Svetové meno si získal už štvrťstoročie predtým ostrou kritikou Versaillskej mierovej zmluvy z roku 1919, pri ktorej zastupoval britského ministra financií. Svoj nesúhlas s prehnanou výškou reparácií požadovaných od porazeného Nemecka dal najavo tým, že tri dni pred podpísaním mierovej zmluvy podal demisiu a svoje námietky zhrnul v knihe Ekonomické dôsledky mieru. V medzivojnovom období rozvinul svoje novátorské teórie o východisku zo svetovej hospodárskej krízy.

* * *

V jeho trojdielnom životopise opisuje Robert Skidelsky, ako v Bretton Woods vzdoroval americkým finančným reprezentantom, ktorí mali v pláne vtiahnuť Veľkú Britániu, nachádzajúcu sa na okraji finančného krachu, do tesnej finančnej závislosti od USA. Situáciu vyriešil prezident Roosevelt tým spôsobom, že USA uzavreli s Britániou tzv. dohodu o pôžičke a prenájme s trvaním do konca vojny. V nastávajúcej epoche musel finančný poradca britskej koruny čoskoro čeliť oveľa vážnejším problémom svetového poriadku. Aj dnes môže byť zdrojom inšpirácie, ako sa bránil voči hegemonistickým snahám určitých finančných kruhov.

Pre povojnové obdobie navrhoval Keynes systém, v ktorom by veľké štáty nemali stavať ochranu obchodných záujmov a dohôd nad ciele sociálneho pokroku, predovšetkým nad plnú zamestnanosť. Predstavoval si koexistenciu slobodného trhu a voľnej výmeny tovarov so systémom veľkodušnej ochrany, zabezpečeným medzinárodnými finančnými inštitúciami a charakterizovaným v prvom rade opatreniami na "úpravu pohľadávok", ktoré by ukladali sankcie štátom s obchodným prebytkom a nie chudákom s deficitmi. To by prinútilo tých prvých, aby buď prijali opatrenia proti svojim predajom do cudziny, alebo rozšírili svoj domáci trh na absorpciu väčších množstiev importu. Popri tom by mal každý dlžník právo na určitý úver v rámci medzinárodnej platobnej inštitúcie, opierajúcej sa o mechanizmy kompenzácie a disponujúcej svetovou rezervnou menou.

Taký svetový poriadok bol pre Spojené štáty neprijateľný. Vo svete, kde s drvivou prevahou dominovali v oblasti továrenských výrobkov, bolo americkým ideálom ekonomické "laissez-faire" a zlatý štandard. Medzinárodná mena, ktorá by brala do úvahy záujem dlžníkov, bola filozofii Wall Streetu asi taká cudzia, ako je normálnym smrteľníkom cudzia myšlienka zveriť vedenie väznice väzňom. Dlžoby by sa mali platiť už zajtra, stoj čo stoj. V povojnovom období mali ovládať financie bohatí. Nakoniec USA súhlasili so zriadením MMF a SB, ale na oveľa tradičnejšej báze, ako si predstavoval Keynes.

Keynes považoval podmienky pôžičky Spojených štátov pre Anglicko v roku 1945 za neznesiteľné a neprípustné. Dva faktory, našťastie, uľahčili britskú situáciu. Prvým bolo prijatie Marshallovho plánu, ktorý sa viazal na studenú vojnu a znamenal značnú materiálnu a finančnú pomoc. Vojenská hrozba Sovietskeho zväzu pre západnú Európu sa asi preceňovala, ale jeho ekonomické modely neboli ešte zdiskreditované. Kdežeby! Výzva, ktorú predstavoval, bola bičom pre povojnovú rekonštrukciu a pre potrebné demokratické reformy v sociálnej oblasti. (Pozri knihu Erica Hobsbawma Vek extrémov, krátka história 20. storočia, Brusel 1999). V Spojených štátoch sa štrukturálne reformy v období po druhej svetovej vojne opierali čiastočne o nevídané posilnenie úlohy armády na všetkých úsekoch verejného života, no ešte väčšmi o výsledky New Dealu nového typu a čoskoro potom aj o sociálne reformy programu "veľkej spoločnosti", ktoré v roku 1964 navrhol Lyndon B. Johnson, nástupca zavraždeného prezidenta J. F. Kennedyho: sociálne zabezpečenie, nemocenské poistenie "medicare", príspevky na štúdium a na získanie bytov, stavebné pôžičky, kupovanie na úver.

Obyčaje spotrebiteľov sa podstatne zmenili a USA sa stali keynesovskou lokomotívou ostatného sveta. Počas krátkeho obdobia sa konvergencia záujmov stala skutočnosťou; chudobné štáty zaznamenávali rýchlejší rast rozvoja ako bohaté. Tento stav trval len asi do roku 1970, keď sa k moci začali vracať komerčné banky. Stačilo však pár uplynulých rokov, aby sa ukázalo, že Keynes mal pravdu.

* * *

V osemdesiatych rokoch však postihla väčšinu štátov "barbarská kontrarevolúcia" (ako ju nazval ekonóm Walt Rostow) a od tých čias tzv. rozvojové krajiny naplno pociťujú kolapsy svojich štátnych rozpočtov a bankových systémov, dôsledky opakovaných finančných špekulácií a medzinárodného zadlženia.

Školským príkladom je Brazília. Má dlh 250 miliárd dolárov, je postihnutá hlbokou recesiou a má prebytky v obchodnej bilancii. Keynesovská liečba by bola jasná: ďalší rozvoj by vyžadoval zabezpečiť v prvom rade všeobecnú zamestnanosť, potom znížiť obchodné prebytky, a to pomocou opatrení adaptovaných pre potreby Brazílie a poskytnutých systémom medzinárodnej rezervy. Miesto toho dáva dnešný MMF k dispozícii "pôžičku" tridsať miliárd dolárov, ale s prísnou podmienkou, že sa vnútorná spotreba bude ďalej znižovať! To nie je pôžička, to je úsluha veriteľom na ten čas, kým sa im naskytne možnosť lepšej investície inde.

Ostatne, Brazília mala nárok na toto výsadné zaobchádzanie len preto, že je veľmi veľkým štátom a je znepokojujúco oslabená závratnou výškou dlžoby, a teda predstavuje potenciálnu hrozbu šírenie ľavičiarstva. Argentína, kde sú politické smery nejasné, dostala oveľa menej, hoci od roku 1990 ju stále vyzdvihovali ako vzorný model ekonomickej liberalizácie, ako pravý opak Brazílie. Pri tomto striedaní orchestrov má podobný osud aj Turecko: štát, ktorý sa príkladne zapojil do svetovej liberalizácie, padá pod váhou zahraničného dlhu a "pomôže" sa mu, len pokiaľ to má strategický význam a bude spolupracovať vo vojne proti Iraku. Pokiaľ ide o tragédiu finančnej liberalizácie v Rusku, je príliš známa, než aby to bolo treba rozoberať. Je to smutné, ale len malému počtu rozvojových krajín sa tak ako Číne podarilo vysekať sa z ťažkostí prevzatím merkantilistickej politiky, ale zachovaním plánovacej stratégie. Treba vyčkať, či čínska prosperita odolá pravidlám, ktorým ju chce podrobiť Svetová obchodná organizácia (SOO) a či Čína dodrží svoje záväzky. India, ktorá striktne aplikuje kontrolu pohybov kapitálu a určuje devízové kurzy, zaznamenáva od osemdesiatych rokov priemernú situáciu s pomalým, ale pravidelným rastom.

* * *

A Európa? Tu sa udomácňuje akýsi ekonomický ,,nadštát" podľa predkeynesovských predstáv o jeho prostriedkoch a zodpovednosti. Dohoda o raste a stabilite núti európske štáty držať nízkorozpočtové deficity; prípustný prah je rovnaký pre všetky štáty, nech ich to stojí čokoľvek, a to aj bez ohľadu na stupeň nezamestnanosti a potreby investícií (iba pri skutočnej a veľmi citeľnej recesii by boli akési úľavy). Európska centrálna banka určuje úrokovú mieru v rámci cieľov, ktoré posudzuje len ona -- absolútnu prioritu má stabilita cien.

Vlády chudobných európskych oblastí sa nemôžu vymaniť z týchto súvislostí, ak sa chcú industrializovať, ako to urobila Čína. Nemôžu si požičiavať na financovanie svojho príspevku k európskemu rozvoju, ako to môžu urobiť americké mestá a štáty, ktoré si môžu zostaviť špecifický rozpočet na financovanie dlhodobých investícií do infraštruktúry. Samozrejme, nemôžu aplikovať ani keynesovské mechanizmy makroekonomickej stabilizácie, pri ktorých by išlo o rozpočtové deficity umožňujúce zvýšenie kúpyschopnosti v čase recesie -- maastrichtské kritériá a dohoda o stabilite a raste ich veľmi úzko obmedzujú. Nikto nemôže devalvovať, aby zvýšil súťaživosť svojich podnikov.

Chudobné štáty sú závislé od príspevkov z rozpočtu EÚ. Tieto príspevky iste hrajú významnú rolu, ale nestačia na makroekonomickú stabilizáciu rozsiahlych štátnych útvarov s nízkymi príjmami, ako sú napríklad Španielsko alebo Grécko, nehovoriac o nových kandidátskych krajinách EÚ. Tieto nepomery sa budú pri súčasnej vrcholiacej recesii v Európe prehlbovať. Moc veriteľov na kontinente je dnes taká absolútna, ako bola v atlantickej aliancii roku 1945; ukazuje sa však ekonomicky takou skazonosnou, ako to Keynes predpovedal.

* * *

Na rozdiel od EÚ boli USA ušetrené od niektorých škodlivých faktorov rýchleho rozvoja, ba z troch dokonca ťažili. Štatút dolára ako štandardného platidla im umožňoval pohodlne si žiť aj napriek veľmi vysokým rozpočtovým deficitom. Mali povesť bezpečného finančného prístavu pre investorov utekajúcich pred rodinkárstvom, korupciou a nestálosťou, ktoré postihli ostatné časti sveta (a spomenuté praktiky Američania účinne podporovali...).

A nakoniec treba podčiarknuť, že americká vnútorná politika sa sústavne a vytrvale riadila podľa základných keynesovských princípov. Ich vplyv sa uplatňuje v troch rovinách: pragmatický postoj administratívy aj Kongresu v obdobiach spomalenia rastu (zníženie daní); rovnako pragmatický postoj Federálneho rezervného systému v tejto súvislosti (zníženie úrokovej miery bez prehnaných obáv, aký to bude mať vplyv na ceny); a rozsiahly systém štátnych podpôr predovšetkým formou garancií pri pôžičkách a odkladoch daní, to všetko s cieľom podnietiť spotrebu v domácnostiach (osobitne v oblasti bytov a zariadenia, lekárskej starostlivosti, vzdelávania a penzií). Tieto tromfy sú v nebezpečenstve. Iste, je málo pravdepodobné, že by dolár v dohľadnom čase stratil svoje privilegované postavenie. Môže sa ho však dotknúť posilnenie eura, zhoršenie krízy v Japonsku a nakoniec aj už dlhšie trvajúce zneváženie americkej zahraničnej politiky.

Odkedy sme videli kriminálne praktiky určitých veľmi veľkých podnikov, účtovnícke podvody, stratu účinnosti regulačných opatrení a prasknutie burzových bublín informačnej technológie, americké burzy už stratili dobrú povesť. Navyše extrémna decentralizácia preniesla celé koše sociálnych výdavkov na miestne úrady (štáty a veľké mestá), ktoré sú nútené rezať do živého, keď prebiehajúca recesia drasticky znižuje ich daňové príjmy.

Ak sa však medzinárodné bohatstvo začne vzďaľovať od amerických brehov, vyjdú na svetlo sveta ťažkosti s uspokojovaním vlastných potrieb. Už to samo by mohlo vážne ohroziť vnútorný dopyt, ktorého pokles by sa skoro prejavil znížením vývozu zo štátov, závislých od amerického trhu; dôsledkom by bola ich strata schopnosti splácať dlhy. Táto neschopnosť by mala negatívnu odozvu na povesť a dôveryhodnosť amerických finančných inštitúcií, ktoré predstavujú ochranné zábradlia pre medzinárodné financie a dolár. Riziko, že by sa z takéhoto sledu udalostí vyvinula kríza, nie je zanedbateľné, hoci momentálne iste nehrozí. Lebo ak pridáme vojnu v Iraku, napätie v niektorých oblastiach sveta, nie je isté, či budú USA ešte dlho prístavom istoty.

* * *

Napokon, možno si položiť otázku, či je dnešná situácia Spojených štátov naozaj natoľko odlišná od neutešenej situácie, v ktorej bola víťazná Veľká Británia v rokoch 1944 -- 1945. Nie je tu podobná nadmerná vojenská angažovanosť, erózia exportných kapacít, dlhodobá peňažná hegemónia dostávajúca sa do úzkych a mnohé ilúzie o potrebe intervencie na medzinárodnej scéne?

Tí, čo sedia vo washingtonských vojenských radách, si neuvedomujú, že ich impérium stojí finančne na naviatych pieskoch. Ak sa v Spojených štátoch presadí všeobecné rozčarovanie z cieľov ich vládnej politiky, zmena je ešte možná. Americký ľud nie je osobitne bojachtivý, jeho trpezlivosť s vojenskými operáciami je úzko zviazaná s ich cenou. Iste by dal prednosť tomu, keby sa armáda vrátila k svojej základnej úlohe sebaobrany, čo by umožnilo rekonštrukciu ekonomiky Spojených štátov na pacifických základoch a v rámci obnovených dohôd o kolektívnej bezpečnosti.

A bolo by potrené, aby ich schopnosť mobilizovať svetové zdroje s týmto cieľom nebrzdili, resp. veľmi nebrzdili medzinárodné finančné kruhy. Uvažovať o takých vzdialených perspektívach sa môže zdať zbytočné. Keby sa to však stalo skutočnosťou, budú musieť aj Američania, aj reprezentanti ostatného sveta zrelo pristupovať k postaveniu občanov európskeho kontinentu, lebo niet pochýb, že ten bude novým centrom finančných aktivít. Predovšetkým bude dôležité, aby Európania neopakovali chyby, ktorých sa dopustili Američania v roku 1945. Po slovensky povedané, nesmú dopustiť, aby kľúčové rozhodnutia a správa rozhodujúcich inštitúcii boli zverené ľuďom, ktorí majú mentalitu bankárov.

Text vyšel v květnovém vydání Le Monde Diplomatique. Zveřejněno s laskavým svolením slovenského politicko - společenského týdeníku SLOVO