou svojich rúk prešiel všetkými stupňami hierarchie až po post riaditeľa pradiarne v textilnom gigante Lister & Co. Celý život platil príspevky na penzijný fond svojej firmy. Dnes má 64 rokov, ale na odchod do dôchodku nemôže ani len pomyslieť. Musí, ako sa vyjadruje: ,,ďalej pracovať, aby vyšiel od výplaty k výplate“. Jeho podnik skrachoval a zobral so sebou aj penzijný fond. Peniaze, ktoré ukladal dlhšie ako tridsať rokov, sú fuč. Nemá nič. (Jonesovu výpoveď cituje Eric Pfanner v International Herald Tribune, Paríž, 3. marca 2003.)

Digna Showersová pracovala ako asistentka vo firme Enron v USA viac ako osemnásť rokov. Jedného pekného dňa v decembri 2001 jej povedali, že má presne ,,pol hodiny na zbalenie svojich vecí a môže ísť“. (Aj s inými zamestnancami firmy Enron to bolo podobne, ako to dosvedčuje stránka združenia Nikdy viac Enron – www.nomoreenrons.com). Jedným razom stratila zamestnanie, nemocenské poistenie, životnú poistku a dokonca aj právo na dôchodok, hoci v priebehu rokov zaplatila penzijnému fondu vlastnej firmy asi 400 tisíc dolárov (t.č. viac ako 450 tisíc eur). Musí sa uspokojiť s paušálnou sumou 13 500 dolárov od verejného garančného fondu pre dôchodky (Pension Benefit Guaranty Corp. – PBGC). V Anglicku a inde niečo podobné ani neexistuje.

V štátoch, kde sa na kapitalizačný pilier dôchodkovej reformy kladie veľký dôraz (predovšetkým USA, Veľká Británia a Holandsko), koluje množstvo podobných historiek. A predsa sa ešte nedávno práve tento typ dôchodkového zabezpečenia vychvaľoval ako zázračné opatrenie, ktoré malo priniesť bezpečnosť, istotu a prosperitu dôchodcom, zneisteným ťažkosťami priebežného systému zabezpečenia dôchodkov, trpiaceho vplyvom demografického poklesu.

Samozrejme, v mnohých iných prípadoch to nie je až také dramatické. Často existuje verejný dôchodok, ktorý trochu zmierni škodu. Základná penzia však nepredstavuje viac ako 20 percent zárobku v Anglicku, 35 v USA a v Holandsku kolíše od 40 percent pre dvojicu s priemerným zárobkom po 70 percent pre jednotlivca, ktorý pracoval za minimálnu mzdu. Konečný výsledok znie: mnohým dôchodcom v týchto štátoch sa ich budúce penzie rúcajú paralelne s finančnými trhmi.

Sklz už dosahuje gigantické rozmery: podľa amerického audítorského kabinetu Watson Wyatt sa hodnota svetových dôchodkových fondov v rokoch 1999 až 2002 znížila o 2800 miliárd dolárov – to je desaťkrát viac ako ročný rozpočet Francúzska. Ekonóm Christian E. Weller vyhodnotil priemernú stratu americkej domácnosti žijúcej z penzijného fondu na 43 percent. (Dôchodok v nedohľadne, v Economic Policy Inst., Washington, august 2002). Ale to nie je všetko.

Penzijné fondy fungujú podľa rozličných mechanizmov. Zjednodušene sa dá povedať, že existujú dve kategórie: fondy s pevným výnosom a fondy s pevným príspevkom. Prvé zaručujú poistencovi dôchodok, ktorý garantuje zamestnávateľ (často 70-75 percent zárobku v produktívnom veku). Pre poistenca by bol výsledok skoro rovnaký ako pri priebežnom dôchodkovom systéme, len s tým rozdielom, že firma vybrané príspevky umiestni na burze, respektíve za ne neraz kúpi vlastné akcie. Ak však firmu postihne bankrot, je tu taká katastrofa, aká sa stala v Enrone. Vo fondoch s pevným príspevkom nemá poistenec nijakú zábezpeku. To, čo má dostať na konci „pretekárskej dráhy“, závisí úplne od úrokovej miery a kurzov akcií v čase jeho odchodu do dôchodku. Celé riziko teda spočíva na jeho pleciach.

Výpomoc pre chudobných, dôchodok pre bohatých

Členstvo v obidvoch druhoch fondov je dobrovoľné, ale prístup k nim majú len zamestnanci s trvalým pracovným pomerom (v súkromnom sektore v Amerike je to jeden z dvoch). Tí, čo majú len zmluvy na dobu určitú alebo pracujú na čiastočný úväzok, môžu ukladať príspevky na účet osobného sporenia, lenže najčastejšie na to nemajú prostriedky.

Pôvodne boli najrozšírenejšie penzijné fondy s pevným výnosom a ich účelom bolo doplniť verejný dôchodok. V Spojených štátoch má toto krytie ešte asi 80 percent verejných zamestnancov, no len 20 percent pracovníkov v súkromnom sektore. Zamestnanci platia svoje príspevky, zamestnávatelia pridajú svoj diel (spravidla oveľa nižší) a potom sa tieto prostriedky investujú na burze.

V deväťdesiatych rokoch mnohé manažmenty podnikov využili burzový boom a prestali prispievať do „spoločného hrnca“. Dávali prednosť uloženiu peňazí do akcií, ktorých hodnota stúpala priemerne o 15 percent ročne, čo aj v najhoršom prípade zaručovalo zdvojnásobenie kapitálu v priebehu piatich rokov. „V časoch burzovej bubliny,“ vysvetľuje Alistair McCreadie, analytik spoločnosti ABN Amro, „firmy brali príspevky svojich zamestnancov do penzijného fondu a používali ich na platenie dividend akcionárom alebo na rozdeľovanie bonusov. Teraz zízajú do obrovských jám deficitu.“ (Už citovaný IHT). Penzijné fondy veľkých automobilových spoločností vykazujú priepastné deficity: v roku 2002 Ford – 14,4 miliárd USD, General Motors – 17 miliard USD.

Ratingová agentúra Standard and Poor odhaduje, že v Európe desať z najdôležitejších firiem riskuje vážne ťažkosti s veľkými deficitmi svojich penzijných fondov vrátane nemeckého giganta Thyssen Krupp a francúzskeho Arcelor (bývalý Usinor) a Michelin. Prirodzene, zapchávanie týchto dier sa prejaví na konečnom zisku, ktorý bude nižší; čo bude mať za následok pokles kurzu akcií. Tým sa zníži výnos penzijného fondu, ktorý tieto akcie vlastní, čiže zvýši sa jeho deficit atď. Niektoré spoločnosti jednoducho skladajú účty a vyhlasujú bankrot, aby sa vyhli pádu do tohto skazonosného víru.

V Spojených štátoch využívajú zákon o bankrotoch (kapitola XI), aby si vymohli odklad svojich sociálnych podlžností. Preberie ich štát. Vlani do svojej agendy prevzal už spomínaný americký garančný fond PBGC 180 000 cudzích dôchodcov; ak v roku 2001 vykazoval prebytok 7,7 miliardy USD, už v septembri 2002 mal deficit 3,6 miliardy USD (The New York Times, 31. január 2003). V krátkom čase sa očakáva deficit až 11 miliárd USD. A tak zamestnanci platia dvakrát: raz do penzijného fondu, ktorý skrachuje, a súčasne sa z ich daní vytvára verejný garančný fond.

Väčšina podnikov v súčasnosti zatvára dvere do fondov s pevným výnosom a neberie do nich nových zamestnancov. Zamestnávateľ má tak dvojitú výhodu: platí menší príspevok a riziko nesie zamestnanec. Celkový počet zamestnancov s dôchodkom krytým fondom s pevným výnosom klesol zo 43 percent v roku 1975 na menej ako 20 percent v roku 2000.

Podobne sa vyvíja situácia aj vo Veľkej Británii. Prevádzkovateľ britskej siete supermarketov firma Sainsbury’s mieni zvýšiť všetky dôchodkové príspevky o 7 percent. Automobilka Honda už zatvorila svoj fond s pevným výnosom a chystá sa posunúť odchod do dôchodku zo 60 na 62 rokov a znížiť všetky platy a mzdy priemerne o 2,2 percenta. Anglické penzijné fondy ako celok žiadajú uzákonenie odchodu do dôchodku vo veku 70 rokov a pomoc štátu pri plnení svojich pokladníc. V takomto prípade vlastne netreba nijaké vyhlášky upravujúce vek odchodu z aktívneho života: kto nemá z čoho vyžiť, nemá ani možnosť prestať pracovať, a tak rád ostáva vo svojom podniku, kým môže, alebo si hľadá drobné zamestnanie niekde inde. Asi štvrtina (23 percent) príjmov Američanov starších ako 65 rokov pochádza z momentálnej práce. Jeden z piatich Angličanov starších ako 65 rokov žije pod prahom chudoby.

V ostatnej Európe neexistujú penzijné fondy ešte dosť dlho, aby mohli narobiť toľko škody. Objavujú sa už všade – v Nemecku a Taliansku má 10 percent zamestnancov pripoistenie na základe šetrenia s pevným príspevkom.

Vo Francúzsku majú ľudia v živej pamäti pohromu s tzv. ,,ruskými pôžičkami“ spred prvej svetovej vojny a devalvovanými štátnymi úpismi po druhej svetovej vojne, takže takéto a podobné ukladanie peňazí sa stretáva skôr s nedôverou ako s nadšením. Na to, aby túto prekážku obišiel, vynašiel Laurent Fabius už pred rokmi pomenovanie ,,zamestnanecké sporenie“ a rád by z neho mal ,,penzijný fond na francúzsky spôsob“. Na začiatku burzového debaklu a v plnej kampani prezidentských volieb v apríli 2002 sa takmer všetci kandidáti – vrátane kandidáta Národného frontu – vyslovovali za vytvorenie fondu zamestnaneckého sporenia na dôchodok. Iba Robert Hue (komunista), Olivier Besancenot (zelený) a Jean-Pierre Chevenement (ľavičiar) boli otvorene proti.

Súkromné systémy, ktoré prídu štát draho

Zdravý rozum radí odložiť tieto projekty do starého železa. Aj F. Cornut-Gentille, poslanec z Hnutia za prezidentskú väčšinu, hovorí, že "v čase, keď sa burza zosypáva, nie je na mieste hovoriť o penzijných fondoch.“ Premiér Raffarin o tom hovorí málo, ale vo všetkých písomných projektoch sa penzijné fondy uvádzajú hrubými literami. Tí, čo majú na to prostriedky, v obavách pred malými penziami sa upisujú. Objem životných poistení sa nafúkol v roku 2000 na asi 739 miliárd eur. Mzdové šetrenie, o ktorom sme hovorili, do konca osemdesiatych rokov takpovediac neexistovalo. Dnes má na svojom konte 55 miliárd; a kapitalizačné fondy (Préfon pre štátnych zamestnancov) spolu s fondmi s pevným príspevkom vyzbierali 120 miliárd eur. Tento vývoj skrýva v sebe viacero nebezpečenstiev.

V prvom rade však vytvára veľké nerovnosti. Ak si zoberieme, že vo Francúzsku má akékoľvek finančné úspory približne iba 12 percent rodín; pričom zhruba len tretina z nich má mesačný príjem vyšší ako 3800 eur a zároveň 4 percentá len 750 až 1200 eur, tak závažnosť nerovnosti sa ešte zvyšuje.

Na druhej strane odporúča sieť supermarketov Carrefour ,,personalizovanú diagnózu potreby doplnku dôchodku“, na základe ktorej sa určí výška príspevku, ktorý by sa mal odvádzať do fondu. A ženy, ktoré sa dožívajú vyššieho priemerného veku, by mali podľa tohto systému platiť viac. Keby však mala byť výška dôchodku natoľko individualizovaná, ako by pochodil poistenec, ktorého postihne dlhodobá choroba, napr. AIDS alebo rakovina? A nehrozia tu genetické testy pre uchádzačov o zamestnanie, ako sa to už deje v niektorých amerických podnikoch?

Penzijné fondy nemajú zázračné riešenie pre demografický problém a nahovárajú nám, že práve on je jadrom problému dôchodkového zabezpečenia. Americký Ford v priebehu posledných dvadsiatich rokov masívne prepúšťal zamestnancov a dnes má jeho penzijný fond jedného aktívneho zamestnanca na jedného dôchodcu; u General Motors je pomer jeden aktívny na dvoch dôchodcov. Takisto ako pri systéme priebežného financovania dôchodkov, sú štyri riešenia: vytvoriť nové zamestnania, aby sa tento pomer zlepšil; zvýšiť príspevok zamestnávateľov; zvýšiť príspevky tých, čo pracujú; alebo znížiť penzie.

Chýrny americký penzijný fond Calpers bude musieť v roku 2005 čeliť nevídanému vzostupu počtu nových dôchodcov. Aby mal z čoho platiť, bude musieť masívne predávať akcie, ktoré vlastní, čo povedie k zníženiu ich ceny na burze. Hodnota fondu sa podstatne zníži a povedie to k zvýšeniu príspevkov. To je vlastne pravá príčina, prečo americkí finančníci bojujú za tvorbu penzijných fondov v Európe a všade inde na svete: hľadajú kohokoľvek, kto by kúpil tieto ich „hodnoty“, masívne vrhané na trh. Európski pracujúci majú prispievať na najbohatších amerických dôchodcov…

Tieto systémy favorizujú sociálnu neistotu: človek vie, čím prispieva, no nevie, čo raz dostane. Vedúci fondov mávajú grafmi, tabuľkami a štúdiami, dokazujúcimi, že dlhodobo akcie vždy prinášajú zisk. No v skutočnosti všetko závisí od chvíle odchodu do dôchodku. Ak sa to deje v čase, keď je burza „v dobrom zdraví“, budú dôchodky vysoké, v čase burzovej pohromy bude dôchodok podstatne nižší. Spomínaný Ch. E. Weller vypočítal, že zamestnanec, ktorý platil príspevky štyridsať rokov a v roku 1966 išiel do dôchodku, zdvojnásobil svoj vklad. O desať rokov neskôr bol dôchodok len 40 percent toho, čo zamestnanec vkladal.

Nejeden slušný zodpovedný pracovník penzijného fondu to uznáva: ,,Aj keď niekto drží akcie veľmi dlho, dvadsať až tridsať rokov, môže byť výsledok ich výnosu negatívny.“ To je zásadný rozdiel medzi dôchodkovým zabezpečením kapitalizáciou a priebežným prerozdeľovaním: prvý podlieha rozmarom trhu a nemôže zabezpečiť istotu; za druhý ručí štát, jeho aktíva a celá spoločnosť.

Nakoniec treba priznať, že všetky súkromné systémy stoja štát veľmi veľa. V roku 2002 obnášali úľavy na daňových poplatkoch a príspevkoch, poskytnuté vo Francúzsku systému zamestnaneckého sporenia, polovicu deficitu Sociálnej poisťovne (4,5 miliardy eur). Podľa slov poradcu odborového združenia CGT pre veci dôchodkov, Pierrea -Yvesa Chanuho, je to ,,kanibalizácia dôchodkového systému“, ktorý takto stráca kapacitu pomáhať tam, kde treba. Vláda a pravicová väčšina v parlamente však pripravujú ďalšie úľavy, aby povzbudili vklady do fondov. Prezident organizácie Attac Jacques Nikonoff to komentoval slovami: ,,Z toho majú úžitok len bohatí, a najbohatší najväčšmi. Šetrenie nie je aktuálne dnes, keď štát trpí na dôsledky útlmu spotreby.“

Kapitalizačné dôchodkové zabezpečenie je nielen ekonomicky absurdné, sociálne nebezpečné, ale aj morálne nespravodlivé. Jeho všeobecné rozšírenie pravdepodobne povedie k zrúteniu priebežného dôchodkového systému, financovaného na základe prerozdeľovania, ktorý je v každom prípade istejší a účinnejší.

Vyšlo v májovom vydaní Le Monde diplomatique

Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO

                 
Obsah vydání       16. 6. 2003
16. 6. 2003 Jak to také mohlo dopadnout... Štěpán  Kotrba
16. 6. 2003 Češi schválili vstup do EU
16. 6. 2003 Český Kocourkov ztrácí suverenitu Josef  Trnka
14. 6. 2003 Vítejte, spoluobčané, do Evropské unie! Jan  Čulík
16. 6. 2003 Občanství vyžaduje aktivní participaci - aneb nejsme ovce Štěpán  Kotrba
16. 6. 2003 Tvůrci Českého snu v onlinové diskusi Britských listů
16. 6. 2003 Hájím se proti nepravdivým nařčením Helena  Havlíková
16. 6. 2003 O tom, jak život uplývá mezi prsty Jan  Čulík
16. 6. 2003 Doktor Kott přemítá Irena  Dousková
16. 6. 2003 Monitor Jana Paula : Kontrola reality? Proboha ale proč? Jan  Paul
16. 6. 2003 Angažovaná lhostejnost Pavel  Urban
16. 6. 2003 Armáda má méně, než by potřebovala, ale její nároky jsou značné Darius  Nosreti
16. 6. 2003 Sebevrazi na mostě a terorismus světa Jaroslav  Pour
13. 6. 2003 Korupce při vyjednávání o koupi Gripenů pro ČR?
13. 6. 2003 Další hrátky v ČR s verbálními trestnými činy Jan  Čulík
16. 6. 2003 16. 6. - Father's Day Štěpán  Kotrba
16. 6. 2003
13. 6. 2003 NE ze vzdoru? Jiří  Hudeček
13. 6. 2003 Šlendrián v BL je snad horší než SARS Petr  Fiala
13. 6. 2003 Maďarsko uvěznilo pokojné aktivisty Miroslav  Šuta
16. 6. 2003 Pracovať za 4,90 eura na hodinu
16. 6. 2003 Zrada penzijných fondov na dôchodkoch
16. 6. 2003 Nijaké triedy Naomi  Klein
13. 6. 2003 USA "plánují v zálivu Guantánamo popravy"
13. 6. 2003 Česká digitální média V. – přestávka Zdeněk  Duspiva
13. 6. 2003 Kdy inspektor Trachta dopadne telefonní zločince? Radek  Mokrý
31. 5. 2003 Hospodaření OSBL za květen 2003
18. 6. 2004 Inzerujte v Britských listech
5. 2. 2003 Pošta redakci

Názory a argumenty ze Slovenska RSS 2.0      Historie >
16. 6. 2003 Zrada penzijných fondov na dôchodkoch   
13. 6. 2003 Rybníček: Splnil sa mi sen Martina  Nemethová, Damas Gruska
13. 6. 2003 Ako udržať prostredníctvom prerozdelenia čo najspravodlivejší dôchodkový systém?   
29. 5. 2003 BSE: Nielen krava, ale aj ovce môže byť šialená... Peter  Greguš
28. 5. 2003 Do kedy...? Tibor  Moravčík
28. 5. 2003 (Z)diskreditovaný štát Damas  Gruska
27. 5. 2003 Dvadsaťpäť hodín pred zrkadlom Filip  Samuel
26. 5. 2003 Na zdravie, páni sudcovia, poslanci a ministri! Peter  Takáč
26. 5. 2003 Hrozba sprava - po belgických voľbách v žlto-červenom Radovan  Geist
23. 5. 2003 Pohotovostný manuál občana I. Martin  Nevada
23. 5. 2003 Bratislava, Nazi Free Zone: boj proti neofašizmu prišlo podporiť 2000 antifašistov Martina  Blažeková
22. 5. 2003 Slovensko do EU - iná možnosť nebola Peter  Greguš
22. 5. 2003 Referendum s odretými ušami Marián  Repa
22. 5. 2003 STV: Vietor v Mlynskej doline   

Mzdy, odbory a sociální politika RSS 2.0      Historie >
16. 6. 2003 Pracovať za 4,90 eura na hodinu   
16. 6. 2003 Zrada penzijných fondov na dôchodkoch   
13. 6. 2003 Odborári v EÚ nie sú kryptokomunisti Igor  Lenský
13. 6. 2003 Ako udržať prostredníctvom prerozdelenia čo najspravodlivejší dôchodkový systém?   
13. 6. 2003 Evropská unie: levice v božích rukou a jejich jest království nebeské Radek  Mikula
12. 6. 2003 Školství: Chceme stávkovat co nejdříve!   
5. 6. 2003 Po vstupu do EU musejí výrazně stoupnout mzdy v ČR Karel  Mašita
3. 6. 2003 Svetový poriadok podľa Johna Maynarda Keynesa   
30. 5. 2003 Po vstupu do EU na tom nebude ČR finančně hůř než nyní Martin  Myant
22. 5. 2003 12 000 lidí demonstrovalo v Ostravě proti nezaměstnanosti, Špidla nepřijel Jaroslav  Hlaváček
21. 5. 2003 Mají mít ředitelé velkých firem nárok na astronomické platy?   
19. 5. 2003 Rovnou daňou k väčšej nerovnosti Martin  Muránsky
15. 5. 2003 Dôchodková reforma, alebo dôchodková lúpež? Robert  Žanony
12. 5. 2003 Iniciativa "Počítejte s námi" - druhá fáze boje o peníze   
7. 5. 2003 Kde jsou peníze majitelů nemovitostí? Radek  Mokrý