Onedlho tu máme referendum o vstupe do EÚ. Referendum - najvyšší inštitút priamej demokracie. Pre podpredsedu vlády Csákyho i jej ďalších predstaviteľov referendum však nič neznamená. Inak by si nemohli dovoliť oznámiť ľudu takú nehoráznosť, že ak referendum bude neplatné, majú prichystaný iný spôsob potvrdenia nášho vstupu do EÚ. Sú teda vôbec zvedaví na názor ľudu? Ak majú pripravený iný spôsob -- načo sa referendum koná? Pre kvázidemokratický folklór okolo vstupu? Načo sa vyhadzujú milióny na referendum i na kampaň okolo neho, ak prístupové povinnosti týkajúce sa vstupu do EÚ vedia vládni bossovia technologicky zabezpečiť inak a ak sú navyše aj odhodlaní túto technológiu v prípade potreby použiť? Mimochodom i rozpačitý rozbeh eurokampane, ktorý tak kritizuje SMER, je nepriamym dôkazom, akú malú dôležitosť prisudzuje vláda úspešnému referendu.

Peniaze na referendovú kampaň dostali v drvivej väčšine vláde blízke inštitúcie a samozrejme nikto z radov euroskeptikov. Ale takí v tejto krajine žijú tiež! Tvoria minimálne tretinu obyvateľstva! Z peňazí všetkých daňových poplatníkov -- teda aj z peňazí euroskeptikov či nebodaj odporcov vstupu do EÚ sa financuje jednoznačná kampaň podporujúca vstup do EÚ. Demokratické by bolo, keby adekvátnu čiastku na prezentáciu oponentných postojov dostali aj euroskeptici - tak ako sa to stalo v ČR i v severských krajinách. V opačnom prípade ide o finančný a morálny podvod vykonaný na platiacich občanoch.

Pochybná je aj etapizácia kampane: pred referendom predávať značku EÚ a až po referende vysvetľovať čo konkrétne vstup do EÚ prinesie. To nemá ďaleko k absurdnému humoru Ivana Mládka.

Rovnako nemorálne sa mi zdá politickými vyhláseniami vyzývať občanov na účasť v referende o vstupe do EÚ a na druhej strane odrádzať občanov od podpisovania petície požadujúcej referendum o vstupe do NATO. Nech o týchto otázkach hovorí Ústava SR čo chce (mimochodom uľahčujúce zmeny Ústavy vykonala v podstate táto vládna zostava), v oboch prípadoch ide o zásadné otázky hodné konania referenda. Tvrdiť, že jedno referendum je dobré a druhé nie, je nielen vrcholne nedemokratické, ale aj hlúpe. A nielen takticky.

Už počujem námietky odporcov referenda o vstupe do NATO: čo chcete, veď ste nenazbierali dosť podpisov...

Dovolím si povedať, že z členov petičného výboru som sa azda najviac podieľal na priamom zbere podpisov na ulici. Mám teda najviac autentických informácií a preto môžem oprávnene tvrdiť: ľudia so vstupom do NATO nesúhlasia!

Ich ochota angažovať sa, je však obmedzená. Nezriedka nám okoloidúci vyjadrili sympatie, ale povedali, že sa kvôli zamestnaniu boja podpísať. Omnoho častejšie však ľudia popri vyjadrení sympatií povedali aj ubíjajúcu vetu: Aj tak to nemá zmysel, oni nás tam dokopú aj tak! Urobia si, čo budú chcieť!

Je možné, že celkom presne nechápem zmysel slova demokracia...

Ale ak sa za komunistov báli ľudia nepodpísať nejaký komunistický pamflet (napr. antichartu), tak zmena nastala len v tom, že dnes sa podpísať boja. A jednoznačne väčšinové presvedčenie o tom, že vláda nás do NATO dokope napriek našej vôli, tiež nemá s demokraciou nič spoločné. Je to skôr hanebné vysvedčenie o tom, kam všetky ponovembrové "demokratické" vlády domanévrovali uvažovanie radového občana a ako "umravnili" jeho ochotu a právo byť angažovaným a rozhodujúcim.

Stále zrejmejšie je, že vládna moc spolu s prezidentom postupne pripravuje obyvateľstvo na oznámenie o umiestnení amerických vojenských základní na našom území. Predpokladám, že opäť bez referenda a možno aj bez parlamentu. To, čo sa donedávna považovalo za nepredstaviteľný zločin a za čo bol oprávnene stíhaný V. Biľak sa odrazu pripravuje vyhlásiť za múdry štátnický čin - pravda pri opačnom orientovaní sa vo svetových stranách.

Nech pochádzajú vojská z ktorejkoľvek svetovej strany, ich pobyt na cudzom území a cudzími vojakmi vykonávané zneuctievanie domorodých žien, to boli v histórii vždy dva neklamné znaky vazalstva a neslobody. O váľaní sa so slovanskými devami v posteliach ako o hlavnej činnosti okupačných Avarov hovorí už ruský letopisec Nestor...

To bolo napokon dôvodom odporu voči Avarom a jednou z príčin vzniku Samovej ríše. Odvtedy sa veľa nezmenilo - len uchvatiteľské spôsoby sa trochu uhladili, zcivilizovali. Ale podstata je tá istá... Realizácia tušenej prípravy na umiestnenie cudzích vojsk na našom území bude ďalším bodnutím dýky odzadu nielen demokracii, ale i nedlho trvajúcej slovenskej štátnosti. Zároveň bude potvrdením slávneho Marxovho výroku o tom, že dejiny sa väčšinou opakujú dvakrát -- najprv ako tragédia, potom ako komédia.

Vstup Slovenska do vojny po boku agresora nerešpektujúceho medzinárodné právo a vyslanie vojenskej jednotky napriek tomu, že s týmto krokom súhlasilo bez výhrad len 2,8% obyvateľstva SR, tiež nemá s demokraciou nič spoločné. Relatívne rýchly priebeh irackej vojny a relatívne malé straty na životoch dávajú propagátorom vojny za pravdu len naoko.

Je veľmi pravdepodobné, že utíchnu len veľké vojenské operácie. A malé lokálne vojny budú zničujúco a dlhodobo pokračovať. Veď bombardovanie v Afganistane (pravda už mimo záujmu médií) trvá dodnes!

O tom, že v irackej vojne išlo skutočne v prvom rade o ropu, svedčí i Spojenými štátmi a Veľkou Britániou navrhovaná rezolúcia BR OSN, podľa ktorej okupačné mocnosti budú mať právo rozhodovať o príjmoch z irackej ropy.

Otázka, kto bude ďalší v poradí amerického "misionárskeho" záujmu vôbec nevyznieva fantazmagoricky. Údajné Saddamove zbrane hromadného ničenia -- hlavná zámienka nelegálnej vojny - sa dodnes nenašli.

Nepochybujem však, že americkí zbrojní inšpektori (a nie inšpektori OSN) čosi napokon nájdu. Mnohomiliónové protivojnové pochody a generálne štrajky na celom svete zatiaľ veľmi neutíchajú.

Ľudia si na rozdiel od svojich vlád, nie vždy rešpektujúcich demokratickú zásadu plniť želanie väčšiny, uvedomujú, že už nemusí byť časovo vzdialený rozhodujúci zlom. Zlom znamenajúci totálnu hegemóniu alebo totálnu vojnu. Ľudia nechcú ani jednu z ponúkaných a obávam sa, že aj prichádzajúcich alternatív. Obe sú nedemokratické.

Po novembri 1989 naši demokrati s obľubou tvrdievali, že v demokratickom štáte radový občan nepotrebuje vedieť, kto je premiérom a aké kroky podniká vláda. V takom štáte sa vraj občan nemusí starať o politiku, lebo všetko funguje.

Priznávam sa, že som mal krátke obdobie, keď som bol náchylný tomuto tvrdeniu veriť. Dnes už nie som. Dnes chápem, že ide o kruto rafinované a dobre premyslené tvrdenie, ktoré je súčasťou technológie moci v krajinách typu západnej demokracie. Radový občan sústavne a premyslene rozptyľovaný nepodstatnosťami sa práve naopak musí sústavne zaujímať kto je premiérom a čo robí vláda! Zdá sa, že na Západe si to po rokoch bahnenia v relatívnom blahobyte začínajú ľudia opäť uvedomovať a akési pomalé uvedomenie v určitých kruhoch populácie badať i u nás.

Nedemokracia za komunistov bola smutná, pretože bola fádna, nepestrá, jednostranná a mantinelová - umožňovala len odtiaľ - potiaľ.

Nedemokracia dnes je rafinovanejšia. Je pestrá, naoko rozmanitá, zábavná, možné je všetko. Množstvo balastu, braku, kvázizábavy, hnoja a sústavných káuz odpútava pozornosť a ponúka možnosť názorovej rozličnosti v takých "dôležitých" otázkach ako je "prírodnosť" pŕs najnovšej pophviezdičky. V otázkach zásadných je terajšia nedemokracia rovnako fádna, nepestrá, jednostranná a mantinelová ako kedysi.

V živote som zažil tri významné dejinné zlomy -- rok 1968, rok 1989 a terajšie vstupovanie do EÚ a NATO. Roky 1968 a 1989 boli spojené s úžasným a najmä spontánnym odhodlaním, eufóriou a jednotou národa.

Dokonca si dovolím tvrdiť, že v roku 1968 táto úžasná atmosféra vydržala omnoho dlhšie ako po páde komunizmu v roku 1989. Vtedy to trvalo až do aprílového zasadnutia ÚV KSČ v roku 1969.

Avšak už za pár mesiacov po páde komunizmu v roku 1989 sa v predvolebnej kampani prvých demokratických volieb použili prvé údery dýkou od chrbta -- viem to, bol som vtedy predsedom Slovenskej volebnej komisie.

Predsa však aj koncom roka 1989 a začiatkom roka 1990 bolo cítiť spontánne nadšenie a jednotu. Dnes pri vstupovaní do EÚ a NATO prežívame rovnako významné dejinné udalosti a po eufórii a spontánnom nadšení ani stopy. Teda okrem pána premiéra -- ten nadšením len tak srší. A nadšených je aj tých zopár trápnych tvárí, ktoré nás presviedčajú z obrazovky, aké úžasné zmeny nás čakajú, hoci neraz je z ich výpovedí zrejmé, že o našom pôsobení v EÚ vedia toľko ako ja o jadrovej fyzike. Teda zopár kľúčových termínov - inak nič. Ale kto by si nechcel privyrobiť, keď to daňoví poplatníci zaplatia...

No a možno je nadšených ešte zopár biznismenov, ktorí sa práve vezú v nejakom, ako tak výnosnom, kšefte a neuvedomujú si, že v dnešnom globalizovanom svete sú investície i výrobné technológie veľmi zcestovalou záležitosťou. Ak investiční šachisti zaňuchajú výhodnejšie podmienky ľahko a rýchlo presunú svoje kone inde a zostanú po nich len prázdne výrobné haly alebo ani tie nie, lebo dnes sa stavajú ako ľahko (de)montovateľné. A bude im jedno, či sme v NATO alebo nie. Takých príkladov je dosť.

Dnešným dejinným udalostiam chýba nadšenie národa! Nadšenie sa totiž neprejavuje percentom v prieskumoch verejnej mienky. Nadšenie musí byť cítiť vo vzduchu! A ak chýba nadšenie, môže to byť spôsobené vďaka podrazom voči demokracii, ale môže to znamenať aj to, že presvedčivý nie je cieľ! V prípade vstupu do NATO je nepresvedčivosť cieľa očividná.

Vstup do EÚ by som dokázal, i keď nie nadšene, podporiť. Väčšiu mieru odhodlania podporiť vstup do EÚ by mi však dodala istota, že EÚ sa chce v dnešnom globalizujúcom sa svete stať rovnocenným svetovým hráčom s vybudovanou zahraničnou a bezpečnostnou politikou. Že nebude len podávačom tehál na stavbe americkej globálnej hegemónie. Naša vláda zatiaľ na tejto ceste Európskej únii skôr kládla prekážky, než by jej pomáhala stať sa globálnym hráčom. A väčšiu mieru odhodlania podporiť vstup do EÚ by som mal, keby som vedel, aká tá únia vlastne bude (v tom však dnes nemajú jasno ani hlavní protagonisti EÚ). A keby som vedel, čo konkrétne mi EÚ prinesie (o tom sa však dnes u nás nediskutuje).

Ak som pociťoval nedostatok demokracie v komunistickom režime, podobný pocit mám i teraz. Nazdávam sa, že som schopný prijať väčšinový názor aj keby bol v rozpore s mojim. Musel by som mať však istotu, že ide naozaj o väčšinový názor. Dnes nemám istotu, že politici narábajú s väčšinovými názormi. Svojou účasťou na takto pripravenom, odôvodnenom a zároveň spochybnenom referende o vstupe SR do EÚ by som spochybnil sám seba. Svojou účasťou v takomto referende by som podal dôkaz, že opovrhujem sám sebou. A preto sa referenda o vstupe SR do EÚ nemôžem zúčastniť.